znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   U.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 15 C 191/2007-152 z 27. mája 2010, rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č. k. 18 Co 138/2010-177   z 30. marca   2011   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 84/2011 z 15. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 3. septembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   U.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, Floriánska 16, Košice,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 191/2007-152 z 27. mája 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 18 Co 138/2010-177 z 30. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 84/2011 z 15. mája 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp.   zn.   15   C   191/2007   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   domáhal   náhrady   škody   v sume 51 868,45   €   s   príslušenstvom   proti   Slovenskej   republike   ako   žalovanej, „keď   jej zodpovednosť ako štátu odvodzoval od nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov   v   exekučnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6Er   1591/2003   (u   súdneho   exekútora JUDr. Františka Čarabu vedenej pod sp. zn. EX 195/2003), ktorý spočíval v nečinnosti, t. j. že v primeranej lehote nerozhodol o námietkach povinného proti uzneseniu o začatí exekúcie, ale rozhodol až po 3 a pol roku a v dôsledku toho nemohol exekútor poverený vykonaním   exekúcie   vydať   exekučný   príkaz,   čo   malo   za   následok   nemožnosť   zriadenia exekučného záložného práva a aj zabránenie uspokojeniu jemu prisúdenej pohľadávky.“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   15   C   191/2007-152   z   27.   mája   2010   (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) konanie o zaplatenie sumy 3 610,15 € zastavil (na základe späťvzatia   žaloby   v   tejto   časti),   v   prevyšujúcej   časti   žalobu   sťažovateľa   zamietol a účastníkom nepriznal náhradu trov konania.

Podľa   okresného   súdu, „ktorý   vec   posudzoval   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov, podanie povinného predložené súdnym exekútorom JUDr. Františkom Čarabom exekučnému   súdu   2.   septembra   2003   nespĺňalo   základné   náležitosti   námietok   proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré sú vymedzené § 42 ods. 3 O. s. p. a v § 39 ods. 1 Exekučného   poriadku   per   analogiám.   Uvedené   podanie   označené   ako   oznámenie,   bolo len odpoveďou povinného na upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie zo 7. júla 2003 a ani   z   jeho   obsahu   nevyplýval   úmysel   povinného   podať   proti   upovedomeniu   o   začatí exekúcie   námietky.   Odkladný   účinok   námietok   v   zmysle   Exekučného   poriadku   nemohol preto nastať   (nešlo o odôvodnené a včas podané námietky proti   exekúcií).   Súd prvého stupňa mal za to, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody uplatnenej žalobcom, že žalobca nepreukázal, že ak by Okresný súd Prešov rozhodol   skôr   o podaní   povinného   v   prebiehajúcej   exekúcii   a   na   nehnuteľnostiach povinného by   bolo   zriadené   exekučné   záložné právo   v prospech   žalobcu,   bola   by jeho pohľadávka náležite a v plnom rozsahu uspokojená. Upozornil, že obvyklým chodom vecí by bolo, ak by súdny exekútor v súlade so zákonom z hľadiska obsahu posúdil podanie povinného z 21. júla 2003 nie ako námietky proti exekúcii, ale ako oznámenie povinného o predkupnom práve v spojení s návrhom na vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré samo osebe nemá odkladný účinok na vykonávanie úkonov exekučnej činnosti, a riadne by pokračoval vo   vykonávaní   exekúcie   voči   povinnému.   Až   následné   zriadenie   exekučného   záložného práva exekútorom by pre žalobcu mohlo, privodiť uspokojenie jeho pohľadávky, pričom rozsah   uspokojenia   žalobcu   je   aj   v   tomto   prípade   otázny   s   poukazom   aj   na   množstvo vyznačených upovedomení o začatí exekúcie, upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie a exekučných príkazov na LV..., kde boli evidované nehnuteľnosti vo vlastníctve povinného, ešte pred postúpením podania povinného exekútorom na Okresný súd Prešov...“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   rozsudkom   č.   k.   18   Co   138/2010-177 z 30. marca   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   rozsudok   okresného   súdu v napadnutej časti o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku sa plne stotožnil so závermi okresného súdu zdôrazniac, že okresný súd vykonal dokazovanie   v   potrebnom   rozsahu,   správne   zistil   skutkový   stav   a   vo   veci   aj   správne rozhodol.

