znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   januára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 10/2011 z 27. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2011 doručená sťažnosť Petra Jarkovského, Dúbravská 81, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 Co 10/2011 z 27. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „ napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 a ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 18 Co 10/2011 zo dňa 27. 06. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 06. 2011, sp. zn. 18Co 10/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 €... v prospech JUDr. J. G... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ sa v civilnom konaní, žalobou voči žalovaným domáhal vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe bytového domu..., ktorého sú žalovaní spoluvlastníkmi a ktorý je postavený na pozemku – parcele KN-C č. 1510 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2, zapísanom na LV č. 13522, k. ú. P., ktorého je sťažovateľ vlastníkom. Sťažovateľ navrhoval vyporiadať vzťah podľa ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ žiadal,   aby   súd   zaviazal   žalovaného   v   1.   rade   spolu   so   žalovaným   v   2.   rade   zaplatiť sťažovateľovi   spoločne   a nerozdielne   sumu   vo   výške   453.278,-   Sk   (15.046,073   EUR), rovnajúcu sa podielu 11228/45466 na všeobecnej hodnote vecného bremena, žalovaného v 3. rade spolu so žalovaným v 4. rade zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 453.278,- Sk (15.046,073 EUR), rovnajúcu sa podielu 11228/45466 na všeobecnej hodnote   vecného   bremena,   žalovaného   v   5.   rade   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   vo   výške 464.461,- Sk (15.417,280 EUR), rovnajúcu sa podielu 11505/45466 na všeobecnej hodnote vecného bremena, žalovaného v 6. rade spolu so žalovaným v 7. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu   vo výške   464.461,-   Sk   (15.417,280   EUR),   rovnajúcu   sa   podielu   11505/45466   na všeobecnej hodnote vecného bremena, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia. Hodnota vecného bremena bola stanovená na základe znaleckého posudku znalca, Ing. J. F., PhD., č. 167/2008 zo dňa 10. 10. 2008.“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 267/2008-153 z 22. júna 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)   zamietol   žalobu   sťažovateľa   a v   odôvodnení   rozsudku   uviedol: „Žalobca nehnuteľnosť nadobudol kúpou od M. J., ktorá vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam nadobudla k 9. 1. 1986 a toto vlastníctvo bolo deklarované rozsudkom Okresného súdu Prešov vedeným pod sp. zn. 12 C 4/1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 12. 2006... Pôvodná   vlastníčka,   rovnako   ani   jej   právni   predchodcovia,   nedali   súhlas   so   zriadením uvedených stavieb na predmetných nehnuteľnostiach, pričom žalobca vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol v roku 2007. Žalovaní, ktorí sú v súčasností vlastníkmi bytov,   resp.   spoluvlastníkmi,   nadobudli   toto   vlastníctvo   k   bytom   na   základe   zmluvy   o prevode vlastníctva družstevného bytu v roku 1995 uzavretých podľa Zákona č. 42/1992 Zbierky   o   úprave   majetkových   vzťahov   a   vyporiadaní   nárokov   v družstvách   v   znení neskorších právnych predpisov a Zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...

Vo veci bolo nepochybne preukázané, že v danom prípade sa jedná o stavbu – bytový dom na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c OZ, pričom... nešlo o stavbu oprávnenú... Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že ide o nehnuteľnosť – bytový dom stojacu na pozemku žalobcu, na ktorý sa vzťahuje špeciálny režim stanovený Zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje okrem iného aj vzťah medzi vlastníkom bytu, resp. bytov a práva k pozemku, na ktorom tento dom stojí. Žalobca poukazoval prostredníctvom právnej zástupkyne, že tento špeciálny právny   predpis   nerieši   situáciu   náhrady   za   zriadené   vecné   bremeno.   Žalobný   návrh obmedzil na žiadané finančné plnenie.

