znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 10/00

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu prerokoval prijatý   podnet   Ing.   K.   H.,   bytom   v   T.,   zastúpeného   JUDr.   G.   S.,   komerčným právnikom,   Komerčná   právnická   kancelária,   T.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 a postupom Okresného súdu v Trnave v konaniach sp. zn. 9 C 69/93 a sp. zn. 9 C 142/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95   p o r u š i l právo Ing. K. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Vo zvyšnej časti podnetu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. marca 2000 sp. zn. I. ÚS 10/00 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o ústavnom   súde“)   podnet Ing.   K. H. (ďalej len „navrhovateľ“) z 26. júla 1999 na konanie vo veci porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   sp.   zn.   Z-2-33   Cb 270/95 a postupom Okresného súdu v Trnave v konaniach sp. zn. 9 C 69/93 a sp. zn. 9 C 142/91.

V rámci   prípravy   pojednávania,   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa k opodstatnenosti   prijatého   podnetu   (ďalej   len   „návrh“)   vyjadrili   všetci   účastníci konania: navrhovateľ   v podaní   z 12. apríla   2000 a zo   14.   júla 2000,   Krajský   súd v Bratislave, zastúpený predsedníčkou súdu JUDr. M. Š. v podaní z 19. mája 2000 a Okresný   súd   v Trnave,   zastúpený   predsedníčkou   súdu   JUDr. H.   G.   v podaní z 10. júla 2000.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   nakoľko   po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného   súdu   predmetný   návrh   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov,   ich   právnych   zástupcov   a verejnosti   na   základe   písomne   podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutých súdnych spisov.

Predmetom návrhu boli tvrdenia navrhovateľa o porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v podstate v dvoch veciach, a to vo veci Ing. K. H. proti Poľnohospodárskemu družstvu Trnava o náhradu škody z neplatného rozviazania členského pomeru vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 9 C 69/93, ktorá vec bola postúpená na Krajský súd v Bratislave a je vedená pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95.   Navrhovateľ   opakovane   namietol   prieťahy   aj   v konaní   Okresného   súdu v Trnave vo veci Ing. K. H. proti Poľnohospodárskemu družstvu Trnava o neplatnosť zrušenia členstva, ktoré predchádzalo uvedeným konaniam.

Navrhovateľ   porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov videl predovšetkým v tom, že v uvedených veciach sa konalo zdĺhavo, jeho veci neboli prejednávané v primeranej lehote, ich prejednanie trvá už desiaty rok.

Podľa navrhovateľa súdy pri prejednávaní predmetných vecí boli často nečinné a prieťahy mali vznikať aj tým, že malo dôjsť „k machinácii so súdnymi spismi, keď žaloba,   ktorá   bola   podaná   v zákonom   stanovenej   lehote   bola   zo   súdnych   spisov odstránená“ a v dôsledku toho na Krajský súd v Bratislave boli zaslané podľa tvrdenia navrhovateľa nekompletné spisy.

Navrhovateľ je toho názoru, že Krajský súd v Bratislave zbytočne postúpil vec sp. zn. 9 C 69/93 obchodnému úseku Krajského súdu v Bratislave, totiž tým vznikli „ďalšie veľké zbytočné prieťahy, keď sa viac ako 4 roky pri riešení veci nerobilo nič“.

Navrhovateľ vytkol súdom nedôslednosť pri riešení jeho sporov, ktorou mali zapríčiniť   prieťahy   v jeho   veciach.   Podľa   navrhovateľa   tomu   tak   bolo   napr.   pri doručovaní predvolania, keď už dávno „odvolal“ plnomocenstvo pre svojho právneho zástupcu, čo bolo zachytené aj v protokole o súdnom pojednávaní, napriek tomu ešte aj po roku bol predvolávaný cestou svojho bývalého právneho zástupcu, ktorý mu termín pojednávania neoznámil, a tým došlo aj k zmareniu pojednávania a k ďalšiemu predĺženiu konania.

