znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 10/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 10. februára 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, H., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   v Humennom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1181/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   v Humennom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1181/94 p o r u š i l   právo   Ing.   J.   J.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Humennom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1181/94 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Humennom povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. januára 2003 č. k. I. ÚS 10/03-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   Ing.   J.   J.,   bytom   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, H. (ďalej len „právny zástupca“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu v Humennom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1181/94 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   24.   júna   1994   podal   návrh   na ochranu osobnosti, ktorý sa po odstúpení Krajským súdom v Košiciach vedie na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 1181/94 a o ktorom do dnešného dňa nebolo v dôsledku nekonania rozhodnuté. Sťažovateľ   uviedol,   že   nekonaním   okresného   súdu   bolo   „v podstate   a v dôsledkoch zabránené   trvalo   a v aktuálnej   dobe   očistiť   moje   meno,   občiansku   a profesionálnu   česť vo verejnosti   a v podnikateľských   kruhoch   so   závažnými   sociálnymi   a psychickými dopadmi nielen na mňa, ale aj na celú moju rodinu“. Sťažovateľ v sťažnosti, ku ktorej pripojil na vec sa vzťahujúce listinné dôkazy, označil obdobia, v ktorých podľa jeho názoru došlo k prieťahom.

1.2   Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného základného   práva   žiadal priznať „finančné zadosťučinenie vo výške 210 miliónov slovenských korún“. Náhradu trov konania neuplatnil.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou   JUDr.   A.   L.,   vyjadreniami zo 14. februára   2003   a 2.   apríla   2003   a   právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadrením zo 14. marca 2003.

3. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde požiadal účastníkov konania o vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania v predmetnej veci. Zatiaľ čo okresný súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci, právny zástupca sťažovateľa s tým nesúhlasil.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov, ústavný súd ho nariadil bez ohľadu na to, či s ohľadom na okolnosti danej veci, predmet konania a stanoviská účastníkov k nemu možno „očakávať ďalšie objasnenie veci“. V tejto súvislosti však poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na   povahu predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom,   či   namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

4. Ústne pojednávanie sa konalo len za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu 10. februára 2004, keď zástupca okresného súdu sa na pojednávanie nedostavil.

II.

Na základe vyjadrení účastníkov   konania a obsahu spisu   okresného súdu   sp.   zn. 10 C 1181/94 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1.   Dňa   28.   októbra   1994   bola   okresnému   súdu   postúpená   žaloba   sťažovateľa o zaplatenie 3 000 000 Sk nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“)   proti   mestu   Humenné (ďalej   len   „žalované   mesto“),   ktorú   podal   27.   júna   1994 Krajskému súdu v Košiciach, ktorý následne uznesením č. k. 20 C 22/94-45 z 26. septembra 1994 rozhodol o svojej nepríslušnosti a o postúpení veci okresnému súdu, pretože „Nárok uplatnený žalobcom je nárokom na ochranu osobnosti upraveným v ust. §§ 11 až 16 OZ (...)“.

2. V reakcii na doručenú výzvu okresného súdu z 10. novembra 1994, aby zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 122 000 Sk, sťažovateľ 30. novembra 1994 požiadal okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Následne   okresnému   súdu   podal príslušné   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   z 1.   júna 1995. Dňa 14. júla 1995 podal návrh na dokazovanie a 19. decembra 1995 požiadal okresný súd „o začatie konania“.

3. Okresný súd uznesením z 11. júna 1996 rozhodol o prerušení konania vo veci „do právoplatného   vybavenia   vecí   tunajšieho   súdu   vedených   pod   číslami   10   C   519/95, 10 C 572/94, 10 C 759/94 a 10 C ?/? Ing. J. J. proti Technickým službám mesta Humenné“ (ďalej   len   „organizácia   technické   služby“)   „o peňažné plnenie   na   osobnom   ohodnotení, podieloch   na   hospodárskych   výsledkoch   a na   hmotnej   zainteresovanosti   vedúcich pracovníkov“. Toto uznesenie, ktorého písomné vyhotovenie bolo doručené sťažovateľovi 18. júna 1996, nadobudlo právoplatnosť 3. júla 1996.  