Krajský súd vo svojom rozsudku «Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že bolo nepochybne zistené, že exekučný súd pochybil,   keď   včas   nerozhodol   o   podaní,   predloženom   súdnym   exekútorom JUDr. Františkom Čarabom, ním označeným ako „námietky proti exekúcii“. Nešlo tu však o námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie a nevyplýva to ani z obsahu podania. Exekútor   bol   povinný   po   uplynutí   lehoty   na   podanie   námietok,   keďže   námietky   proti exekúcii neboli podané, pokračovať v exekúcii, nie postupovať spisový materiál exekučnému súdu. Práve skutočnosť, že súdny exekútor nepostupoval v súlade s Exekučným poriadkom, môže byť tou príčinnou súvislosťou, ktorá súvisí so vznikom škody žalobcovi tým, že jeho pohľadávka   nebola   vymožená.   Uvedené   podanie   nepredstavuje   námietky   proti   exekúcii, o ktorých mal rozhodovať súd a z tohto dôvodu ani nečinnosť súdu viac ako 3 roky nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcovi, čo je základnou podmienkou pre vznik zodpovednosti za škodu...» (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu dovolanie, v ktorom namietal „v prvom rade odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p., tvrdiac, že odvolací súd sa v rozhodnutí o odvolaní nevysporiadal so všetkými dôvodmi   podaného   odvolania,   čo   činí   jeho   rozhodnutie   nepreskúmateľným.   Dôvodil, že ak mali   oba   nižšie   súdy   za   preukázané,   že   k   nesprávnemu   úradnému   postupu   došlo na strane   súdneho   exekútora,   nič   im   nemalo   brániť,   aby   na   základe   vykonaného dokazovania jeho žalobe vyhoveli. Vychádzal tu z názoru, že aj v takom prípade nesie zodpovednosť štát – Slovenská republika. Zároveň nesúhlasil s posúdením nižších súdov, že nesprávny postup súdneho exekútora, ktorý v exekúcii ďalej nekonal, má vylúčiť ako príčinu vzniku škody nečinnosť súdu; v tejto spojitosti poukázal, že o tom, že sa nejednalo o námietky napokon rozhodol až súd tým, že aplikoval jemu dané oprávnenie v § 41 ods. 2 O.   s.   p.   vyhodnotiť   obsah   podania   a   podľa   toho   ďalej   procesné   postupovať.   Uviedol, že ak by sa považoval postup súdneho exekútora za prvotnú príčinu, je nadovšetko zreteľné aj to, že táto príčina a trvanie jej dôsledkov boli prerušené ďalšou príčinou, ktorou bola nečinnosť súdu. Tvrdil, že dôvodom potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom   bola   časová   prednosť   príčiny   na   vzniku   škody   v   podobe   nesprávneho   postupu súdneho exekútora pred nesprávnym úradným postupom súdu a že tu išlo o nové dôvody. V doplnení   dovolania   ako   ďalší   dôvod   dovolania   uviedol   vadu   podľa   §   237   písm.   g/ O. s. p...“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Sťažovateľ teda prípustnosť, ako aj dôvodnosť svojho dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu odôvodňoval existenciou vád konania podľa § 237   písm.   f)   a g)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   a   aj nesprávnymi právnymi závermi v rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu (v spojení s rozsudkom   okresného   súdu)   z   hľadiska   existencie   vád   podľa   §   237   OSP   [osobitne z hľadiska sťažovateľom namietaných vád podľa § 237 písm. f) a g) OSP], ktoré by mohli zakladať prípustnosť dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, takéto vady nezistil, a preto svojím uznesením dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Najvyšší súd pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP spočívajúcej   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   osobitnú   pozornosť   venoval sťažovateľom   namietanej   nedostatočnosti   odôvodnenia   krajského   súdu,   ktorá   pri jej preukázaní mohla zakladať označenú vadu konania, a tým prípustnosť aj dôvodnosť dovolania, avšak nedostatky v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré by túto vadu zakladali,   nezistil.   V   tejto   časti   odôvodnenia   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol: „Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa ako aj odvolací súd   postačujúco   odôvodnili   svoje   rozhodnutia.   V   odôvodneniach   totiž   dostatočne a zrozumiteľne vysvetlili, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia neobmedzil sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podal ďalšiu argumentáciu, v rámci ktorej sa neodklonil od právneho záveru súdu prvého stupňa, že chýba príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom škody   uplatnenej   žalobcom.   Pri   posudzovaní,   či   rozhodnutia   nižších   súdov sú (ne)preskúmateľné (teda či boli splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku – § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd sa správnosťou prijatých právnych záverov nižších súdov   nezaoberá.   Pokiaľ   sa   odvolaciemu   súdu   vytýka,   že   v   odôvodnení   osobitne sa nevyporiadal s námietkou žalobcu spočívajúcou na báze, že ak došlo k nesprávnemu úradnému postupu na strane súdneho exekútora, nič nemalo brániť tomu, aby na základe vykonaného dokazovania sa žalobe vyhovelo, lebo - podľa názoru žalobcu – aj v takom prípade nesie zodpovednosť štát (Slovenská republika), bolo ale treba posúdiť, či sa tu zo strany   žalobcu   poukazuje   na   rozhodujúci   argument   alebo   na   argument   nepodstatný. Aj podľa   už   spomenutej   judikatúry   ESĽP   (a   rovnako   aj   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky)   sa totiž nevyžaduje,   aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď   v odôvodnení   rozhodnutia;   iba   ak   ide   o   argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa príslušná odpoveď práve na tento argument. Podľa nižších súdov nepostupoval   súdny   exekútor   v   súlade   s   Exekučným   poriadkom,   keď   posúdil   podanie povinného   z   21.   júla   2003   ako   námietky   proti   exekúcii   a   postúpil   spisový   materiál exekučnému súdu 2. septembra 2003, čo mohlo byť príčinnou súvisiacou so vznikom škody žalobcovi; ďalšími predpokladmi náhrady škody sa v tomto vzťahu (k súdnemu exekútorovi) už   nezaoberali   (súd   prvého   stupňa   len   poznamenal,   že   rozsah   uspokojenia   žalobcu   by v tomto   prípade   bol   otázny   s   poukazom   na   počet   vyznačených   upovedomení   o   začatí exekúcie,   upovedomení   o spôsobe   vykonania   exekúcie   a   exekučných   príkazov).   Názor žalobcu, že aj u spomenutého vytýkaného postupu súdneho exekútora nesie zodpovednosť štát,   je   mylný.   Až   1.   júla   2004   –   nadobudnutím   účinnosti   zákona   č.   514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov boli totiž súdni exekútori zaradení pod režim uvedeného zákona; v období do prijatia tejto novej zákonnej úpravy (t. j. počas platnosti zák. č. 58/1969 Zb.) tomu tak však nebolo (porovnaj tiež zmenu v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. júla 2004). Zároveň treba rešpektovať prechodné ustanovenie (§ 27) zákona č. 514/2003 Z. z., z ktorého vyplýva, že pre posúdenie, či na zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom sa má aplikovať zák. č. 514/2003 Z. z., je rozhodujúci čas   vydania   príslušného   rozhodnutia,   resp.   čas   nesprávneho   úradného   postupu,   nie   že škoda, prípadne jej časť vznikla až po účinnosti tohto zákona. Nižšími súdmi spochybňovaný postup súdneho exekútora sa mal zavŕšiť 2. septembra 2003, kedy postúpil spisový materiál exekučnému súdu; vo vzťahu k tomuto postupu teda pasívna legitimácia žalovanej daná nebola.   Z uvedeného je potom dostatočne jasné,   že aj keď sa odvolací súd spomenutej námietke žalobcu osobitne nevenoval (čo sa môže vnímať ako určité zníženie presvedčivosti odôvodnenia), táto námietka žalobcu nepredstavujú argument, ktorý by bol pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúci...“

