SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 10/2015-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka(sudca spravodajca) o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanieveci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 227/2013 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013p o r u š e n é b o l o.
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €(slovom štyritisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jejdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 € na účet Advokátskej kancelárie Mandzáka spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola15. apríla 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pôvodne na Okresnom súde Bratislava V(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 C 17/2007, v ktorom mápostavenie navrhovateľky, domáhala práv na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovejujmy proti odporcovi ⬛⬛⬛⬛. Okresný súd vo vecirozhodol 5. februára 2009 rozsudkom č. k. 40 C 17/2007-110, ktorým vyslovil, že odporcaneoprávnene zasiahol do práva sťažovateľky na ochranu osobnosti, priznal jej morálnusatisfakciu a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 € a vo zvyšku jej nárokzamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal 3. apríla 2009 odvolanie odporca. Krajskýsúd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 5 Co 183/09-183 zo 7. júna 2011 tak, že rozsudokokresného súdu z 5. februára 2009 v časti potvrdil (body I, II a III), v časti nemajetkovejujmy výrok okresného súdu (bod IV) zmenil tak, že návrh zamietol, a v časti priznanejnáhrady trov konania (bod VI) zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trovprvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podalasťažovateľka 8. augusta 2011 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) o dovolaní rozhodol 27. februára 2013 uznesením, ktorým rozsudokodvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vecv rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súduvrátený na ďalšie konanie 10. apríla 2013. Od uvedeného času (do dňa podania sťažnosti,pozn.) nevykonal krajský súd vo veci žiadne relevantné úkony pre rozhodnutie.
3. Sťažovateľka podala krajskému súdu 3. decembra 2013 sťažnosťna prieťahy v konaní podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V odpovedina uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2353/13 z 8. januára 2014 podpredsedníčka krajského súdusťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú, uviedla však, že v danom prípade nejde o súdne konanie,ktoré by malo prebehnúť s osobitnou rýchlosťou, tak ako to je stanovené rozhodovacoupraxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce krajského súdu. Poukázalatiež na počet nevybavených vecí v súdnom oddelení 5Co, 5NcC, 5CoPr, 5CoD k 31.decembru 2013 a oznámila, že snahou senátu bude vec vybaviť v priebehu druhého polroka2014.
4. Ústavný súd listom sp. zn. Rvp 4113/2014 z 10. novembra 2014 vyzval predsedukrajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. V odpovedi na výzvu ústavného súdusp. zn. Spr. 3597/14 z 27. novembra 2014 predseda krajského súdu uviedol totožnéskutočnosti ako podpredsedníčka krajského súdu v reakcii na sťažnosť sťažovateľkys doplnením, že „snahou senátu bude vec prejednať a rozhodnúť na pojednávaní, ktoré bude vytýčené na termín 09. 12. 2014“.
5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 10/2015-16 zo 14. januára 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.
6. Vzhľadom na to, že tak sťažovateľka, ako aj krajský súd ústavnému súdu oznámili,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
7. Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/2013, ku ktorému bolpripojený aj spis okresného súdu sp. zn. 40 C 17/2007, zistil, že priebeh napadnutéhokonania je zhodný s postupom, ako ho vo svojej sťažnosti uviedla sťažovateľka a je opísanýv bode 2 tohto nálezu.
8. Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie 10. apríla 2013 nariadilpojednávanie vo veci na 9. december 2014, ktoré uznesením odročil na neurčito s tým, žedo konca januára 2015 počká na vyjadrenia navrhovateľa a odporcu a následne zváži ďalšíprocesný postup v odvolacom konaní.
III.
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013 (pôvodne vedenomna okresnom súde pod sp. zn. 40 C 17/2007).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenejjudikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistotaosoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadneaž právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorýznamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu(m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahomv konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.
Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
12.1 Predmetom napadnutého konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočnéprieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o výške náhradynemajetkovej ujmy a náhrade trov konania krajským súdom po tom, ako najvyšší súdna základe podaného dovolania zrušil jeho rozhodnutie. Ústavný súd z obsahu spisu aniz vyjadrení sťažovateľky nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možnékvalifikovať napadnuté konanie ako právne či skutkovo zložité a ktoré by odôvodňovalodoterajšiu dĺžku napadnutého konania.
12.2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutéhokonania. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom,ktorý sa zúčastnil vo veci nariadených pojednávaní, na výzvy súdu reagoval v ním určenýchlehotách a oznamoval súdu skutočnosti s vecou súvisiace. V mene sťažovateľky podalpredsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Na základeuvedeného ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byťpripísaná na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či svojím správaním prispelak doterajšej dĺžke napadnutého konania.
12.3. Napokon ústavný súd posudzoval postup krajského súdu v napadnutom konaní.Ústavný súd poznamenáva, že vec sa na krajskom súde prerokuváva už po druhýkrát. Prvékonanie vedené na základe odvolania podaného odporcom proti rozsudku okresného súdutrvalo od 27. mája 2009 do 7. júna 2011. Druhé konanie po vrátení veci na základerozhodnutia najvyššieho súdu prebieha od 10. apríla 2013 a dosiaľ nebolo ukončené.V tomto konaní neuskutočnil krajský súd do dňa podania sťažnosti (15. apríla 2014) žiadnyúkon. Vo veci sa uskutočnilo jediné pojednávanie 9. novembra 2014 (odročené na neurčito),ktorého termín bol nariadený po tom, ako ústavný súd požiadal krajský súd o oznámenieúkonov vykonaných po prešetrení sťažnosti a jej posúdení ako odôvodnenej. Napriekskutočnosti, že vec bola zaradená do osobitného režimu predsedom súdu sledovaných vecí,k vykonaniu žiadnych ďalších úkonov do dňa rozhodnutia o sťažnosti ústavným súdomnedošlo. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že vec prerokúva s výnimkou jedného sudcu tenistý senát, ktorý o ňom konal v odvolacom konaní, v dôsledku čoho mu je skutkový stavveci (aj zo súvisiacich konaní) dobre známy a v prebiehajúcom konaní je potrebnérozhodnúť už len o výške náhrady nemajetkovej ujmy a náhrade trov prvostupňovéhoa odvolacieho konania.
13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že uvedenou nečinnosťoukrajského súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
IV.
14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práva alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Na základe uvedeného ústavný súd prikázal krajskému súdu vo veci konať bezzbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €a svoj návrh odôvodňuje tým, že toto finančné zadosťučinenie je protihodnotouutrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní vedenompod sp. zn. 5 Co 227/2013. Zbytočné prieťahy vznikli v oblasti osobnostných právsťažovateľky a vzhľadom na postup súdu pretrváva stav jej právnej neistoty už viac ako6,5 roka. V súvislosti s vedením tohto súdneho konania vznikajú sťažovateľke aj zvýšenénáklady, pričom ich celkový majetkový dopad vzhľadom na postup krajského súdu nie jemožné odhadnúť.
Pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti,z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil doterajšiu dĺžkunapadnutého konania, intenzitu nečinnosti krajského súdu a predovšetkým skutočnosť, žekrajský súd vo veci nekoná napriek tomu, že okolnosti prípadu sú mu známe, a dospelk záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnej službyuskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, ktorú bolopotrebné zvýšiť o režijný paušál (8,04 €), čo spolu predstavuje sumu 142,04 € za jeden úkonprávnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2-krát po 142,04 €, t. j.v sume 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolauvedená suma zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právnehozastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 340,90 € (bod 4výroku tohto nálezu).
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2015