znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., L., zastúpeného advokátkou JUDr. A. B., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 7. septembra 2012 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že bol personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v B. č. 613 zo 17. júla 2008 (ďalej aj „personálny   rozkaz   riaditeľa   krajského   riaditeľstva“)   prepustený   zo služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru, a to podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej   a   justičnej   stráže   a   Železničnej   polície   v   znení   neskorších   predpisov.   Proti personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) svojím rozhodnutím č. SLV-804/PK-2008 zo 14. októbra 2008 (ďalej aj „rozhodnutie ministerstva vnútra“),   ktorým   podané   odvolanie   zamietlo   a personálny   rozkaz   riaditeľa   krajského riaditeľstva č. 613 zo 17. júla 2008 potvrdilo ako vecne správny. Rozhodnutie ministerstva vnútra   sťažovateľ   v   ďalšom   postupe   napadol   žalobou   podanou   na   Krajskom   súde   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), o ktorej tento rozhodol svojím rozsudkom č. k. 2 S 229/2008-51 z 11. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) tak, že ju zamietol. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 229/2008-51 z 11. mája 2011 ako vecne správny. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti namietal porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho zákonom predpokladaným a ústavne súladným spôsobom nevysporiadal s jeho predostretou argumentáciou poukazujúcou tak k pochybeniam v postupe a rozhodovacej činnosti správnych orgánov vrátane krajského súdu ako súdu prvostupňového, ako aj s ním nastolenou argumentáciou, k čomu v súhrne a taxatívnym výpočtom argumentoval:

„...   uzurpovaním   si   jednostranného   stanoviska   správnym   orgánom   o   spáchaní úmyselného protiprávneho konania v rozpore s ust. § 233, 238 a 241 zák č. 73/1998 Z. z., tak   ako   to   aj   vo   svojom   odôvodnení   personálneho   rozkazu   uvádza   správny   orgán a nepreskúmaním týchto záverov najmä s poukazom na ust. § 254 O. s. p, a ich následným prevzatím   prvostupňovým   a   odvolacím   súdom   do   zdôvodnenia   zákonnosti   personálneho rozkazu bol porušený č1. 50 ods. 1) a 2) ústavy s čl. 6 ods. 2 dohovoru.

... rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, 2 Sžo/33/2011 z 30. 05. 2012 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď v rozpore s ust. § 245 O. s. p. odmietol preskúmať služobné hodnotenie, ktoré tvorilo podklad pre vydanie personálneho rozkazu,   ktorým   som   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru   resp.   rozhodnutia   MV   SR, ktorým bolo zamietnuté moje odvolanie voči predmetnému personálnemu rozkazu....   nevysporiadaním   sa   s   mojou   argumentáciou   vo   vzťahu   k   v   žalobe   uvádzanej nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu pre nedostatok dôvodov mi bola odňatá možnosť konať pred súdom,   a teda porušené moje základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Skutočnosť, že mi nebolo doručené vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe a následný právny názor odvolacieho súdu o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je potrebné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušeniu čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR...“

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo J. P... uvedené v v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Čl. 50 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: 2 Sžo/33/2011 porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 05. 2012, č. k.: 2 Sžo/33/2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s ďalšími označenými právami rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3   Sžo/33/2011   z   30.   mája   2012.   Uvedeným   rozhodnutím   bolo   v   odvolacom   konaní potvrdené napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ktorým tento súd zamietol správnu žalobu podanú   sťažovateľom   vo   veci   jeho   nezákonného   prepustenia   zo   služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru. Súdnym rozhodnutiam predchádzali konania o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   ministerstva   vnútra,   ktorým   tento   žalovaný   správny   orgán   ako druhostupňový/odvolací orgán v personálnom konaní zamietol odvolanie sťažovateľa proti personálnemu rozkazu riaditeľa krajského riaditeľstva, ktorým bol sťažovateľ na podklade záverov negatívneho služobného hodnotenia prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. V rozsahu označených práv sťažovateľ koncentroval svoju argumentáciu (bod 3) predovšetkým na to, že najvyšší súd v odvolacom konaní sa ústavne súladným spôsobom   nevysporiadal   s   jeho   prednesenými   argumentmi   poukazujúcimi   tak na pochybenia   v   postupe   a   rozhodovacej   činnosti   správnych   orgánov,   ku   ktorým neprihliadol   ani   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí,   vrátane   samotného   procesného pochybenia krajského súdu,   ako aj s nastolenou   a zdôvodnenou   právnou argumentáciou podporenou   návrhmi   na   vykonanie   dokazovania,   čím   sa   mal   tak   dopustiť   arbitrárneho výkonu spravodlivosti a v dôsledku toho aj porušenia sťažovateľom označených práv.

