znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Mgr.   Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 30/2012 zo 17. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   K.,   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   M   Cdo   30/2012   zo 17. októbra   2013   (ďalej   len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa svojou žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhala   proti Obvodnému stavebnému bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a A. V. (predtým S.; ďalej len žalovaná, spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že ňou označená nehnuteľnosť patrí do dedičstva po M. Š.–U.

Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 20/2005-330 z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil konanie v časti smerujúcej proti žalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby v tejto časti. Okresný súd súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Na odvolanie   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom sp. zn. 10 Co 264/2010 z 21. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Okresný   súd   o   trovách   konania   rozhodol   uznesením   č.   k.   14   C   20/2005-369 z 8. júna 2011   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu   o   trovách   konania“)   tak, že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume 1 635,02 €. Dôvody rozhodnutia okresného súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení a uviedol, že okresný súd „Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádzal z § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a vo vzťahu k žalovanej 2/ z § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 O. s. p. a priznal žalovaným ½ im prislúchajúcej náhrady, keď zohľadnil dôvody osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu, berúc do úvahy aj skutočnosť,   že   žalobkyňa   spor   sama   vyvolala,   viackrát   zapríčinila   odročenie pojednávania, čím spôsobila predĺženie konania a nárast trov na strane žalovaných“.

Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn. 9 Co 296/2011 z 29. septembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie krajského   súdu   o   trovách   konania“) zmenil uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania žalovaným   nepriznal   a   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   ani   náhradu   trov   odvolacieho konania. Dôvody rozhodnutia krajského súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení a uviedol, že krajský súd sa stotožnil «so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska § 150 O. s. p. dospel k záveru, že na strane žalobkyne vzhľadom k jej sociálnym a zdravotným pomerom je daný dôvod v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane žalovaných z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné, prípadne majetkové pomery žalovaných 1/ a 2/. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že žalovaný 1/ je právnickou   osobou,   ktorého   spočiatku   zastupovala   JUDr.   Bojmírová   a   až   neskôr sa nechal   zastupovať   advokátkou   JUDr.   Šurinovou,   ktorá   reálne   žiadne   úkony nevykonávala   a preniesla   zastupovanie   na   Advokátsku   kanceláriu   JUDr.   Pavol   Kuric, JUDr.   Andrea   Sunik,   s.   r.   o.,   so   sídlom   v Žiline,   Dolný   Val   č.   11,   ktorú   poverila zastupovaním   v   konaní   aj   žalovaná   2/.   Pokiaľ   ide   o   žalovanú   2/   poukázala   na   to, že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné, aby ju v konaní „zastupovala vlastná advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov, ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama“. Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle § 150 O. s. p. nepriznať žalovaným žiadnu náhradu trov konania, pričom takýmto spôsobom nebude zasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní».

Najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podaného z podnetu žalovaných napadnutým uznesením zrušil uznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V   danom   prípade odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru ako súd prvého stupňa, že sú dané dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.; rozdiel bol len   v   názore   v   rozsahu   priznania,   resp.   nepriznania   náhrady   trov   konania   procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a zdravotnej situácii žalobkyne a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o neúčelné vynaložené trovy, nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať advokátkou,   ktorá   následne   substitučne   splnomocnila   zastupovaním   v   konaní   zástupcu žalovanej   2/ a   žalovaná   2/ hoci   vykonáva   sama   advokátsku   činnosť   sa nechala   naviac zastupovať advokátskou kanceláriou, ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov. Zohľadnenie vyššie uvedených dôvodov vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd nepovažuje za správne...

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   správny   a   zákonu zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane žalovaných také okolnosti,   ktorými   im   uprel   právo   vyplývajúce   z   §   24   O.   s.   p.   a   vyhodnotil   udelenie plnomocenstva   žalovaným   1/   na   zastupovanie   v   konaní   advokátovi   a   ním   následné substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie žalovanej   2/,   ktorá   vykonáva   advokátsku   činnosť,   advokátskou   kanceláriou,   a s   tým súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní zastupovať   advokátom   a   úkony   advokáta   v   súvislosti   so   substitučným   splnomocnením Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie žalovanej 2/, ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, a to aj napriek tomu, že je sama   advokátkou   a   že   je   jednou   zo   spoločníkov   a   konateľov   menovanej   advokátskej kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené v neprospech žalovaných z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p. nakoľko konanie žalovaných 1/ a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne rozhodnutie a prerokovanie veci nestranný súdom a iné podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3 M Cdo 30/2012 dňa 17. októbra 2013 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky spis. zn. 3 M Cdo 30/2012 dňa 17. októbra 2013.

3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušené zmeňujúce uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu o trovách konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže uznesenie krajského súdu o trovách konania bolo v rámci jeho preskúmania najvyšším   súdom   po   podaní   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   zrušené   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne   preskúmava   len   právoplatné   rozhodnutia,   a   to   v   tom   zmysle,   že   musí   ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV.   ÚS   195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu nie sú dané dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014