znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 10/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Nadeždy   Babiakovej,   bytom   Z.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   v konaní   pôvodne vedenom   (pred   zlúčením   s Okresným   súdom   Rimavská   Sobota   od   1.   januára   2005)   na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 445/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA - 1 C 445/2000 p o r u š i l   základné právo Nadeždy Babiakovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   RA   -   1   C 445/2000   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Nadežde   Babiakovej p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Nadežde   Babiakovej p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 9 352 Sk (slovom deväťtisíc tristopäťdesiatdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť jej právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. M. V., Z., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 20. januára 2005 č.   k.   I. ÚS   10/05-8 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Nadeždy Babiakovej, bytom Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. V., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 445/2000.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 4. augusta 2000 podala na okresnom súde žalobu proti žalovaným B. G. z R. a V. K. z B. B. vo veci zrušenia a vyporiadania podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti.   Sťažovateľka   uviedla,   že: „Predmetom súdneho   konania   bol   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva. Takéto konanie nemožno podľa nášho názoru považovať za právne zložité.

Podľa našich vedomostí, súd nevykonal v období od marca 2001 do februára 2002 a následne od októbra 2003 do júna 2004 a potom od júla 2004 až ku dňu podania tejto sťažnosti   jediný   procesný   úkon   smerujúci   k zisteniu   a vyrubeniu   súdneho   poplatku, resp. k získaniu ďalších pre súdne konanie relevantných informácií a dôkazov. Sme toho názoru,   že   Okresný   súd   v Revúcej   neorganizoval   svoj   procesný   postup   v súlade s ustanoveniami o. s. p. v platnom znení, najmä § 6 a § 100 o. s. p...“

Sťažovateľka   žiadala   (4.   novembra   2002)   o vytýčenie   termínu   pojednávania a 6. septembra   2004   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu. Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 ústavy.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva   a priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk „...   Pretože   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu...   Táto   suma   podľa   názoru   sťažovateľky   zohľadňuje   charakter   zbytočných prieťahov v súdnom konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne a správne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci. Cieľom primeraného finančného odškodnenia sa tak stane zmiernenie nemajetkovej ujmy sťažovateľky...“.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením č. Spr. 211/05 z 11. februára 2005 a sťažovateľka   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 25. februára 2005.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. RA – 1 C 445/2000.

A) Dňa 4. augusta 2000 podala sťažovateľka okresnému súdu „žalobu o zrušenie a vysporiadanie podielového vlastníctva“ k nehnuteľnosti proti už označeným odporcom. Súdny poplatok za návrh na začatie konania (žalobu) uhradila kolkovými známkami v sume 500 Sk.

Okresný súd 14. septembra 2000 vyzval sťažovateľku na upresnenie žaloby, najmä aby uviedla, akým spôsobom navrhuje vyporiadať spoluvlastníctvo.

Okresný súd 9. októbra 2000 uznesením č. k. 1 C 445/00-14 zastavil konanie proti žalovanej V. K. z B. B. (sťažovateľka vzala svoj návrh proti menovanej späť) a pripustil zmenu žaloby podľa návrhu sťažovateľky z 3. októbra 2000 (tento návrh sa v súdnom spise nenachádza).

Okresný   súd   9.   októbra   2000   vyzval   sťažovateľku   na   ďalšie   upresnenie   žaloby a oznámenie   ceny   nehnuteľnosti   (predmetu   sporu).   Súčasne   vyžiadal   dedičský   spis Okresného súdu Zvolen sp. zn. 24 D 391/95 (po neb. A. K.). Okresný súd vo Zvolene 16. októbra 2000 oznámil, že požadovaný dedičský spis bol z dôvodu príslušnosti postúpený Okresnému   súdu   Banská   Bystrica.   Tento   súd   bol   11.   novembra   2000 požiadaný o jeho predloženie.