Navrhovateľ   porušenie   svojich   ústavných   práv   –   príčiny   prieťahov v predmetných   konaniach   videl   aj   v tom,   že   „na   súdoch   boli   vykonštruované nepravdivé uznesenia a rozsudky (...), ktoré neodôvodnene menili skutkovú podstatu veci a tým boli spôsobené ďalšie prieťahy“.

Navrhovateľ   ďalej   uviedol,   že   podľa   svojho   presvedčenia   už pred   podaním tohto podnetu vyčerpal prostriedky nápravy podľa zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách   prísediacich   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej správe   súdov“)   tým,   že   sa   už   obrátil   na   súdy,   ale   aj   všetky   ústredné   orgány v Slovenskej republike so žiadosťou o pomoc pri odstránení prieťahov v predmetných konaniach. Na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa obrátil sedemkrát, avšak ako to uvádza, k náprave v jeho veciach nedošlo. Viackrát sa obrátil so svojimi písomnými sťažnosťami aj na súdy a keď bol prijatý zástupcami súdu aj pri osobných stretnutiach žiadal o nápravu, k čomu však ani neskôr nedošlo.

  Navrhovateľ vo svojom stanovisku   z 12. júla 2000 považoval vyjadrenie Krajského súdu v Bratislave z 19. mája 2000 k predmetným veciam za jednostranné, neúplné   a v niektorých   častiach   za   nepravdivé.   Toto   vyjadrenie   obsahuje   podľa navrhovateľa iba časový sled jednotlivých pojednávaní, ale hlavný dôvod, prečo sa jeho veci neriešia na súdoch už desiaty rok, sa podľa neho v uvedenom vyjadrení neuvádza   preto,   lebo   podľa   jeho   tvrdenia   „tu   by   musel   Krajský   súd   priznať nerešpektovanie ústavy a zákonov“.

Navrhovateľ zásadne odmietol, že by sa podieľal na prieťahoch v predmetných veciach a na „nevhodnej komunikácii“ so súdmi, a opätovne poukázal na nedôslednosť súdov pri riešení jeho sporu.

Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave vo svojom vyjadrení Spr 3202/00, ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   dňa   19.   mája   2000   predovšetkým   poskytla podrobný prehľad úkonov, ktoré boli vo veci Z-2-33 Cb 270/95 vykonané.

Ďalej   uviedla,   že   prieťahy   v konaní   sp.   zn.   Z-2-33   Cb   270/95   nie   sú subjektívneho   charakteru.   V čase,   keď   vec   bola   vedená   pod   sp.   zn.   9   C   69/93, príslušný sudca vo veci podľa jej názoru priebežne konal. V období, keď vec bola zapísaná a vedená už pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 na Krajskom súde v Bratislave možno konštatovať, že sudcovia obchodného úseku, najmä v období rokov 1996-1997 pracovali s mnohonásobne prevyšujúcim priemerným počtom spisov došlých mesačne do jednotlivých oddelení. Podľa názoru zástupkyne odporcu k neskončeniu veci Z-2-33 Cb 270/95 prispel i samotný navrhovateľ, keď jeho písomné podania boli nepresné a neúplné a jednak písomná i ústna komunikácia s ním sa nie vždy týkali merita veci. Konkrétne poukázala na situáciu, keď zo strany navrhovateľa došlo k predlžovaniu súdneho konania, tak ako to vyplýva zo spisu, keď sudkyňa napr. 19. decembra 1996 vytýčila pojednávanie vo veci na 28. január 1997. Pretože sa nevrátila doručenka od právneho   zástupcu   navrhovateľa,   hoci   tento   bol   súdom   riadne   a včas   predvolaný, sudkyňa   po   informatívnom   vypočutí   odporcu   odročila   pojednávanie   na 25. marec 1997.   Zástupca   navrhovateľa   prevzal   predvolanie   na   pojednávanie 6. februára   1997,   avšak   faxom   súdu   až   24.   marca   1997   oznámil   vypovedanie plnomocenstva   v konaní.   Na   pojednávanie   25.   marca   1997   sa   právny   zástupca navrhovateľa   nedostavil,   a preto súdne pojednávanie odročil   na 22. apríl 1997,   na ktoré bol navrhovateľ predvolaný.

