znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym, Mierova 1725, Čadca, vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2 To 48/2014-29 z 2. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 48/2014-29 z 2. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:„Dňa 7.10.2014 bolo voči mne ako obvinenému uznesením povereného vyšetrovateľa PZ   v   Čadci   ČVS:ORP-508/1-VYS-CA-2014   zo   dňa   7.10.2014   začaté   trestné   stíhanie v zmysle § 199 ods. 1 Tr. por. a súčasne aj vznesené obvinenie v zmysle § 206 ods. 1 Tr. por. Vyšetrovateľ PZ ma obvinil zo skutku, ktorý je kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/ TZ....

Ja ako obvinený som bol políciou zadržaný dňa 6.10.2014 o 17.00 hod., pričom následne som bol na základe súhlasu prokurátora OP Čadca prepustený na slobodu dňa 7.10.2014 o 11.45 hod., opätovne som bol políciou zadržaný dňa 14.10.2014 o 7.11 hod. a osobná sloboda mi bola obmedzená dňa 1.4.10.2014 o 9.00 hod....

Dňa   15.10.2014   o   9.50   hod.   bol   doručený   Okresnému   súdu   v   Čadci   návrh prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Čadca   č.   Pv   927/14/5502-10   zo   dňa   15.10.2014   na vzatie do väzby z vyššie uvedených dôvodov.

Dňa 15.10.2014 o 14.30 hod. bolo uskutočnené neverejné zasadnutie na Okresnom súde v Čadci pod č. k. 1 Tp/ 28/2014, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie sudcu pre prípravné konanie, že podľa § 87 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 71 ods. 3 písm. c/ Tr. por. ma ako obvineného súd berie do väzby.

Proti predmetnému uzneseniu Okresného súdu v Čadci som si ako obvinený podal sťažnosť...

Krajský súd... rozhodol tak, že uznesenie sp. zn. 1Tp/28/2014 zo dňa 15.10.2014 OS Čadca zrušil a ďalej rozhodol, že... z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ma berie do väzby...

Proti uzneseniu KS v Žiline zo dňa 22.10.2014 o vzatí do väzby som podal sťažnosť... pričom o predmetnej sťažnosti KS v Žiline ani len nerozhodoval. Krajský súd v Žiline mi oznámil,   že   o   mojej   sťažnosti   rozhodovať   nebude   s   odkazom,   nech   sa   obrátim s mimoriadnym opravným prostriedkom na nadriadený orgán....

Mám za to, že Krajský súd... sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami ako aj dôvodmi väzby podľa § 71 ods. 1 Tr. por. a preto rozhodol o vzatí do väzby nezákonne, nakoľko u mojej osoby ani jeden z dôvodov väzby... neexistuje.

... skutok, za ktorý som obvinený, sa nestal tak, ako je uvedený v... uznesení o začatí trestného stíhania...   nie   je   pravda,   že...   som sa sčasti   priznal   ku   skutkom,   ktoré sú mi kladené za vinu....

Nie je pravdou, že vykonané dokazovanie výsluchom poškodenej a svedkov A. Z. a P. S. dostatočne preukazuje, že som uvedené skutky spáchal....

... Sudca pre prípravné konanie ako i odvolací súd za podstatný dôvod väzby uviedli, že som bol trikrát právoplatne odsúdený a mám toto zaznamenané v odpise registra trestov. V predchádzajúcich   troch   konaniach   som   sa   zakaždým   osvedčil.   V   zmysle   §   50   ods.   7 Tr. zák. ak sa vyslovilo, že sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo ak sa má za to, že sa osvedčil, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený. Predmetné ustanovenie Trestného zákona však porušil Okresný súd Čadca ako i Krajský súd v Žiline, nakoľko uviedli, že nemožno tieto odsúdenia prehliadnuť. Uvedené konanie považujem za nezákonné, nakoľko moje prechádzajúce konania boli najväčším dôvodom pre vzatie do väzby, pričom Trestný zákon ukladá, aby sa na takého odsúdeného hľadelo, ako keby nebol odsúdený.

