znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 10/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., K., a O. K., Z., zastúpených advokátom JUDr. J. J., B., ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   princípu   rovnosti   podľa   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   14   ods.   1   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 38/2011 z 30. mája 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V/32/2011 z 29. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L. a O. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 1. augusta 2012 doručená sťažnosť Ing.   P. L. a O. K. (ďalej aj „sťažovatelia“), v ktorej namietali porušenie práva   na súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 38/2011 z 30. mája 2012 v spojení s uznesením najvyššieho súdu, sp. zn. 1 Obdo V/32/2011 z 29. marca 2012.  

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   52   Cbi   2/2007   z   31.   januára   2011   „bola zamietnutá žaloba, ktorou sa sťažovatelia domáhali vylúčenia presne špecifikovaných práv priemyselného   vlastníctva   z   konkurznej   podstaty.   Krajský   súd   zamietol   žalobu   len na základe   jediného   dôvodu   a   to,   že   sťažovatelia   nemajú   aktívnu   vecnú   legitimáciu   na podanie takejto žaloby, keď podľa názoru krajského súdu úpadca, spoločnosť H., a. s. v konkurze, bol v čase vyhlásenia konkurzu zapísaný v príslušných registroch ako majiteľ sporných priemyselných práv... Na základe podaného odvolania najvyšší súd rozsudkom z 30. mája 2012, sp. zn. 5 Obo 38/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil... Na základe podaného dovolania najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V/32/2011 z 29. marca 2012, ktorým dovolanie odmietol...“.

3.   V   ďalšom   texte   sťažnosti   sťažovatelia   podrobne   poukazujú   na   práva,   ktoré im garantuje ústava, dohovor a pakt. Sťažovatelia poukazujú najmä na to, že k porušeniu ich základných   práv   a   slobôd   zaručených   už   uvedenými   právnymi   predpismi   došlo   tým, že najvyšší súd v konaní o odvolaní im „odňal možnosť prednesu záverečnej reči“, čím im bola odňatá možnosť riadneho konania pred súdom; najvyšší súd v konaní o odvolaní, ako aj v konaní o dovolaní ďalej „vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku... nevysvetlil, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil“,   a   z týchto   dôvodov   považujú „rozsudok za nepresvedčivý a nepreskúmateľný... arbitrárny“.

4.   Sťažovatelia   považovali „zmluvy,   na   základe   ktorých   malo   dôjsť   k   prevodu priemyselných práv, /t. j. zmluvy o predaji časti podniku z 8. februára 1999, ako aj zmluva o prevode   práv   k   predmetom   priemyselného   vlastníctva   z   1.   marca   1999/   predstavujú absolútne neplatné právne úkony... z dôvodu, že na prevod takýchto práv nebol daný súhlas konkurzným súdom, napriek skutočnosti, že takýto súhlas bol potrebný zo zákona a jeho absencia   je   porušením   zákona   s   následkom   absolútne   neplatného   právneho   úkonu;...predmetom prevodu bola len časť podniku obsiahnutá v znaleckom posudku... a v tomto znaleckom   posudku   žiadne   práva   priemyselného   vlastníctva   neboli   obsiahnuté;...nebolo preukázané uzatváranie dodatkov k zmluvám o prevode časti podniku“, ktorých predmetom mali byť dotknuté priemyselné práva;...bezplatný prevod veci z konkurznej podstaty je možný v súlade s právnou úpravou.“.

5.   V   závere   sťažovatelia   uvádzali,   že   postupom   najvyššieho   súdu „bola nerešpektovaná prejednacia   zásada...   a súd svoje   rozhodnutie zdôvodnil nedostatočným spôsobom...   súd   sa   naviac   nevenoval   množine   argumentov   a   dôkazných   prostriedkov predkladaných sťažovateľmi a k týmto nezaujal žiadne stanovisko napriek skutočnosti, že sa týkali otázok rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci“.

6.   Z   už   uvedených   dôvodov   sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali,   aby   ústavný   súd nálezom takto rozhodol:

„ - základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o   občianskych   a   politických   právach   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. mája 2012, sp. zn. 5 Obo 38/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo V/32/2011 z 29. marca 2012, porušené bolo,

-   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   mája   2012, sp. zn. 5 Obo 38/2011   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn. 1 Obdo   V/32/2011   z   29.   marca   2012   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľom náhradu trov konania.“  

II.