4.   Sťažovateľ   doručil   13.   októbra   1997   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Zabezpečenie dôkazu k č. k. 10 C 1181/94 – návrh“, ktoré je v spise založené na č. l. 68. Zabezpečenie dôkazov sa týkalo „kópií všetkých príkazov riaditeľa z obdobia marec až jún 1991“,   o ktoré   sťažovateľ   žiadal   organizáciu   technické   služby.   Podľa   „záznamu“ z 15. októbra 1997, ktorý urobil v spise konajúci sudca (č. l. 70) „V tomto konaní budem pokračovať po právoplatnom vybavení veci 10 C 519/95, čo je určená na T 28. 10. 97, až potom sa rozhodne o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov a bude žalobca vyzvaný, aby jednotlivé vety v textoch (urážajúcich) očísloval a v návrhu doplnenom uviedol, ktoré vety sú zásahom do práv na ochranu osobnosti. Až potom uvážim list č. l. 68“.

5. Okresný súd listami zo 4. mája 1998 požiadal jednak organizáciu technické služby, aby okresnému súdu zaslala „všetky príkazy riaditeľa Ing. J. za čas marec až jún 1991“, a jednak sťažovateľa, aby sa dostavil na okresný súd (bez určenia konkrétneho termínu) „za účelom zistenia podkladov pre rozhodnutie o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov“ a aby doniesol so sebou „prípadné potvrdenia“ o majetkových a zárobkových pomeroch „za obdobie pred 27. 6. 1994“.

6. Podľa zápisnice okresného súdu z 20. mája 1998 sa sťažovateľ v ten deň dostavil na okresný súd na jeho výzvu zo 4. mája 1998 a vyjadril sa k dopytovaným skutočnostiam. Organizácia technické služby odpovedala na výzvu okresného súdu z rovnakého dňa listom z 18. mája 1998 tak, že „uvedené doklady nearchivujeme“.

7. Uznesením okresného súdu z 1. júna 1998 (č. l. 79) bol sťažovateľ oslobodený „od tej časti súdnych poplatkov, ktorá je daná percentuálnou sadzbou“ (z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy), a vo zvyšku, t. j. „aby bol oslobodený od súdnych poplatkov vo výške 2 000,-   Sk“,   sa   jeho   žiadosť   zamietla.   V odôvodnení   tohto   uznesenia,   ktoré   bolo sťažovateľovi   doručené   4.   júna   1998,   okresný   súd   o.   i.   uviedol,   že   „V   tejto   veci   ide o skutkový   stav,   keď   žalobca   bol   vo   funkcii   riaditeľa   Technických   služieb   Humenné od 18. 6. 1990, keď do tejto funkcie bol ustanovený ešte pôvodným MsNV v Humennom. Opatrením   žalovaného   bol   z tejto   funkcie   odvolaný   19.   6.   1991,   keď   predtým   bola vykonaná ekonomická previerka v jeho podniku. O tomto odvolaní z funkcie bolo v súdnom konaní rozhodnuté,   že je neplatné.   V súvislosti   s tým   bolo   vedených   na   tunajšom   súde zo strany žalobcu niekoľko aktívnych a aj pasívnych sporov. Žalobca mal úspech, ale aj neúspech. Keď sa to všetko dialo, o žalobcovi na rôznych miestach sa všeličo prednieslo a napísalo. Žalobca teraz vedie spor o určenie, že ide o zásah do jeho osobností a domáha sa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú ustálil na 3 mil. Sk“.

8. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 296/98-84   zo   14.   augusta   1998   bolo   odmietnuté   odvolanie   žalovaného mesta   z dôvodu,   že   na podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov   nie   je   oprávnené   (sťažovateľ   proti   zamietajúcej   časti   uznesenia   odvolanie nepodal). Toto uznesenie bolo doručené obom účastníkom 11. novembra 1998 po tom, ako ho krajský súd okresnému súdu doručil 5. novembra 1998. Sťažovateľ 11. novembra 1998 zaplatil súdny poplatok v sume 2 000 Sk.  