Je   potrebné   uviesť   ešte   jednu   podstatnú   skutočnosť   a   to,   že   v   kontexte   doteraz zabezpečených   dôkazov   vyšetrovateľom,   najmä   s   poukazom   na   výpovede   poškodenej a svedkov, nie je možné skutok, ktorý sa mi kladie za vinu, kvalifikovať ako zločin týranie osoby blízkej a osoby zverenej v zmysle § 208 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. zák. Pokiaľ som ako obvinený pripustil, že som poškodenej nadával, je tento skutok možné kvalifikovať iba ako prečin   nebezpečného   vyhrážania   v   zmysle   §   360   Tr.   zák.   alebo   priestupok   podľa občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 priestupkového zákona....

... Väzba musí byť vždy odôvodnená konkrétne zistenými skutočnosťami, prihliadajúc aj na časový limit, keďže o návrhu na vzatie do väzby musí sudca pre prípravné konanie rozhodnúť do 48 hodín, resp. pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín.

...   príslušníci   OO   PZ   V   Čadci   ma   zadržali   dňa   6.10.2014   o   17.00   hod.   ako obvineného,   a   tým   mi   obmedzili   osobnú   slobodu.   Následne   ma   prepustili   na   základe telefonického súhlasu prokurátora OP v Čadci dňa 7.10.2014 o 11.45 hod. s tým, že ma opäť zadržali dňa 14.10.2014 o 9.00 hod. Ako obvinený som bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie až dňa 15.10.2014 o 14.30 hod. Teda o mojej väzbe ako obvineného bolo rozhodnuté až po 8 dňoch od môjho zadržania. Pokiaľ podľa súdu existujú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nakoľko u obvineného je dôvodná obava, že by pri ponechaní na   slobode   pokračoval   v trestnej činnosti,   tak   by som rád podotkol,   že   ako obvinený som mohol pokračovať v trestnej činnosti, resp. som mohol dokonať trestný čin počas 7 dní od môjho prvého prepustenia na slobodu v dňoch 7.10.2014 až 14.10.2014. Podľa môjho názoru rozhodnutie KS v Žiline v tejto časti nezapočítava obmedzenia osobnej slobody od 6.10.2014 od 17.00 hod.   do 7.10.2014 do 11.45 hod.   do väzby nezákonné, pretože je to v rozpore s ust. § 45 Tr. zák. a 414 ods. 1 Tr. por.

Trestný   poriadok   v   §   72   ods.   2   výslovne   upravuje   povinnosť   súdu   vypočuť obvineného pred rozhodnutím o väzbe....

Vzhľadom na citovaný judikát NS SR mám za to, že okresný súd i krajský súd mi ako sťažovateľovi odňal základné ústavné právo zúčastniť sa konania pred súdom a byť na ňom riadne vypočutý. Na riadne vypočutie majú súdy povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor, čo sa však pri mojom prejednaní väzby pred Krajským súdom v Žiline nestalo.... Nakoľko v mojom prípade ako sťažovateľa som bol vypočutý iba prvostupňovým súdom, avšak KS v Žiline zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu a následne ma opäť zobral do väzby, bolo podľa môjho názoru jeho povinnosťou ma riadne k veci vypočuť, pretože skutočnosti uvádzané pred prvostupňovým súdom viedli, k tomu, že rozhodnutie síce zrušil a následne opätovne na moju osobu uvalil väzbu, pričom na základe tých istých skutočností,   bez   ich   ďalšieho   doplnenia,   resp.   ozrejmenia,   nemohlo   dôjsť   k   zmene rozhodnutia, ku ktorému pristúpil KS v Žiline a to tým, že ma vzal do väzby.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo M. K... na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   2Tpo/48/2014-29   zo   dňa 22.10.2014 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline č. 2Tpo/48/2014-29 zo dňa 22.10.2014.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva M. K... finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,-   €   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   porušovateľ   do   2 mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že