Sťažovateľka 11. januára 2001 predložila okresnému súdu grafický návrh delenia predmetu   sporu   a uviedla   jeho   cenu   za   1   m2 (podľa   vyhlášky   Ministerstva   financií Slovenskej   republiky   č.   465/1991   Zb   o cenách   stavieb,   pozemkov,   trvalých   porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov   v znení   neskorších   predpisov).   Navrhla   tiež   pribrať   do   konania   znalca   na vyhotovenie geometrického plánu ňou navrhnutého delenia pozemku.

Okresný súd 18. januára 2001 požiadal Okresný úrad v Revúcej, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (ďalej len „okresný úrad“), o vysvetlenie ním vydaného   „Stanovenia   BPEJ   podľa   vyhlášky   č.   465/91   Zb“.   Okresný   úrad   v odpovedi z 26. februára 2001 uviedol, že stanovil len akostno-bonitnú pôdno ekologickú jednotku (BPEJ) pozemku, ktorá podľa jeho názoru neslúži na výpočet súdneho poplatku a cenu pozemku má stanoviť znalec v odbore oceňovania pôdy.

Podľa úradného záznamu z 1. marca 2001 mesto Revúca má nad 5 000 ale menej ako 15 000 obyvateľov.

Okresný   súd   1.   marca   2001   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   (ďalej   len „advokát“), aby táto v lehote 21 dní oznámila cenu predmetnej záhrady, lebo ňou udávaná cena 1,30 Sk za m2 (určený podľa BPEJ) v danom prípade neplatí. Cena sa má vypočítať podľa   ustanovenia § 15 ods.   1 písm. e) citovanej vyhlášky, t. j. 100 Sk za m2. Ak sa sťažovateľka domnieva, že má byť cena nižšia, nech uvedie podrobné dôvody. Ináč okresný súd rozhodne o cene predmetu sporu podľa vopred citovanej právnej normy (... ak tak neurobí, súd bude vychádzať z ceny 100 Sk za 1 m 2“ ).

Okresný súd uznesením č. k. 1 C 445/00-21 zo 7. marca 2002 určil cenu predmetu konania   sumou   870   900   Sk   a vyzval   sťažovateľku   na   doplatenie   súdneho   poplatku   za podanú žalobu v sume 34 336 Sk (uznesenie bolo doručené advokátovi 13. marca 2002).Sťažovateľka napadla predmetné uznesenie odvolaním z 19. marca 2002, ktoré bolo doručené okresnému súdu 21. marca 2002.

Okresný   súd   25.   apríla   2002 „vyzval“ sťažovateľku   na   vypočutie   k jej   žalobe (k stavbe   nachádzajúcej   sa na   predmete   sporu)   a účastníkov   predvolal   na   pojednávanie, ktorého termín stanovil na 16. máj 2002.

Advokát   15.   mája   2002   ospravedlnil   neúčasť   sťažovateľky   na   pojednávaní (práceneschopnosť   a nepriaznivý   zdravotný   stav   po   náročnej   operácii).   Žiadal   vypočuť sťažovateľku na (prostredníctvom) Okresnom súde Zvolen (ďalej len „dožiadaný súd“).Okresný súd 21. júna 2002 požiadal dožiadaný súd o vypočutie sťažovateľky, a to najmä   o jej   oznámenie,   kto   je   vlastníkom   domu   nachádzajúceho   sa na   predmete   sporu, prečo nie je aj tento dom predmetom konania a či je ochotná zložiť preddavok na znalecké dokazovanie. Súčasne sa jej (sťažovateľke) má oznámiť, že okresný súd bude vo veci konať až po vyriešení problematiky súdneho poplatku.

Dožiadaný súd 25. júna 2002 predvolal sťažovateľku na výsluch, ktorého termín stanovil na 11. júl 2002 (uvedené oznámil aj advokátovi).

Podľa   zápisnice   z 11.   júla   2002   o vykonaní   dôkazov   pred   dožiadaným   súdom (prítomný   aj   advokát)   predmetný   dom   je   schátraný,   nik   ho   neužíva,   mal   by   byť   vo vlastníctve oboch účastníčok konania (v polovici). Sťažovateľka nemá záujem o tento dom a navrhla, aby zálohu na vykonanie znaleckého dokazovania zložili spoločne so žalovanou. Zápisnica bola doručená okresnému súdu 17. júla 2002.