Predsedníčka   Krajského   súdu   v Bratislave   poukázala   i na   to,   že   i keď   bolo v predmetnej veci ku dňu podania jej vyjadrenia už štyrikrát meritórne rozhodnuté, vec právoplatne   ukončená   nebola.   Vzhľadom   na celkové   okolnosti   prípadu,   a pretože v danom prípade zo strany Krajského súdu nedošlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, navrhla,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podnet   navrhovateľa   zamietol. Záverom svojho vyjadrenia namietla, že z jej zaslaných dokladov nevyplýva, že by navrhovateľ bol pred ústavným súdom v zmysle platných predpisov právne zastúpený advokátom,   alebo   komerčným   právnikom,   a preto   alternatívne   navrhla   návrh odmietnuť.  

Predsedníčka   Okresného   súdu   v Trnave   oznámila   ústavnému   súdu,   že   spis Okresného súdu v Trnave vedený pod sp. zn. 9 C 69/93 bol zaslaný – postúpený na Krajský súd v Bratislave a toho času sa vedie pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95. Vec Okresného súdu v Trnave vedená pod sp. zn. 9 C 142/91 bola právoplatne skončená 22. mája 1992 a bola pripojená k spisu zn. 9 C 69/93.

II.

Na   základe   spisov   Krajského   súdu   v Bratislave   Z-2-33   Cb   270/95   a spisov Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 C 69/93 a sp. zn. 9 C 142/91 a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav týchto konaní:

1. Vec Krajského súdu v   Bratislave sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 pôvodne vedená na Okresnom súde v   Trnave pod sp. zn. 9 C 69/93

Navrhovateľ   Ing.   K.   H.,   zastúpený   komerčným   právnikom   JUDr. J.   Š.   sa žalobným návrhom z 26. marca 1993   domáhal voči odporcovi Poľnohospodárske družstvo Trnava, so sídlom Biely Kostol, Pionierske nám. č. 1, zastúpeného JUDr. D. S., toho, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady škody z titulu neplatného rozviazania členského pomeru. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 9 C 69/93. Prvý úkon sudcu   bol   2.   apríla   1993   –   vytýčenie   pojednávania   na   24.   máj   1993   a výzva   na zaplatenie súdneho poplatku. Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok 16. apríla 1993. Pojednávanie z 24. mája 1993 bolo odročené na 28. jún 1993 za účelom predloženia dôkazov zo strany odporcu a pripojenia spisov Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 C 142/91 a sp. zn. 15 C 249/91. Následne toto pojednávanie bolo odročené na 26. júl 1993   s tým,   že   sa   uložila   povinnosť   navrhovateľovi,   aby   doplatil   súdny   poplatok a zástupcovi   odporcu   aby   predložil   podrobnú   špecifikáciu   k svojmu   vyjadreniu. Navrhovateľ 16. júla 1993 doplatil súdny poplatok. Na pojednávaní 26. júla 1993 sa nezúčastnil právny zástupca navrhovateľa, avšak navrhovateľ súhlasil s pojednávaním. Pojednávanie bolo odročené na 20. september 1993 s tým, že sa uložila povinnosť navrhovateľovi, aby predložil podrobnú špecifikáciu uplatneného nároku. Jeho právny zástupca tak učinil 16. septembra 1993. Dňa 20. septembra 1993 sudca JUDr. M. G. vo veci rozhodol rozsudkom. Rozsudok bol vypravený 21. septembra 1993.

