znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 10/08-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť S. H., Ž.; J. D., Ž., a M. T., V., zastúpených advokátkou JUDr. M.   P.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 44/96   a v súčasnosti   pod   sp.   zn.   13   C   150/05,   postupom Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Co   1267/97   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   150/05 p o r u š i l základné právo S. H., J. D. a M. T., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. S. H., J. D. a M. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   S. H.,   J. D. a M. T.   p r i z n á v a   náhradu trov   právneho zastúpenia   v sume 25 278 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc dvestosedemdesiatosem slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet ich advokátky JUDr. M. P., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 10/08-25   zo 17. januára   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. H., Ž.; J. D., Ž., a M. T., V. (ďalej len „sťažovatelia), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   44/96   a v súčasnosti   pod   sp.   zn.   13   C   150/05,   postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 1267/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00.

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že: „Dňa 17. 01. 1996 naša nebohá matka J. Č. (...), ona ako navrhovateľka v rade 7) podala na Okresný súd v Žiline návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby žalovaným v rade 1) - 5) bola uložená povinnosť zaplatiť finančnú čiastku, ktorá predstavovala podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp.   vyvlastnených nehnuteľnostiach,   ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch.

Zákonnými dedičmi po neb. J. Č., rod. M. sme my sťažovatelia. Okresný súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29. 10. 1996 návrh navrhovateľov zamietol. Proti uvedenému rozsudku sme dňa 21. 01. 1997 v zákonnej 15-dňovej lehote podali odvolanie. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 29. 10. 1997, č. k. 7 Co 1267/97 rozsudok súdu 1. stupňa potvrdil. Proti uvedenému rozsudku sme dňa 14. 10. 1998 podali dovolanie. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 26. 10. 2003, č. k. 5 Cdo 96/2000 rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na   základe   uvedeného   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   v   Bratislave   Krajský   súd v Žiline uznesením zo dňa 21. 03. 2005, č. k. 23 Co 55/04 rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 1996, č. k. 12 C 44/96-65 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Od tohto dátumu Okresný súd v Žiline termín na pojednávanie nevytýčil, napriek tomu, že ide o vysokú hodnotu sporu a súdne konanie prebieha už od roku 1996.“

Podľa názoru sťažovateľov „Okresný súd v Žiline spolu s Krajským súdom v Žiline a Najvyšším súdom SR porušil právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (...) nakoľko súdne konanie prebieha už 10. rok. Žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 10- ročnú dĺžku súdneho konania.“

Vo   svojej   sťažnosti   sa   sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   označených základných práv domáhajú aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia, a to najmä preto,   lebo „právna   neistota,   v   ktorej   sa   dlhodobo   nachádzame,   nám   spôsobila   nielen materiálnu ale aj nemateriálnu ujmu“.

1.2 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd v danej veci takto rozhodol:„Základné právo S.   H.   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 spolu s Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 spolu s Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 porušené bolo.

Základné   právo   J.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 spolu s Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 spolu s Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 porušené bolo. Základné   právo   M.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súd v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 spolu s Krajským súdom v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 spolu s Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000 porušené bolo. Okresnému súdu v Žiline prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 konať bez zbytočných prieťahov. S. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. J. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. M. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Okresný   súd   v Žiline   je povinný uhradiť   trovy   právneho zastúpenia   sťažovateľov advokátke JUDr. M. P., Ž., vo výške 15.922,- Sk“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili všetci účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr. R. B., listom z 19. marca 2008 sp. zn. 1SprS/76/08, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu, krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. K., listom z 26. marca 2008 sp. zn. Spr 136/08, najvyšší súd,   zastúpený   jeho   predsedom   JUDr.   M.   K.,   listom   z 27. februára   2008   a   právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom k uvedeným vyjadreniam súdov z 10. apríla 2008.

2.1 Podpredseda okresného súdu uviedol nasledovné skutočnosti:„(...) Po oboznámení sa so spisovým materiálom a vyjadrením konajúceho sudcu považujem   sťažnosť   podanú   proti   Okresnému   súdu   Žilina   za   nedôvodnú.   Zo   spisového materiálu   je   zrejmé,   že   počas   trvania   súdneho   konania   disponoval   Okresný   súd   Žilina spisovým materiálom len určité časové obdobie. Z približne 11-tich rokov trvania konania. Okresný súd Žilina mal k dispozícií spisový materiál len päť rokov. Počas tohto obdobia Okresný   súd   Žilina   vo   veci   riadne   konal   a   prípadné   obdobie,   ktoré   by   bolo   možné považovať za prieťahy v konaní, bolo spôsobené účastníkmi konania. Tieto skutočnosti sú zrejmé   z úkonov,   ktoré   Okresný   súd   Žilina   vo   veci   uskutočnil   v   snahe   odstrániť   vady podaného   návrhu   za   účelom   jeho   prejednania   na   súdnom   pojednávaní.   Okrem   toho v priebehu   súdneho   konania   došlo   k   viacerým   úmrtiam   účastníkov   konania,   čo skomplikovalo   postup   súdu.   Bez   súčinnosti   navrhovateľov   a   ich   právnych   zástupcov   je náročné zistiť aktuálny okruh účastníkov konania.

V podrobnostiach odkazujem na vyjadrenie konajúceho sudcu, ku ktorému sa v mene Okresného súdu Žilina v celom rozsahu pripájam. Rovnako navrhujem, aby vzhľadom na okolnosti tohto súdneho konania ústavný súd SR nezaviazal Okresný súd Žilina k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy.

Okresný súd Žilina súhlasí s prerokovaním veci bez konania ústneho pojednávania.“

Vyjadrenie zákonného sudcu JUDr. P. H.:„(...) Okresný súd mal konanie a spis v dispozícii v obdobiach: 1. Od 17. 1. 1996 do 22. 8. 1997, 2. Od 23. 9. 1998 do 20. 9. 2000 a 3. Od 30. 5. 2005 do súčasnosti, s výnimkou, ak bol na Ústavnom súde alebo na Krajskom súde v Žiline. Ostatné obdobia spadajú mimo kompetencie tohto súdu.

