znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ľ., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva obrany Slovenskej republiky a Obvodného pozemkového úradu v K. v konaní o vydanie nehnuteľností a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. novembra 2006 doručená sťažnosť J. K., Ľ. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   obrany“) a Obvodného pozemkového úradu v K. (ďalej len „pozemkový úrad“) v konaní o vydanie nehnuteľností   podľa   § 9   zákona č. 229/1991 Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991 Zb.“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 27. augusta 2003 zaslal ako oprávnená osoba ministerstvu obrany, Správe majetku a výstavby so sídlom v K. a zároveň Okresnému úradu,   odboru   poľnohospodárstva   a lesného   hospodárstva   K.   (predchodca   pozemkového úradu,   pozn.)   výzvu   na   uzavretie   dohody   na   vydanie   nehnuteľností   (pozemkov) v katastrálnom území Ľ.

Podľa tvrdení sťažovateľa „Povinná osoba v danom prípade Ministerstvo obrany SR do dnešného dňa žiadosť sťažovateľa žiadnym spôsobom nevybavila. Nesplnila si svoju zákonnú   povinnosť   v lehote   60   –   dní,   uzavrieť   dohodu   s oprávnenou   osobou   o vydaní nehnuteľností, tak ako jej to vyplýva z ustanovení zákona č. 229/91 Zb. v znení neskorších zmien. Ani Pozemkový úrad, ktorý bol tiež povinný rozhodnúť o mojom návrhu napriek viacerým urgenciám o mojom návrhu, doposiaľ nekonal a nerozhodol“.

Na základe uvedených skutočností je sťažovateľ toho názoru, že povinná osoba – ministerstvo obrany, ako aj pozemkový úrad porušili jeho ústavné právo zakotvené v čl. 48 ods.   2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ tiež uviedol, že vo veci nerozhodol ani Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“), na ktorý podal podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   žalobu   proti   nečinnosti pozemkového úradu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Ministerstvo obrany SR, ako povinná osoba a Pozemkový úrad v K., porušili ústavné právo sťažovateľa J. K., aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. 2. Sťažovateľ, J. K. má právo na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk, ktoré je povinné vyplatiť Ministerstvo obrany SR a Pozemkový úrad v K. rovnakým dielom k rukám sťažovateľa do 15 dní od vydania tohto rozhodnutia. 3.   Ministerstvo   obrany   SR   a Pozemkový   úrad   v K.   sú   povinní   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia   k rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   do   3   dní   odo   dňa   vydania   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ale v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Podľa právneho názoru ústavného súdu bežne uplatňovaného v jeho rozhodovacej praxi „výkon základných práv uvedených v čl. 48 ods. 2 ústavy, predovšetkým predpokladá predošlé uplatnenie práva na súdnu ochranu a aj inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy s tým, že oprávnený subjekt sa zákonom ustanoveným postupom domáha svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   príp.   na   inom   zákonom   ustanovenom   orgáne Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 20/97, I. ÚS 30/97)“.

Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je, že sa ho oprávnená osoba domáha zákonom ustanoveným postupom na orgáne príslušnom na jej poskytnutie, pričom rozsah, spôsob a doba jeho uplatnenia závisí výlučne od toho, kto sa jej domáha (napr. I. ÚS 49/99).

Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy priznáva aj v konaní orgánov verejnej správy. Uplatnenie tohto základného práva možno pokladať   za   právne   významné   len   v takých   prípadoch   konania   pred   orgánmi   verejnej správy, kde zákon neustanovuje právne účinky nečinnosti správneho konania, v dôsledku čoho   nečinnosť   alebo   pomalá   činnosť   orgánu   verejnej   správy   marí   uplatnenie   práva oprávnenej osoby (napr. II. ÚS 62/99).

Sťažovateľ sa už sťažnosťou podanou na ústavný súd 31. januára 2006 domáhal rozhodnutia o porušení svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom ministerstva obrany v konaní o vydanie nehnuteľností podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. Ústavný   súd   sťažnosť   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   147/06-7   z 26.   apríla   2006   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie s odôvodnením, že sťažovateľ mohol a mal svoj nárok (právo na vydanie nehnuteľností podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb.) uplatniť v rámci postupu   stanoveného   ustanoveniami   §   9   zákona   č.   229/1991   Zb.   a v prípade nečinnosti zodpovedných orgánov verejnej správy sa nápravy domáhať prostredníctvom príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v rámci správneho súdnictva. Svoje rozhodnutie ústavný súd odôvodnil tým, že nie je v právomoci ústavného súdu ukladať orgánom verejnej správy   povinnosť   konať,   ak   sa   uloženia   tejto   povinnosti   nedomáhal   oprávnený   subjekt podaním   návrhu   na   príslušnom   zákonom   určenom   orgáne,   a to   spôsobom   predpísaným zákonom, pričom v právomoci ústavného súdu nie je ani posudzovanie zákonnosti postupu (vrátane realizácie práva na konanie bez zbytočných prieťahov) orgánov verejnej správy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal porušenie   označeného   základného   práva   ministerstvom   obrany,   odmietol   z dôvodu   jej neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Sťažovateľ   podal   krajskému   súdu   6.   septembra   2006   návrh   proti   pozemkovému úradu, v ktorom sa domáhal, aby krajský súd uložil pozemkovému úradu povinnosť konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod sp. zn. 56497/2003 do 30 dní od doručenia uznesenia odporcovi a žiadal priznať náhradu trov konania. Krajský súd vo veci rozhodol uznesením č. k.   1S/127/2006-33   z 8.   novembra   2006   (ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené sťažovateľom 6. decembra 2006), ktorým návrh zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že návrh nie je dôvodný, lebo tvrdenia navrhovateľa,   ktorý   namieta   nečinnosť   obvodného   pozemkového   úradu,   nezodpovedajú skutkovému   stavu,   pretože   navrhovateľ   stotožnil   nečinnosť   ministerstva   obrany s nečinnosťou obvodného pozemkového úradu.

Ďalší postup v konaní na vydanie nehnuteľnosti podľa § 9 zákona č. 229/1991 Zb. je povinné zabezpečiť ministerstvo obrany ako orgán verejnej správy. V prípade nečinnosti tohto orgánu sa môže oprávnená osoba domáhať jeho ďalšieho postupu podaním žaloby podľa § 244 OSP v správnom súdnictve, a tak dosiahnuť účel práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie   označeného   základného   práva   pozemkovým   úradom   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007