9.   Konajúci   sudca   urobil   v spise   29.   januára   1999   záznam,   podľa   ktorého   «Pod číslom 10 C 1421/98 sa vedie konanie, ktoré by malo význam pre všetky „J.“ už vybavené spory». Následne v ten istý deň dal úpravu súdnej kancelárii na to, aby vyznačila, že „tento spis so všetkým, čo v ňom je, je pripojený k č. 10 C 1421/98“.

10.   Sťažovateľ   17.   augusta   1999   doručil   okresnému   súdu   „žiadosť   o vytýčenie termínu pojednávania vo veci č. k. 10 C 1181/94 – na ochranu osobnosti“, ktorú odôvodnil tým, že „zákonom stanovená lehota (1 rok) na vynesenie rozsudku už uplynula“ a že „ďalšie omeškávanie   pociťujem   ako   danie   prechodu   svojvoľnému   a nezákonnému   konaniu žalovaného bez mojej minim. morálnej satisfakcie“.  

11. Okresný súd 8. októbra 1999 nariadil pojednávanie na 4. november 1999, na ktoré predvolal sťažovateľa a zástupcu žalovaného mesta. Dňa 15. októbra 1999 sťažovateľ doručil okresnému súdu písomnú žiadosť o predvolanie svedkov (JUDr. I. D. a J. O.) na pojednávanie   4.   novembra   1999   s odôvodnením,   že   „výpoveď   uvedených   svedkýň   má zásadný vplyv na konečné rozhodnutie vo veci“. Podľa vyznačenia konajúci sudca túto žiadosť „videl“ ešte v ten istý deň (pozri záznam v spise na č. l. 90). Pojednávanie, na ktorom sa predsedajúci sudca pokúsil „o zmier“ medzi sťažovateľom a právnym zástupcom žalovaného mesta, bolo odročené na neurčito, keď sa zástupcovi žalovaného uložilo „urobiť prejav na iné, než meritórne rozhodnutie súdu v tejto veci po dojednaní účastníkov s tým, že žalobca by potom reagoval možno späťvzatím žaloby. Aj žalovaný môže prísť s iniciatívou, ako   skoncipovať   satisfakciu   verejne   publikovanú   a ako   vymedziť   nemajetkovú   ujmu v peniazoch“. Zároveň sa v uznesení určila lehota do 31. decembra 1999 s tým, že „Potom súd bude reagovať ďalšími úkonmi, smerujúcimi k príprave pojednávania“.

12.   Žalované mesto   11.   januára 2000   doručilo   okresnému   súdu   podanie,   ktorým oznámilo, že „Predmet tohto sporu bol prejednaný vo vedení Mesta Humenné s výstupom, že sa jedná o klasický pracovno-právny spor, ktorý Mesto Humenné považuje za ukončený. O takomto závere svedčia aj viaceré súdne rozhodnutia vydané v tejto veci, ktoré sú súdu známe. Z uvedeného dôvodu, nepovažujeme za potrebné robiť zo strany mesta zmierovacie konanie.   K meritu   sporu   uvádzame,   že   trváme   na   našich   doterajších   prednesoch, navrhujeme   pokračovať   v súdnom   konaní,   a následne   po   vykonanom   dokazovaní a zhodnotení celej veci podanú žalobu zamietnuť v celom rozsahu“.

13. Okresný súd 11. apríla 2000 poslal Krajskej prokuratúre v Prešove (ďalej len „krajská   prokuratúra“) na jej žiadosť spisy   sp.   zn. 10 C 785/93 a sp.   zn. 10 C 759/92 a v sprievodnom liste konajúceho sudcu uviedol, že „Tieto spisy boli pripravené s mnohými ďalšími   spismi   na   určenie   pojednávania   vo   veci   našej   10   C   1181/94   (...)   o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu ochrany osobnosti. Žiadame tieto spisy nám vrátiť v najkratšej možnej dobe, aby prieťah v našej veci nebol dlhý“. Konajúci sudca zároveň dal pre súdnu kanceláriu pokyn: „Náš spis 10 C 1181/94 s ďalším kompletom daj na kal. 30 dní“ (č. l. 99). V spise   ďalej   nasledujú   viaceré   „záznamy“   o tom,   či   sa   zapožičané   spisy   z krajskej prokuratúry vrátili. Takto sa 23. mája 2000, 30. septembra 2000 a 10. novembra 2000 konštatovalo, že označené „spisy nie sú vrátené“ (č. l. 99 – 100).