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu) - ide o obdobie od podania návrhu do odoslania spisu na Krajský súd kvôli odvolaniu. Konanie súdu v tomto období bolo sústredené a koncentrované. Vzhľadom na veľký počet účastníkov, skutkovo a právne náročný spor a na súvis s inými konaniami - Nc(a) 54/1995, vyvlastňovacie konanie a dedičské konania, nemožno súdu nič vyčítať a napokon sťažovateľ to ani nerobí.

2. Od 23. 9. 1998 (podacie razítko na opise rozhodnutia na č. l. 101 spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu) - ide o obdobie medzi návratom spisu z KS Žilina a jeho odoslaním na NS SR kvôli dovolaniu. Problém súvisí so súčinnosťou účastníkov.

3. Od 30. 5. 2005 (č. l. 160 spisu) do súčasnosti - ide o obdobie od návratu spisu z dovolacieho   konania   (z   NS   SR   a   KS   Žilina)   do   súčasnosti.   Je   poznamenané   najmä nesústredenými,   chaotickými   a   nekvalitnými   podaniami   navrhovateľov.   Doposiaľ   nie   je možné kvôli tomu určiť termín pojednávania a vec rozhodnúť. Nie je preto opodstatnené z tejto doby niečo akceptovať z hľadiska sťažnosti.

Čiže konanie trvá 11 rokov, z toho má tunajší súd vec vo svojej moci len 5 rokov, pričom vo veci konal sústredene alebo nekonal kvôli účastníkom konania.

Ak   ÚS   Košice   dospeje   k   tomu,   že   doba   prejednania   na   našom   súde   bola neprimeraná, je potrebné prihliadnuť na zavinenie účastníkov na strane navrhovateľov, resp. ich právnych zástupcov:

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu):

- Návrh bol podaný 17. 1. 1996. Nebol dostatočne skutkovo odôvodnený a právne takmer vôbec. Z toho dôvodu potom prebiehali náročné pojednávania, ktorých podstatou bolo protokolovať prednesy účastníkov (najmä navrhovateľov), ktoré už mali byť v návrhu. Návrh sa obmedzuje na výpočet účastníkov a ich podradenie pod pôvodných predchodcov. Ani listinnými dôkazmi na č. l. 6 - 24 a ani citáciami však nebol úplne preukázaný okruh účastníkov. Neskôr sa ukázalo, že pôvodná navrhovateľka bola zbavená spôsobilosti na právne úkony, otázkou zostáva, či jej podpis na č. l. 24 nie je falšovaný. Už z č. l. 39 je zrejmé,   že   za   ňu   konala   a   zásielky   preberala   neskoršia   účastníčka   -   jej   dcéra   S.   H. Navrhovatelia túto skutočnosť v návrhu neuviedli. Súd musel túto skutočnosť na č. l. 39 zisťovať sám na základe vlastných zistení - pripojením spisu P (resp. Nc).

- Navrhovateľ P. Ď. zomrel, zástupkyňa navrhovateľa ani na pojednávaní 6. 9. 1996 č. l. 42 spisu otázku neozrejmila, napriek tomu, že neskôr sa ukázalo, že iní odporcovia L. Ď. a M. Ď. sú jej nástupcovia a na základe toho aj uplatňovala vyššiu sumu z dôvodu smrti   P.   Ď.   pre   týchto   klientov.   Povinnosť   súdu   konať   po   smrti   účastníka   nezbavuje povinnosť advokáta vyvíjať súčinnosť. Súd základné údaje sám zistil na č. l. 49.

-   Navrhovateľ   I.   M.   zomrel,   platí   to   isté.   Zástupkyňa   navrhovateľov   dodnes predkladá podania aj v mene tohto bývalého účastníka (napr. č. l. 262), napriek tomu, že je mŕtvy a od jeho nástupcov nemá plnú moc.

- Zástupkyňa navrhovateľov ešte doslova celé roky neskôr doručuje súdu podania s pôvodnými účastníkmi konania, čo veľmi sťažuje prehľadnosť a efektivitu práce (napr. č. l. 75 a potom aj neskôr v 3. období).

-   Pojednávanie   27.   9.   1996   a 29.   10.   1996   je   pokračovaním   naznačeného, navrhovatelia len reagujú na kroky odporcu, po jeho námietke ohľadne odporcu V. Ž. berú voči nemu návrh späť. Súd konanie na č. l. 65a zastavuje a návrh vo veci samej zamieta.

- Vzápätí tí istí navrhovatelia, ktorí navrhli konanie voči V. zastaviť, na č. l. 70 sa voči odvolaniu odvolávajú.

2. Od 23. 9. 1998 (podacie razítko na opise rozhodnutia na č. l. 101 spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu):

- Dovolanie na č. l. 113 (aj sťažovateľ) nespojili navrhovatelia aj so zaplatením súdneho poplatku kvôli efektivite. Následne na č. l. 118 žiadajú navrhovatelia o oslobodenie od   platenia   súdneho   poplatku.   Napriek   právnemu   zastúpeniu   žiadosť   nie   je   úplná   a dokladovaná, každý advokát vie, čo obvykle v tom čase súdy vyžadovali a čo vyplýva zo zákona.   Súd   na   č.   l.   137   vyrubil   súdny   poplatok   za   dovolanie.   Na   č.   l.   138-140 navrhovatelia (aj sťažovateľ) doplnili a dokladovali žiadosť o oslobodenie od poplatkov a súd oslobodenie následne na č. l. 143 a 144 aj priznal. Postup závisel najmä od kvality úkonov aj sťažovateľa.

