znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. M. Ž. a Mgr. M. Ž., obaja bytom, B., zastúpených advokátom JUDr. P. S., Advokátska kancelária, P., ktorou namietali porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 24 ods. 1 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky ako aj   čl. 8 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Slovenskej   informačnej   služby Bratislava v správe o bezpečnostnej spoľahlivosti J. M., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. M. Ž. a Mgr. M. Ž. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z 29.   decembra   2003 doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 31. decembra 2003, označeným ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky a z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podaná podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“   PhDr.   M.   Ž.   a Mgr.   M.   Ž.,   obaja   bytom, B. (ďalej len   „sťažovatelia“),   zastúpení   advokátom   JUDr.   P.   S.,   Advokátska   kancelária, P., namietajú porušenie čl. 19 ods. 2, čl. 24 ods. 1 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   8   ods.   1   a čl.   9   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Slovenskej   informačnej   služby Bratislava (ďalej len „SIS“) v správe o bezpečnostnej spoľahlivosti J. M.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 24 ods. 1 a čl. 33 ústavy, ako aj čl. 9 dohovoru a zároveň porušenie čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru uvedením vety „M. Ž. je Žid a jeho žena M. je ruská Židovka, rod. M.“ v správe SIS o bezpečnostnej spoľahlivosti J. M.. Ďalej požadujú zakázať SIS pokračovať v porušovaní práv sťažovateľov s tým, že SIS je povinná vyššie citovanú vetu zo správy o bezpečnostnej spoľahlivosti J. M. a zo všetkých materiálov s tým súvisiacich odstrániť do 30 dní od právoplatnosti nálezu. Napokon žiadajú uložiť SIS povinnosť požiadať všetky osoby a úrady, ktorým bola správa poskytnutá, o jej vrátenie za účelom uvedenia do súladu s ústavou a dohovorom do 30 dní od právoplatnosti nálezu.

Zo sťažnosti vyplýva, že denník SME 27. októbra 2003 uverejnil na titulnej strane článok   pod   nadpisom   „Správa   SIS:   M.   Ž.   je   Žid“.   V článku   sa   uvádza,   že   informácia s označením 63/920-D-155/30/2003-S, ktorú SIS zaslala 12. augusta 2003 predsedovi vlády Slovenskej republiky (ďalej len „predseda vlády“), obsahuje hneď na začiatku svojho textu vetu: „M. Ž. je Žid a jeho žena M. je ruská Židovka, rod. M..“ V texte sa ďalej uvádza, že táto informácia neuvádza žiadne skutočnosti o trestnej činnosti sťažovateľov ani o ich činnosti,   ktorá   by   mohla   mať za   následok   ohrozenie   štátu.   Táto   správa   bola   nezávisle uverejnená   aj   ostatnými   médiami.   Z vyhlásení   predsedu   vlády,   z jeho   výpovede na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a z vyhlásenia   riaditeľa SIS vyplýva, že ide   o informáciu   o bezpečnostnej   spoľahlivosti   J.   M.   z 12.   augusta   2003.   Správa   bola autonómnou   informáciou   o bezpečnostnej   spoľahlivosti   vtedajšieho   riaditeľa   Národného bezpečnostného úradu.

Podľa   názoru   sťažovateľov   z ustanovenia   §   17   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov vyplýva, že SIS pri svojej činnosti nesmie zhromažďovať a uchovávať iné údaje než   tie,   ktoré   majú   význam   z hľadiska   jeho   zákonných   úloh.   Pokiaľ   preto   SIS   uvádza informácie   o sťažovateľoch,   znamená   to,   že   tieto   informácie   majú   vzťah   k zákonným úlohám   SIS,   teda   že   tieto   informácie   majú   priamu   súvislosť   s trestnou   činnosťou sťažovateľov   alebo   s inou   činnosťou,   ktorá   môže   vážne   ohroziť   záujmy   štátu. Zo skutočnosti,   že   SIS   považovala   informáciu   o vierovyznaní   a etnickom   pôvode sťažovateľov   za   bezpečnostné   riziko   a že   táto   informácia   mala   mať   súvis   s trestnou činnosťou alebo inou činnosťou ohrozujúcou záujmy štátu, vyplýva, že SIS ako štátny orgán znevýhodnila príslušníkov jedného vierovyznania pred inými a vytvára tak na sťažovateľov z tohto dôvodu nátlak. Tým dochádza aj k obmedzeniu náboženskej slobody sťažovateľov. Navyše, táto informácia môže ovplyvňovať subjektívne pocity o existencii bezpečnostného rizika,   hlavne   vzhľadom   na   pretrvávajúci   fenomén   antisemitizmu.   Zároveň   ide aj o porušenie práva na ochranu súkromného a rodinného života.