Podľa § 23 ods. 5 Zákona č. 182/1993 vlastník bytového domu, ak nie je vlastníkom pozemku, pričom je nemožné vyriešiť jeho vzťah postupom podľa 23 ods. 1 až 4, vzniká zo zákona k pozemkom právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníka domu. Na uvedené ustanovenie nadväzuje ust. § 151o OZ.

Vysporiadanie vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku nebol možný postupom podľa ods. 1, ani ods. 2 § 135c OZ, vzhľadom na to, že hodnota stavby, ako aj na to, že slúži na zabezpečenie bývania ako základného ústavného práva žalovaných, nie je dôvodné rozhodnutie o jej odstránení a ani nebol daný dôvod pre postup podľa § 2 citovaného zákona, nakoľko vlastník pozemku nemal snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva. Taktiež tu osobitný predpis stanovil, že nariaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona, nebol daný dôvod ani na postup podľa § 135c ods. 3 OZ. Z tohto dôvodu sa súd zaoberal len samotnou otázkou zaplatenia finančnej náhrady za takéto zriadenie vecného bremena...

Súd dospel k záveru, že právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena   je   majetkovým   právom,   vlastník   pozemku   mal   možnosť   domáhať   sa   náhrady za zriadenie   vecného   bremena,   ktorý   nárok   však   podlieha   premlčaniu   v   zmysle   §   100 a nasledujúcich OZ, takže platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Začiatok plynutia premlčacej doby je vymedzený objektívne,   to znamená,   že táto premlčacia doba začína plynúť prvým dňom, keď sa toto právo mohlo vykonať. Toto právo sa mohlo vykonať v prvý deň, v deň účinnosti Zákona č. 182/1993, ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol účinnosť dňom 1. 9. 1993. Trojročná všeobecná premlčacia doba teda uplynula dňa 1. 9. 1996, pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí, a to dňa 27. 4. 2007. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka (§ 111 OZ).

Premlčacia   doba   začala   plynúť   účinnosťou   daného   zákona   a   bez   ohľadu na skutočnosť, že až neskôr sa žalobca stal vlastníkom predmetného pozemku, uplynula v roku 1996...

Čo sa týka námietky vznesenej žalobcom ohľadom skutočnosti, že právo na zriadenie vecného   bremena   sa   nepremlčuje,   s   tým   možno   len   súhlasiť.   Avšak   v   konaní   nešlo o zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré bolo zriadené zo zákona, ale išlo o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie...“

Na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok okresného súdu a v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa v tom, že sa jedná o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku...

Záver súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za správny pokiaľ konštatoval, že vecné bremeno k predmetnému pozemku vzniklo žalovaným v zmysle zákona § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Vznik tohto vecného bremena zo zákona je treba považovať za usporiadanie stavby na cudzom pozemku, bez ohľadu na to či táto bola zriadená oprávnene alebo   neoprávnene.   Vlastníkovi   domu,   ak   nebol   vlastníkom   pozemku   vzniklo   právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapísalo do katastra nehnuteľnosti. Toto vecné bremeno vzniklo od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda dňom 1. 9. 1993.

Vecné   bremená   zriadené   na   základe   zákona   majú   špecifický   režim,   upravený verejnoprávnymi   predpismi,   na   základe   ktorých   boli   zriadené.   Zároveň   majú   aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným, než vlastníkom veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho   sa   zdržať   alebo   niečo   konať.   Tzv.   zákonné   vecné   bremená   majú   tiež   tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Nejedná sa však o komplexnú úpravu, ktorá by   vylučovala   použitie   všeobecnej   úpravy   občianskeho   práva   vo   vzťahu   k   vecným bremenám. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim   všeobecnou   úpravou   podľa   hmotnoprávnych   ustanovení   Občianskeho   zákonníka. Preto aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vznikajú za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v kontexte s tým aj s vysloveným právnym záverom v podobnej úprave Občianskeho zákonníka, konkrétne § 135c, ods. 3, ktorý tiež upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu.