- Na podnety navrhovateľov bol spis zapožičiavaný orgánom prokuratúry - v čase od 28. 6. 1999 do 6. 12. 1999 (č. l. 135 a 136 spisu). Spis bol mimo kompetencie súdu na podnet navrhovateľov a v ich záujme - dovolacie konanie.

3. Od 30. 5. 2005 (č. l. 160 spisu) do súčasnosti:

- Od č. l. 164 spisu (od návratu spisu po dovolacom konaní) prakticky všetky úkony sú spojené s tým, aby bol zistený okruh účastníkov a špecifikácia návrhu. Okruh účastníkov súd napokon ustálil, je to však komplikované výhľadom na to, že účastníci bývali na celom území SR a mnohí aj v ČR. Bez súčinnosti navrhovateľov a ich právnych zástupcov to je obtiažne. Súd to však prácne zisťoval a vykonával potrebné úkony.

- Prvý úkon zástupkyne sťažovateľa v konaní je až na č. l. spisu 262 dňa 27. 12. 2006 a   aj   to   na   výzvu   súdu.   Podanie   však   je   nekvalitné,   právne   nevýznamné   a   súdu   nijako nepomohlo. V podaní sú uvedení účastníci, ktorí sú už dávno mŕtvi, ich dedičov zástupkyňa nezastupuje. Vyplýva z toho, že o veci nie je informovaná, nie je v kontakte s účastníkmi konania.

- Napokon aj skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred ÚS zastupuje iná advokátka, niečo nasvedčuje.

- Nie je podstatné, že zhodou okolností sťažovateľ v konaní pred ÚS má v rámci konania pred OS Žilina splnené formálne náležitosti na prejednanie veci (spôsobilosť na konanie, uplatnený žalobný petit, aké také odôvodnenie). Ak sa rozhodol uplatniť nárok v spojenom konaní s ostatnými navrhovateľmi, súd môže vec prejednať až vtedy, keď sú splnené   procesné podmienky   na strane   všetkých navrhovateľov.   Spoločná zodpovednosť sťažovateľa   je   daná   prinajmenšom   v   tom   okruhu   účastníkov,   ktorých   spája   spoločná advokátka. Zodpovednosť je však daná aj v negatívnych dôsledkoch, na ktorých sa musí podieľať aj on sám a nie jednostranne poukazovať na zodpovednosť iba súdu.

-   Zástupkyňa   sťažovateľa   podáva   sťažnosti   predsedovi   súdu   nie   súčasne,   ale v krátkom   období   postupne   a   jednotlivo   v   mene   jednotlivých   navrhovateľov.   Podala najmenej 5 jednotlivých sťažností predsedovi súdu (pripojené vo fotokópiách v základnom spise).

-   Tomu   zodpovedá   zrejme   aj   podávanie   ústavných   sťažností   -   zatiaľ   v   konaní III. ÚS 62/06-41 a v tomto II. ÚS 420/06-17, možno aj v ďalších, o ktorých všeobecný súd ešte nevie.

- Každá sťažnosť (všeobecná aj ústavná) znamená zapojenie do činnosti predsedu súdu   (vyjadrenie   k   sťažnosti),   jeho   sekretárky   (korešpondencia),   dozornej   úradníčky (zabezpečenie   podkladov   a   spisu),   asistentky   sudcu   (administratívne   práce   pre   sudcu), tajomníčky senátu (prehľad úkonov pre ÚS SR) a sudcu (podklad k vyjadreniu). Vždy je s tým spojené pripojenie spisu prinajmenšom na ÚS SR a podľa potreby aj predsedovi súdu. Nie je zakázané podávať sťažnosti predsedovi súdu a Ústavnému súdu SR jednotlivo, ak je len navrhovateľov cca 20. Je však isté, že to neplní účel, ktorý sťažnosť formálne sleduje. Konanie to totiž spomaľuje. Okrem vyšších trov pre advokáta súd iný zmysel v takomto postupe nevidí.

- Všeobecný súd ako účastník konania pred ÚS SR akceptuje, že navrhovatelia takýto postup zvolili, lebo nie je zakázaný. Neakceptuje však, aby výlučná zodpovednosť za dĺžku konania však stála na všeobecnom súde a neakceptuje, aby súd bol povinný znášať trovy konania pri takomto postupe.

- Ak aj súd zistí, že v jednotlivých maximálne týždňoch či mesiacoch 3. uvedených období   mohol   konať   efektívnejšie   a   skonštatuje   porušenie   práv   (napr.   že   mohol navrhovateľov pokutovať za nesúčinnosť), tak navrhujem, aby ÚS SR nezaviazal všeobecný súd k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy.

- V každom prípade navrhujem, aby všeobecný súd neznášal trovy konania za to, že navrhovatelia sa svojich práv domáhajú vedome neefektívne kvôli trovám advokátky, čím prejednaniu veci nepomáhajú. Vyššie som uvádzal, že ani ako účastníci sa nechovajú tak, aby súd mohol vec efektívne prejednať.

- Z pripojených podkladov (referát v spise, tabuľka účastníkov a pod.) je zrejmé, čo všetko   musel   súd   prácne   urobiť   aj   s   ohľadom   na   dĺžku   sporu   (zavinenú   najmä   a   aj účastníkmi) aj s ohľadom na stupeň kontradiktórnosti, ktorý v čase podania návrhu bol upravený v občianskom súdnom poriadku. Pri novom návrhu by to súd tvrdo ale korektne riešil cez § 43 občianskeho súdneho poriadku (výzva pod hrozbou odmietnutia podania).