8.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

II.A K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy

10.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 v podstatnom argumentoval:

«V   správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t. j. orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

V   predmetnej   právnej   veci   ide   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia žalovaného   o   prepustení   žalobcu   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z.

Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru (okrem iných). Štátnou službou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v služobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z. z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý   plní   úlohy   vo   veciach   vnútorného   poriadku,   bezpečnosti,   boja   proti   zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo   svojej   činnosti   riadi   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi   a   ostatnými   všeobecne záväznými   právnymi   predpismi   a   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská republika viazaná (ods. 3).

Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. („Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok,   a   to   aj   s   nasadením   vlastného   života.   Budem   sa   riadiť   ústavou,   ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda   sľubu,   ktorým   doktrínu   potvrdzuje   s   tým,   že   na   to   využije   všetky   svoje   sily   a schopnosti,   a   to   aj   s   nasadením   vlastného   života.   Uvedená   prísaha   nie   je   prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného   zboru,   ale   skutočným   potvrdením   záväzku.   Zložením   sľubu   sa   občan   stáva príslušníkom   Policajného   zboru,   kategórie   osôb,   ktorých   konanie,   ktoré   je   v   rozpore   s právnymi   predpismi,   bude   pre   služobné   pomery   posudzované   cez   prizmu   tohto   sľubu. Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandartné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo   nej,   ako   sa   k   tomu   zaviazali   (napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. 4 Sž 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie požiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej služby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu služobných povinností zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o- NS 53/03 zo dňa 18. novembra 2003).

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sž 92/97, 4   Sž   185/2000,   6   Sž   13/2001,   Sž-o-NS   23/2003,   Sž-o-NS   53/2003,   4   Sž   143/2002, 7 Sž 107/2001, 7 Sž 86/2002, 2 Sžo 156/2008, 2 Sž-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej   republiky   (napríklad   III.   ÚS   366/06,   III.   ÚS   263/06)   vyplýva,   že   v   konaní o prepustenie policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   o   prepustení   žalobcu   zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len   otázka,   či   sú   splnené   zákonné   predpoklady   na   prepustenie   policajta   zo   služobného pomeru   podľa   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   Preto   nemožno   vo   veci   žalobcu   v   súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej   hlavy piatej časti   Občianskeho súdneho poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom.   Sankciu   za   porušenie   služobnej   prísahy   a   služobnej   povinnosti   nie   je   možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania,   keďže   porušenie   služobnej   prísahy,   resp.   služobnej   povinnosti   nemusí   nutne dosahovať   intenzitu   trestného   činu.   Preto   konanie   v   personálnych   veciach   príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z. z., o ktoré   však   v   predmetnej   právnej   veci   nejde)   nie   je   podmienené   výsledkom   trestného konania.

Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou   procesu   a   podstatne   voľnejšou   procesnou   úpravou   dokazovania. V správnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania.

V konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu zásady plnej jurisdikcie vyplývajúcej z ustanovenia § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa citovaného ustanovenia, ak   správny   orgán   rozhodol   o   spore   alebo   o   inej   právnej   veci   vyplývajúcej z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných   a   obchodných   vzťahov   (§   7   ods.   1)   alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   základe   toho   v   preskúmavanej právnej veci, ktorej predmetom je vyhodnotenie správnosti aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov na prepustenie žalobcu zo štátnej služby príslušníka Policajného zboru, krajský súd vychádzal zo skutkových zistení a dôkazov vykonaných správnym orgánom, ktoré   považoval za dostatočné,   čo   mu umožňuje   ustanovenie §   250i ods.   2 druhá veta Občianskeho   súdneho   poriadku.   Uplatnenie   plnej   jurisdikcie   súdom   v   súdnom preskúmavacom konaní nemusí v každom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov zo strany súdu; súdu je umožnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov, ktoré vykonal správny orgán (pretože ich súd považuje za dostatočné a v súdnom konaní by došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môže súd pristúpiť až v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych orgánom), prípadne   môže   vykonať   aj   ďalšie   dôkazy   nevykonané   správnym   orgánom,   čo   však v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací súd považovali skutkový stav zistený žalovaným na posúdenie predmetnej právnej veci za dostatočný. Pri dokazovaní podľa § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemôže ísť o   doplnenie   dokazovania   v   zásadnom   smere   (napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, že ani v prípadoch plnej jurisdikcie by súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy na konanie a rozhodnutie vo veci.

Dôvody prepustenia policajta podľa § 192 od. 1 psím. d) zákona musia byť dané v okamihu prepustenia bez ohľadu na možný budúci výsledok trestného konania, pretože personálne konanie prebieha nezávisle od trestného konania.

V danom prípade preto nemôže mať právny význam pre zákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu argumentácia žalobcu, že bol v konaní 4T 25/2011 pred Okresným súdom Zvolen rozsudkom zo dňa 13.3.2012 oslobodený spod obžaloby. V danom prípade si žalobca musí uvedomiť, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru sa nerieši jeho trestná zodpovednosť.   Otázka viny zo spáchania trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení policajta z dôvodu uvedeného v ust. § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z. Taktiež vedené trestné konanie voči policajtovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Oprávnený orgán nie je povinný ani prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými. Zákon takýto postup ani nepredpokladá, čo vyplýva z toho, že „striktne stanovil krátke lehoty na uplatnenie prepúšťacieho dôvodu, a pritom ide o alternatívu (súbeh trestného a personálneho konania), s ktorou možno bežne rátať.

Odvolací súd pre úplnosť veci uvádza, že svoju argumentáciu o oslobodení spod obžaloby na Okresnom súde vo Zvolene by mohol s úspechom namietať, zrejme ak by sa jednalo   o   oslobodenie   spod   obžaloby   v   prípade   skutkovej   podstaty   prepustenia   zo služobného pomeru policajta uvedenej v § 192 ods. 1 písm. f) zák. č. 73/1998 Z. z., kde zákonodarca zakotvil, že policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde a uvedený dôvod prepustenia nemožno   zamieňať   s   prepustením   zo   služobného   pomeru   podľa   §   192   ods.   1   písm.   d) uvedeného zákona.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený, resp. že bol spracovaný neobjektívne,   tendenčné   a   pod.,   tak   nič   nebránilo   žalobcovi,   aby   príslušné   služobné hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., čo však žalobca opomenul.

Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s krajským súdom, že vzhľadom na takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto žalobe nemohol už krajský súd   vstupovať   a   preskúmavať   zákonnosť   právoplatného   služobného   hodnotenia   žalobcu a správne   tvrdí   krajský   súd,   že   právoplatným   rozhodnutím   o   tejto   otázke   bol   pri rozhodovacej činnosti viazaný.

Pokiaľ   žalobca   namietal,   že   krajský   súd   mu   nedoručil   vyjadrenie   žalovaného   k žalobe a že tým nie je možné považovať prvostupňové rozhodnutie za spravodlivé, Najvyšší súd SR sa nemohol stotožniť s touto argumentáciou a obranou žalobcu a považuje ju za účelového charakteru. Žalobca v podstate všetky svoje tvrdenia v tomto smere prebral z civilného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo 115/2011 zo dňa 20. októbra 2011. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, že nejde o totožné veci, ale naopak o diametrálne   odlišné   právne   veci.   Taktiež   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   žalobca prehliada určité špecifiká, ktorými je ovládané správne súdnictvo oproti civilnému procesu. Najvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť, že krajský súd bol v preskúmavanej veci preto viazaný v konaní podľa V. časti II. hlavy O. s. p. obsahom jednotlivých bodov žaloby, s ktorými   bol   povinný   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   vysporiadať   a   túto   svoju   zákonnú povinnosť si podľa názoru odvolacieho súdu náležite splnil.

