SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 10/98
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jána Kluèku a sudcov JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na neverejnom zasadnutí konanom 26. mája 1998 prerokoval podnet H. V., bytom K., zastúpenej JUDr. D. S., advokátkou, K., proti Okresnému súdu Košice I pre porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov upraveného v èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní o urèenie veci patriacej do dedièstva na Okresnom súde Košice I vedenom pod sp. zn. 25 C 209/94 a takto
r o z h o d o l :
Okresný súd Košice I v konaní o urèenie veci patriacej do dedièstva sp. zn. 25 C 209/94 p o r u š i l základné právo H. V. na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov upravené v èl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ïalej len „ústavný súd“) bol 9. decembra 1997 doruèený podnet H. V. (ïalej len „navrhovate¾ka“). Okrem iného v òom viedla: „V zmysle ustanovenia § 130 ods. 3 Ústavy SR podávam podnet vo veci Okresného súdu Košice 1, sp. zn. 25 C 209/94, ktorý rozhoduje o mojej žalobe podanej 19. 11. 1993 o urèenie veci patriacej do dedièstva po mojom manželovi M. V., o ktorej doposia¾ súd nerozhodol, pretože postupom sú porušované moje ústavné práva.“.
Navrhovate¾ka podnet odôvodnila tým, že 19. januára 1993 podala na vtedajší Obvodný súd Košice 1 návrh na dodatoèné prejednanie dedièstva oh¾adom murovanej dielne. Po tom, èo zistila, že jej návrh bol založený do iného spisu pripraveného na založenie do archívu, na základe usmernenia sudkyòou tohto súdu (zápis z 21. októbra 1993) podala 19. novembra 1993 na Obvodnom súde Košice 1 žalobu o urèenie veci patriacej do dedièstva, ktorá je vedená pod sp. zn. 25 C 209/94. Žalobu podala osobne, jej prijatie Obvodným súdom Košice 1 bolo riadne vyznaèené v prezenènej peèiatke.
Sažnosou z 30. septembra 1997 podanou predsedovi Okresného súdu Košice I na postup tohto súdu a prieahy v konaní 25 C 209/94 navrhovate¾ka žiadala odstráni prieahy v konaní a prideli vec inému sudcovi. Ani jej ïalšia sažnos, ktorú 5. novembra 1997 podala predsedovi Okresného súdu Košice I nebola úspešná, lebo nedošlo k zlepšeniu v postupe súdu.
Na výzvu ústavného súdu zo 17. decembra 1997 a jeho urgenciu z 20. januára 1998 Okresný súd Košice I oznámil, že „návrh na súd došiel 20. 4. 1994. Po zabezpeèení prípravy pojednávania bolo vo veci vytýèené pojednávanie na 22. septembra 1995. Následne bol zabezpeèovaný výsluch odporcu cestou dožiadaného súdu v SRN. Dožiadanie bolo vybavené 19. mája 1997. Listom z 21. októbra 1997 bola navrhovate¾ka vyzvaná na predloženie ïalších dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci. Na tento prípis nereagovala. V súèasnosti je vec na lehote.“.
Z obsahu sažnosti navrhovate¾ky z 5. novembra 1997 je však zrejmé, že èas žiadaných dokladov už súdu predložila (stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie) a k ïalším požiadavkám súdu podala vysvetlenie.
Ústavný súd po zistení, že prijatiu podnetu na konanie nebráni prekážka neprípustnosti a že spåòa procesnoprávne náležitosti, ustanovené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 293/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa tento zákon (ïalej len „zákon è. 38/1993 Z. z.“), ho v zmysle § 25 ods. 3 v spojení s § 18 ods. 2 a ods. 3 písm. b) tohto zákona prijal na konanie uznesením z 5. februára 1998.