- Možno skonštatovať, že od kedy som prevzal spis ja (10/2006), jediným dôvodom toho, že nebolo možné stanoviť termín pojednávania bol prístup navrhovateľov a najmä tých   zastúpených   JUDr.   P.   -   návrh   dopĺňajú   až   na   výzvu   súdu   a   spis   je   na   ÚS   kvôli sťažnostiam,   ktoré   advokátka   podáva   systematicky   postupne   po   jednej   -   vždy   v   mene jedného účastníka v určitej časovej perióde. Čiže sťažnosťami na prieťahy dosahuje to, že prieťahy pokračujú a trvajú. Má právo konanie predlžovať tým, že nepodá jednu sťažnosť v mene   všetkých   účastníkov   naraz,   nemôžu   mať   z   účelového   postupu   účastníci   profit   - konštatovanie prieťahov, finančné zadosťučinenie aj za toto obdobie a ešte aj zvýšené trovy právneho zastupovania.

-   Vo   veci   bolo   napokon   rozhodnuté   27.   12.   2007,   rozsudok   bol   expedovaný 27. 1. 2008, doručený účastníkom v mesiaci február a boli podané odvolania niektorých účastníkov   proti   rozsudku.   Vec   bude   následne   predložená   odvolaciemu   súdu   na rozhodnutie. (...)“

2.2 Predseda krajského súdu uviedol tieto relevantné skutočnosti:„(...) V súvislosti s námietkami vyššie označených sťažovateľov pre porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nám už i bol zaslaný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 44/07-53 zo dňa 19. júna 2007, ktorým bolo v tom istom konaní pred tými istými súdmi rozhodnuté o sťažnosti A. R., Ing. E. Š. a J. M. K uvedeným sťažnostiam sme sa písomne vyjadrili dňa 16. 3. 2007 pod našou zn. Spr 71/2007 a s poukazom na toto vyjadrenie i dňa 10. 4. 2007 pod našou zn. Spr 220, 221/2007. V našom vyjadrení sme zároveň v prílohe zaslali nami vyžiadané vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina na sťažnosť - jej vybavenie.

Keďže sa námietky týkajú postupu v tom istom konaní, poukazujeme na vyjadrenia a doklady už nami zaslané a zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. (...) “

2.3 Predseda najvyššieho súdu uviedol tieto skutočnosti:„(...) Právna   vec   sťažovateľov   napadla   v   dôsledku   podaného   dovolania   proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. apríla 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 20.septembra 2000 a bola vedená pod sp. zn. 5 Cdo 96/2000. V predmetnej veci odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku (s komplikovaným vymedzením   dovolacej   otázky)   dovolanie.   Vzhľadom   na   právnu   náročnosť   bola   vec niekoľkokrát   členmi   senátu   podrobne   študovaná   a   niekoľkokrát   senátom   prejednávaná. K skončeniu   veci   nakoniec   došlo   dňa   26.   novembra   2003,   kedy   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

O právnej náročnosti predmetnej veci (a náročnosti právnej otázke dovtedy súdmi neriešenej)   svedčí   aj   skutočnosť,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   na   rokovaní občianskoprávneho   kolégia Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky dňa 14.   apríla 2005 prijatý na zovšeobecnenie a uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Komplikovanosť danej právnej otázky a jej riešenie preto nie je možné merať časom.

Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľov uvedenými v ústavnej sťažnosti vo vzťahu   k   postupu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   navrhujem,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

2.4 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu zástupcov všeobecných súdov uviedla tieto podstatné skutočnosti:

«Vo veci našej ústavnej sťažnosti na výzvu súdu zo dňa 31. 03. 2008 oznamujeme, že súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania v tejto veci. (...) Podľa chronológie úkonov vo veci 12 C 44/96 (v súčasnosti 13 C 150/2005) bol návrh na súd podaný dňa 17. 01. 1996, pričom súd doposiaľ, za obdobie takmer 12 rokov, tento spor právoplatne neukončil. (...)

Pokiaľ súd uvádza, že návrh bol skutkovo alebo právne neodôvodnený, s takýmto tvrdením   nie   je   možné   súhlasiť,   a   ak   by   tomu   aj   tak   bolo,   mal   vyzvať   účastníkov   na odstránenie   prípadných   nedostatkov   v   záujme   zabezpečenia   účelu   a   cieľa   občianskeho súdneho konania upraveného v § 1 O. s. p., podľa ktorého súdy i účastníci postupujú tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Pokiaľ   Okresný   súd   v   Žiline   namieta   tú   skutočnosť,   že   jednotliví   sťažovatelia podávajú   sťažnosti   nie   súčasne,   ale   v   krátkom   období   postupne   a   jednotlivo,   tak   táto námietka   je   neopodstatnená,   nakoľko   je   výlučne   vecou   sťažovateľa   rozhodnúť   sa   kedy a v akom   čase   podá   sťažnosť   a   takisto   je   potom   jeho   povinnosťou   nechať   sa   zastúpiť advokátom povereným na vypracovanie tejto sťažnosti a na zastupovanie v konaní, ktorý nemôže nútiť ostatných účastníkov konania, aby sa k tejto sťažnosti pripojili. Rovnako tiež nemôže   odmietnuť   vypracovanie   takejto sťažnosti a zastupovanie v predmetnom   konaní v prípade, ak účastník sa neskôr rozhodne takúto sťažnosť podať.

Tvrdenia   súdu,   že   „okrem   vyšších   trov   pre   advokáta   súd   iný   zmysel   v   takomto postupe   nevidí“   a   „navrhovatelia   sa   svojich   práv   domáhajú   vedome   neefektívne   kvôli trovám   advokátky“   sú   neopodstatnené   a   nevhodné,   nakoľko   advokát   nemôže   ovplyvniť rozhodnutie jednotlivých účastníkov súdneho konania o tom, či podajú sťažnosť, a ak áno, tak kedy. Postupné podávanie sťažností namiesto jednej pre advokáta neznamená vyššie trovy, ale naopak, vyššie náklady a oveľa viac času stráveného pri poskytovaní jednotlivých úkonov právnej služby jednotlivým sťažovateľom.

Žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť 12-ročnú dĺžku súdneho konania. Taktiež   poukazujem   na   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 11. 07. 2006, č. k. III. ÚS 62/06-41, ktorým Ústavný súd rozhodol, že Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti 13 C 150/2005), Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 a Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 porušili základné právo L. M. a Ing. A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Žiadame   tiež,   aby   nám   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   náhradu   trov konania   a   nášho   právneho   zastúpenia   v   rozsahu   procesných   úkonov,   ako   aj   ďalších nákladov spojených s uplatňovaním ochrany nášho základného práva na Ústavnom súde Slovenskej republiky v sume 15.922,- Sk. (...)

Zároveň oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   konania   vo   veci pôvodne   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C 44/96   a   v   súčasnosti   pod   sp.   zn. 13 C 150/05:

Okresnému súdu 17. januára 1996 podala právna predchodkyňa sťažovateľov (ako navrhovateľka   v 7.   rade)   žalobný   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   navrhovatelia domáhali, aby odporcom v 1. až 5. rade bola uložená povinnosť zaplatiť finančnú čiastku, ktorá predstavovala podiel ich právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach,   ktoré   boli   predmetom   dedičského   konania   po   ich   právnych predchodcoch. Dňa 5. februára 1996 bol okresnému súdu doručený návrh na predbežné opatrenie týkajúce sa zákazu výplaty kúpnej ceny.   Okresnému súdu bol 1.   apríla   1996 doručený list od právnej zástupkyne navrhovateľov JUDr. M. B., v ktorom žiadala, aby jej okresný súd oznámil, v akom štádiu sa nachádza konanie o predbežnom opatrení. Okresný súd   uznesením   č.   k.   12 C   44/96-35   z 18. apríla   1996   rozhodol   o vydaní   predbežného opatrenia.

Právny zástupca odporcov listom z 5. septembra 1996 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   z dôvodu   nutnej   obhajoby   v inom   konaní   a zároveň   ospravedlnil   neúčasť odporcov, ktorí trvali na prerokovaní veci za jeho prítomnosti. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo   6.   septembra   1996. Na   uvedené   pojednávanie   sa   nedostavili   navrhovatelia v 2., 5., 7. a 13. rade, nedostavili sa ani odporcovia v 1. až 4. rade, doručenie mali riadne vykázané.   Zistilo   sa,   že   navrhovateľ   v 2.   rade   zomrel.   Na   pojednávaní   boli   vypočutí prítomní účastníci a pojednávanie bolo odročené na 27. september 1996.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 17 Co 1037/96-38 zo 4. apríla 1996 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. Nc/54/95-29 zo 17. januára 1996 a vec vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým uznesením okresný súd vydal celý predmet úschovy dedičom (v uznesení vymenovaným) F. K., ktorý dedil po pozemkovoknižnom vlastníkovi J. K.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo 27. septembra 1996, sa nezúčastnili navrhovatelia v 1., 3., 6. a 13. rade, doručenie mali riadne vykázané, nedostavil sa ani zástupca odporcu v 5.   rade.   Okresný   súd   pojednával bez   prítomnosti   už   uvedených   účastníkov.   Právna zástupkyňa navrhovateľov predložila okresnému súdu zmenu petitu návrhu z 26. septembra 1996. Právny zástupca odporcov v 1. - 4. rade predložil súdu písomné vyjadrenie odporcov. Súd pripustil zmenu žalobného návrhu a odročil pojednávanie na 29. október 1996.

Na pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 29. októbra 1996, sa nedostavili navrhovatelia v 6.   a 13.   rade   a odporcovia   v 1.,   4.   a 5.   rade,   doručenie   mali   riadne   vykázané.   Súd pojednával bez ich   prítomnosti. Na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok,   ktorým okresný súd návrh zamietol.

Dňa   20.   januára   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľov v 1., 4.,   10.   a 11.   rade   proti   rozsudku   č.   k.   12   C   44/96-65   z 29.   októbra   1996.   Dňa 21. januára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie trinástich navrhovateľov proti uvedenému rozsudku. Okresný súd 26. februára 1997 vydal uznesenia sp. zn. 12 C 44/96, v ktorých   uložil   jednotlivým   navrhovateľom   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za odvolanie.   Navrhovatelia   Ing.   L.   Ď.,   L.   M.,   Ing.   A. B.   a Ing.   E.   Š.   listom,   ktorý   bol okresnému súdu doručený 6. marca 1997, žiadali postúpiť spis sp. zn. 12 C 44/96 na krajský súd, a to podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov.   Dňa   19. marca   1997   bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov k odvolaniu navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996. Právna zástupkyňa navrhovateľov listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   30.   apríla   1997,   doplnila   odvolanie o skutočnosť, ktorá súvisela s vyjadrením odporcov k odvolaniu.

Dňa 22. augusta 1997 bol spis s opravným prostriedkom predložený krajskému súdu. Na pojednávaní 29. októbra 1997 krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie. Z úradného záznamu okresného súdu z 13. októbra 1998   vyplýva,   že   neboli   zaplatené   súdne   poplatky   za   odvolanie.   Právne   zástupkyne JUDr. M. B. a JUDr. M. P. boli okresným súdom listami zo 14. októbra 1998 vyzvané, aby odvolatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie, pretože ak súdny poplatok nezaplatia v súdom stanovenej lehote, tak súd bude uvedenú sumu vymáhať.

Dňa 23. októbra 1998 bolo okresnému súdu doručené dovolanie navrhovateľov J. M. a S.   M.,   obidvaja   bytom   Ž.,   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   1267/97 z 29. októbra 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť 29. septembra 1998.