14.   Opatrením   z   9.   mája   2001   predseda   okresného   súdu   s ohľadom   na   odchod konajúceho sudcu do dôchodku pridelil túto vec na ďalšie konanie sudkyni okresného súdu (č. l. 101).

15.   Konajúca   sudkyňa   29.   januára   2003   (č.   l.   102)   nariadila   pojednávanie na 14. február   2003,   na   ktoré   predvolala   sťažovateľa   a žalované   mesto.   Podaním z 12. februára 2003   požiadalo   žalované mesto o ospravedlnenie   neúčasti na pojednávaní (z dôvodu   kolízie   s inými   pojednávaniami)   a o odročenie   pojednávania   na   iný   vhodný termín. Sťažovateľ podaním z 11. februára 2003 vzniesol „námietku predpojatosti“ voči konajúcej   sudkyni   okresného   súdu   (JUDr.   J.   K.).   Nariadené   pojednávanie,   ktorého   sa zúčastnil   len   sťažovateľ,   bolo   po   doplnení   dôvodov   námietky   zaujatosti   odročené   na neurčito „s tým, že bude rozhodnuté o námietke zaujatosti sudkyne“. Konajúca sudkyňa sa k tejto námietke písomne vyjadrila 14. februára 2003 (č. l. 145) a 11. marca 2003 bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o vznesenej námietke rozhodol uznesením č.   k.   1   NcC   11/03-148   z 27.   marca   2003   tak,   že   namietaná   sudkyňa   „nie   je   vylúčená z prejednávania   a rozhodovania“   predmetnej   veci.   Krajský   súd   uviedol,   že   „(...)   otázka o zotrvaní   žalobcu   na   podanej   žalobe   smerovala   iba   k zisteniu,   či   v danej   veci   netreba zastaviť   konanie.   Ani   sám   žalobca   nevylučuje   možnosť,   že   daná   otázka   nevyjadrovala negatívny   postoj   sudkyne   k jeho   osobe.   (...)   Len   subjektívny   pocit   účastníka   konania o negatívnom   význame   jej   otázky   je   z hľadiska   citovaného   zákonného   ustanovenia   na vylúčenie   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   veci   nepostačujúce“.   Toto   uznesenie bolo doručené účastníkom konania 17. apríla 2003 po tom, ako bol spis okresnému súdu vrátený 9. apríla 2003.

16. Pojednávanie nariadené na 5. jún 2003 bolo zo „zdravotných dôvodov“ odročené na   neurčito   na   písomnú   žiadosť   sťažovateľa,   ktorý   uviedol,   že   je   práceneschopný. V uznesení okresný súd uviedol, že „po ukončení PN žalobcu bude určený vo veci TP“.

17.   Dňa   23.   júna   2003   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie   („žiadosť o prerušenie konania, zaslanie potvrdenia o ukončení PN“), v ktorom s odvolaním sa na § 109 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) požiadal o prerušenie konania v predmetnej veci z dôvodu, že „mám v úmysle do konca roku byť mimo územia Slovenskej republiky z dôvodu zárobkovej činnosti“. Zároveň v prílohe zaslal „fotokópiu ukončenia mojej práceneschopnosti v čase od 15. 05. 2003 do 17. 06. 2003“.

18. Okresný súd listom z 15. augusta 2003 vyzval sťažovateľa, aby zaslal „dôkaz o tom, že odchádzate do zahraničia, na akú dlhú dobu, kam a za akým účelom“. Zároveň ho okresný súd upozornil na to, že „Na základe toho súd zváži, či ide o prekážku trvalejšej povahy, pre ktorú sa nemôžete zúčastniť pojednávaní a v takom prípade môže byť konanie vo veci prerušené“. Sťažovateľ na túto výzvu odpovedal listom z 21. augusta 2003 tak, že „môj   úmysel   opustiť   územie   Slovenskej   republiky   do   konca   roku   2003   za   účelom zárobkovej   činnosti   už   nie   je   aktuálny,   nakoľko   o tejto   mojej   žiadosti   sa   nerozhodlo v aktuálnom čase“.