Na výzvu ústavného súdu z 26. februára 1998 o podanie úplného vyjadrenia k podnetu navrhovate¾ky a o poskytnutie podkladov pre rozhodovanie ústavného súdu formou zapožièania súdneho spisu sp. zn. 25 C 209/94 Okresný súd Košice I listom z 5. marca 1998 è. Spr 2325/97 ústavnému súdu oznámil: „Listom z 26. 2. 1998 ste nás žiadali o zapožièanie spisu 25 C 209/94 Okresného súdu Košice I. V prílohe Vám tento spis zasielame a preto bližšie vyjadrenie k veci nepredkladáme. Pre informáciu uvádzame, že vybavujúca sudkyòa pracuje v senáte s 341 nevybavenými vecami a z toho 278 nerozhodnutými vecami. Okrem toho vybavuje ešte veci registra E.
Súhlasíme, aby sa upustilo od ústneho pojednávania vo veci pod¾a § 30 ods. 2 zák. 38/1993 Z. z.“.
Po výzve ústavného súdu z 10. februára 1998 navrhovate¾ka listom z 23. februára 1998 predložila ústavnému súdu plnomocenstvo pre JUDr. D. S., advokátku, K., na zastupovanie navrhovate¾ky v konaní pred ústavným súdom o jej podnete. Týmto listom zároveò uviedla „... oznamujem, že súhlasím od upustenia ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona NR SR è. 30/1993 Z. z. o organizácii ÚS SR v znení zák. NR SR è. 293/1995 Z. z.“ (správne má by zákon è. 38/1993 Z. z. - zrejme preklep).
Ústavný súd pod¾a § 31 zákona è. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na zistenie skutoèného stavu veci a na získanie podkladov pre svoje rozhodnutie. Podklady pre rozhodnutie èerpal zo zapožièaného súdneho spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 25 C 209/94 a k nemu pripojeného spisu D 1159/88, v ktorom je rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D 1159/88-91 zo 6. augusta 1992 opatrené doložkou o nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia dòom 6. augusta 1992.
Z uvedených prameòov ústavný súd zistil viaceré údaje a skutoènosti, ktoré sa stali podkladom pre jeho rozhodnutie. Vyjadrenia a návrhy úèastníkov konania najmä navrhovate¾ky a procesné rozhodnutia súdu zistil z obsahu zápisníc z jednotlivých pojednávaní a z niektorých písomných vyjadrení navrhovate¾ky, ktorá však skôr spochybòovala niektoré prijaté procesné rozhodnutia súdu i tie, ktoré pod¾a zápisníc z pojednávaní sama navrhovala. Preto sú niektoré údaje protireèivé, a ako také ich ústavný súd hodnotil.
Zo súdneho spisu sp. zn. 25 C 209/94 sa ústavný súd medziiným oboznámil s týmito skutoènosami:
Termín prvého pojednávania vo veci okresný súd urèil 26. júna 1995 na 22. septembra 1995. Pojednávania sa osobne zúèastnila navrhovate¾ka, ktorá navrhla pojednávanie odroèi za úèelom porady s advokátom. Zástupca žalovaného namietal, že sporná murovaná dielòa nebola postavená poèas trvania manželstva žalobkyne s poruèite¾om. Súd pojednávanie odroèil na termín 7. decembra 1995 a uložil žalobkyni upresni petit žaloby a predloži list vlastníctva do 20 dní. Žalobkyòa sa listom z 28. októbra 1995 súdu ospravedlnila, že neurèila advokáta a nepredložila potrebné vysvetlenie vo veci 25 C 209/64. „Neurobila som to z dôvodu, že som bola dlhší èas nemocná a hlavný dôvod je, že nemám finanèné prostriedky na advokáta, žijem len z dôchodku. Po obdržaní dôchodku, po 10. novembri sa ihneï spojím s advokátom a vo veci predložím potrebné vysvetlenie.“.
Na odroèené pojednávanie 7. decembra 1995 sa úèastníci konania nedostavili.