Dňa   27.   októbra   1998   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľov   v 3., 12. a 13.   rade   na   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   z návrhu   na   odvolanie.   Dňa 21. decembra 1998 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie o majetkových a osobných pomeroch   navrhovateľov   v 1.,   3.   a 8.   rade   a tiež   žiadosť   o odpustenie   poplatkov v predmetnom konaní. Dňa 23. decembra 1998 bola okresnému súdu doručená žiadosť Ing. L. Ď. (navrhovateľka v 1. rade), aby boli rozpísané sumy súdnych poplatkov na jednotlivých navrhovateľov,   aby   ich   mohol   každý   zaplatiť   jednotlivo.   Dňa   7.   januára   1999   vyzval okresný súd právneho zástupcu odporcov v 1. až 4. rade a odporcu v 5. rade, aby sa vyjadril k dovolaniu. Dňa 20. januára 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov spolu s potvrdením o majetkových, osobných a zárobkových pomeroch od Ing. E. Š. (navrhovateľka v 9. rade).

Dňa 4. februára 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov v 1. až 4. rade k dovolaniu. Na základe zmeny rozvrhu práce bol od 1. apríla 1999 spis sp. zn. 12 C 44/96 pridelený na prerokovanie a rozhodovanie senátu JUDr. D. C.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 44/96 z 5. júna 2000 uložil navrhovateľom J. M. a S. M.   zaplatiť súdny   poplatok   za   dovolanie.   Dňa 14.   júna 2000   bol okresnému súdu doručený návrh na oslobodenie od súdneho poplatku navrhovateľov S. M. a J. M., o ktorom bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 zo 17. júla 2000.

Dňa 20. septembra 2000 bol spis sp. zn. 12 C 44/96 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie   o dovolaní   navrhovateľov.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   96/00 z 26. novembra   2003   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   z 29. októbra   1997   sp.   zn. 7 Co 1267/97 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok bol krajskému súdu doručený 6. februára 2004.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Co   55/04   z 21.   marca   2005   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V spise je vložené potvrdenie okresného súdu, z ktorého vyplýva, že 30. mája 2005 bol prijatý návrh na začatie konania v právnej veci Ing. L. Ď. a spol. proti Š. K. a spol. o zaplatenie sumy 1 886 986,70 Sk a prísl., je vedený pod sp. zn. 13 C 150/2005 a bol pridelený na prerokovanie a rozhodnutie JUDr. D. C.

Dňa 16. júna 2005 bolo okresnému súdu doručené podanie Ing. A. B., rod. K., a Ing. E. Š., rod. K., ktorým „spresnili návrh na začatie konania“. Okresný súd listom z 19. júla 2005   zisťoval   na   Matričnom   úrade   v Ž.,   kedy   zomrela navrhovateľka   v 6.   rade   M.   K., naposledy bytom Ž.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Register   obyvateľstva   Slovenskej republiky   v Banskej   Bystrici   o zistenie   pobytu   a oznámenie   presnej   adresy   trvalého a prechodného pobytu, na ktorej je hlásená A. R., keďže sa na adrese posledného trvalého bydliska   Ž.   nezdržiava,   súdne   zásielky   nepreberá,   čím   sťažuje   ďalší   postup   v konaní. Okresný súd taktiež listom z 19. júla 2005 žiadal Mestský úrad, Evidenciu obyvateľstva v Ž., o oznámenie, či je navrhovateľka v 7. rade A. R., naposledy bytom Ž., prihlásená na trvalý, resp. prechodný pobyt.

Okresný   súd   listom   z 19.   júla   2005   žiadal   Matričný   úrad   D.,   Česká   republika, o oznámenie,   kedy   zomrel   navrhovateľ   vo 4.   rade   C.   M.,   naposledy   bytom   D.,   Česká republika,   a žiadal   aj   o zaslanie   úmrtného   listu   menovaného.   Dňa   25. júla   2005   bol okresnému súdu doručený matričný doklad - Oznámenie o úmrtí M. K. Dňa 8. augusta 2005 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie o trvalom pobyte A. R. z Registra obyvateľstva Slovenskej   republiky   v Banskej   Bystrici.   Z obce   D.   v Českej   republike bolo   okresnému súdu 28. júla 2005 doručené oznámenie o úmrtí C. M. a taktiež oznámenie o tom, že obec nemá jeho úmrtný list.

Okresný   súd   listom   z 25.   augusta   2005   vyzval   právnych   nástupcov   po   nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K., aby oznámili, či vstupujú do konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 150/2005 po nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K. Z úradného záznamu okresného súdu z 31. augusta 2005 vyplýva, že na okresný súd sa dostavil právny nástupca   po   nebohej   navrhovateľke   v 6.   rade   Mgr.   D. K.   a uviedol   svoju   novú   adresu a taktiež novú adresu svojho otca. Z úradného záznamu okresného súdu z 5. septembra 2005 vyplýva, že Mgr. D. K. oznámil právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi vo 4. rade C. M.

Právni nástupcovia po nebohej navrhovateľke v 6. rade M. K. oznámili listami, ktoré boli okresnému súdu doručené 12. septembra a 19. septembra 2005, že vstupujú do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 150/2005.

Okresný súd listom z 20. februára 2006 vyzval právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi C. M., aby mu oznámili, či vstupujú do konania ako účastníci na strane navrhovateľov. Na uvedenú výzvu odpovedali právne nástupkyne navrhovateľa vo 4. rade listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 2. marca 2006. Okresný súd listom z 8. marca 2006 vyzval ďalších právnych nástupcov po nebohom navrhovateľovi vo 4. rade C. M., aby oznámili, či vstupujú do konania. Na uvedenú výzvu boli okresnému súdu 14. a 15. marca 2006 doručené odpovede.

Dňa 23. marca 2006 bola predsedovi okresného súdu doručená „Žiadosť o zmenu osoby   sudcu   z dôvodu   podozrenia   na   predpojatosť   a zaujatosť   pôvodnej   sudkyne“ od navrhovateľov Ing. E. Š., Ing. L. Ď., Ing. A. B. a L. M.

