znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sž   46/2006   a jeho   rozhodnutím z 19. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2007   doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práva   na   vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 46/2006 a jeho rozhodnutím z 19. júla 2007 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky   pre   kontrolu   činnosti   Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len   „osobitný výbor“)   24.   mája   2006   svojím   rozhodnutím   (č.   k.   OKVNBU-976-55/2006-R)   zamietol odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Národného   bezpečnostného   úradu   (ďalej   len „NBÚ“) z 22. decembra 2004 č. k. PB-6644-20/2003-Ž-12215.

Sťažovateľ   proti   tomuto   rozhodnutiu   osobitného   výboru   doručil   31.   júla   2006 najvyššiemu súdu žalobu o jeho preskúmanie. V podanej žalobe sťažovateľ predovšetkým namietal   nerešpektovanie   právneho   názoru   vysloveného   najvyšším   súdom   v pôvodnom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Sž   46/2006   (sťažovateľ   nesprávne   uvádzal   sp.   zn. 4 Sž 46/2005, pozn.), keď najvyšší súd uložil osobitnému výboru „povinnosť vysporiadať sa námietkami uvedenými v žalobe, vrátane námietky porušenia základných ľudských práv“ (i),   nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   osobitného   výboru,   ktorý   len   mechanicky   prebral ustanovenia   prvostupňového   rozhodnutia,   nevysporiadanie   sa   s   tvrdeniami   sťažovateľa uvedenými   v odvolaní   a súčasne   spôsob   jeho   rozhodnutia,   keď   rozhodoval   v   jeden deň v desiatkach   prípadoch   na   jedinom   zasadnutí   (ii),   a zavedenie   kolektívnej   viny v súvislosti   s vytýkanou   jeho   spoluprácou   s   ŠtB,   ako   aj   rozpor   zákonného   znenia s medzinárodnými dohovormi (iii).

Najvyšší   súd   uznesením   z   23. mája 2007   najskôr   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o oboznámenie   sa   s jeho   bezpečnostným   spisom   a   prerušil   konanie   do   30.   júna   2007 z dôvodu   rozhodnutia   NBÚ   o tejto   žiadosti.   NBÚ   sťažovateľovi   4.   júna   2007   oznámil, že v zmysle   §   35   ods.   3   zákona   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane utajovaných   skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov mu nie je umožnené nahliadnuť   do   bezpečnostného   spisu,   čo   bolo   umožnené   jeho   advokátovi,   ktorý si ale nemohol z neho robiť odpisy ani výpisy.

Sťažovateľ 14. júna 2007 oznámil uvedenú skutočnosť najvyššiemu súdu a zároveň namietal kolíziu „ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. s právnym predpisom vyššej právnej sily - konkrétne s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právom vyjadriť sa k všetkým dôkazom“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Sž 46/2006   19.   júla 2007 žalobu sťažovateľa zamietol. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24. októbra 2007.

Podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal predovšetkým so skutočnosťami uvedenými v bode (i) a (ii) časti I (pozri už uvedené). Sťažovateľ   je   preto   toho   názoru,   že „rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   z   19. 07. 2007 je arbitrárny a zjavne neodôvodnený“. V tomto ohľade poukázal sťažovateľ na rozhodnutie sp. zn. 6 Sž 44/2006, ktorým najvyšší súd v inej veci zrušil rozhodnutie osobitného výboru pre jeho nepreskúmateľnosť a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Tým,   že   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   oboznámiť   sa   s obsahom   spisu (jeho utajovanou   prílohou),   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   práva na verejné   prerokovanie   veci   a   práva   vyjadriť   sa   k   všetkým   vykonaným   dôkazom garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Právo sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom bolo porušené tak postupom   NBÚ,   osobitného   výboru,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu,   a   to   tým spôsobom, že sťažovateľ:

„a) sa nemohol oboznámiť s bezpečnostným spisom k svojej osobe, a preto sa ani nemohol brániť proti v spise uvádzaným tvrdeniam

b) sťažovateľ nemal možnosť poradiť sa so svojím advokátom v potrebnom rozsahu, pretože   advokát   nebol   oprávnený   mu   oznámiť,   aké   skutočnosti   sa   v   spise   nachádzajú. Obrana, ktorú mohol použiť advokát na presadenie práv svojho klienta bolo zoslabená tým, že nepoznal vyjadrenie sťažovateľa k skutočnostiam, ktoré tvoria súčasť súdneho spisu. Utajované   skutočnosti,   ktoré   tvoria   časť   bezpečnostného   spisu   sú   práve   tými   dôkazmi, na základe ktorých rozhodli tak správne orgány, ako aj Najvyšší súd SR o tom, že sťažovateľ nie   je   oprávnený   oboznamovať   sa   s   utajovanými   skutočnosťami.   Je   preto   právom sťažovateľa, aby sa k týmto dôkazom vyjadril...“

Sťažovateľ v závere navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo J. M. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo na vyjadrenie sa k všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... v konaní pod spisovou značkou 4 Sž 46/2006.

Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 4 Sž 46/2006 zo dňa 19. júla 2007 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   (spravodlivý   proces) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateľa voči žalovanému 2) a zastavil konanie voči žalovanému 1) okrem iného uviedol:

«... žalovaný 1) zamietol odvolanie žalobcu z 25. januára 2005 proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu... z 22. 12. 2004 s odôvodnením, že Výbor zo spisového materiálu   zistil,   že   žalobca   vedome   spolupracoval   s   ustanovenými   štruktúrami   bývalej Štátnej bezpečnosti. Ako dôkazný prostriedok sa v bezpečnostnom spise NBÚ nachádza fotokópia   zväzku,   z   ktorého   vyplýva,   že   žalobca   bol   vedený   v kategórii   „A.“ pod registračným   číslom...   Súčasťou   zväzku   je   aj   vlastnoručne   podpísaný   Sľub,   kde sa menovaný dobrovoľne zaviazal k spolupráci s Vojenskou kontrarozviedkou a zvolil si krycie meno „...“.... výbor konštatoval, že NBÚ rozhodol správne o tom, že J. M. nemožno podľa §   14   ods.   1   zákona   považovať   za   bezpečnostné   spoľahlivú   osobu,   pretože   vedome spolupracoval   s   ustanovenými   štruktúrami   bývalej   Štátnej   bezpečnosti,   a teda   nespĺňa predpoklad podľa § 10 ods. 1, písm. g) zákona, a taktiež úrad postupoval správne, ak po zistení tejto skutočnosti vydal o tom podľa § 26 ods. 2 zákona rozhodnutie.

Žalobca sa žalobou podanou na najvyššom súde dňa 1. 8. 2006 domáhal, aby súd napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   1)...   zo   dňa   24. 5. 2006   v   spojení   s   rozhodnutím Národného   bezpečnostného   úradu...   z   22. 12. 2004   zrušil   a   vec   vrátil   žalovanému   2) na ďalšie konanie. Uviedol, že jediným dôvodom, v ktorom vidí žalovaný 1) bezpečnostnú nespoľahlivosť   žalobcu   je   výkon   činnosti   v   bývalých   štruktúrach   Štátnej   bezpečnosti... Žalobca nebol pracovne zaradený a ani aktívne nevykonával činnosť v štruktúrach bývalej ŠtB.   Žalobca   uviedol   všetky   jemu   známe   skutočnosti   k   svojmu   kontaktu   s   Vojenskou kontrarozviedkou už pri bezpečnostnom pohovore. Žalobca popiera akúkoľvek spoluprácu s VKR   a   vyslovuje   pochybnosť   o   pravosti   jeho   podpisu   na   Sľube   k   spolupráci   s   VKR. Zároveň žiada o preskúmanie podpisu znalcom z odboru písomnoznalectva. Žalovaný 1) vyslovil bezpečnostnú nespoľahlivosť žalobcu len na základe údajnej evidencie v zväzkoch VKR a vôbec neskúmal podmienku § 14 ods. 1 zákona - aktívny výkon činnosti. Overenie pravdovravnosti   sa   konalo   pre   žalobcu   v   čase   mimoriadne   stresujúcom,   a   to   dva   dni pred rozvodovým konaním s manželkou. Dané okolnosti spôsobili, že z výsledku overenia vyplývala nepravdovravnosť žalobcu.