Na predvolanie súdu na ïalší termín pojednávania na deò 8. februára 1996 žalobkyòa listom zo 14. januára 1996, podaným osobne 25. januára 1996 v podate¾ni Obvodného súdu Košice 1, reagovala úvodnou vetou „V predvolaní na deò 8. 2. 1996 uvádzate, že mám upresni žalobu. Myslím, že v žalobe je všetko jasne napísané.“ V ïalšej èasti obsiahleho listu (4 a pol. strany è. l. 15-17) potom navrhovate¾ka namietala, že syn poruèite¾a je vlastníkom 2/3 z majetku, keï v trestnej veci proti nemu pre trestný èin opustenia republiky nebolo vyslovené prepadnutie majetku, pretože u neho neprichádzalo do úvahy, lebo nevlastnil žiaden majetok. Ïalej obvinila sudkyòu, že „preèo aj na súde sa pristupuje v tejto veci neèestne“ a obšírne uviedla podrobnosti od januára 1993, kedy mala poda návrh Obvodnému súdu Košice 1 na dodatoèné prejednanie novoobjaveného majetku a stresovú situáciu, keï tento jej návrh bol v spise pripravenom do archívu „pod papiermi o vymáhaní trov“. Tiež uviedla, èo ju v súvislosti s pozostalostným konaním „duševne ve¾mi ubíja... lebo o spravodlivos bojujem už 8 rokov“. Uviedla aj okolnosti pozostalostného konania na štátnom notárstve, keï notárka jej námietky nebrala na vedomie, nepripustila ju k slovu, èo ju tak šokovalo, že nebola schopná sledova, èo diktovala do zápisnice, ktorú podpísala prv, ako ju chcela preèíta, èo jej notárka už nedovolila. Až na písomnú žiados jej dali zápisnicu preèíta. Po preèítaní „som sa zhrozila, lebo také klamstvá tam boli uvedené, èo som nikdy nevyriekla, veï ma notárka ani k slovu nepripustila“. Neuviedla však, aké konkrétne klamstvá boli v zápisnici uvedené, ale uviedla podrobnosti o ažkej chorobe manžela a o zlých vzahoch jeho brata a postavení jeho vlastného syna proti manželovi.
Navrhovate¾ka a ani zástupca žalovanej strany sa nedostavili na pojednávanie 8. februára 1996. Nový termín pojednávania súd stanovil na 14. marca 1996 pod hrozbou poriadkového opatrenia (predvedenie, pokuta do 5 000,- Sk). Navrhovate¾ka bola vyzvaná predloži aktuálny list vlastníctva do 10 dní. Listom zo 7. februára 1996 sa ospravedlnila, že „zo zdravotných dôvodov sa nemôžem zúèastni na pojednávaní dòa 8. 2. 1996. Odpustite, ale z tých neèestných konaní v tejto veci som úplne duševne znièená a preto sa bojím ïalších stresov. Konajte p. sudkyòa vo veci pod¾a svojho svedomia.“.
Na pojednávaní 14. marca 1996 žalobkyòa medzi iným uviedla „Pod¾a mòa dielòa má charakter samostatnej stavby. Keïže sme ju spolu s neb. manželom vystavali sami, nesúhlasím s tým, aby táto dielòa bola prísl. stavby zahrnutá do dedièstva po mojom nebohom manželovi a aby túto dielòu dedil v 2/3-nách aj žalovaný syn môjho neb. manžela. Manžel zomrel ...1988, dedièstvo bolo prejednávané pod è. D 1159/88. V takom prípade by sme boli dedièmi dielne so žalovaným v rovnakom diele, teraz je o n dedièom v 2/3-inách a ja v 1/3. S takýmto dedením nemôžem súhlasi vzh¾adom na vyššie uvedené.“. Na záver uviedla „Žiadam vypoèu žalovaného cestou dožiadaného súdu v Nemecku z dôvodu, že má pochybnosti pri vybavovaní majetkových záležitostí žalovaného „. Zástupca žalovaného nesúhlasil s vypoèutím žalovaného s oh¾adom na jeho zdravotný stav.
Súd pojednávanie odroèil na neurèito a navrhovate¾ke uložil, aby v lehote 10 dní predložila stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie na stavbu dielne a sobášne listy z r. 1964 a 1970, ako aj súdne rozhodnutie, ktorým bolo jej manželstvo rozvedené v roku 1968. Rovnopis žaloby po predložení bude zaslaný žalovanému, za úèelom vypoèutia dožiadaným súdom v Nemecku.