Najvyšší súd pri posudzovaní dostatočnosti odôvodnenia krajského súdu zdôraznil, že „Pri   posudzovaní,   či   rozhodnutia   nižších   súdov   sú   (ne)preskúmateľné   (teda   či   boli splnené parametre zákona na odôvodnenie rozsudku - § 157 ods. 2 O. s. p.), dovolací súd sa správnosťou   prijatých   právnych   záverov   nižších   súdov   nezaoberá“. Ďalej   vo   vzťahu k sťažovateľom   namietanej   nesprávnosti   právnych   záverov   v   rozsudku   krajského   súdu (v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu)   najvyšší   súd   uviedol: „Nesprávne   právne posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   samo   osebe   ale   prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p., nespôsobuje zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   tvrdenia   dovolateľa   boli   opodstatnené   (dovolací   súd ich z uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Rovnaké závery platia aj v   prípade   námietky,   že   konanie   je   postihnuté   tzv.   inou   vadou   majúcu   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). Prípustnosť dovolania nezakladá totiž skutočnosť, ak súdy svoje rozhodnutie založili na nesprávnych skutkových zisteniach;   nesprávne   či   nedostatočne   skutkové   zistenie   má   za   následok   vydanie   vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo osebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. – nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia (porovnaj napr. R 37/1993, R 125/1999).“