Okresný   súd   30.   júla 2002   predvolal   žalovanú   na informatívny   výsluch,   ktorého termín   stanovil   na   19.   september   2002.   Súčasne   vyžiadal   z   Katastrálneho   úradu v Revúcej výpis z listu vlastníctva týkajúceho sa predmetného domu, na zaslanie ktorého stanovil 21-dňovú lehotu.

Okresný   súd   1.   augusta   2002   uznesením   č.   k.   1   C   445/00-21   zrušil   svoje predchádzajúce rozhodnutie zo 7. marca 2002 o určení ceny predmetu sporu, lebo podľa jeho názoru má byť cena nehnuteľností vyššia.

Správa   katastra   v Revúcej   6.   augusta   2002   predložila   okresnému   súdu   výpis z katastrálneho   územia   Revúca,   podľa   ktorého   je   predmetná   nehnuteľnosť   vedená   ako zastavaná plocha vo vlastníctve žalovanej, ktorá ju nadobudla dedením.

Okresný súd 11. septembra 2002 zrušil termín výsluchu žalovanej.Advokát 4. novembra 2002 žiadal vytýčiť termín pojednávania.Advokátsky   koncipient   JUDr.   M.   V.   zo   Z.   28.   mája   2003   oznámil,   že   advokát zastupujúci sťažovateľku zomrel. Súčasne predložil svoje splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky.

Okresný súd 7. augusta 2003 uznesením č. k. 1 C 445/00-29 určil cenu predmetu konania sumou 473 952 Sk a vyzval sťažovateľku na zaplatenie doplatku súdneho poplatku za   návrh   v sume   8   975   Sk   (uznesenie   doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky 13. augusta 2003).

Uznesenie   okresného   súdu   25.   augusta   2003   napadla   sťažovateľka   odvolaním. Nesúhlasila   s určenou   cenou   predmetu   konania.   Žiadala   v prípade   nevyhovenia   jej odvolaniu o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky.

Okresný súd 24. septembra 2003 vyzval sťažovateľku, aby k žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov predložila potvrdenie o jej majetkových pomeroch (odpoveď bola doručená okresnému súdu 31. októbra 2003).

Dňa   18.   decembra   2003   bolo   odvolanie   predložené   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd 12. januára 2004 súdny spis vrátil späť okresnému súdu ako predčasne predložený,   lebo   okresný   súd   nerozhodol   o žiadosti   sťažovateľky   o oslobodenie   od povinnosti platiť súdne poplatky.

Na   výzvu   okresného   súdu   z 15.   júna   2004   sťažovateľka   preukázala   výšku poberaného dôchodku v sume 9 589 Sk (starobný a vdovský dôchodok).

Dňa 7. októbra 2004 bol opätovne predložený súdny spis s odvolaním krajskému súdu. O žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov okresný súd nerozhodol, lebo ešte stále nie je ustálená cena predmetu sporu a z nej vyplývajúci súdny poplatok.

Dňa 8. septembra 2004 predložil JUDr. M. V. okresnému súdu už ako advokát nové splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky.

Dňa   26.   októbra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 15 Co 333/04 zo 14. októbra 2004 o zrušení prvostupňového rozhodnutia a vrátení veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Významnou   časťou   odôvodnenia   rozhodnutia krajského   súdu   z hľadiska   predmetu   posudzovanej   sťažnosti   je   konštatovanie,   že „... Prvostupňový súd sa však pri určení ceny predmetu tohto konania dopustil pochybenia. Nesprávne konštatoval, že cena pozemku... záhrady o výmere 17 419 m2 bez zrážok by činila sumu 870 900 Sk. Pri cene 100 Sk za m2 by cena celého pozemku predstavovala 1 741 900   Sk.   Ak   okresný   súd   pri   odpočte   zrážok   podľa   prílohy   č.   7   vyhlášky č. 465/1991 Zb. vychádzal už z ceny polovičného podielu 870 900 Sk, nemohol následne cenu zistenú po odpočte zrážok ešte raz znížiť na polovicu.

Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľka   podala   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov, nemôže byť v tomto štádiu konania pred rozhodnutím o jej žiadosti, vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za návrh.“

Krajský súd „vzhľadom na uvedené i v záujme dodržania dvojinštančnosti konania uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie“.

Krajský súd usmernil okresný súd na ďalšie konanie, že vo veci „... bude postupovať tak,   že   určí   cenu   predmetu   konania,   následne   rozhodne   o žiadosti   navrhovateľky   na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v celom   rozsahu,   vyzve   ju   na   doplatenie   súdneho poplatku za návrh na začatie konania. V novom rozhodnutí okresný súd bude dbať, aby sa vyvaroval aj takého pochybenia ako v napadnutom uznesení, keď číslo konania na ňom je nesprávne uvedené...“.

Okresný   súd   11.   februára   2005   expedoval   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania.

B) K sťažnosti   sťažovateľky podanej ústavnému súdu   bola pripojená aj odpoveď predsedu Okresného súdu Revúca sp. zn. Spr. 1558/04 zo 4. októbra 2004 na jej sťažnosť na prieťahy   v konaní   zo   6.   septembra   2004,   v ktorej   bol   podaný   chronologický   priebeh doterajšieho   konania   vo   veci   sp.   zn.   1   C   445/00   a bolo   konštatované,   že „...   Z vyššie uvedeného vyplýva,   že na   tunajšom   súde   skutočne   došlo k určitým prieťahom   v konaní. K týmto   však   do   určitej   miery   dochádzalo   aj   zo   strany   navrhovateľky.   Preto   sťažnosť je čiastočne opodstatnená...“.

Na obranu postupu okresného súdu v posudzovanom konaní jeho predseda uviedol: „... že k prieťahom vo veci dochádza z objektívneho dôvodu, keď súd je už niekoľko rokov úplne nedostatočne obsadený sudcami (ani nie na 50 %) a už takmer 3 roky pracujú na súde len 3 sudcovia. Túto situáciu súd nevedel ovplyvniť, sú o nej roky informované aj nadriadené orgány. Je reálny predpoklad, že situácia sa zlepší po 1. 1. 2005 vzhľadom na reorganizáciu súdnictva...“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyššie   uvedenom   vyjadrení k opodstatnenosti   sťažnosti   podala   chronologický   prehľad   úkonov   súdu   v doterajšom konaní   a   uviedla: „...   Je   pravdou,   že   v tejto   právnej   veci   sa   riadne   nekonalo   a že dochádzalo   k zbytočným   prieťahom,   pretože   od   podania   návrhu   dňa   04.   08.   2000   sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie a nebola vlastne riadne určená ani cena predmetu konania...“.

Právny   zástupca   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   oznámil: „...   1/   Po oboznámení sa s vyjadrením Okresného súdu v Rimavskej Sobote zo dňa 11. 02. 2005, pod č. Spr 211/05, môžeme skonštatovať, že tam opísaný postup súdu v konaní vedenom na Okresom súde v Revúcej, pod č. k. 1 C 445/2000, súhlasí s obsahom ústavnej sťažnosti v tejto   veci,   v danej   právnej   veci   sa   riadne   nekonalo,   konajúci   súd   neorganizoval   svoj procesný   postup   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku, dôsledkom čoho je, že ani po 4 rokoch a 6 mesiacoch od podania návrhu nie je určená cena predmetu konania (Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 14. 10. 2004, v konaní č.   15   Co   333/04   uznesenie   Okresného   súdu   v Revúcej,   ktorým   stanovil   výšku   súdneho poplatku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie).... uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici bolo doručené Okresnému súdu v Revúcej dňa 26. 10. 2004. Okresný súd v Revúcej sa vecou ani po doručení uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici, v ktorom Krajský súd   v Banskej   Bystrici   vyslovil   svoj   záväzný   právny   názor   na   určenie   výšky   súdneho poplatku, až do zlúčenia s Okresným súdom v Rimavskej Sobote, nezaoberal.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti vedenom   pod   sp.   zn.   RA   –   1   C   445/00,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie   môže   vzhľadom   na   svoj   predmet   (zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti) predstavovať určitý stupeň zložitosti, čo však v konečnom dôsledku nemôže ospravedlniť doterajší priebeh konania (aj s prihliadnutím na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, ktorá vo svojom vyjadrení uvádza, že „... od podania návrhu dňa 04. 08. 2000 sa neuskutočnilo ani jedno pojednávanie a nebola vlastne riadne určená ani cena predmetu konania...“).