Pre   úplnosť   veci   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   žalobca   si   musí uvedomiť, že krajský súd sa mohol v prvostupňovom konaní zaoberať iba žalobnými bodmi, ktoré   žalobca   uplatnil   v   2   mesačnej   zákonnej   lehote   na   podanie   žaloby.   Preto   nemá opodstatnenie argumentácia žalobcu, že pre nedoručenie mu vyjadrenia k žalobe bol vo vzťahu   k   nemu   nespravodlivý   proces.   Taktiež   žalobca   si   musí   uvedomiť,   že   pokiaľ   by i krajský súd bol žalobcovi doručil predmetné vyjadrenie žalovaného, tak žalobca by i tak nemohol po 2 mesačnej zákonnej lehote uplatňovať rozšírenie žalobných dôvodov, pretože takýto postup je v správnom súdnictve v konaní podľa V. časti hlavy II. neprípustný. I keď odvolací súd pripúšťa, že v danom prípade krajský súd mal žalobcovi doručiť i vyjadrenie   žalovaného a   zrejme   opomenul   túto   svoju procesnú povinnosť,   tak napriek tomu toto procesné pochybenie krajského súdu nemôže samo osebe spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia   krajského   súdu   a   ani   by   nemohlo   pre   žalobcu   privodiť   priaznivejšie rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom konaní sa príslušné služobné hodnotenie žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový materiál k terajšiemu predmetnému konaniu žalovaného.

Pre   úplnosť   veci   Najvyšší   súd   SR   vzhľadom   na   svoje   právne   závery   v   tejto preskúmavanej veci si dovolí poukázať tiež na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR obsiahnutú v nálezoch sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 a pod., z ktorej nesporne vyplýva, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom zákona, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 229/2008-51 zo dňa 11. mája 2011 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a stotožnil sa s jeho odôvodnením (§219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).»

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   a   2   ústavy   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozsudkom sp. zn. 2 Sžo/33/2011 z 30. mája 2012 sú zlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy.   Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

13.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa   námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

14.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   v   napadnutom rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu,   relevantných   právnych   noriem,   ako   aj   z   ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vo veciach služobného pomeru. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový   stav,   k   čomu   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. V súvislosti s námietkou sťažovateľa poukazujúcou na to, že „Nedôveryhodnosť dôkazov bola... daná už na samotnom začiatku správneho konania... sa prvostupňový ani druhostupňový   súd   nezaoberal...“,   a   to   aj   napriek   jej   namietaniu „...   v   žalobe   ako   aj v odvolaní...“, pričom vo vzťahu k nej naopak „... prvostupňový ako aj odvolací súd zhodne uviedli, že sťažovateľ mal príslušné služobné hodnotenie napadnúť žalobou v konaní podľa V.   časti   hlavy   II   O.   s.   p.“,   ústavný   súd   odkazuje   na   vysvetlenie/odôvodnenie   tejto argumentačnej   námietky   sťažovateľa   v napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ktorý v tomto smere uviedol, že „Aj podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ žalobca mal za to, že skutkový stav tvoriaci podkladový materiál o jeho prepustení, nebol dostatočne zistený, resp. že bol spracovaný neobjektívne, tendenčne a pod., tak nič nebránilo žalobcovi, aby príslušné služobné hodnotenie napadol žalobou v konaní podľa V. časti hlavy II. O. s. p., čo však   žalobca   opomenul.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   odvolací   súd   stotožňuje   s   krajským súdom, že vzhľadom na takýto skutkový a právny stav veci je potrebné považovať záver služobného hodnotenia za otázku, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. V konaní o tejto žalobe   nemohol   už   krajský   súd   vstupovať   a preskúmavať   zákonnosť   právoplatného služobného hodnotenia žalobcu a správne tvrdí krajský súd, že právoplatným rozhodnutím o tejto otázke bol pri rozhodovacej činnosti viazaný.“. S uvedeným zdôvodnením sa ústavný súd v plnej miere stotožňuje a je toho názoru, že predmetný právny výklad najvyššieho súdu ani   v   tomto   smere   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení sťažovateľom označeného práva podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy, ale naopak, je praktickým zohľadnením jednej zo základných právnych zásad „právo patrí bdelým“, a preto nemohol sťažovateľ rozumne a objektívne očakávať, že správny súd bude vykonávať dokazovanie o skutočnostiach, ktoré sťažovateľ mal a mohol uplatniť v inom, na to určenom konaní, a neurobil tak iba z dôvodu svojej pasivity, a tým v podstate nahrádzať aktivitu/postup sťažovateľa.