- krajský súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôvodmi väzby, pretože skutok, z ktorého je obvinený, sa nestal tak, ako to je uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania,

- krajský súd pri rozhodovaní o vzatí do väzby prihliadal na jeho predchádzajúce odsúdenia napriek tomu, že tieto odsúdenia boli zahladené,

- krajský súd nezapočítal obmedzenie osobnej slobody od 6. októbra 2014 od 17.00 h do 7. októbra 2014 do 11.54 h a toto rozhodnutie je nezákonné,

- pred rozhodnutím o väzbe nebol vypočutý,

- krajský súd nerozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom:

a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného   súdom   v   súlade   so   zákonom   alebo   s   cieľom   zabezpečiť   splnenie   povinnosti stanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní;

d)   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   za   účelom výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán;

e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému   vstupu   na   územie   štátu,   alebo   osoby,   proti   ktorej   sa   vedie   konanie o vypovedaní alebo vydaní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   to   vyžadujú   záujmy   maloletých alebo   ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom za úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti   mohla   byť   verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná   obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti,   dokoná   trestný   čin,   o ktorý   sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 28/2014 z 15. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby.   Väzba   sa „začala   dňa   14.10.2014   o   9.00   hod.,   s tým,   že   do   lehoty   väzby   sa započítava doba obmedzenia osobnej slobody obvineného od 17.00 hod. dňa 6.10.2014 do 11.54 hod. dňa 7.10.2014 a väzba obvineného sa bude vykonávať v Ústave na výkon väzby v Žiline“. Tým istým uznesením okresný súd podľa § 80 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku väzbu u sťažovateľa nenahradil dohľadom probačného a mediačného   úradníka   a   podľa   §   81   ods.   1   Trestného   poriadku   žiadosť   sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou zamietol.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl.   142   ods.   1   ústavy)   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (čl.   144   ods.   1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc sa o tieto východiská ústavný súd posudzoval aj sťažnosť sťažovateľa.

Z   čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   súvislosť   medzi   väzobným   dôvodom   uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná   aj skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   svojou   podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôvodmi väzby, pretože skutok, z ktorého je obvinený, sa nestal tak, ako to je uvedené   v   uznesení   o   začatí   trestného   stíhania,   ústavný   súd   poukazuje na   túto   časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu:

«...   proti   obvinenému   M.   K.   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a vznesené   obvinenie vyšetrovateľom OR PZ v Čadci dňa 7.10.2014 pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 203 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák... Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený M. K. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na výpoveď poškodenej A. K. a tiež na výpovede svedkov A. Z. a P. S. Pokiaľ obvinený hodnotí tieto výpovede ako nepostačujúce a v dôsledku toho namieta i právnu kvalifikáciu jeho konania je potrebné ho upozorniť, že rozhodnutie o vine či nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní, pričom orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech.

Skutočnosť, že obvinený M. K. popiera spáchanie skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, je forma jeho obhajoby, ktorá bude preverovaná v ďalšom priebehu trestného konania..   Treba   upozorniť,   že   Trestný   poriadok   nevyžaduje,   aby   existencia,   dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podporená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe   postačuje   dostatočne   preukázať   podozrenie,   že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky príslušného trestného činu. Až následne po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere vytvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne buď potvrdzuje alebo vyvracia. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácii, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný   čin,   pričom   jeho   „dôvodnosť“   závisí   vždy   od   všetkých   okolností   každého konkrétneho prípadu.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   posúdenie,   či   doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú spáchaniu skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie začaté, či tento skutok má znaky trestného činu a či existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený (sťažovateľ), patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov, a nie ústavného súdu. Krajský súd tieto závery vyvodil   z   výpovedí   svedkov   a   poškodenej,   pričom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   úvahy krajského   súdu   o   tom,   že   Trestný   poriadok   nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu bola podporená aj zodpovedajúcimi dôkazmi proti obvinenému,   ale   postačuje   iba   dostatočne   preukázať   podozrenie,   že   obvinený   spáchal skutok, ktorým naplnil znaky príslušného trestného činu, sú v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   375/08,   IV.   ÚS   383/04),   pričom   sťažovateľ   v   sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by ústavný súd dospel k záveru o tom, že je dôvod sa od tejto judikatúry potrebné odkloniť.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že pred rozhodnutím o väzbe nebol vypočutý, že krajský súd nezapočítal obmedzenie osobnej slobody od 6. októbra 2014 od 17.00 h do 7. októbra 2014 do 11.54 h do doby trvania väzby a že toto rozhodnutie je nezákonné, je potrebné poukázať na túto časť odôvodnenia krajského súdu:

„Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť   a   zákonnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   ako   i   konanie,   ktoré   im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na prípadné chyby, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané... zistil, že sťažnosť obvineného...je dôvodná, ale pre iné skutočnosti ako uviedol sťažovateľ. Krajský súd... z predloženého vyšetrovacieho a súdneho spisu zistil...: Uznesením vyšetrovateľa OR PZ Čadca zo dňa 7.10.2014 pod č. ČVS:ORP-508/1- VYS-CA-2014 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie M. K. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b) Tr. zák... Zo zápisnice o zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby na č.l. 7 vyšetrovacieho spisu je zistiteľné, že M. K. bol postupom podľa § 85 ods. 2 Tr. por. zadržaný ako podozrivý dňa 6.10.2014 o 17.00 hod... 7.10.2014 vyšetrovateľ PZ vydal príkaz, aby bol M. K. podľa § 85 ods. 4 Tr. por. prepustený ihneď na slobodu. Tento príkaz bol zrealizovaný dňa 7.10.2014 o 11.54 hod.... Obvinený M. K. bol v prítomnosti obhajcu ku skutku vypočutý dňa 14.10.2014. Poškodená A. K. a tiež svedkovia A. Z. a P. S. boli vypočutí za prítomnosti obvineného i jeho obhajcu. Z úradného záznamu zo dňa 7.10.2014 vyplýva, že obvinený M. K. bol dňa 7.10.2014 eskortovaný do FNsP v Žiline, kde bol hospitalizovaný pre možný vývoj delíria tremens.

... do podateľne Okresného súdu Čadca bolo dňa 15.10.2014 o 9.50 hod. doručené podanie prokurátora Okresnej prokuratúry Čadca Pv 927/14/5502-10, ktorým podľa § 87 ods. 1 Tr. por. podal návrh na vzatie do väzby obvineného M. K.

Podľa § 87 ods. 2 Tr. por. sudca pre prípravné konanie je povinný do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od prevzatia zadržanej osoby podľa a doručenia návrhu prokurátora na vzatie do väzby, túto osobu vypočuť a rozhodnúť o jej vzatí do väzby alebo ju prepustiť na slobodu.

... návrh prokurátora na vzatie do väzby obvineného M. K. bol doručený okresnému súdu dňa 15.10.2014 o 09.50 hod. a o návrhu prokurátora konal sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Čadca dňa 15.10.2014 o 14.30 hod. Z uvedeného vyplýva, že sudca   pre   prípravné   konanie   konal   a   rozhodol   do   48   hodín   od   doručenia   návrhu prokurátora, a teda postupoval spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Správne určil začiatok plynutia lehoty väzby na deň 14.10.2014 o 9.00 hod., ktorá skutočnosť vyplýva zo zápisnice o zadržaní obvineného na č.l. 13 vyšetrovacieho spisu. Nesprávne však postupoval, keď do lehoty väzby započítal dobu obmedzenia osobnej slobody obvineného od 17.00 hod. dňa 6.10.2014 do 11.54 hod. dňa 7.10.2014. Tento postup sudcu pre prípravné konanie je v rozpore   s   ustanovením   §   414   ods.   1   Tr.   por.   a   rovnako   v   rozpore   s   hmotnoprávnymi podmienkami započítania väzby uvedenými v § 45 Tr. zák.

