znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 10/2015-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka(sudca   spravodajca)   o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Mandzák   a spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanieveci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 227/2013 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013p o r u š e n é b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   227/2013p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €(slovom štyritisíc eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť jejdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy   právneho   zastúpenia   v sume   340,90   €   na   účet   Advokátskej   kancelárie   Mandzáka spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola15. apríla 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského   súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 227/2013 (ďalej aj „napadnutékonanie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pôvodne na Okresnom súde Bratislava V(ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   40   C   17/2007,   v ktorom   mápostavenie navrhovateľky, domáhala práv na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovejujmy proti odporcovi ⬛⬛⬛⬛. Okresný súd vo vecirozhodol 5. februára 2009 rozsudkom č. k. 40 C 17/2007-110, ktorým vyslovil, že odporcaneoprávnene   zasiahol do   práva   sťažovateľky   na   ochranu   osobnosti,   priznal jej   morálnusatisfakciu   a náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   16 596,96   €   a vo   zvyšku   jej   nárokzamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal 3. apríla 2009 odvolanie odporca. Krajskýsúd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 5 Co 183/09-183 zo 7. júna 2011 tak, že rozsudokokresného súdu z 5. februára 2009 v časti potvrdil (body I, II a III), v časti nemajetkovejujmy výrok okresného súdu (bod IV) zmenil tak, že návrh zamietol, a v časti priznanejnáhrady trov konania (bod VI) zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trovprvostupňového ani odvolacieho konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podalasťažovateľka   8. augusta   2011   dovolanie.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„najvyšší   súd“)   o dovolaní   rozhodol   27.   februára   2013   uznesením,   ktorým   rozsudokodvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vecv rozsahu   zrušenia   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   krajskému   súduvrátený na ďalšie konanie 10. apríla 2013. Od uvedeného času (do dňa podania sťažnosti,pozn.) nevykonal krajský súd vo veci žiadne relevantné úkony pre rozhodnutie.

3.   Sťažovateľka   podala   krajskému   súdu   3.   decembra   2013   sťažnosťna prieťahy v konaní   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V odpovedina uvedenú sťažnosť sp. zn. Spr. 2353/13 z 8. januára 2014 podpredsedníčka krajského súdusťažnosť vyhodnotila ako dôvodnú, uviedla však, že v danom prípade nejde o súdne konanie,ktoré by malo prebehnúť s osobitnou rýchlosťou, tak ako to je stanovené rozhodovacoupraxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce krajského súdu. Poukázalatiež   na   počet   nevybavených   vecí   v súdnom   oddelení   5Co,   5NcC,   5CoPr,   5CoD   k   31.decembru 2013 a oznámila, že snahou senátu bude vec vybaviť v priebehu druhého polroka2014.

4. Ústavný súd listom sp. zn. Rvp 4113/2014 z 10. novembra 2014 vyzval predsedukrajského súdu na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky. V odpovedi na výzvu ústavného súdusp.   zn.   Spr.   3597/14   z 27.   novembra   2014   predseda   krajského   súdu   uviedol   totožnéskutočnosti   ako   podpredsedníčka   krajského   súdu   v reakcii   na   sťažnosť   sťažovateľkys doplnením, že „snahou senátu bude vec prejednať a rozhodnúť na pojednávaní, ktoré bude vytýčené na termín 09. 12. 2014“.

5. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 10/2015-16 zo 14. januára 2015 prijal sťažnosťsťažovateľky na ďalšie konanie.

6. Vzhľadom na to, že tak sťažovateľka, ako aj krajský súd ústavnému súdu oznámili,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretožedospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

7. Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 227/2013, ku ktorému bolpripojený aj spis okresného súdu sp. zn. 40 C 17/2007, zistil, že priebeh napadnutéhokonania je zhodný s postupom, ako ho vo svojej sťažnosti uviedla sťažovateľka a je opísanýv bode 2 tohto nálezu.

8.   Krajský   súd   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   10.   apríla   2013   nariadilpojednávanie vo veci na 9. december 2014, ktoré uznesením odročil na neurčito s tým, žedo konca januára 2015 počká na vyjadrenia navrhovateľa a odporcu a následne zváži ďalšíprocesný postup v odvolacom konaní.

III.