Po podaní odvolania zástupcom odporcu 8. októbra 1993 sudca vo veci úpravou zo 14. októbra 1993 dal pokyn na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a vykonal úkony   podľa   §   209   Občianskeho   súdneho   poriadku   („ďalej   len   OSP“).   Dňa   13. októbra 1993 podal odvolanie bez odôvodnenia aj zástupca navrhovateľa s tým, že odvolanie do 10 dní odôvodní. Doplnenie odvolania podal 3. novembra 1993. Sudca JUDr.   M.G.   dňa   5.   a 16.   novembra   1993   písomne   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľa, aby odstránil vady odvolania, k čomu však nedošlo, preto 6. decembra 1993 vypočul k odôvodneniu odvolania navrhovateľa, ktorého oboznámil s tým, že do troch dní musí ešte číselne upresniť svoje odvolanie. Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu upresnenie dôvodov odvolania 13. decembra 1993. Vec bola predložená 23. decembra 1993 Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. januára 1994 pod č. k. 8 Co 465/93-64 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vec bola vrátená Okresnému súdu v Trnave 30. marca 1994. Dňa 5. apríla 1994 sudca vo veci vytýčil pojednávanie na 25. apríl 1994. Na tomto pojednávaní odporca vzniesol námietku svojej pasívnej legitimácie vzhľadom na to, že medzičasom mala prebehnúť   transformácia   družstva,   ktoré   zastupuje   a navrhol   písomné   dôkazy. Pojednávanie bolo odročené na 23. máj 1994.

  Dňa 5. mája 1994 sa navrhovateľ obrátil písomným podaním na Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej republiky s upozornením   „na nedôslednosť súdov I. a II. stupňa“, pričom sa sťažoval najmä na neúnosnosť dĺžky predmetného konania.

  Po uskutočnenom pojednávaní 23. mája 1994 sudca odročil vec na 13. jún 1994 za účelom, aby sa účastníci oboznámili s predloženými dokladmi. Toto pojednávanie bolo   odročené   na 6. júl   1994   z dôvodu,   že sa   na   pojednávanie nedostavil   právny zástupca navrhovateľa. Následne vec bola odročená na 7. september 1994 z dôvodu, že právny zástupca navrhovateľa oneskorene predložil písomné vyjadrenie a navrhol poskytnúť lehotu na oboznámenie sa odporcovi.

Dňa 15. júla 1994 Ing. H. podal sťažnosť a žiadosť o vylúčenie sudcu JUDr. M.   G.   Sudca   predložil   1.   augusta   1994   vec   Krajskému   súdu   v Bratislave   na rozhodnutie   o jeho   vylúčení   z konania.   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   z 26. augusta 1994 pod č. k. 12 Nc 26/94-131 rozhodol tak, že sudca Okresného súdu v Trnave nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.

Na pojednávaní dňa 24. októbra 1994, na ktorom bolo vo veci sp. zn. 9 C 69/93 znova rozhodnuté, navrhovateľ oznámil súdu, že „svojho právneho zástupcu odvolal“. Dňa 22. novembra 1994 bolo doručené na súd odvolanie navrhovateľa i odporcu proti tomuto rozsudku. Pokyn sudcu na predloženie veci na odvolací súd je z 2. decembra 1994.

  Vec na Krajský súd v Bratislave bola doručená 12. decembra 1994. Od tohto obdobia vo veci konal odvolací súd. Konajúca sudkyňa JUDr. M. M. 17. mája 1995 dala pokyn na predloženie písomných dôkazov odporcovi a na vytýčenie pojednávania na   7.   júl   1995.   Toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu,   že   sa nedostavil navrhovateľ a ani jeho právny zástupca. Následne Krajský súd v Bratislave rozhodol 31. júla 1995 pod č. k. 12 Co 514/94-166 tak, že rozsudok prvého stupňa zrušil   a vec   postúpil   na   vybavenie   –   prejednanie   a rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave – obchodnému úseku.

  Dňa 17. septembra 1995 podal navrhovateľ sťažnosť na Krajský súd v Bratislave na prieťahy v konaní, ktorú neskôr viackrát zopakoval.

  Dňa 2. októbra 1995 bola predmetná vec postúpená na Krajský súd v Bratislave – obchodný úsek, pričom bola zapísaná pod sp. zn. 33 Cb 270/95. Krajský súd v Bratislave ďalej konal vo veci ako súd prvého stupňa.