V ïalšom sa konanie Obvodného súdu Košice 1 a potom Okresného súdu Košice I (ïalej len „okresný súd“) zameralo na vytvorenie podmienok pre vypoèutie žalovaného dožiadaným súdom v Nemecku, ako bolo pribranie tlmoèníèky z jazyka nemeckého PhDr. V. B. do konania uznesením z 9. septembra 1996, žiados súdu z 22. októbra 1996 Ve¾vyslanectvu SR v Bonne o sprostredkovanie doruèenia písomností príslušnému súdu pre mesto Offenbach am Main za úèelom úkonov vo veci, uznesenie súdu z 27. februára 1997 o urèení odmeny tlmoèníèke (1 580,- Sk) a o odroèení pojednávania na 27. marca 1997, lebo dožiadanie z Nemecka nebolo vybavené. Napokon aj toto pojednávanie bolo odroèené na neurèito s tým, že dožiadanie z Nemecka nebolo doruèené. V súdnom spise è. l. 31 je list M. V. z 23. februára 1997, napísaný v SRN, Offenbach am Main, že sa na súdnom pojednávaní 27. februára 1997 a 27. marca 1997 ako invalid nemôže zúèastni a že preto splnomocnil svojho bratranca Ing. A. V. zastupovaním v dedièskom konaní. V súdnom spise è. l. 34 je aj podanie navrhovate¾ky z 8. apríla 1997, ktorá medzi iným uvádza „Ve¾mi som bola prekvapená, pani sudkyòa, keï ste mi 27. marca 1997 povedali, že o výsluch syna som ja žiadala. Nikdy som o to nežiadala, èo som Vám aj osobne povedala a ani ste sa ma nikdy nespýtali, èi chcem, aby bol syn k tejto veci vypoèutý. Keï ste na pojednávaní rozhodli, že syn bude vypoèutý, jeho zástupca ml. A. V. s tým nesúhlasil a na Vašu otázku... povedal, že syn je ve¾mi ažko chorý.“ V súdnom spise na è. l. 40 je sažnos navrhovate¾ky z 30. septembra 1997 adresovaná predsedovi Okresného súdu Košice I na postup súdu pre prieahy v konaní a na è. l. 41 výzva súdu adresovaná navrhovate¾ke, aby v lehote 15 dní predložila súdu stavebné povolenie, kolaudaèné rozhodnutie týkajúce sa dielne, ïalej sobášny list - fotokópiu z roku 1964 a 1970. Výzvou bola požiadaná uvies èíslo rozvodového konania, ktorým bolo jej manželstvo v roku 1968 rozvedené (uvedené povinnosti jej boli už predtým uložené uznesením z pojednávania zo 14. marca 1996). V spise sa nachádza aj urgencia súdu z 21. januára 1998, aby zaslala požadované doklady.
Dedièské rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D 1159/88-91 zo 6. augusta 1992 obsahuje doložku: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, nako¾ko sa ho úèastníci vzdali výslovným prehlásením do zápisnice.
V èasti II dedièského rozhodnutia je uvedené, že sa schva¾uje dedièská dohoda, pod¾a ktorej nehnute¾ný majetok v dedièstve prejednávaný, t. j. 2/3 domu è. s. 2030 s parc. è. 4845 zast. pl. vo výmere 277 m2, parc. è. 4846 záhrada o výmere 239 m2, vedené na LV è. 7176 pre kat. ú. Košice, ocenené znaleckým posudkom na 113 334,- Kès, nadobúdajú rovným dielom, teda každý v jednej tretine navrhovate¾ka a pozostalý syn poruèite¾a M. V. V znaleckom posudku znalca D. H. je tento popis oceòovanej nehnute¾nosti:
- rodinný dom è. s. 2030120 694, 33 Kès
- pozemok 7 740,- Kès
- plot 1 955,- Kès
- vonkajšie úpravy 7 533,60 Kès
- garáž 8 636,35 Kès
- ved¾ajšie stavby 22 260,60 Kès a) dielòa murovaná 10x6
post. 1968 20 475,- Kès
b) prístrešok 1 785,60 Kès
- porasty 1 178,- Kès_________________________________________________S p o l u169 997,88 Kès
Zaokrúhlené170 000,- Kès
Dve tretiny z uvedenej ceny potom èinia cenu dedenej nehnute¾nosti v sume 113 334,- Kès ako je uvedená v právoplatnom dedièskom rozhodnutí D 1159/88-91 zo 6. augusta 1992, ktorého predmetom bola i murovaná dielòa 10x6 m pod¾a znaleckého posudku, na základe ktorého bola urèená cena dedenej nehnute¾nosti.