19.   Pojednávanie   nariadené   na   28.   október   2003   bolo   po   vyjadreniach   žalobcu a právneho zástupcu žalovaného mesta odročené na neurčito z dôvodu, že „budú prešetrené majet. pomery žalobcu kvôli rozhodnutiu, či sa mu odníme alebo nie priznané oslobodenie od platenia SP“. Na takéto prešetrenie podal na pojednávaní návrh zástupca žalovaného mesta,   pretože   od   priznania   „mohlo   dôjsť   k podstatným   zmenám   a v podstate   prvé pojednávanie vo veci ešte ani nezačalo“. Zároveň v ten istý deň konajúca sudkyňa spísala so sťažovateľom zápisnicu (č. l. 175) a následne urobila dopyt na zamestnávateľa manželky sťažovateľa (č. l. 177). Oznámenie o tom došlo okresnému súdu 5. novembra 2003.

20. Okresný súd 9. januára 2004 nariadil pojednávanie na 19. február 2004.  

  III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1181/94,   ktorého   predmetom   je   prejednanie a rozhodnutie   v občianskoprávnej   veci,   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 14. februára 2003 k priebehu konania o. i. uviedla, že „Dňa 2. 1. 1996 si sudca Dr. R. urobil do spisu záznam, z ktorého je zrejmé, že v období podania žaloby Ing. J. viedol na OS Humenné viacero sporov a podľa Dr. R. tieto spory súviseli so žalobou o ochranu osobnosti, čo dokumentuje aj   ním   vydané   uznesenie   zo   dňa   11.   6.   1996,   ktorým   konanie   vo veci   prerušil   do právoplatného vybavenia veci OS Humenné vedené pod sp. zn. 10 C 519/95, 10 C 572/94, 10 C 759/94 a iné. Všetky tieto veci boli prejednávané v senáte Dr. R.. (...) Dňa 5. 9. 2001 predseda OS Humenné pridelil vec opatrením na ďalšie konanie sudkyni JUDr. J. K. spolu s ďalšími vecami zo senátu Dr. R. v súvislosti s jeho odchodom do starobného dôchodku v apríli   2001.   Je   pravda,   že sudkyňa   vytýčila   pojednávanie vo   veci   až 14.   2.   2003   po naštudovaní   a žalobca   jej   hneď   na   pojednávaní   vzniesol   námietku   predpojatosti   (...). Z uvedeného   prehľadu   je   zrejmé,   že   žalobca   viedol   na   OS   Humenné   viacero   sporov pracovnoprávneho charakteru a práve v súvislosti s vykonávaním jeho pracovnej činnosti malo dôjsť do zásahu jeho osobnosti. Všetky spory boli sústredené v senáte 10 C Dr. R., ktorý o nich mal najlepší prehľad a domnievam sa, že prerušenie konania vo veci ochrany osobnosti   podľa   §-u 109 ods.   2 O. s. p. považoval za nutné. Z tohto pohľadu   nemožno vyvodiť záver, že sudca bol bezdôvodne nečinný a rovnako nemožno vyhodnotiť nečinnosť JUDr. K. v tejto veci od 9. 5. 2001 doposiaľ, lebo mimo občianskoprávnych vecí, ktoré vybavuje v priebehu rokov 2001 a 2002 jej boli do senátu pridelené veci Dr. R. v súvislosti s jeho odchodom do starobného dôchodku a veci JUDr. P. v súvislosti s jeho disciplinárnym konaním. Z týchto dôvodov považujem sťažnosť žalobcu za neopodstatnenú“.