Ostatné   výroky   napadnutého   rozhodnutia   trpeli   formálnymi   nedostatkami,   ktoré krajský súd ako nadriadený po splnením preskúmavacej povinnosti napravil a odstránil sám svojim vlastným rozhodnutím tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Dôvody,   ktoré   obvinený   prezentoval   v   sťažnosti   prostredníctvom   obhajcu   a   na základe ktorých žiadal zrušiť napadnuté uznesenie a jeho prepustiť z väzby na slobodu, krajský súd neakceptoval a považuje ich za nenáležité.“

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   pred   rozhodnutím   o   vzatí   do   väzby   nebol   vypočutý, ústavný súd uvádza, že toto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde. Sťažovateľ bol pred   rozhodnutím   o   väzbe   sudcom   okresného   súdu   vypočutý   v   súlade   s   §   72   ods.   2 Trestného poriadku 15. októbra 2014, o čom svedčí zápisnica napísaná 15. októbra 2014 o 14.30   h   na okresnom   súde,   ktorú   sťažovateľ   k   svojej   sťažnosti   priložil.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu vo výroku o vzatí   do   väzby   zrušil   z   dôvodu   formálnych   nedostatkov   uznesenia   okresného   súdu a následne v zmysle § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku rozhodol rovnakým výrokom. Z uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva, že pri rozhodovaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu neakceptoval dôvody obhajcu sťažovateľa, na základe ktorých žiadal zrušiť uznesenie okresného súdu a považoval ich za nenáležité.

Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzal do úvahy aj relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda fyzickej osoby obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.), prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom, ako aj k zásade kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní   (rozsudok   vo   veci   Nikolov   v.   Bulharsko   z   25.   marca   1999,   rozsudok   vo   veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci   Sanchez-Reisse   v.   Švajčiarsko   z   21.   októbra   1986).   Rovnako   tak   ústavný   súd vo svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   väzba   ako   zásadný   zaisťovací   inštitút   predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou   zárukou   pri   takomto   zásahu   musí   byť   právo   dotknutej   osoby   „osobne   sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre formuloval tiež právny názor, podľa ktorého nemožno ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní   vždy   po   vypočutí   obvineného,   bez   ohľadu   na   konkrétne   okolnosti   prípadu (IV. ÚS 45/08).

Ak teda krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, pred   ktorým   bol   sťažovateľ   ako   obvinený   vypočutý   v   súlade   s   §   72   os.   2   Trestného poriadku, iba pre formálne nedostatky a o vzatí do väzby rozhodol rovnakým výrokom, ako rozhodol okresný súd v zrušenom uznesení, pričom dôvody, pre ktoré okresný súd vzal sťažovateľa   do   väzby,   nespochybnil,   nie   je   možné   takéto   uznesenie   krajského   súdu považovať za také rozhodnutie o väzbe, pred ktorým musí byť obvinený podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku opätovne vypočutý.

Z citovanej časti odôvodenia krajského súdu je tiež zrejmé, že krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré nezapočítal dobu zadržania sťažovateľa od 6. októbra 2014 od 17.00 h do 7. októbra 2014 do 11.54 h do doby trvania väzby. Ústavný súd konštatuje, že právny názor   krajského   súdu   je   dostatočne   odôvodnený   skutkovo   i   právne,   pričom   sťažovateľ neuvádza žiadne skutočnosti, na základe by ústavný súd mohol dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa takýmto výrokom krajského súdu.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv   tiež   tým,   že   pri rozhodovaní o vzatí do väzby prihliadal i na jeho predchádzajúce odsúdenia, ústavný súd poukazuje na túto časť odôvodnenia uznesenia krajského súdu:

„Okrem... podozrenia ako jedného z predpokladov vzatia obvinenej osoby do väzby je v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania splnená aj ďalšia podmienka väzobného   stíhania   obvineného,   a   to   existencia   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1 písm. c) Tr. por. Podľa zistenia krajského súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného M. K. jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne   skutočnosti   vyžadované   zákonom,   pričom   z   nich   vyplýva   reálna   obava   z následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvod preventívnej väzby.