9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10.   Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   227/2013   (pôvodne   vedenomna okresnom súde pod sp. zn. 40 C 17/2007).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

11. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenejjudikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sarozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistotaosoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadneaž právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorýznamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkkonania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vetyOSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

12.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahomv konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdnehokonania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povahaprerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

12.1   Predmetom   napadnutého   konania,   v ktorom   sťažovateľka   namieta   zbytočnéprieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o výške náhradynemajetkovej   ujmy   a náhrade   trov   konania   krajským   súdom   po   tom,   ako   najvyšší   súdna základe podaného dovolania zrušil jeho rozhodnutie. Ústavný súd z obsahu spisu aniz vyjadrení   sťažovateľky   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možnékvalifikovať napadnuté konanie ako právne či skutkovo zložité a ktoré by odôvodňovalodoterajšiu dĺžku napadnutého konania.

12.2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočnýchprieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky napadnutéhokonania. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľka je kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom,ktorý sa zúčastnil vo veci nariadených pojednávaní, na výzvy súdu reagoval v ním určenýchlehotách   a oznamoval   súdu   skutočnosti   s vecou   súvisiace.   V mene   sťažovateľky   podalpredsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch. Na základeuvedeného ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byťpripísaná   na   ťarchu   sťažovateľky   pri posudzovaní   otázky,   či   svojím   správaním   prispelak doterajšej dĺžke napadnutého konania.

12.3. Napokon ústavný súd posudzoval postup krajského súdu v napadnutom konaní.Ústavný súd poznamenáva, že vec sa na krajskom súde prerokuváva už po druhýkrát. Prvékonanie vedené na základe odvolania podaného odporcom proti rozsudku okresného súdutrvalo   od   27.   mája   2009   do   7.   júna   2011.   Druhé   konanie   po   vrátení   veci   na   základerozhodnutia   najvyššieho   súdu   prebieha   od   10.   apríla   2013   a dosiaľ   nebolo   ukončené.V tomto konaní neuskutočnil krajský súd do dňa podania sťažnosti (15. apríla 2014) žiadnyúkon. Vo veci sa uskutočnilo jediné pojednávanie 9. novembra 2014 (odročené na neurčito),ktorého termín bol nariadený po tom, ako ústavný súd požiadal krajský súd o oznámenieúkonov   vykonaných   po   prešetrení   sťažnosti   a jej   posúdení   ako   odôvodnenej.   Napriekskutočnosti, že vec bola zaradená do osobitného režimu predsedom súdu sledovaných vecí,k vykonaniu   žiadnych   ďalších   úkonov   do   dňa   rozhodnutia   o sťažnosti   ústavným   súdomnedošlo. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že vec prerokúva s výnimkou jedného sudcu tenistý senát, ktorý o ňom konal v odvolacom konaní, v dôsledku čoho mu je skutkový stavveci   (aj   zo   súvisiacich   konaní)   dobre   známy   a   v prebiehajúcom   konaní   je   potrebnérozhodnúť   už   len   o výške   náhrady   nemajetkovej   ujmy   a náhrade   trov   prvostupňovéhoa odvolacieho konania.

13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd uzavrel, že uvedenou nečinnosťoukrajského súdu došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniuzákladného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

  IV.

14. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práva   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   vo   veci   konať   bezzbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

15. Podľa   čl. 127 ods. 3   ústavy   ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené,   primeranéfinančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000   €a svoj návrh   odôvodňuje   tým,   že   toto   finančné   zadosťučinenie   je   protihodnotouutrpenej nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   zbytočnými   prieťahmi   v konaní   vedenompod sp. zn. 5 Co 227/2013.   Zbytočné   prieťahy   vznikli   v oblasti   osobnostných   právsťažovateľky a vzhľadom na postup súdu pretrváva stav jej právnej neistoty už viac ako6,5 roka. V súvislosti s vedením tohto súdneho konania vznikajú sťažovateľke aj zvýšenénáklady, pričom ich celkový majetkový dopad vzhľadom na postup krajského súdu nie jemožné odhadnúť.

Pri určení finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti,z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančnézadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil doterajšiu dĺžkunapadnutého konania, intenzitu nečinnosti krajského súdu a predovšetkým skutočnosť, žekrajský súd vo veci nekoná napriek tomu, že okolnosti prípadu sú mu známe, a dospelk záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 €primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inémuúčastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za dva úkony právnej službyuskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1ods.   3,   §   11   ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, ktorú bolopotrebné zvýšiť o režijný paušál (8,04 €), čo spolu predstavuje sumu 142,04 € za jeden úkonprávnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2-krát po 142,04 €, t. j.v sume 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolauvedená suma zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právnehozastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 340,90 € (bod 4výroku tohto nálezu).

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenouvo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2015