Žalovaný 2) vo vyjadrení zo dňa 2. 11. 2006 k žalobe navrhoval, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že spisový materiál obsahuje dôkazy o tom, že žalobca spolupracoval s ustanovenými   štruktúrami   bývalej   Štátnej   bezpečnosti.   Ako   dôkazný   prostriedok sa v bezpečnostnom spise nachádza kópia spisového zväzku č... Spis obsahuje okrem iného návrh na získanie žalobcu k spolupráci s Vojenskou kontrarozviedkou zo dňa 5. 12. 1987, v ktorom sú vymedzené úlohy žalobcu. Ďalej obsahuje sľub žalobcu zo dňa 8. 12. 1987, v ktorom sa žalobca dobrovoľne a na základe vlastného presvedčenia zaviazal k spolupráci s vojenskou kontrarozviedkou a k tomu, že pri tejto práci bude používať krycie meno... Spis obsahuje aj záverečnú správu, v ktorej sa okrem iného uvádza, že žalobca bol počas trvania spolupráce   využitý   predovšetkým   k   previerke   vojakov   základnej   služby,   konkrétne k jednotlivým osobám, v priebehu spolupráce poskytol aj dve vlastnoručne písané správy, vzťah žalobcu k spolupráci s Vojenskou kontrarozviedkou bol celkovo kladný, na schôdzky sa dostavoval prevažne podľa dohovoru. Z dôkazov zhromaždených v spise teda vyplýva, že žalobca vedel, že bol kontaktovaný zložkou Štátnej bezpečnosti a prejavil svoju vôľu konať tým, že dobrovoľne s ňou podpísal sľub o spolupráci a poskytoval jej informácie okrem iného, aj o konkrétnych osobách...

Najvyšší   súd...   preskúmal   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu žalovaného 1) v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu   zamietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   v   súlade so zákonom...

Najvyšší   súd   konštatuje,   že   skutočnosť,   že   žalobca   vedome   spolupracoval so štruktúrami bývalej Štátnej bezpečnosti... vyplýva z viacerých listinných dôkazov, ktoré sú   súčasťou   bezpečnostného   spisu,   na   ktoré   dôkazy   opätovne   poukázal   žalovaný   2) vo vyjadrení   k   žalobe.   Skutočnosť,   že   ide   súhrn   dôkazov,   ktoré   sa   navzájom   dopĺňajú zoslabuje námietky žalobcu voči pravosti jeho podpisu na sľube k spolupráci. Žalobcove námietky uvedené v žalobe, že nešlo o aktívny výkon činnosti sú pre túto kategóriu osôb právne irelevantné, pretože aktívna činnosť je zákonným znakom osôb pracovne zaradených v ustanovených   štruktúrach   ŠtB.   Overenie   pravdovravnosti   nemôže   vylúčiť   existenciu listinných dôkazov o vedomej spolupráci žalobcu s ŠtB. Najvyšší súd konštatuje, že nezistil porušenie zákona napadnutým rozhodnutím. Skutkový stav zodpovedá aplikácii ust. § 14 ods. 1 zákona...»

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť v namietanej časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľ zo skutočnosti, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal   predovšetkým   so   skutočnosťami   uvedenými   v bode   (i)   a   (ii)   časti I (pozri už uvedené).   Sťažovateľ   preto   zastáva   názor,   že „rozsudok   Najvyššieho   súdu... je arbitrárny a zjavne neodôvodnený“.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom   rozhodovania ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na interpretáciu zákona č. 215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a príslušných   ustanovení   procesného   predpisu (Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   zásadne   príslušný   všeobecný   súd.   Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu   všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis   I. ÚS 115/02).   Podľa   ústavného   súdu   však   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia osobitného   výboru   (a   predtým   NBÚ)   zo   strany   najvyššieho   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje.