7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

11. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že pokiaľ sťažovatelia v odôvodnení svojej   sťažnosti   namietali   aj   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy, postupom   v   ich   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   a   pokiaľ   namietali   porušenie v odôvodnení sťažnosti uvedených práv (vrátane a aj nad rozsah petitu sťažnosti) postupom všeobecných súdov, ústavný súd s prihliadnutím na rozsah svojej ústavnej preskúmavacej právomoci vyplývajúcej aj z už citovaného ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde považoval tieto námietky sťažovateľov iba za súčasť ich všeobecnej argumentácie, ktorú samostatne neposudzoval a ani právne nevyhodnocoval.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

13.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14.   Z   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

15. Sťažovatelia porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 paktu videli v tom, že najvyšší súd riadne neodôvodnil rozsudok sp. zn. 5 Obo 38/2011 z 30. mája 2011 a zároveň nezaujal relevantné stanovisko k ich argumentácii.  

16.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a   jej   príloh   pri   posúdení   námietok sťažovateľov   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   38/2011 z 30. mája   2011   netrpí   vadami   namietanými   sťažovateľmi.   Najvyšší   súd   v odôvodnení rozsudku   sp.   zn.   5   Obo   38/2011   uvádza: „...   predmetné   priemyselné   práva,   ktorých vylúčenia sa z konkurznej podstaty žalobcovia domáhajú, v čase podania žaloby sa v súpise konkurznej podstaty úpadcu nenachádzali a v čase rozhodovania nie sú ani zapísané do konkurznej   podstaty   úpadcu.   Ak   majetok   –   práva  ...   opustili   konkurznú   podstatu speňažením, a to na základe zmluvy o predaji časti podniku z 8. februára 1999 zmluvou o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 1. marca 1999 v zmysle opatrenia Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   žaloba   na   vylúčenie   uvedených   práv   z   konkurznej podstaty   nie   je   dôvodná.   Osoba,   na   ktorú   správca   konkurznej   podstaty   v   rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom takéhoto majetku bez zreteľa na to, či neskôr vyšlo najavo, že zapísaný a neskôr i speňažený majetok (alebo jeho časť) v dobe speňažovania vlastnícky patril osobám iným.“ Najvyšší súd   v   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   5   Obo   38/2011   ďalej   poukázal   aj   na   to,   že „... žalobcovia nepreukázali, že majú právo k veciam (právam), vylúčenia ktorých sa domáhajú z konkurznej podstaty úpadcu...“.  

17. Ústavný súd vychádzajúc z už uvedených záverov konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   a   podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých dospel k záveru o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovatelia majú na dané okolnosti iný názor, nijako neindikuje porušenie ich práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

18.   Ústavný   súd   považuje   v   tejto   súvislosti   za   potrebné   upriamiť   pozornosť sťažovateľov na právny princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa (zaručený v čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorý najvyšší súd správne aplikoval aj v namietanom konaní. Najvyšší súd tak   uplatnil   princíp   právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   ústavy),   ktorého   súčasťou   je   aj dôvera subjektov práva v platné právo a uplatnenie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere.   Uvedená   zásada   v   tejto   veci   vychádza   z   toho,   že   tretia   osoba,   ktorá   nadobudla priemyselné práva zákonne konformným spôsobom, a teda v súlade s právnym poriadkom, sa stala ako vlastník subjektom práva, ktorý požíva právnu ochranu zaručenú v čl. 20 ods. 1 ústavy a nemôže byť tohto práva zbavený ani v prípade, ak by dodatočne vyšlo najavo, že úpadca nebol vlastníkom predmetných priemyselných práv. S prihliadnutím na to, že pri nadobudnutí priemyselných práv bol dodržaný právom upravený postup charakterizovaný zvýšenou   formálnosťou   (súpis   majetkovej   podstaty,   znalecký   posudok   na   ocenenie konkurznej   podstaty,   schválenie   prevodu   časti   podniku   súdom,   uzatvorenie   zmluvy o prevode   časti   podniku   v   znení   dodatkov,   povolenie   zápisu   zmeny   údajov   k   právam priemyselného   vlastníctva   Úradom   priemyselného   vlastníctva),   je   princíp   ochrany dobromyseľného   nadobúdateľa   potrebné   o   to   viac   vykladať   tak,   že   právna   ochrana   sa poskytuje vlastníkovi, ktorý zákonne nadobudol vlastnícke právo, a nie subjektom, ktoré namietajú predmetné vlastnícke právo, resp. sa usilujú o jeho nadobudnutie.  

19.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a   jej   príloh   dospel   k   záveru,   že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu nedošlo k zásahu do označených ľudských práv sťažovateľov, ktorých porušenie namietajú. Na základe už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi   sťažovateľov   v   sťažnosti   (príkaz   najvyššiemu   súdu   konať   vo   veci,   priznanie náhrady trov konania a pod.).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013