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   zdôraznil,   že „V   prípade,   ak   by Okresný súd Prešov rozhodol o podaní povinného riadne a včas, súdny exekútor by riadne a včas vydal exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva vo veci, pričom v súlade s poradím prihlásených pohľadávok by k uspokojeniu sťažovateľa došlo. Uvedené tvrdenie preukazuje i prehľad uspokojených pohľadávok veriteľov v zmysle rozvrhu dražby vykonávanej JUDr. Gibartim dňa 28. 12. 2005.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že rozsudok okresného súdu potvrdený krajským súdom nepovažuje „za zákonný, ako ani za vecne a právne správny, keďže tieto súdy neprihliadali a nevysporiadali sa so všetkými dôkazmi zistenými v konaní, v dôsledku čoho tieto rozsudky nemožno považovať za preskúmateľné, čím bolo sťažovateľovi odňaté právo konať pred súdom...“.

Podľa sťažovateľa sa okresný súd, krajský súd a ani najvyšší súd „... nezaoberali tým,   prečo   záver,   že   podanie   povinného   nebolo   potrebné   kvalifikovať   ako   námietky... Okresný   súd   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6Er/1591/03   nevyslovil   v   lehote zákonnej... následkom čoho by ku škode na strane navrhovateľa nedošlo.

Sťažovateľ   má   totiž   dôvodne   za to,   že v súlade s ust.   § 41 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (právny predpis so subsidiárnym použitím k zákonu č. 233/1995 Z. z.) každý úkon účastníka konania posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Bolo   preto   povinnosťou   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6Er/1591/03   posúdiť   podanie   povinného   predložené   mu   konajúcim   súdnym   exekútorom v lehote   primeranej   a   v   tejto   lehote   o   ňom   i   rozhodnúť   (napr.   podanie   povinného nepripustiť,   odmietnuť,   zamietnuť),   aby   sa   nenarušil   výkon   exekúcie   a   aby   výkonom exekúcie bola pohľadávka oprávneného, t. j. sťažovateľa riadne uspokojená. V dôsledku tohto nekonania = nesprávneho úradného postupu súdu, bez akejkoľvek príčiny na strane sťažovateľa, vznikla na strane sťažovateľa škoda veľkého rozsahu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   1   Cdo   84/2011   zo   dňa 15. 5. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 18Co/138/2010-177 zo dňa 30. 3. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd Prešov rozsudkom sp. zn. 15C/191/2007-152 zo dňa 27. 5. 2010 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 48 ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 84/2011   zo   dňa   15.   5.   2013   ako   i   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 18Co/138/2010-177   zo   dňa   30.   3.   2011   a   rozsudok   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn. 15C/191/2007-152 zo dňa   27.   5.   2010 a   vec vracia   Okresného súdu Prešov   na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   zároveň   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal nárok   na náhradu   trov právneho zastúpenia, ktoré sú „Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove a Okresný súd Prešov povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne jeho právnemu zástupcovi do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových   a   následne   na   nich   založených   právnych   záverov   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2   a   3   v   spojení   s   čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   (ktorým   bol zamietnutý   jeho   návrh   na   začatie   konania),   rozsudkom   krajského   súdu   (ktorým   bol potvrdený v odvolacom konaní rozsudok okresného súdu) a uznesením najvyššieho súdu (ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Predmetom   súdneho   konania,   v   ktorom   boli   vydané   sťažovateľom   namietané rozhodnutia (rozsudok okresného súdu, rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu),   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   podľa   ustanovení   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom sťažovateľ vo vzťahu k týmto rozhodnutiam namieta neprípustný zásah do svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   s   odvolaním   sa   na   svoju   ustálenú   judikatúru   (IV.   ÚS   228/2011, IV. ÚS 242/2011,   I.   ÚS   166/2011)   uvádza,   že   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   východiskom legislatívnej konštrukcie správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť   ten,   kto   tvrdí,   že   bol   týmto   rozhodnutím   na   svojich   právach   ukrátený,   pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu   jednotlivca   na   súd   a   zároveň   hranice   takej   možnosti   tým,   že   preskúmanie rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a   slobôd   nesmie   byť   spod   právomoci   súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že objektívne nemôže existovať príčinná súvislosť medzi sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy a rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ktoré nie sú rozhodnutiami vydanými v konaní podľa piatej časti OSP, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   patrí   v   zmysle   doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04). Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. účinný od 1. júla 2004.

