znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 10/01

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   1.   marca   2001   na   neverejnom zasadnutí predbežne prerokoval podnet M. D. a D. D., obaja bytom v T., na začatie konania vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 3 a čl. 21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a   rozhodnutiami Okresného súdu v Trebišove   sp. zn.   13 C   617/94 a 1 E 486/95,   za   účasti Okresného stavebného bytového družstva v Trebišove, a takto

r o z h o d o l :

Podnet   M.   D.   a D.   D.   na   začatie   konania   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   dňa 29. januára   2001   doručené   podanie   M.   D.   a D.   D.,   bytom   v T.   (ďalej   len „navrhovatelia“), označené ako ústavná sťažnosť, v ktorej sa navrhovatelia za účasti Okresného   stavebného   bytového   družstva   v Trebišove   (ďalej   len   „odporca“) domáhajú vydania nálezu, podľa ktorého vyprataním štvorizbového družstevného bytu nachádzajúceho sa v Trebišove na Kutnohorskej ul. č. 2219/2 na základe rozhodnutia Okresného   stavebného   bytového   družstva   v Trebišove   v spojení   s rozsudkom   č.   k. 13 C 617/94-18   došlo   k porušeniu   ich   základných   ľudských   práv,   a to   práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   upraveného   v čl.   21   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“). Ďalej požadujú tiež zrušenie rozhodnutia Okresného stavebného bytového   družstva   v   Trebišove   a Okresného   súdu   v Trebišove   v plnom   rozsahu s tým,   aby   bolo   Okresné   stavebné   bytové   družstvo   v Trebišove   povinné   nahradiť navrhovateľom trovy tohto konania.

Z návrhu   vyplýva,   že   navrhovatelia   sa   stali   členmi   Okresného   stavebného bytového   družstva   v Trebišove   v roku   1983.   Keďže   v ich   byte   nebola   v poriadku dodávka teplej a studenej vody a ani vykurovanie bytu nebolo dostatočné, uplatňovali si u odporcu nárok na zľavu z nájomného a zo služieb spojených s bývaním. Keďže odporca to neakceptoval a vychádzal z toho, že navrhovatelia majú dlh na nájomnom, vylúčil rozhodnutím zo dňa 24. augusta 1993 navrhovateľov z radov svojich členov. V konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Trebišove   pod   sp.   zn.   13   C   617/94 rozsudkom zo dňa 30. augusta 1994 uložil súd navrhovateľom byt vypratať do 15 dní od   pridelenia   primeraného   náhradného   bytu.   Ďalej   Okresný   súd   v Trebišove uznesením č. k. 1 E 486/95-25 zo dňa 2. mája 1997 nariadil uskutočnenie vypratania bytu s tým, že navrhovatelia budú presťahovaní do iného bytu v Čiernej nad Tisou, pričom   vypratanie   sa   malo   uskutočniť   dňa   1.   júla   1997.   Novým   uznesením   súd rozhodol o zmene termínu vypratania na deň 23. apríla 1998. I tento termín vypratania však zrušil v dôsledku návrhu na obnovu konania podaného navrhovateľmi. Návrh na obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 1 E 486/95 Okresný súd v Trebišove zamietol uznesením zo dňa 3. júla 1998. Ďalším uznesením zo dňa 4. februára 1999 Okresný súd v Trebišove zamietol návrh na obnovu konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 13 C 617/94. Ďalším uznesením Okresného súdu v Trebišove zo dňa 2. júla 1999 č. k. 1 E 486/95-35 nevyhovel žiadosti navrhovateľov o odklad   a zastavenie   výkonu   rozhodnutia.   Napokon   Okresný   súd   v Trebišove uznesením zo dňa 25. júla 2000 č. k. E 486/95-134 rozhodol o vykonaní vypratania bytu dňa 14. augusta 2000. Vypratanie bytu sa uvedeného dňa aj uskutočnilo, pričom sa tak stalo bez účasti navrhovateľov, a hnuteľné veci, ako aj cennosti uložili sa na Mestskej   polícii   v Čiernej   nad   Tisou.   Podľa   navrhovateľov   rozhodnutím   odporcu došlo k porušeniu čl. 21 ods. 3 ústavy ako aj čl. 20 ods. 3 ústavy. Orgány odporcu svojím   rozhodnutím   o zrušení   členstva   navrhovateľov   obišli   ich   právo   na nedotknuteľnosť   obydlia,   a to   tým   viac,   že pre   takéto   rozhodnutia   neboli splnené základné predpoklady.

II.

