znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   prof.   Ing.   J.   S.,   DrSc.,   K.,   a PhDr.   M.   L.,   CSc.,   K., zastúpených advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   4   Co   251/2010-558 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   prof.   Ing.   J.   S.,   DrSc.,   K.,   a PhDr.   M.   L.,   CSc., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2011 doručená sťažnosť prof. Ing. J. S., DrSc., K., a PhDr. M. L., CSc., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. P. S., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   4   Co   251/2010-558 z 30. septembra 2010.

2.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli účastníkmi konania v procesnom postavení žalovaných v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) zaviazal sťažovateľov spoločne a nerozdielne   zaplatiť   žalobcovi   55 785   €   s úrokmi   z omeškania.   Krajský   súd   rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „sú toho názoru, že Napadnutým rozhodnutím a postupom odvolacieho súdu ako aj postupom a rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivý proces z dôvodu, že:

- Ad. 1 Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili meritórne výroky (výroky vo veci samej) svojich rozhodnutí (Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj Napadnuté rozhodnutie postrádajú základné obsahové náležitosti),

- Ad. 2 Súdy odňali možnosť konať sťažovateľom pred súdom aj tým, že súd prvého stupňa sa oboznámil s dôkazom, navrhnutým sťažovateľmi (žalovanými) - spisom krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1K 407/1996 bez toho,   aby sa s predmetným dôkazom mohli priamo   oboznámiť   aj   účastníci   konania.   Predmetný   dôkaz   nebol   vykonaný   ani   na pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Odvolací súd túto vadu v postupe súdu prvého stupňa nenapravil,

- Ad. 3 Odňatie možnosti konať pred súdom vidia sťažovatelia aj v tom, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd vydali prekvapivé rozhodnutia.

- Ad. 4 Súdy odňali možnosť konať sťažovateľom pred súdom aj tým, že súd prvého stupňa sa bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil od právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co/303/2006-374 (strana č. 13 odsek piaty), čo sa týka posudzovania premlčania uplatnenej kompenzačnej námietky zo strany sťažovateľov (žalovaných).“.

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti vydal toto rozhodnutie:„1. Základné právo sťažovateľov Prof. Ing. J. S. DrSc., nar.: 08. 11. 1932, bytom: K. a PhDr. M. L., CSc., nar.: 05. 05. 1935, bytom: K. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 4Co/251/2010-558 zo dňa 30. 09. 2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co/251/2010-558 zo dňa 30. 09. 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   S.,   so   sídlom   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

4.   V rámci   prípravy   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že sťažovatelia 3. decembra 2010 podali proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 251/2010   z 30.   septembra   2010   dovolanie.   Z jeho   obsahu   ústavný   súd   zistil,   že dovolanie sťažovatelia odôvodnili v podstate zhodne s podanou sťažnosťou. Sťažovatelia navrhli, aby dovolací súd vydal tento rozsudok: „Na základe vyššie uvedených skutočností, žalovaní navrhujú, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co/251/2010-558 zo dňa 30. 09. 2010 ako aj rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 23C/881/1998 zo dňa 21. 05 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie),   v   dôsledku   porušenia   ktorého   sa   domáhali nápravy   ako v   konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

9. Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti je sťažnosť považovaná   za   prípustnú   až   po   negatívnom   rozhodnutí   o dovolaní   sťažovateľa.   Pritom lehota   na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   napadnutému   dovolaním   sťažovateľa (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

10. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou sťažovateľov meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011