Sťažovateľ si   svoje základné právo garantované v čl.   46   ods.   3 ústavy uplatnil na všeobecnom   súde   žalobou   podanou   okresnému   súdu,   o   ktorej   rozhodol   okresný   súd rozsudkom   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol,   krajský   súd   namietaným   rozsudkom označený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a najvyšší   súd   napadnutým   uznesením odmietol   dovolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Zamietnutie   žaloby sťažovateľa všeobecnými súdmi, resp. odmietnutie jeho dovolania v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z., samo osebe nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Táto skutočnosť by pri prísne formalistickom posúdení sťažnosti mohla zakladať aj dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, avšak napriek tomu sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zameral aj na posúdenie jej   vecnej   opodstatnenosti,   t.   j.   preskúmal,   či   namietaný   rozsudok   krajského   súdu a uznesenie najvyššieho súdu sú udržateľné z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Sťažovateľ zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudku krajského súdu v   sťažnosti   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   a   nesprávne   právne   závery   rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu). V nadväznosti na to sťažovateľ namieta nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu pri posúdení týchto jeho dovolacích námietok.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z dôvodu nezistenia vád konania podľa § 237 OSP (ktoré jedine mohli zakladať prípustnosť dovolania smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu),   nezistil   žiadne   okolnosti, ktoré   by   mohli   spochybniť   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu,   uvedenú   dovolaciu   a   následne   sťažnostnú   námietku   vyčerpávajúcim   spôsobom preskúmal najvyšší súd v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi citovanými v časti I tohto   uznesenia   sa   ústavný   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil.   Najvyšší   súd   sa   podrobne a dôsledne   vysporiadal   so   sťažovateľom   namietaným   nedostatočným   odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľa malo zakladať existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade so   svojou   judikatúrou   ustálil,   že   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak po prieskume dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych právnych záverov v rozsudku krajského súdu (v spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu),   najvyšší   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou označené dovolacie námietky sťažovateľa nevyhodnocoval v rámci skúmania vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom [ani ostatných vád konania podľa § 237 písm. f) OSP], pričom za stavu, keď najvyšší súd dospel k záveru, že nie   sú   splnené   podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP,   posudzovanie právnych záverov krajského súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietaným právnym   záverom   krajského   súdu   v   dovolaní   bol   plne súladný   s ustálenou   judikatúrou najvyššieho súdu a nie je možné ho hodnotiť ako ústavne nekonformný.

Keďže   sťažovateľ   zotrval   na   namietaní nesprávnych   právnych   záverov   krajského súdu aj vo svojej sťažnosti, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných súdov posudzovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   (obdobne   III.   ÚS   151/05, III. ÚS 344/06).

V   namietanom   rozsudku   krajského   súdu   teda   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   nezistil   žiadne   také   dôvody,   pokiaľ   ide   o   právne   závery   v   ňom vyslovené,   na   základe   ktorých   by   ho   mohol   kvalifikovať   z   ústavného   hľadiska   ako neakceptovateľný   a   neudržateľný.   Sťažnosťou   namietaný   rozsudok   krajského   súdu je vnútorne   logický,   nie   je   ani   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle,   a   taktiež ho nemožno   označiť   za   arbitrárny,   pretože   podáva   náležitým   spôsobom   vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky, pre ktoré bol prvostupňový rozsudok (o zamietnutí návrhu sťažovateľa) odvolacím súdom potvrdený, tak ako to vyplýva z citovaných častí rozsudku krajského súdu v časti I nálezu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosť porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy ani princípov spravodlivého procesu uznesením najvyššieho súdu ani rozsudkom krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnil, a to ani v spojení s ostatnými základnými právami (čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy), ktorých porušenie namieta. Táto časť petitu teda   nemá   oporu   v   argumentoch   a   tvrdeniach   produkovaných   v   sťažnosti   (absencia odôvodnenia   návrhu   a   navrhovaných   dôkazov).   Vzhľadom   na   to,   ako   aj   so   zreteľom na právne zastúpenie sťažovateľa kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014