16.   V   súvislosti   s   ďalšou   námietkou   sťažovateľa   spočívajúcou   v   procesnom pochybení   krajského   súdu,   ktorý   nedoručil   vyjadrenie   žalovaného   sťažovateľovi pred rozhodnutím vo veci samej, ku ktorej dôvodil, že „Skutočnosť, že mi nebolo doručené vyjadrenia sa správneho orgánu k mojej žalobe a následný právny názor odvolacieho súdu o faktickej nepotrebnosti tohto doručenia je potrebné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR...“, k čomu najvyšší súd uviedol, že „... toto procesné pochybenie krajského súdu   nemôže   samo   osebe   spôsobiť   nezákonnosť   rozhodnutia   krajského   súdu   a   ani   by nemohlo   pre   žalobcu   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vzhľadom   na   zistený   skutkový a právny stav veci, pretože v predchádzajúcom konaní sa príslušné služobné hodnotenie žalobcu stalo právoplatným a tvorí podkladový materiál k terajšiemu predmetnému konaniu žalovaného“,   považuje   ústavný   súd   toto   zdôvodnenie   za   zrozumiteľné,   vychádzajúce z okolností veci, pričom z rozboru právnych prostriedkov sťažovateľom uplatnených tak v konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní pred orgánmi súdnej moci je zrejmé, že jeho   argumentácia   je   konzistentná,   v   rozhodujúcich   skutkových   a   právnych   otázkach totožná   a   bola   ním   uplatnená   aj   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   ako   súdom druhostupňovým/odvolacím,   ktorému   jej   právne   východiská   a   závery   boli   známe   tak v konkrétnych,   ako   aj širších   súvislostiach.   Inými   slovami,   aj   keď   opomenutie   zaslania vyjadrenia protistrany je nepochybným pochybením v procesnom postupe krajského súdu ako súdu prvostupňového, mal sťažovateľ možnosť a plnú potenciu vyjadriť sa vo všetkých svojich   konkrétnych   aj   všeobecných   súvislostiach   súvisiacich   s   predmetnou   vecou v podanom odvolaní ako riadnom opravnom prostriedku, ktoré boli prítomné/zohľadnené, aj keď   nie   v   prospech   sťažovateľa,   v   napadnutom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu;   uvedené argumenty   sťažovateľa   v   merite   prerokovávanej   veci   boli   rovnaké/totožné   a   ním deklarované v   priebehu   celého   konania, nielen   pred   krajským   súdom,   ale aj   najvyšším súdom. Reagujúc v argumentačnej rovine sťažovateľa, ktorý svoje argumenty aj vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného, ako aj vo vzťahu k pochybeniu a celkovému posúdeniu merita jeho právnej veci krajským súdom ako súdom prvostupňovým mal možnosť opakovane uplatniť   v podanom   odvolaní   za   neopomenutia   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho   k   týmto   skutočnostiam,   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   korigované procesné pochybenie krajského súdu súdom najvyšším v odvolacom konaní. Tento názor ústavného súdu vychádza z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj   „ESĽP“),   podľa   ktorej   nedostatok   pri   uplatňovaní   niektorých   záruk   spravodlivého súdneho   konania,   napr.   na   prvostupňovom   súde,   môže   byť   korigovaný   konaním   na druhostupňovom   súde   (Le   Compte,   Van   Leuven   a De   Meyere   z 23.   júna 1981,   Adolf c. Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge c. Holandsko z 29. mája 1986).