Uznesením z 21. apríla 2006 okresný súd vyzval Ing. E. Š. a spol., aby spoločne a nerozdielne zaplatili súdny poplatok za podanú námietku zaujatosti. Dňa 10. mája 2006 bol vyhotovený záznam o zložení 2 000 Sk Ing. A. B.

Dňa 26. júla 2006 sa zákonná sudkyňa JUDr. D. C. vyjadrila, že sa cíti vo veci zaujatá, a bezodkladne predložila spis krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd však 21. augusta 2006 vrátil okresnému súdu spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti s tým, že zákonná sudkyňa mala spis najprv predložiť predsedovi okresného súdu v zmysle § 15 Občianskeho súdneho poriadku.

Predseda okresného súdu opatrením zo 4. septembra 2006 pridelil predmetnú vec inému sudcovi v zmysle dodatku č. 4 k rozvrhu práce na rok 2006, ktorým sa rozdelili všetky veci oddelenia 12 C po sudkyni JUDr. D. C., pretože od 1. septembra 2006 bola preložená na krajský súd. Vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. D. C. Dňa 16. októbra 2006 však vec bola napokon pridelená na prerokovanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. P. H.

Dňa 16. októbra 2006 sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že navrhovateľka J. Č. zomrela, a navrhli, aby súd podľa § 92 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku pripustil zmenu účastníkov. Sťažovatelia súčasne doručili splnomocnenia pre JUDr. M. P.

Dňa 4. decembra 2006 okresný súd vyzval právne zástupkyne JUDr. M. B. a JUDr. M. P., aby doručili úplný a presný okruh účastníkov konania a presný a úplný žalobný petit tak, aby zodpovedal okruhu účastníkov. Menované právne zástupkyne reagovali na výzvu 27. decembra 2006.

Okresný súd uznesením č. k. 13 C 150/05-266 z 19. februára 2007 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia z 15. januára 1996. V ten istý deň adresoval prípis všetkým   účastníkom   konania,   ktorým   im   oznámil   (zhrnul)   priebeh   konania   a z toho vyplývajúci ďalší postup súdu, povinnosti účastníkov a úkony, ktoré musia byť vo veci vykonané.

Dňa   12.   marca   2007   právna   zástupkyňa sťažovateľov   v zmysle   výzvy   okresného súdu upresnila petit návrhu z   21. decembra 2006, „kde došlo k zrejmým nesprávnostiam v počítaní“. Niektorí účastníci konania 20. a   23. marca 2007 zložili v Štátnej pokladnici súdne poplatky. Dňa 26. marca 2007 sa likvidátor spoločnosti V. Ž. vyjadril „k odvolaniu z 20. 1. 1997“. Dňa   3.   apríla   2007   navrhovatelia   v 1.,   9.,   10.   a   11.   rade   požiadali   súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   3.   apríla   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   podala „alternatívny   petit“ a menila „očíslovanie jednotlivých účastníkov konania“. V tento deň právna zástupkyňa JUDr. M. B. požiadala v mene navrhovateľov v 12. a 13. rade o oslobodenie od súdnych poplatkov a 4. apríla 2007 v mene navrhovateľov v 2., 12. a 13. rade podala návrh na zmenu petitu. Podaním z 20. apríla 2007 právna zástupkyňa JUDr. M. P. podala „alternatívny petit“.

Uznesením   č.   k.   13   C   150/2005-347   z 12.   septembra   2007   okresný   súd   priznal navrhovateľom v 1., 9., 10., 11., 12. a 13. rade oslobodenie od súdnych poplatkov, nariadil vo veci pojednávanie na 18. december 2007 a prikázal zadovážiť ďalšie listiny vo veci. Dňa 13.   septembra   2007   súd   vyzval   právne zástupkyne účastníkov   konania, aby „v   záujme efektivity a hospodárnosti konania doručili súdu svoje posledné procesné podania“.

Uznesením č. k. 13 C 150/2005-360 z 5. októbra 2007 okresný súd pripustil rozsiahlu zmenu návrhu navrhovateľov 1., 4., 7.1., 7.2., 7.3., 9., 10. a 11. rade.

Dňa   16.   októbra   2007   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o napadnutom uznesení č. k. 12 C 44/96-65 z 29. októbra 1996. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/326/2007-373 z 30. októbra 2007 v podstate potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu. Právna zástupkyňa JUDr. M. P. 23. októbra 2007 požiadala okresný súd o opravu uznesenia č. k. 13 C 150/2005-360 z 5. októbra 2007.

Právny zástupca odporcov podaním z 3. decembra 2007 požiadal o „určenie nového termínu   pojednávania“.   Podaním   z 3.   decembra   2007   a 13.   decembra   2007   právna zástupkyňa niektorých   navrhovateľov   JUDr.   M.   P.   čiastočne   menila „návrh   na   začatie konania v zmysle § 95 ods. 1 O. s. p.“. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 150/05-400 zo 7. decembra 2007 pripustil zmenu návrhu. Dňa 11. decembra 2007 súd oznámil právnemu zástupcovi odporcov, že neakceptuje jeho žiadosť o odročenie pojednávania.

Dňa 18. decembra 2007 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 27.   december   2007   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku.   Právny   zástupca   odporcov 20. decembra   2007   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom   pojednávaní.   Podaním z 27. decembra 2007 právna zástupkyňa JUDr. M. P. vyčíslila trovy právneho zastúpenia. Súd uznesením č. k. 13 C 150/05-432 z 27. decembra 2007 opravil svoje uznesenie č. k. 13 C 150/05-400 zo 7. decembra 2007.

Dňa 27. decembra 2007 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 13 C 150/2005-447.

Dňa 5. februára 2008 JUDr. M. P. podala v mene navrhovateľov v 1., 4., 9., 10. a 11. rade odvolanie proti rozsudku a rovnako tak postupovala 12. februára 2008 JUDr M. B. v mene svojich mandantov.

