znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2002 predbežne prerokoval návrh na začatie konania M. N., bytom P. B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., Advokátska kancelária, P. B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a iné rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94 a 7. februára 1997 sp. zn. 23 S 347/96, Okresného súdu   v Považskej   Bystrici   z 15.   júna   2000   sp.   zn.   3   C   767/98   v spojení   s rozhodnutím Krajského   súdu   v Trenčíne   z   27.   februára   2001   sp.   zn.   17 Co 475/00   a postupom Pozemkového úradu v Považskej Bystrici vo veci jeho reštitučného nároku a takto

r o z h o d o l :

Návrh M. N. na začatie konania   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. novembra 2001   doručené   podanie   M.   N.,   bytom   P.   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   označené   ako „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR a § 18 ods. 3 pís. b/ zákona č. 38/93 Z. z.“ (ďalej len „návrh“), ktorým namietal porušenie viacerých ústavných, ľudských a zákonných   práv   na   navrátenie   majetku   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   postupom správnych   orgánov   a   zákonom   č. 229/1991 Zb.   o úprave   vlastníckych   vzťahov   k pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o pôde“),   žiadal   preskúmať   doterajší   spôsob   vybavovania   jeho   reštitučného   nároku z hľadiska základných občianskych práv a vysloviť, že boli porušené jeho ľudské práva na navrátenie majetku, tak ako vyplývajú z Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), a vyhlásiť všetky doteraz vydané rozhodnutia za protiústavné.

Z obsahu   návrhu,   ako   aj   zo   spisu   Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   sp.   zn. 3 C 767/98 vyplýva, že navrhovateľ podľa zákona o pôde požiadal povinnú osobu o vydanie konkrétnej nehnuteľnosti a že povinná osoba s ním a ďalšími oprávnenými osobami (ďalej len „oprávnené osoby“) uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľnosti, ktorú však Pozemkový úrad   v Žiline   neschválil.   Oprávnené   osoby   požiadali   o preskúmanie   tohto   rozhodnutia Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý rozhodnutie správneho orgánu potvrdil bez nariadenia pojednávania   podľa   §   250f   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení   platnom v rozhodujúcom čase (ďalej len „OSP“) rozhodnutím z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94 (ďalej   len   „rozhodnutie   vo veci   vydania   nehnuteľnosti“)   z dôvodu,   že   oprávnené   osoby nesplnili zákonom stanovenú podmienku uplatniť svoj reštitučný nárok na pozemkovom úrade v lehote do 31. decembra 1992, v dôsledku čoho im právo zaniklo. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že reštitučný nárok uplatnil v zákonnej lehote na Pozemkovom úrade v Považskej   Bystrici   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“),   z ktorého   bol   však   odstúpený Pozemkovému úradu v Žiline (ďalej len „príslušný pozemkový úrad“) až 30. novembra 1995.   Keď   toto   navrhovateľ   zistil,   podal   návrh   na povolenie   obnovy   konania, ktorému správny   orgán   nevyhovel   a Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   konanie   o jeho   návrhu   na preskúmanie tohto rozhodnutia správneho orgánu rozhodnutím zo 7. februára 1997 sp. zn. 23   S 347/96   (ďalej   len   „rozhodnutie   vo   veci   obnovy   konania“)   zastavil.   Navrhovateľ následne žalobou uplatnil na Okresnom súde v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   C   767/98   nároky   v zmysle   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zodpovednosti za škodu“) tvrdiac, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu pozemkového úradu došlo k zmareniu jeho práva ako oprávnenej osoby podľa zákona o pôde. Okresný súd rozsudkom z 15.   júna 2000 č.   k. 3 C 767/98-61 v spojení s rozsudkom   Krajského súdu   v Trenčíne z 27. februára   2001   č.   k.   17   C   475/00-93   žalobu   navrhovateľa   zamietol   z dôvodu premlčania.

Navrhovateľ konkrétne namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 a porušenie zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím vo veci vydania nehnuteľnosti a odvolal sa na neústavnosť § 250f OSP, keď mu nebolo umožnené zúčastniť sa tohto prieskumného pojednávania tvrdiac, že mal mať právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci, a to aj v prípade, že konanie bolo vyhlásené za neverejné. Rovnako mal právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré nemôže byť obmedzené ani zákonom. Osobná prítomnosť   účastníka   konania   pred   súdom   je   základným   predpokladom   úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany. Došlo k porušeniu aj príkazu   ústavnej   normy   obsiahnutej   v čl.   11   ústavy   (v   znení   platnom   v čase   vydania rozhodnutia   vo veci   vydania nehnuteľnosti).   V dôsledku   toho   mu bola odňatá   možnosť konať pred všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na nález ústavného súdu PL. ÚS 14/98.