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.   Sťažovateľka   urgovala   pokračovanie   v konaní   a nápravy   sa   domáhala   aj podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní.

Zotrvávanie   na   právnom   názore   na   spôsob   výpočtu   ceny   predmetu   konania, podávanie   opravných   prostriedkov   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam   určujúcim   cenu predmetu   konania   ústavný   súd   nekvalifikuje   ako   skutočnosti   spôsobujúce   prieťahy v konaní.

Využívanie procesných prostriedkov na obranu uplatnených práv môže síce predĺžiť konanie vo veci, no nespôsobuje (pokiaľ nejde o ich zjavnú nedôvodnosť a neúčelnosť) zbytočné prieťahy v konaní.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje (okrem skutočnosti, že posudzované konanie dosiaľ trvá vyše štyri a pol roka a nebolo v ňom vykonané ani jedno pojednávanie), že okresný súd bol

- od 26. marca 2001 (uplynutie 21-dňovej lehoty na predloženie odpovede na výzvu okresného súdu adresovanú advokátovi 1. marca 2001) do 7. marca 2002 (uznesenie o určení ceny predmetu konania), t. j. v trvaní vyše 11 mesiacov, pričom ústavný súd prihliadol   aj   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   v predmetnej   výzve   upozornil sťažovateľku,   že   v prípade   jej   nereagovania   („...   lebo   ak   tak   neurobí,   súd   bude vychádzať z ceny 100 Sk za 1 m2“) rozhodne aj bez jej prípadného stanoviska,

- od   6. augusta   2002   (doručenie   výpisu   z listu   vlastníctva   týkajúceho sa   stavebnej nehnuteľnosti)   do   7.   augusta   2003   (uznesenie   o určení   ceny   predmetu   konania), t. j. v trvaní 12 mesiacov,

- od 31. októbra 2003 (doručovanie dokladov k žiadosti o oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky) do 26. októbra 2004 (doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn.   15   Co   333/04   okresnému   súdu),   pričom   ústavný   súd   prihliadol   aj   na odôvodnenie tohto rozhodnutia, t. j. v trvaní 11 mesiacov a 26 dní,bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda za vyše 35 mesiacov, t. j. dva roky a 11 mesiacov, neboli vo veci vykonané úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu [pôvodne Okresného súdu Revúca, pozri bod B) II. časti odôvodnenia] spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôžu   byť na   ťarchu   účastníka   konania a nemajú   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke   ústavný   súd,   aj   keď   o to   sťažovateľka   nepožiadala,   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktorú   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu) považuje za primeranú.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 29. novembra 2004 a vyjadrenie z 25. februára 2005. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk, po zaokrúhlení 4 540 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za dva úkony (vykonané v roku 2004) predstavujú 9 080 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z.   z.)   sumu   9 352   Sk.   Za   tretí   úkon   právnych   služieb   vykonaný v roku   2005,   teda   po nadobudnutí účinnosti (od 1. januára 2005) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky jedna šestina výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. zo sumy 15 007 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 501 Sk, spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Náhrada trov konania za tri úkony právnych služieb   v danom   prípade   predstavuje   spolu   sumu   12   003   Sk.   Keďže   si   sťažovateľka uplatnila náhradu trov jej právneho zastúpenia v sume 9 352 Sk, ústavný súd jej návrhu vyhovel v ňou požadovanej výške, a preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. marca 2005