2.2   V replike   (vyjadrenie   z 2.   apríla   2003)   na   vyjadrenie   právneho   zástupcu sťažovateľa dodala, že „Trváme na písomnom podaní zo dňa 14. 2. 2003 v celom rozsahu. (...) ide o subjektívne hodnotenie sťažovateľa na prácu sudcu, v ktorého senáte sa v jednom časovom   období   prejednávali   viaceré   spory   sťažovateľa   a ktoré   aj   podľa   názoru   OS Humenné vzájomne súviseli. Sudca   to počas konania a aj v spise   záznamom konštatuje a procesným nedostatkom bolo to, že konanie o ochranu osobnosti neprerušil v súlade s ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. (...)“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení zo 14. marca 2003 okrem vyznačenia prehľadu časových úsekov nekonania okresného súdu uviedol, že „Po preštudovaní vyjadrenia okresného súdu konštatujem, že sa jedná o účelovo štylizované stanovisko k sťažnosti Ing. J. J. (...) pre porušenie jeho základného práva,   ktorom nie sú uvedené – sú zamlčané právne relevantné skutočnosti vzťahujúce sa na nečinnosť okresného súdu vo veci č. k. 10 C 1181/94 a ktoré svedčia o zhruba 6 (...) ročnom zbytočnom (len ku dnešnému dňu) zbytočného prieťahu vo veci ochrany osobnosti môjho klienta výhradne spôsobeného nečinnosťou okresného súdu. Uvedená nečinnosť okresného súdu je očividná a v protiklade s aktívnym prístupom môjho klienta, ktorý bol nútený podotýkam 5 (päťkrát) písomne žiadať okresný súd o vytýčenie termínu pojednávania-konania vo veci vzťahujúcej sa na ochranu osobnosti ako aj na veci súvisiace. Tieto písomné žiadosti boli zaevidované na podateľni okresného súdu dňa 19. 4. 1995, 15. 12. 1995, 10. 11. 1996, 5. 1. 1998, 18. 8. 1999. (...) môj klient (...) bol nútený nekonaním okresného súdu v jeho veci na ochranu osobnosti zaslať dňa 10. septembra 2001 sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva (...) V súčasnosti je konanie na tomto súde   prerušené do ukončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (...) Je nepochybne zrejmé, že okresný súd vôbec nebral do úvahy ust. § 200i, odst. 4 O. s. p., lebo aj súvisiace veci s vecou ochrany osobnosti môjho klienta mal riešiť promptne a nakoľko sa jednalo o podľa môjho názoru nie právne zložité veci   súvisiace,   ktoré   boli   pracovnoprávneho   charakteru,   mohli   sa   právoplatne   skončiť v priebehu 1 (...) roka od podania žaloby na súd a nie dokonca 3 (...) roky. (...) mal tieto veci riešiť v nadväznosti na prioritu veci na ochranu osobnosti, čo však neurobil. Ku dnešnému dňu nebolo rozhodnuté o veci a nie je ani predpoklad, že zo strany okresného súdu bude vydané v tejto veci spravodlivé rozhodnutie ako to stanovuje článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (...)“.

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1 Predmetom sťažnosti je z hľadiska označeného článku ústavy postup okresného súdu   v konaní   vo   veci   ochrany   osobnosti   sťažovateľa   podľa   §   11   a nasl.   Občianskeho zákonníka. Ústavný súd uznáva určitú zložitosť posudzovanej veci, a to najmä s ohľadom na jej (do určitej miery) súvis s inými prebiehajúcimi súdnymi konaniami (pozri bod 3 časti II nálezu).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu z 11. júna 1996 o prerušení konania nadobudlo právoplatnosť 3. júla 1996, keď sťažovateľ proti nemu nepodal odvolanie. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v prípade prerušenia konania, neposudzuje   v zásade   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   II.   ÚS   3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02). Ak sťažovateľ nevyužil dostupné a účinné právne prostriedky proti   uzneseniu   súdu   o   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo   postupom   predvídaným v Občianskom   súdnom   poriadku,   nemôže   teraz   v tomto   konaní   pred   ústavným   súdom napádať dôsledky tohto prerušenia konania ako „zbytočné prieťahy“ vyvolané nečinnosťou súdu.

Tento   faktor   (prerušenie   konania)   však   sám   osebe   nemôže   ospravedlniť   celkovú dĺžku konania, pretože táto prekážka konania evidentne trvala najdlhšie do 4. mája 1998, keď okresný súd urobil procesné úkony (pozri body 5 až 7 časti II nálezu), ktoré treba považovať v okolnostiach veci za pokračovanie v konaní (§ 111 ods. 2 OSP).