Z lekárskych správ vo vyšetrovacom spise zabezpečených vyplýva, že obvinený M. K. je osoba so závislosťou na alkohole. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné ho i hospitalizovať na psychiatrickom oddelení FNsP v Žiline. Z tohto dôvodu bol i zmarený jeho výsluch po zadržaní dňa 6.10.2014. Z opisu skutku, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie vyplýva, že protiprávneho konania sa má dopúšťať od nezisteného dna mesiaca máj   roku 2014.   V odpise   registra   trestov   má   obvinený   3   záznamy   o   odsúdení.   Naposledy   bol   odsúdený rozsudkom Okresného súdu Čadca zo dňa 16.4.2008, sp.zn. 1 T/70/2007, kedy bol uznaný vinným   z   takého   istého   skutku   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   na   3   roky   so skúšobnou   dobou   4   roky   do   16.4.2012   s   určením   probačného   dohľadu.   Vo   veci   bolo vyslovené, že sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a na páchateľa sa hľadí   akoby   nebol   odsúdený.   Týmto   rozsudkom   mu   bolo   uložené   i   ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou. I predchádzajúce odsúdenie zo dňa 4.8.2004 je   pre   taký   istý   trestný   čin.   I   v   tejto   veci   bolo   obžalovanému   uložené   ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou, z ktorého bol prepustený 29.9.2005. Napriek tomu, že v obidvoch prípadoch sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený, nemožno tieto odsúdenia prehliadnuť. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že obžalovaný je osoba, ktorá má sklon k páchaniu rovnakej trestnej činnosti. Zrejme predchádzajúce tresty, i keď si tieto   vykonal   a   hľadí   sa   na   neho   akoby   nebol   odsúdený,   na   jeho   prevýchovu   neboli postačujúce. Práve uvedené záznamy a závislosť obžalovaného na požívaní alkoholických nápojov sú tými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré zakladajú dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Tieto skutočnosti vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že obvinený v prípade neväzobného stíhania by v páchaní trestnej činnosti pokračoval.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé, že krajský súd nevidel   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   iba   v predchádzajúcich odsúdeniach sťažovateľa sa rovnaké trestné činy, ale v spojení s ďalšími skutočnosťami, a to že trestnej činnosti sa mal sťažovateľ dopúšťať už od mája 2014, teda 5 mesiacov pred vznesením obvinenia a závislosťou sťažovateľa od alkoholu. Zároveň však ústavný súd zdôrazňuje, že zohľadnenie predchádzajúcej trestnej činnosti obvineného pri posudzovaní   väzobných   dôvodov   tzv.   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku   je   bežne   súdmi   akceptovanou   skutočnosťou   pri   posúdení   osoby obvineného   v   kontexte   hodnotenia   nebezpečenstva,   že   sa   dopustí   konania,   ktorému   má väzba zabrániť. Zahladenie odsúdenia neznamená, že sťažovateľ trestný čin nespáchal, ale že súdy nemôžu na túto okolnosť prihliadať pri ukladaní trestu v inom konaní.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nerozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného   stíhania.   Uznesenie   súdu   alebo   prokurátora   možno   sťažnosťou   napadnúť   len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Z citovaného ustanovenia § 185 ods. Trestného poriadku je zrejmé, že uznesenie krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, nie je rozhodnutím,   proti   ktorému   je sťažnosť prípustná, keďže   nejde o   rozhodnutie   v prvom stupni. Vzhľadom na uvedené nemohol krajský súd porušiť označené práva sťažovateľa tým, že sa jeho sťažnosťou proti uzneseniu krajského súdu nezaoberal a odkázal ho na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v závere   uvádza,   že sťažnosť   taktiež   nespĺňala zákonom   predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015