Dňa   6.   marca   2008   okresný   súd   vyzval   odporcov,   aby   sa   vyjadrili   k odvolaniu, a vyzval osoby, ktoré podali odvolania, aby uhradili poplatok z odvolania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Žilina v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96 a v súčasnosti pod sp. zn. 13 C 150/05,   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Co 1267/97 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľov   došlo k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania na strane navrhovateľov, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Oznámením   zo   16.   októbra   2006 sťažovatelia   vstúpili   do   predmetného   konania v tom   štádiu,   v akom   sa   nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam   pre   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti konania   odporcu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny účastníkov   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene (mutatis mutandis I. ÚS 232/05).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj v čl. 38 ods. 2 listiny), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr. I. ÚS 41/02).   V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach danej veci môže predstavovať pomerne značný stupeň právnej zložitosti, ale aj   skutkovej   zložitosti   súvisiaci   najmä   s tým,   že   počas   konania   dochádzalo   k úmrtiam účastníkov   konania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub právnej a faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že, ako to z chronológie úkonov vykonaných   v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu napadnutého   konania   prispeli   aj   samotní   sťažovatelia   (ich   právny   predchodca   a právny zástupca) tým, že podali nekvalifikovaný návrh, ktorý neustále menili, pričom minimálne päťkrát upresňovali predmet žalobného návrhu a riadne a včas nezaplatili napr. ani poplatok za odvolanie a ani nepožiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. V týchto súvislostiach už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl.   48   ods.   2   ústavy   (a rovnako   aj   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny)   môže   mať   svoju   plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). A fortiori mohol ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť v danej veci aj vzhľadom na to, že sťažovatelia (rovnako ako   aj   ich   predchodca)   sú   v napadnutom   konaní   kvalifikovane   právne   zastúpení. Na uvedené   správanie   sťažovateľov   nemohol   teda   ústavný   súd   neprihliadnuť   pri   úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3.1 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už dvanásť rokov je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci aj nečinný, a to nielen od 4. februára 1999 do 5. júna 2000 (šestnásť mesiacov), ale aj neskôr - napriek tomu, že ústavný súd už nálezom č. k. III. ÚS 62/06-41 vyslovil porušenie označených základných práv účastníkov tohto konania. Konkrétne od 10. mája 2006 do 16. októbra 2006 (päť mesiacov) a od 3. apríla 2007 do 12. septembra 2007 (štyri mesiace). Okresný súd teda počas viac ako dvoch rokov vo veci nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   (ich   právny   predchodca)   ako navrhovatelia   v danej   veci počas súdneho konania nachádzajú, čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo iba v dôsledku zložitosti veci ani iba v dôsledku správania účastníkov, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu. Ústava pritom v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené   personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   uvedené   podstatné   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy a v čl.   38   ods.   2 listiny, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

3.2 Konanie na krajskom súde sa uskutočnilo dvakrát. Prvýkrát krajský súd rozhodol o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu rozsudkom č. k. 7 Co 1267/97-101 z 29.   októbra   1997   v lehote   dvoch   mesiacoch   od   postúpenia   spisu   z okresného   súdu. Uvedený rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť až 12. septembra 1998.

Po   zrušení   rozsudku   krajského   súdu   z   29.   októbra   1997   najvyšším   súdom   bola predmetná   vec   vrátená   na   rozhodnutie   krajskému   súdu 6.   februára   2004 a   krajský   súd rozhodol rozsudkom 21. marca 2005.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu - ako to už bolo uvedené - podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).

Z obsahu spisu, ktorý si ústavný súd zadovážil, vyplynulo, že napadnuté konanie bolo   na krajskom   súde   skončené   už 21.   marca   2005.   Sťažovatelia   sa   napriek   tomu   na ústavný súd obrátili so svojou sťažnosťou až podaním z 24. novembra 2006, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na krajskom súde, ktorý sťažovatelia označili tiež za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dôvody vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

3.3   Pri   preskúmavaní   priebehu   konania   na   najvyššom   súde   ústavný   súd z vyžiadaného spisu sp. zn. 5 Cdo 96/00 zistil, že najvyšší súd rozhodol v napadnutom konaní rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/00 z 26. novembra 2003.

Sťažovatelia   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   až podaním z 24. novembra 2006, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na najvyššom súde, ktorý sťažovatelia označili tiež za účastníka konania, už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   dôvody   aj   vo   vzťahu   k najvyššiemu   súdu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 4.

4. Pretože vo veci sťažovateľov okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 150/2005-447 z 27.   decembra   2007   rozhodol,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia navrhovali priznať výlučne voči okresnému súdu primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 50 000 Sk, pričom priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili aj tým, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzame, nám spôsobila nielen materiálnu ale aj nemateriálnu ujmu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a v čl.   38   ods.   2   listiny   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov   vrátane správania sťažovateľov (pozri bod 2 tejto časti) považuje za primerané priznať každému zo sťažovateľov v sume po 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 12. októbra 2006, podanie sťažnosti 28. novembra 2006 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu všeobecných súdov 10. apríla 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2006 patrí odmena v sume dvakrát po 2 730 Sk, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 5 460 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 368 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 164 Sk v roku 2006) v prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov za dva úkony   vykonané   v roku   2006   zaokrúhlene   sumu   14 088   Sk.   Za   jeden   úkon,   ktorý   bol vykonaný v roku 2008, patrí odmena pre jedného sťažovateľa v sume 2 540,80 Sk (základná sadzba 3 176 Sk znížená o 20 %) a k tomu režijný paušál v sume 190 Sk, preto v prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2008 zaokrúhlene sumu 8 192 Sk. Celkové trovy právneho zastúpenia sťažovateľov spolu s DPH predstavujú preto sumu 26 513 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby a tieto trovy vyčíslili v celkovej sume 25 278 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008