Neskôr,   po   zániku   Krajského   súdu   Bratislava   zlúčením   s Mestským   súdom Bratislava, sa Mestský súd Bratislava premenoval na Krajský súd Bratislava (čl. IV bod 2 písm. a) zákona č. 328/1996 Z. z.) a spis dostal sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95.

  Navrhovateľ požiadal 3. júna 1996 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aby prešetrilo postup predsedu Krajského súdu v Bratislave pri vybavovaní jeho   sťažností.   Z   odpovede   vedúceho   úradu   Ministerstva   spravodlivosti z 24. júna 1996 č. 3510/1996-41 vyplýva, že Krajský súd v Bratislave v predmetnej veci   nekonal   plynule   a bez   prieťahov.   S   poukazom   na   toto   prešetrenie   aj   vedúca oddelenia pre styk s verejnosťou na Krajskom súde v Bratislave prípisom z 24. júna 1996 oznámila navrhovateľovi, že žiadosť o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti bola opodstatnená,   a preto   mu bude   vrátený   aj súdny   poplatok,   ktorý   za týmto účelom musel zaplatiť.

Ako dôsledok uvedenej sťažnosti bývalý predseda Krajského súdu v Bratislave JUDr.   J.   K.   žiadal   zabezpečiť   urýchlené   konanie   vo   veci   a o stave   konania   ho pravidelne mesačne informovať.

  Po faktickom postúpení spisu z Okresného súdu Trnava na Krajský súd v Bratislave   od   2.   októbra   1995   a aj   po   zlúčení   Mestského   súdu   v   Bratislave s Krajským súdom v Bratislave konala vo veci sudkyňa JUDr. J. G. Zo spisu sú zrejmé úkony tejto sudkyne zo 17. júla 1996, keď si vyžiadala výpis z obchodného registra ohľadom odporcu a vyžiadala si od jeho zástupcu dôkazný materiál. Dňa 14. augusta 1996 si konajúca sudkyňa vyžiadala od odporcu písomné podklady, 21. októbra 1996 vyzvala navrhovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu odporcu a 22. októbra 1996 si   vyžiadala   ďalšie   informácie   z obchodného   registra.   Dňa 25. novembra   1996 sudkyňa   urgovala   obchodný   register   a 19.   decembra   1996   stanovila   termín pojednávania na 28. január 1997.

  Dňa 24. januára 1997 bývalá predsedníčka Krajského súdu v Bratislave JUDr. Ľ. Z. listom oznámila navrhovateľovi, že prieťahy v konaní od 24. júna 1996 do

19. decembra 1996 nemajú subjektívny charakter, ale vzhľadom na zmenu organizácie justície   a nutnosť   nového   rozvrhu   práce   na   rok   1997,   ako   aj   množstvo   spisov, s ktorými   sudcovia   obchodného   úseku   pracujú,   ktorý   mnohonásobne   prevyšuje priemerný   počet   spisov   došlých   mesačne   do   jednotlivých   oddelení,   ide   skôr o objektívnu situáciu. Napriek tomu sa za prieťahy navrhovateľovi ospravedlnila.

  Pojednávanie vytýčené na 28. január 1997 bolo odročené na 25. marec 1997. Na   pojednávanie   sa   nedostavil   právny   zástupca   navrhovateľa,   ktorý   faxom   z 24. marca   1997   oznámil   súdu,   že   vypovedal   plnú   moc   na   zastupovanie navrhovateľovi.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   22.   apríl   1997,   kedy   Krajský   súd v Bratislave   návrh   navrhovateľa   zamietol.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo navrhovateľovi doručené 16. mája 1997.

Dňa   2.   júna   1997   bolo   podané   odvolanie   navrhovateľom,   v spise   je   pokyn sudcu   podľa   §   209   OSP   z 3.   júna   1997.   Vec   bola   26.   júna   1997   predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.  