II.
Pod¾a právneho názoru ústavného súdu vysloveného v jeho nálezoch sp. zn. II. ÚS 26/95 z 25. októbra 1995 a sp. zn. I. ÚS 47/96 z 28. februára 1997, úèelom základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba (úèastník konania pred súdom alebo iným štátnym orgánom) domáhajúca sa vydania rozhodnutia. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni, k vytvoreniu želate¾ného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva pod¾a èl. 48 ods. 2 ústavy, t. j. prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov nestaèí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez oh¾adu na ich poèet).
Konanie bez zbytoèných prieahov nie je možné èasovo presne ohranièi. Urèenie èasovej hranice, uplynutím ktorej môže ma postup v konaní súdu alebo iného štátneho orgánu povahu prieahov v konaní, je znaène relatívne. Rýchlos a tým aj úèinnos konania je objektívne podmienená charakterom a špecifickými znakmi prejednávanej právnej veci. Dåžka konania pred súdom môže signalizova nielen prieahy v konaní, ale aj zložitos prejednávanej veci. Ako už ústavný súd v citovaných nálezoch konštatoval, v každom konaní je potrebné oddeli pomalé a neúèinné konanie (konanie s prieahmi alebo prejednávanie veci v neprimeranej lehote) od konania, ktoré sa predlžuje z dôvodu zložitosti vecnej podstaty prejednávanej veci.Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je jej skutkový stav a špecifiká príslušnej právnej úpravy (právnych predpisov) vzahujúcej sa na prejednávanú vec.
Z procesných úkonov Obvodného súdu Košice 1, neskôr Okresného súdu Košice I, ústavný súd zistil, že i napriek preukázate¾nému doruèeniu návrhu navrhovate¾ky o urèenie veci patriacej do dedièstva tomuto súdu už 19. novembra 1993, bol návrh pridelený súdnemu oddeleniu 25 C až 20. apríla 1994, t. j. po piatich mesiacoch od jeho podania. Z vyjadrenia okresného súdu z 19. januára 1998 vyplýva, že za deò podania návrhu bez akéhoko¾vek akceptovate¾ného vysvetlenia považuje až 20. apríl 1994. Zabezpeèenie prípravy pojednávania pod¾a uvedeného vyjadrenia bolo také, že prvé pojednávanie vo veci bolo vytýèené na 22. septembra 1995, t. j. 20 mesiacov od doruèenia návrhu okresnému súdu.
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddelite¾né súèasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivos (princíp materiálneho právneho štátu), èo možno spo¾ahlivo vyvodi z èl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosou všetkých štátnych orgánov je zabezpeèi reálnu možnos ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli priznané.
Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní 25 C 109/94 ústavný súd vychádzal z ustanovenia èl. 48 ods. 2 ústavy, že „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytoèných prieahov ...“ a v spojitosti s tým aj z ustanovenia § 6 Obèianskeho súdneho poriadku, že „V konaní postupuje súd v súèinnosti so všetkými úèastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a úèinná a aby skutoènosti, ktoré sú medzi úèastníkmi sporné, sa spo¾ahlivo zistili.“.