Ústavný súd k tomu dodáva, že nič zo spisu už nenasvedčuje tomu, že aj v ďalšom štádiu konania bolo konanie prerušené, resp. že vzhľadom na „existujúci“ dôvod malo byť konanie   znova   prerušené,   tak   ako   to   naznačila   zástupkyňa   okresného   súdu.   Ak   tým dôvodom malo byť zaslanie súvisiacich spisov krajskej prokuratúre, ústavný súd by takýto dôvod v okolnostiach danej veci nemohol považovať za ospravedlnenú prekážku v postupe okresného súdu ani v prípade formálneho rozhodnutia okresného súdu (proti ktorému by mali navyše účastníci konania aj riadny opravný prostriedok) o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP (mutatis mutandis I. ÚS 75/03).

5.2   Výsledok   konania   vo   veci   ochrany   osobnosti   má   osobitný   význam   pre   jeho navrhovateľa (v tomto prípade sťažovateľa), pretože sa priamo týka jeho osobného statusu a táto povaha veci si preto vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu, čo okrem iného znamená, že má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie (I. ÚS 54/03,   II.   ÚS   152/02,   porovnaj   aj   rozsudok   ESĽP   Číž   v.   Slovenská   republika zo 14. októbra 2003, § 70).

5.3 Ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré boli spôsobené postupom okresného súdu.

Prvým prieťahom bolo obdobie nečinnosti okresného súdu od 12. novembra 1998, keď sťažovateľ zaplatil požadovaný súdny poplatok, do 8. októbra 1999, keď okresný súd nariadil pojednávanie ako vôbec prvý úkon, ktorý je možné v danej veci po piatich rokoch od   začatia   konania   považovať   z hľadiska   naplnenia   účelu   konania   za   relevantný (na pojednávaní bol vykonaný pokus o zmier medzi účastníkmi konania), t. j. prieťah počas desiatich mesiacov (pozri body 8 a 11 časti II nálezu).

Za   ďalší   prieťah   bolo   potrebné   považovať   obdobie   od   12.   januára   2000,   keď žalované mesto oznámilo skutočnosti, pre ktoré zmier považuje za nemožný, do 29. januára 2003, keď bolo nariadené ďalšie pojednávanie, t. j. počas troch rokov (pozri body 12 a 15 časti II nálezu).

Vzhľadom na význam predmetu sporu   pre sťažovateľa, tak ako to bolo uvedené vyššie,   tieto   prieťahy   nebolo   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   (zaslaním   súvisiacich spisov   krajskej   prokuratúre,   veľkým   počtom   vybavovaných   vecí   v nadväznosti   na nedostatočné personálne obsadenie súdu), ktoré vo vyjadrení uviedla zástupkyňa okresného súdu (I. ÚS 54/03).

5.4 K tomu ústavný súd konštatuje, že okresný súd namiesto toho, aby po deviatich rokoch   trvania súdneho   konania pristúpil   k meritórnemu prejednaniu veci   a rozhodnutiu o predmete   podanej žaloby o ochranu osobnosti, sa zaoberá návrhom žalovaného mesta na prípadné odňatie sťažovateľovi priznaného oslobodenia od súdneho poplatku (pozri bod 19   časti   II   nálezu),   čo   je   návrh,   ktorý   okrem   toho,   že   netvorí   prekážku   meritórnemu prejednaniu veci, je zjavne vyjadrením snahy protistrany sťažovateľa o ďalšie oddialenie meritórneho prejednania a rozhodnutia veci. V súlade so zásadou iura novit curia si totiž okresný súd musí byť vedomý účinkov svojho postupu aj z toho hľadiska, že zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 66/03).  

5.5 Pretože ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by namietaný prieťah bolo možné pripísať zložitosti veci, správaniu sťažovateľa alebo iným okolnostiam nachádzajúcim sa mimo dispozičnej sféry okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že uvedené prieťahy boli spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť po dobu 3 rokov a desiatich mesiacov, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu v rozhodujúcej miere podieľala   na   zistenej   dĺžke   konania,   ústavný   súd   preto   považoval   za   zbytočný   prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

5.6   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške „210 miliónov slovenských korún“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 5.1 až 5.5 tejto časti) považuje za primerané vo výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2004