  Najvyšší súd Slovenskej republiky 3. júla 1997 vrátil spis bez rozhodnutia o odvolaní za účelom vyrubenia súdneho poplatku za odvolanie. Dňa 14. júla 1997 sudca Krajského súdu v Bratislave vydal uznesenie, ktorým zaviazal odvolávateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, ktorý navrhovateľ zaplatil 28. júla 1997. Vec bola opäť predložená 1. augusta 1997 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 22. decembra 1997 pod č. k. 6 Obo 191/97-363 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis   bol   doručený   na   Krajský   súd   v   Bratislave   13.   januára   1998.   Sudkyňa Krajského   súdu   v Bratislave   11.   februára   1998   vytýčila   pojednávanie   na   5. marec 1998. Vec bola odročená na 2. apríl 1998 za účelom predloženia dokladov zo strany navrhovateľa.

Dňa 4. februára 1998 bolo doručené podanie navrhovateľa o vylúčenie senátu JUDr. J. G., ktorá 9. marca 1998 odročila pojednávanie vytýčené na 2. apríla 1998 a 11. marca 1998 predložila vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej   republiky   uznesením   z   24.   augusta   1998   pod   č.   k.   Ndob   71/98-375 rozhodol, že senát JUDr. J. G. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.

Spis bol Krajskému súdu v Bratislave postúpený z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 9. októbra 1998. V spise sa ďalej nachádzajú pokyny sudkyne z 26. októbra 1998,   kedy   bol   vytýčený   termín   pojednávania na 26. november 1998.   Navrhovateľ 16. novembra   1998   písomne   doplnil   svoj   žalobný   návrh   a navrhol   jeho   zmenu. Krajský súd v Bratislave zmenu návrhu podľa podania navrhovateľa zo 16. novembra 1998   svojím   rozhodnutím   z   26. novembra   1998   nepripustil.   Pojednávanie   z   26. novembra 1998 bolo odročené na 30. november 1998 za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa   30. novembra   1998   Krajský   súd   v Bratislave   žalobný   návrh   navrhovateľa zamietol.   Dňa   29.   decembra   1998   bolo   doručené   Krajskému   súdu   v Bratislave odvolanie navrhovateľa a po pokynoch sudkyne JUDr. J. G. zo 4. januára 1999 bola vec predložená 3. februára 1999 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením z 15. júla 1999 č. k. 6 Obo 34/99-416.

  Vec bola doručená na Krajský súd v Bratislave 21. júla 1999. Pokyn sudkyne Krajského súdu v Bratislave na doručenie uvedeného rozhodnutia je z 26. júla 1999.

  Dňa 6. decembra 1999 navrhovateľ podal osobne sťažnosť na Krajskom súde v Bratislave, dožadoval sa čo najskoršieho ukončenia jeho veci, pričom poukazoval na to, že JUDr. J. G. nedodržuje ústavu.

Vzhľadom na uvedenú sťažnosť sudkyňa JUDr. J.G. vzniesla námietku svojej zaujatosti voči navrhovateľovi a predložila vec vedenú pod sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o vznesenej námietke. Vec bola doručená na Najvyšší súd Slovenskej republiky 4. januára 2000. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 17. februára 2000 č. k. Ndob 6/2000-427 vylúčil JUDr. J. G. z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.

  Spis na Krajský súd v Bratislave bol vrátený 6. marca 2000. Pokyn sudcu na doručenie   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   z   22. marca 2000. K dnešnému dňu vec nie je rozhodnutá.

2. Vec Okresného súdu v   Trnave sp. zn. 9 C 142/91

Predmetom tohto konania bola neplatnosť zrušenia členstva v družstve.

Okresný súd v Trnave rozhodol vo veci rozsudkom 23. októbra 1991 sp. zn. 9 C 142/91 tak, že určil „že zrušenie členstva navrhovateľa Ing. K. H. z 31. mája 1991 je   neplatné“,   súčasne   rozhodol   o náhrade   trov   konania   a poplatkovej   povinnosti odporcu Poľnohospodárskeho družstva Trnava.

Bývalý   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   z   19.   februára   1992   č.   k. 8 C 5490/91-48 tento rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol.