K sťažovateľovej   argumentácii,   že   napadnuté   rozhodnutie   neodráža   súdnu   prax najvyššieho   súdu,   pretože   existujú   aj   opačné   rozhodnutia,   ústavný   súd   podotýka, že z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať   a rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok   v prerokovaných   veciach.   Prípadné   odchýlenie   sa   súdu   od   existujúcej   skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05).

V nadväznosti   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať, že mu neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať tak poslanie,   ktoré   zákon   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv.

Z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal námietkami sťažovateľa, na ktoré poukázal v žalobe (toto tvorí aj zákonom vymedzený predmet súdneho prieskumu podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery najvyššieho súdu v označenej veci bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s článkami ústavy a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy,   a to   práva   na   to,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom. K porušeniu tohto základného práva malo dôjsť podľa sťažovateľa tým, že najvyšší súd (ani NBÚ   a osobitný   výbor)   nedal   možnosť   sťažovateľovi   oboznámiť   sa   a   vyjadriť sa k predkladaným   dôkazom   zo   strany   NBÚ.   Sťažovateľovi   bolo   podľa   jeho   tvrdenia odopreté právo na oboznámenie sa s dôkazmi NBÚ, pretože nemohol nahliadnuť do spisu (jeho utajenej časti), a tým sa ani nemohol vyjadriť ku všetkým dôkazom na samotnom pojednávaní. Uvedené tvorilo podstatu námietok sťažovateľa v rámci podanej sťažnosti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej   lehoty odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažnosť v tejto   časti   smeruje   proti   postupu   najvyššieho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 46/2006 a jeho rozhodnutiu z 19. júla 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   žiadosťou sťažovateľa   (jeho   právneho   zástupcu),   aby   sa   sťažovateľ   mohol   oboznámiť   s utajenou prílohou   spisu   sa   najvyšší   súd   kvalifikovaným   spôsobom   zaoberal   už   v rámci   svojho uznesenia (sp. zn. 4 Sž 46/2006) z 23. mája 2007. V tomto uznesení najvyšší súd jednak zamietol návrh žalobcu (sťažovateľa) na udelenie súhlasu súdom k oboznámeniu sa s jeho bezpečnostným spisom a jednak prerušil konanie do 30. júna 2007 a zaslal bezpečnostný spis NBÚ, aby on ako oprávnený subjekt rozhodol o tejto žiadosti sťažovateľa. NBÚ listom zo 4. júna 2007 (doručeným 12. júna 2007) sťažovateľovi oznámil, že mu nie je možné „umožniť nahliadnutie do bezpečnostného spisu, nakoľko nie ste osobou taxatívne uvedenou v § 35 ods. 3 zákona“. Uvedenú skutočnosť právny zástupca sťažovateľa listom zo 14. júna 2007 oznámil najvyššiemu súdu.

Lehota na podanie sťažnosti v tejto časti (namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy) začala plynúť doručením uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 46/2006 z 23. mája 2007 strane   sťažovateľa,   najneskôr   však   doručením   odpovede   NBÚ   sťažovateľovi   (12.   júna 2007),   pričom   sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená 12. decembra   2007, t. j. dávno po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom   pre   tento   druh   konania pred ústavným súdom.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 5 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Nad rámec dôvodov už uvedených ústavný súd dodáva, že obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy je tiež právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, t. j. namietať porušenie tohto   základného   práva   prichádza   do   úvahy   podľa   názoru   ústavného   súdu   len   v tých prípadoch, ak ide o vykonávanie dôkazov tým súdom, ktorý sa porušenia už uvedeného základného práva mal dopustiť. V danom prípade sa mal dopustiť porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom najvyšší súd. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 46/2006 z 19. júla 2007 však vyplynulo, že najvyšší súd dokazovanie   nevykonával   [„preskúmal   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   a   postupu žalovaného 1) v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu   zamietol,   pretože   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   v   súlade so zákonom“]. Je teda zrejmé, že najvyšší súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkazy už vykonané   správnym   orgánom   alebo   dokazovanie   podľa   tretej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku, tak ako to umožňuje § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (k podobným záverom dospel ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 85/03).

3. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009