Ústavný súd prihliadal i na ïalšie ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku, najmä na:
a) ustanovenie § 43 ods. 1, že „Predseda senátu vyzve úèastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. Pouèuje úèastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobi,“b) ustanovenie § 43 ods. 2, že „Ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokraèova, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí by úèastník pouèený,“c) ustanovenie § 100 ods. 1, že „Len èo sa konanie zaèalo postupuje v òom súd i bez ïalších návrhov tak, aby vec bola èo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“,d) ustanovenie § 103 v znení „Kedyko¾vek za konania prihliada súd na to, èi sú splnené podmienky, za ktorých môže kona“. S tým súvisí zisovanie neodstránite¾ných nedostatkov, za aké sa považujú nedostatok právomoci súdu (§ 7, § 8), litispendencia (§ 83), res iudicata (§ 159 ods. 2), nedostatok spôsobilosti by úèastníkom konania (§ 19) a odstránite¾ných nedostatkov, za ktoré sa považujú neúplnos návrhu (§ 42, § 79), nedostatok príslušnosti súdu (§ 9 a nasl., § 84 a nasl.), procesná nespôsobilos úèastníka (§ 20) a nedostatok zastúpenia úèastníka konania, e) ustanovenie § 104 ods. 1 a 2 o zastavení konania, ak ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstráni a v postupe súdu v prípadoch nedostatkov podmienok konania, ktoré možno odstráni,f) ustanovenia § 105, že súd skúma miestnu príslušnos prv, než zaène kona vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku úèastníka konania, ak je uplatnená pri prvom úkone, ktorý úèastníkom patrí,g) ustanovenie § 114 ods. 1, že predseda pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnú o veci spravidla na jedinom pojednávaní pri súèasnom využití postupov ustanovených v ods. 2 písm. a) až e) § 114.
Pod¾a názoru ústavného súdu z uvedených ustanovení vyplýva, že prípravu pojednávania treba chápa ako všetku èinnos súdu od zaèatia konania vrátane štúdia spisu, odbornej prípravy na riešenie veci, odstraòovania nedostatkov návrhu a zváženia opatrení, ktoré vzh¾adom na okolnosti konkrétneho prípadu bude nutné a úèelné vykona pred nariadením pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje i na ïalšie ustanovenia Obèianskeho súdneho poriadku, ako sú najmä § 117 ods. 1 o vedení pojednávania tak, aby bolo dôstojné a nerušené a o vhodných opatreniach predsedu senátu na splnenie úèelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov a § 118 ods. 2, že ïalší priebeh pojednávania urèuje predseda senátu pod¾a okolností prípadu a napokon i na § 53 ods. 1 a 2 o poriadkových opatreniach pri sažovaní postupu konania.
Ústavný súd nehodnotil konanie o urèení veci patriacej do dedièstva, ktorého predmetom je murovaná dielòa 10x6 m ako zložitú vec z h¾adiska skutkového stavu ani z dôvodu právnej úpravy, ktorá sa vzahuje na túto problematiku, a to i s prihliadnutím na skutoènos, že žalovaný úèastník sa zdržiava mimo územia Slovenskej republiky (SRN).
I napriek tomu, že ústavný súd za prevažujúce príèiny, ktoré mali za následok vznik prieahov v konaní považuje nedostatky súdu v príprave konania, v urèení nutných a úèelných postupov s oh¾adom na okolnosti prípadu a vo využití zákonných prostriedkov na splnenie uložených povinností i s prihliadnutím na protichodné tvrdenia navrhovate¾ky, ktorá v následných vyjadreniach spochybòovala až popierala vlastné procesné návrhy, skúmal aj jej podiel na vzniku prieahov v konaní. Z toho h¾adiska poukazuje najmä na nesplnený vlastný návrh navrhovate¾ky z odroèeného prvého pojednávania 22. septembra 1995, že upresní petit žaloby a predloží list vlastníctva, èo nesplnila a napriek písomnému ospravedlneniu z 28. októbra 1995 následným listom zo 14. januára 1996 uloženú povinnos poprela s vyhlásením, že v žalobe je všetko jasne napísané. Na ïalšom pojednávaní 14. marca 1996 na základe návrhu navrhovate¾ky súd prijal procesné rozhodnutie, že bude vypoèutý žalovaný cestou dožiadaného súdu v Nemecku z dôvodu, že má pochybnosti (rozumie sa navrhovate¾ka) o vybavovaní majetkových záležitostí žalovaného, s èím zástupca žalovaného nesúhlasil s oh¾adom na jeho zdravotný stav. Následne navrhovate¾ka listom z 8. apríla 1997 oznámila súdu „Ve¾mi som bola prekvapená, keï ste mi povedali, že o výsluch syna som ja žiadala. Nikdy som o to nežiadala...“. Navrhovate¾ka nesplnila ani procesné rozhodnutie súdu zo 14. marca 1996, ktoré jej uložilo, aby do 10 dní predložila stavebné povolenie a kolaudaèné rozhodnutie na akciu murovaná dielòa, ako aj jej sobášne listy z r. 1964 a 1970 a aby oznámila èíslo rozvodového konania, ktorým bolo jej manželstvo rozvedené. Ani tieto procesné rozhodnutia súdu navrhovate¾ka nesplnila, èo potvrdzuje aj výzva súdu z 21. októbra 1997, aby navrhovate¾ka predložila dôkazy potrebné na rozhodnutie. Medzi týmito dôkazmi sú aj listiny, ktoré od nej súd požadoval od 22. septembra 1995. Z listu predsedu okresného súdu z 19. januára 1998 vyplýva, že navrhovate¾ka na výzvu súdu nereagovala a vec je v súèasnosti na lehote, t. j. už 6 mesiacov.