Na dovolanie navrhovateľa Najvyšší súd Slovenskej   republiky rozsudkom   z 24. júla 1992 č. k. 4 Cdo 51/92-74 zmeňujúci rozsudok bývalého krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Bývalý   Krajský   súd   v Bratislave   po   opätovnom   prejednaní   veci   potom rozsudkom z 21. októbra 1992 č. k. 8 Co 273/92-78 rozsudok súdu prvého stupňa spolu   s napadnutým   uznesením   potvrdil   a rozhodol   o náhrade   trov   konania. Doručením tohto rozsudku bolo konanie v tejto veci právoplatne skončené.

III.

A. K veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95

Článok   48   ods.   2   ústavy   o.   i.   ustanovuje,   aby   súd   prerokoval   vec   bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústava teda vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu pripisuje osobitný význam tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy   ako   garantov   spravodlivosti   na   prijatie   príslušných   opatrení   umožňujúcich prerokovanie   napadnutých   vecí   bez   zbytočných   prieťahov   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (mutatis mutandis I. ÚS 21/00).

Pokiaľ   ide   o právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   súdom podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   je   pod   konaním,   v ktorom   sa   takáto   vec   prerokúva, potrebné   rozumieť   nielen   konanie   prvostupňového   súdu,   ale   aj   odvolacieho a dovolacieho   súdu,   ďalej   konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj   konanie   o výkon rozhodnutia (I. ÚS 70/98).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosti   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   na   Krajskom   súde   v Bratislave   vo   veci   sp.   zn.   Z-2/33 Cb 270/95 je spor o náhradu škody z titulu neplatného rozviazania členského pomeru, o neplatnosti   ktorého   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté   rozsudkom   Okresného   súdu v Trnave v konaní sp. zn. 9 C 142/91.

Predmetné konanie o náhrade škody ústavný súd nehodnotil ako zložitú vec z hľadiska skutkového stavu a ani z hľadiska právneho posúdenia.

V danom prípade zmeny v legislatíve,   v organizácii súdnictva a transformácia odporcu síce mohli procesne a časovo ovplyvniť zložitosť veci, tieto skutočnosti však podľa   ústavného   súdu   neboli   postačujúce   na   to,   aby   ospravedlnili   dlhodobé pretrvávanie právnej neistoty účastníka konania a najmä v takej dôležitej otázke, ako je zabezpečenie zdroja príjmu, zabezpečenie životných potrieb.

2. Pokiaľ ide o „správanie sa“ navrhovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

Podľa vyjadrenia predsedníčky Krajského súdu v Bratislave k neskončeniu veci sp. zn. Z-2-33 Cb 270/95 prispel i samotný navrhovateľ jednak tým, že jeho písomné podania boli nepresné a neúplné a aj tým, že písomná i ústna komunikácia s ním sa nie vždy týkali merita veci.

Podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti nemali v danej veci podstatný vplyv na rýchlosť   konania. Na   ťarchu   navrhovateľa   nebolo možné taktiež pričítať odročenie   pojednávaní 28.   januára 1997 a 25.   marca 1997 z dôvodu   neúčasti   jeho právneho zástupcu, nakoľko navrhovateľ už na pojednávaní dňa 24. októbra 1994 oznámil súdu odvolanie plnomocenstva tomuto zástupcovi (§ 28 ods. 3 OSP). Preto na tieto pojednávania mal byť predvolaný priamo navrhovateľ.

3.   Napokon   ústavný   súd   sa   zaoberal   postupmi   všetkých   konajúcich   súdov v predmetnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že v predmetnej   veci   súdne   konanie, ktoré sa začalo 26. marca 1993 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá k dnešnému dňu sedem rokov a jedenásť mesiacov. Podľa názoru ústavného súdu takáto zdĺhavosť konania môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná   len   vo   výnimočných   prípadoch.   Predmetné   konanie   Krajského   súdu v Bratislave takým prípadom nie je, najmä ak sa prihliadne na skutočnosť, že s jeho výsledkom navrhovateľ spájal aj zabezpečenie svojich životných potrieb. Predmetný spor   o náhradu   škody   z dôvodu   neplatného rozviazania členského   pomeru   nestratil preto   pre   navrhovateľa   význam   ani   po   právoplatnom   rozhodnutí   o neplatnosti rozviazania členského pomeru v konaní Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 C 142/91.