Ďalej   sťažovatelia   poukazujú   na   skutočnosť,   že   20.   novembra   2003   podali Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   žalobu   proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 250 v Občianskeho súdneho poriadku v tej istej veci, pričom konanie na najvyššom súde prebieha pod sp. zn. 4 Sž 166/03 a nie je dosiaľ ukončené. Sťažnosť ústavnému súdu podali sťažovatelia pre prípad, že všeobecné súdy   dospejú   k názoru   o neprípustnosti   žaloby   a o jej   zamietnutí.   V takom   prípade by sťažovatelia   nemali   k dispozícii   voči   zásahu   SIS   do   ich   základných   práv   žiadny prostriedok   právnej   ochrany   umožňujúci   meritórne   preskúmanie   zásahu   z hľadiska namietaného porušenia základných práv zaručených ústavou a dohovorom.

Zo žaloby proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej správy z 19. novembra 2003 doručenej najvyššiemu súdu 20. novembra 2003 vyplýva, že sťažovatelia ako žalobcovia požadujú, aby najvyšší súd zakázal SIS ako žalovanej pokračovať v porušovaní ich práv, nariadil odstrániť vetu „M. Ž. je Žid a jeho žena M. je ruská Židovka, rod. M.“ zo správy o bezpečnostnej   spoľahlivosti   J.   M.   a všetkých   materiálov   s tým   súvisiacich   do   30   dní od právoplatnosti   rozsudku   a nariadil   SIS   požiadať   všetky   osoby   a úrady,   ktorým   bola správa poskytnutá, o jej vrátenie za účelom uvedenia do súladu s rozsudkom a vrátiť ju prepracovanú do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Napokon má najvyšší súd uložiť SIS povinnosť predložiť najvyššiemu súdu hlásenie o tom, ako tieto povinnosti splnila, a to tiež do 30 dní od právoplatnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, resp. pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd (mutatis mutandis I. ÚS 103/02, I. ÚS 33/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú si tejto skutočnosti vedomí (v závere svojej sťažnosti   výslovne   uvádzajú   „Vzhľadom   na   to,   že   v súčasnosti   prebieha   konanie na všeobecných súdoch, ktoré môže skončiť vyhovením sťažovateľovi a zakázaním zásahu porušovateľa,   nie   je   možné   určiť,   či   bude   nevyhnutné,   aby   sa   sťažovateľ   domáhal primeraného   finančného   zadosťučinenia   na   Ústavnom   súde“)   a domáhajú   sa   ochrany na všeobecnom súde. Ide o ich žalobu z 19. novembra 2003 doručenú najvyššiemu súdu 20. novembra   2003,   o ktorej   dosiaľ   nebolo rozhodnuté,   pričom   sťažovatelia   majú určité právne pochybnosti o prípustnosti takejto žaloby.

Odhliadnuc   od   žaloby,   ktorú   sťažovatelia   na   najvyššom   súde   podali,   považuje ústavný súd za potrebné poukázať na nasledovné skutočnosti.

Jadrom podanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o tom, že v danom prípade SIS neoprávnene   zhromaždila   a použila   o nich   také   údaje,   ktoré   v zmysle   zákona   nebola oprávnená   zhromažďovať   a použiť.   Týmto   postupom   SIS   malo   dôjsť   ku   porušeniu všetkých označených práv vyplývajúcich z ústavy a dohovoru.

Z ustanovenia   §   33,   ako   aj   z ustanovení   §   45   až   47   zákona   č.   428/2002   Z.   z. o ochrane osobných údajov vyplýva, že o sťažnostiach pre podozrenie z porušenia ochrany osobných údajov rozhoduje Úrad na ochranu osobných údajov, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné všeobecným súdom postupom podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.  

Je   teda   zrejmé,   že   sťažovatelia   môžu   postupom   podľa   citovaných   ustanovení požiadať o ochranu tých práv, ktorých porušenie v podanej sťažnosti namietajú (mutatis mutandis I. ÚS 5/03).

Odhliadnuc od uvedeného porušovanie práva na súkromie je dôvodom na podanie žaloby   na   ochranu   osobnosti   v zmysle   §   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Aj   týmto spôsobom sa sťažovatelia môžu domáhať ochrany označených základných práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004