Uvedené skutoènosti ústavný súd jednoznaène hodnotil ako urèitý podiel navrhovate¾ky na vzniknutých prieahoch v namietanom konaní (inak povedané, aj jej správanie tiež prispelo k nežiadúcej dåžke konania pred všeobecným súdom).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na závery vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ¾udské práva (ïalej len „Súd pre ¾udské práva“). V prípade Buchholz 1981, séria A è. 42, ako aj v prípadoch Zimmermann a Stein 1983, séria A è. 66 a Guincho 1984, séria A è. 38 tento súd konštatoval, že primeranos dåžky konania musí by v zmysle èl. 6 ods. 1 Dohovoru v každom prípade urèená s prihliadnutím na osobitné okolnosti. Súd prihliada na zložitos prípadu, ako aj na postup úèastníka konania a iných orgánov. Iba zdržovanie súdneho konania, za ktoré zodpovedá (možno mu ho „pripoèíta“) úèastník konania (navrhovate¾) oprávòuje prija záver, že zo strany štátu nedošlo k prekroèeniu primeranej lehoty pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru.
V inom prípade Súd pre ¾udské práva konštatoval, že chovanie sa navrhovate¾ov (sažovate¾ov) je objektívnym prvkom, za ktorý nenesie zodpovednos žalovaný štát, ktorý treba vzia do úvahy pri rozhodovaní o tom, èi došlo k prekroèeniu primeranej lehoty pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru (Erkner a Hofauer 1987, séria A è. 117).
Pod¾a Súdu pre ¾udské práva prieahy v konaní, ktoré zapríèinil aj úèastník konania, nevyluèujú však a priori zodpovednos orgánu (všeobecného súdu), ktorý vo veci koná, len preto, že o právach úèastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané pod¾a povahy veci, ak však ide o zbytoèný prieah zapríèinený práve nesprávnym postupom všeobecného súdu. Tento záver vyplýva z prípadu König 1986, séria A è. 27, kde bolo konštatované, že zodpovednos štátu vzniká, ak v konaní okrem prieahov spôsobených úèastníkmi konania nastanú aj iné prieahy, ktoré vznikli konaním štátnych orgánov.
Uvedené závery možno, pod¾a právneho názoru ústavného súdu, v plnom rozsahu akceptova v rámci rozhodovania o podnete pod¾a èl. 130 ods. 3 ústavy aj pri posudzovaní prieahov v konaní pred všeobecnými súdmi (èl. 48 ods. 2 ústavy).
Zo súdneho spisu 25 C 209/94 však nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dåžke konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom Košice I majú podiel predovšetkým nedostatky v èinnosti tohto súdu tak, ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytoèným prieahom v tomto konaní, a tým aj k tomu, že všeobecný súd zatia¾ právoplatne vo veci nerozhodol, hoci od podania návrhu prešli viac ako štyri roky. Preto Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel podnetu navrhovate¾ky a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u è e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno poda opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 1998