Z dokladov,   ktoré   navrhovatelia   ústavnému   súdu   predložili,   treba   spomenúť nasledovné:

Z rozsudku   Okresného   súdu   v Trebišove   č.   k.   13   C   617/94-128   zo   dňa 30. augusta   1994   vyplýva,   že   v právnej   veci   Okresného   stavebného   bytového družstva v   Trebišove proti M. a D. D. uložil súd navrhovateľom vypratať družstevný byt č. 2 v bloku č. 2219/2 na Kutnohorskej ulici   v Trebišove do 15 dní odo dňa pridelenia   náhradného   bytu.   Z rozsudku   vyplýva,   že   navrhovatelia   boli   z družstva vylúčení, pretože neplatili úhradu za užívanie bytu a za služby spojené s užívaním bytu po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Navrhovatelia túto skutočnosť uznali a neplatenie odôvodňovali   svojou   zlou   finančnou   situáciou.   Rovnako   potvrdili,   že   obdržali   od odporcu rozhodnutie o vylúčení z členstva v družstve, proti ktorému sa neodvolali.

Z uznesenia Okresného súdu v Trebišove č. k. 1 E 486/95-134 zo dňa 25. júla 2000 vyplýva, že súd rozhodol o uskutočnení vypratania bytu na ôsmom poschodí obytného domu č. 2219/2 na Kutnohorskej ulici v Trebišove dňa 14. augusta 2000 o 9.00 h tak, že navrhovatelia budú presťahovaní do 3-izbového družstevného bytu č. 9 na treťom poschodí obytného domu A 2 na Zimnej ulici č. 194/20 v Čiernej nad Tisou.

III.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   uviesť,   že   podľa   čl.   127 ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   proti   právoplatným   rozhodnutiam ústredných   orgánov   štátnej   správy,   miestnych   orgánov   štátnej   správy   a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže Okresné stavebné bytové družstvo v Trebišove, ktorého navrhovatelia označili za účastníka konania, nie je ani orgánom štátnej správy, ale ani orgánom územnej samosprávy, ústavná sťažnosť neprichádza vôbec do úvahy. Obdobný záver platí,   aj   pokiaľ   navrhovatelia   označili   za   účastníka   konania   všeobecný   súd.   Preto ústavný súd kvalifikuje toto podanie podľa jeho obsahu v zmysle ustanovenia § 31 ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   v spojení s ustanovením   § 41   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   podnet   na   začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 ústavy. V zmysle citovaného článku ústavy môže ústavný súd   začať   konanie   aj   na   podnet   právnických   alebo   fyzických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich práv.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, medzi ktoré patrí aj jeho zjavná neopodstatnenosť.

Z podnetu sa dá vyvodiť, že navrhovatelia sa cítia dotknutí jednak rozhodnutím odporcu o ich vylúčení z členstva a jednak rozsudkom Okresného súdu v Trebišove č. k.   13   C   617/97-18   zo   dňa   30.   augusta   1994   v spojení   s konaním   o výkone rozhodnutia   vyprataním   bytu   vedeným   na   Okresnom   súde   v Trebišove   pod sp. zn. 1 E 486/95, ktoré bolo dovŕšené ich vyprataním. V tom vidia porušenie čl. 21 ústavy, podľa ktorého je obydlie nedotknuteľné a zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno uskutočniť iba zákonom.

Podľa názoru ústavného súdu navrhovatelia, pokiaľ boli tej mienky, že odporca ich   z radov   svojich   členov   vylúčil   neprávom,   mali možnosť   zákonným   postupom brániť sa proti vylúčeniu, čo však neurobili. Preto ich vylúčenie z   radov odporcu treba považovať za právoplatné a zákonné.

Od tejto skutočnosti sa potom odvíja aj rozsudok Okresného súdu v Trebišove č. k. 13 C 617/94-18 zo dňa 30. augusta 1994, ktorý nadobudol právoplatnosť v prvom stupni,   a   následné   konanie   o   výkone   rozhodnutia   vyprataním   bytu   vedené   na Okresnom súde v Trebišove pod sp. zn. 1 E 486/95 (ktoré sa taktiež stalo právoplatné v prvom stupni), a to vrátane realizácie vypratania navrhovateľov z bytu, ku ktorému došlo dňa 14. augusta 2000.

Z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovatelia nevyčerpali riadne opravné prostriedky   ani   proti   rozhodnutiu   o vylúčení   z členstva   v družstve,   ako   ani   proti rozhodnutiam   súdu   prvého   stupňa   o   povinnosti   vypratať   družstevný   byt (sp. zn. 13 C 617/94)   a o nariadení   výkonu   rozhodnutia   vyprataním   (sp.   zn.   1   E 486/95).

Vzhľadom   na   uvedené   treba   poukázať   na   to,   že   ku   zásahu   do   práva   na nedotknuteľnosť obydlia navrhovateľov došlo na základe zákona a za situácie, kedy si zásah vyžadovala ochrana práv vlastníka bytu.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za opodstatnený taký podnet, podaniu ktorého na ústavný súd nepredchádzalo využitie takých   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktorými   sa   jeho   pisateľ   mohol   domáhať ochrany   tohto   základného   práva   (slobody),   porušenie   ktorého   v podnete   namietal (mutatis mutandis I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99).

Ústavný súd považuje preto tento podnet za zjavne neopodstatnený v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V dôsledku toho podnet odmietol.