17. Ústavný súd nekonštatuje ani porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže z obsahu spisu nezistil, že by sťažovateľovi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho   bolo   znemožnené   obrátiť   sa   na   súd,   keď   sa   domnieval,   že   rozhodnutím ministerstva   vnútra   bol   ukrátený   na   svojich   právach.   Sťažovateľ   uplatnil   ochranu   proti svojmu   prepusteniu   zo   služobného   pomeru   v   správnom   konaní,   ako   aj   v   konaní   pred všeobecnými   súdmi.   Táto   ochrana   mu   nebola   žiadnym   spôsobom   obmedzená   alebo znemožnená.   Súd   prvého   stupňa,   ako   aj   druhostupňový   súd   zákonnosť   rozhodnutia ministerstva vnútra preskúmali a svoje závery riadne odôvodnili.

18. Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   ústavy   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

19. K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry ESĽP pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich   z   verejného   práva.   ESĽP   konštatoval,   že   aj   konania   kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru   v   jeho   občianskoprávnej   časti,   ak   je   ich   výsledok   rozhodujúci   pre   práva a povinnosti súkromného charakteru.

20.   Už   v   skoršej   judikatúre   ESĽP   uviedol,   že   právo   členských   štátov   zásadne rozlišuje   medzi   štátnymi   zamestnancami   a   súkromnoprávnymi   zamestnancami,   pričom spory   týkajúce   sa   náboru,   výkonu   povolania   (kariéry)   a   ukončenia   pracovnej   činnosti štátnych   zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru (rozhodnutie   vo   veci   Niegel   proti   Francúzsku   zo   17.   marca   1997).   Výnimkou   sú   len prípady, ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

21. V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č.   28541/95)   súd   priniesol   nové   tzv.   funkčné   kritérium   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1 dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené   na   povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich držitelia   teda   držia   v   rukách   časť   suverenity   štátu.   Ten   má   potom   legitímny   záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov   štátu,   ktorých   zamestnanie   je   charakteristické   špecifickými   činnosťami verejnej   správy   do   tej   miery,   v   akej   táto   koná   ako   držiteľka   verejnej   moci   poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

22.   Súd   v   rozhodnutí   Engel   a   iní   proti   Holandsku   z   8.   júna   1976   po   prvýkrát formuloval kritéria vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a záruk spravodlivého procesu,   ktorými   sú   kvalifikácia   deliktu   podľa   vnútroštátneho   práva,   povaha   deliktu z hľadiska   chráneného   záujmu   a   účel   ukladanej   sankcie   a   jej   závažnosť.   Ďalšími rozhodnutiami štrasburských orgánov ochrany práva v súvislosti s ustálením a výkladom pojmu závažnosti uloženej sankcie ako kritériom na posúdenie prípadu ako „trestného“ neboli za dostatočne prísne na to, aby boli považované za „trestné“ uznané, ani sankcie ako napr. trest odňatia slobody pre vojaka v dĺžke 5 dní, prepustenie dôstojníka do zálohy, prepustenie policajta zo služby a pod.

23.   Prihliadajúc na   výklad a   aplikáciu   pojmov   „občianske   práva   alebo záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   vydaného   v   konaní   o   prepustení sťažovateľa   zo   služobného   pomeru.   Vzhľadom   na   záver   ústavného   súdu o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru na prípad sťažovateľa, ktorý nemožno zahrnúť pod pojem „trestné obvinenie“, nie je na jeho prípad aplikovateľná ani trestná časť čl. 6 dohovoru, teda sťažovateľom namietané porušenie princípu prezumpcie neviny podľa čl. 6 ods.   2   dohovoru.   Vzhľadom   na tieto   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   už pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   o   jej   odmietnutí   v   tejto   časti   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 a 2 ústavy

24. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal tiež   porušenie   aj   ďalších   v   petite   sťažnosti   označených   základných   práv   zaručených ústavou.   Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   v   petite   označených   práv   len   z   dôvodu svojho nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd po vecnom prieskume jeho argumentácie nezistil naplnenie predpokladov porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy. Keďže ústavný súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013