Na ťarchu Krajského súdu v Bratislave, ktorý v predmetnej veci konal najprv ako odvolací súd a neskôr ako súd prvého stupňa, možno pričítať opakované obdobia nečinností. Za také treba považovať obdobie od 12. decembra 1994 do 31. júla 1995 (sedem   mesiacov),   kedy   krajský   súd   konajúci   ako   odvolací   súd   zrušil   napadnutý rozsudok okresného súdu a postúpil si vec na jej ďalšie prejednanie a rozhodnutie ako súdu prvého stupňa, hoci tak mohol urobiť už v roku 1994, kedy po prvý raz vo veci konal   a rozhodoval;   od   2.   októbra   1995,   kedy   bol   predmetný   spis   postúpený   na prejednanie   a rozhodnutie   obchodnému   úseku,   do   17.   júla   1996,   kedy   sa   vo   veci urobili   úkony na zabezpečenie   dôkazov   (deväť mesiacov);   od 25. novembra   1996, kedy sa urgovalo vyjadrenie z obchodného registra, do 22. apríla 1997, kedy sa konalo vo   veci   pojednávanie,   na   ktoré   bol   navrhovateľ   riadne   predvolaný   po   oznámení odvolania plnomocenstva súdu (§ 28 ods. 3 OSP) v októbri 1994 (štyri mesiace); od 21. júla 1999, kedy sa spis krajskému súdu   vrátil z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, do 4. januára 2000, kedy mu bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti (päť mesiacov).

Podľa názoru ústavného súdu práve tieto obdobia nečinnosti krajského súdu, ktoré sa v súhrne rovnajú dvom rokom a jednému mesiacu, mali spolu so spomalením súdneho konania v dôsledku opakovaného preskúmania správnosti rozhodnutia vo veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodujúci vplyv na zdĺhavosť namietaného konania.

Uvedený postup súdu nemôže odôvodniť skutočnosť, že sudcovia obchodného úseku, najmä v období rokov 1996 a 1997, ako to uviedla predsedníčka Krajského súdu   v Bratislave,   pracovali   s mnohonásobne   prevyšujúcim   priemerným   počtom spisov došlých mesačne do jednotlivých oddelení.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   zodpovednosti   za   pomalé   konanie (II. ÚS 48/96,   I.   ÚS   92/97).   Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať   právnym udalostiam, ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním   štátnych   orgánov,   ktoré   v mene   štátu   zabezpečujú   uplatnenie   práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu),   čo   možno   spoľahlivo   vyvodiť   z čl.   1   ústavy,   sa   osobitný   dôraz   kladie   na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

B. K Veci Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 C 142/91

Predmetom   konania   na   Okresnom   súde   v Trnave   sp.   zn.   9   C   142/91   bola neplatnosť   zrušenia   členstva   navrhovateľa   v družstve.   Rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   21.   októbra   1992   č.   k.   8   Co   273/92-78   v predmetnej   veci nadobudol právoplatnosť.

Po oboznámení sa so spisom uvedeného konania ústavný súd zistil, že   toto konanie, ktoré sa začalo na základe samostatného návrhu na začatie konania, netvorí súčasť konania začatého na Okresnom súde v Trnave 26. marca 1993 pod sp. zn. 9 C 69/93.   Preto   na   jeho   dĺžku   nebolo   možné   prihliadnuť,   tak   ako   sa   toho   dovolával navrhovateľ.

Ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola táto ochrana na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00).

Keďže z preskúmania spisu sp. zn. 9 C 142/91 vyšlo najavo, že táto vec bola právoplatne skončená už pred niekoľkými rokmi pred podaním predmetného podnetu, ústavný súd v tejto časti podnetu navrhovateľa nevyhovel.