Keďže   ako   oprávnená   osoba   riadne   a včas   uplatnil   nárok   u povinnej   osoby   a na pozemkovom úrade, ktorý ako miestne nepríslušný bol povinný jeho žiadosť odstúpiť bez meškania príslušnému pozemkovému úradu, pozemkový úrad si nesplnil zákonom uloženú povinnosť.   Tento   postup   považuje   za   porušenie   jeho   občianskych   práv   na   navrátenie majetku.

Navrhovateľ tvrdil, že aj § 9 ods. 1 zákona o pôde nie je v súlade so základnými povinnosťami štátu vrátiť odcudzený majetok z obdobia komunizmu, keď vyžaduje, aby oprávnený musel na dvoch inštitúciách uplatňovať svoj nárok.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V súvislosti   s rozhodnutím   vo   veci   vydania   nehnuteľnosti   navrhovateľ   namietal porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 a porušenie zásady bezprostrednosti a ústnosti občianskeho súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď v dôsledku aplikácie neústavného § 250f OSP mu nebolo umožnené zúčastniť sa tohto prieskumného pojednávania a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a tým mu bola odňatá možnosť konať pred všeobecným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že tvrdené odňatie práva konať pred všeobecným súdom v dôsledku aplikácie § 250f OSP sa týka rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   z 19. októbra 1994 sp. zn. 23 S 407/94. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že oprávnené osoby v odvolaní podanom proti rozhodnutiu správneho orgánu vo veci neschválenia dohody o vydaní nehnuteľnosti uviedli: „že je pravdou, že na pozemkovom   úrade si svoj nárok neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, ale povinnú osobu   požiadali   včas“   a že   krajský   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil   z   dôvodu,   že   mal preukázané,   že   oprávnené   osoby   ako   navrhovatelia   nesplnili   zákonom   ustanovenú podmienku   uplatniť   svoj   reštitučný   nárok   na   pozemkovom   úrade   v stanovenej   lehote, v dôsledku čoho im právo zaniklo, bez ohľadu na meškanie či nečinnosť povinnej osoby. Krajský   súd   teda   založil   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach   uvedených   oprávnenými osobami v ich odvolaní, a preto podľa názoru ústavného súdu nie je v danej veci medzi nenariadením pojednávania krajským súdom podľa § 250f OSP na prejednanie odvolania oprávnených   osôb   a tvrdeným   porušením   práv   navrhovateľa   podľa   označených   článkov ústavy   a dohovoru   priama   súvislosť.   Nakoniec   je   to   zrejmé   aj   z ďalšieho   postupu navrhovateľa, ktorý sa o tom, že krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia a vykonania ústneho pojednávania, dozvedel už z obsahu tohto rozhodnutia pri jeho doručení, avšak porušenie označených práv v dôsledku tejto skutočnosti namietal predmetným návrhom až o niekoľko rokov neskôr. Obdobne to platí aj pre rozhodnutie vo veci obnovy konania.

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   a tento   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   93/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 31/98, I. ÚS 12/01).

Pokiaľ navrhovateľ namietal porušenie jeho občianskych práv na navrátenie majetku tým, že pozemkový úrad si nesplnil zákonom uloženú povinnosť odstúpiť jeho žiadosť bez meškania   príslušnému   pozemkovému   úradu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tvrdená nezákonnosť postupu pozemkového úradu bola predmetom občianskeho súdneho konania a rozhodovania vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 3 C 767/98. Z obsahu tohto spisu vyplýva, že navrhovateľ mohol v tomto konaní, v ktorom bol zastúpený advokátom, uvedené   námietky   podľa   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   riadne   uplatniť   a navrhnúť vykonanie dôkazov na preukázanie ich opodstatnenosti, že tak okresný súd, ako aj odvolací Krajský súd v Trenčíne uplatnené nároky prejednali na ústnom pojednávaní za prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a že obidva súdy riadne uviedli vo svojich rozhodnutiach dôvody,   pre   ktoré   žalobu   navrhovateľa   zamietli   s ohľadom   na   príslušné   zákonné ustanovenia.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri výkone tejto právomoci ústavný súd nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že skutkové a právne závery v namietaných rozhodnutiach všeobecných súdov nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ani inak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné a neudržateľné, preto ústavný súd nie je na ich preskúmanie a posúdenie oprávnený.

Pokiaľ   námietky   navrhovateľa   smerujú   voči   údajnej   neústavnosti   zákona   o pôde, resp. jeho nesúladu so základnými povinnosťami štátu vrátiť odcudzený majetok z obdobia komunizmu, ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený sa zaoberať takýmito námietkami na návrh fyzickej osoby.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2002