Finančná   náhrada   za   zriadenie   vecného   bremena   je   nepochybne   majetkovým právom,   vyplývajúcim   z   vecného   bremena.   Predmetné   vecné   bremeno   vzniká   „in   rem“ (k veci) a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny   vlastníctva.   Nemožno   teda   jeho   vznik   posudzovať   samostatne   u   každého   nového vlastníka zaťaženého pozemku.

Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorázová, nemá teda charakter opakujúceho sa plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník   zaťaženého   pozemku   nový   nárok   na   finančnú   náhradu   za   už   vzniknuté   vecné bremeno. Tento nárok je iba jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. t. j. k 1. 9. 1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, (v danom prípade žalobca) už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom. Vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady.

Bolo preto vecou pôvodnej vlastníčky (v danom prípade vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu v Prešove sp. zn. 12C 4/1996) t. j. M. J., či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V zápornom prípade nárok neprechádza na nového majiteľa, ako kupujúceho. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že citované rozhodnutie Okresného súdu v Prešove 12C 4/1996 je deklaratórne, pretože sa ním len osvedčilo vlastnícke právo M. J. titulom dedenia a to dňom 9. 1. 1996, teda smrťou poručiteľky P. V.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku, na ktorom sa nachádza   bytový   dom   vo   vlastníctve   žalovaných   v   roku   2007,   však   spolu   s   prevodom vlastníckeho práva prešlo na neho aj obmedzenie, spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného   bremena   k   predmetnému   pozemku,   upravujúceho   pomery   existujúcej   stavby   – bytového domu k pozemku v jeho vlastníctve. Náhrada na zaplatenie odplaty za užívanie vecného bremena vznikla iba pôvodnej vlastníčke M. J. a nie samotnému odporcovi. Tento záver vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku 3Co 165/2008 zo dňa 22. 4. 2009, prejednávajúci   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   v   Prešove   25C 196/2007-135 zo dňa 23. 6. 2008, týkajúci sa žalobcu a totožného práva, ktoré vzťahovalo iba k inej parcele a inému bytového domu. S týmto záverom sa stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení č. k. III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 1. 2010.

V tomto smere je potrebné uviesť, že posudzovanie premlčania by bolo na mieste iba v   prípade,   žeby   žalobcovi   vzniklo   právo   na   zaplatenie   náhrady   za   zriadenie   vecného bremena.   Keďže   mu   toto   právo   nevzniklo,   posudzovanie   premlčania   nároku   je   právne bezvýznamné...»

Sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných a iných práv napadnutým rozsudkom   krajského   súdu,   ktorý   je   podľa   neho   založený   na   nesprávnych   skutkových a právnych záveroch a jeho odôvodnenie je nedostatočné.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľa   v   sťažnosti   je   jeho   nesúhlas   so   záverom okresného súdu a následne aj krajského súdu v napadnutom rozsudku, že v danom prípade k vyporiadaniu   stavby   na   cudzom   pozemku   došlo   ex   lege   zriadením   vecného   bremena k pozemku   zo   zákona   („§   23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Z.   z.“),   a   tým   nie   je   možné vyporiadanie stavby na cudzom pozemku podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Taktiež nesúhlasí s názorom, že nárok na finančnú náhradu a za vznik vecného bremena zo zákona („§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.“) je jednorazový a prináleží len tomu vlastníkovi pozemku, ktorý bol jeho vlastníkom v čase vzniku vecného bremena, a nie ďalšiemu vlastníkovi, ktorý už nadobudol pozemok zaťažený vecným bremenom. Sťažovateľ namietal, že ním uplatnené nároky boli okresným súdom aj krajským súdom posudzované ako majetkové nároky z titulu náhrady za vecné bremeno už zriadené zo zákona k pozemkom (ku ktorým nadobudol   vlastníctvo potom, ako došlo ku vzniku vecného bremena), a nie ako nároky z titulu vyporiadania stavby na cudzom pozemku podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak ako si on uplatňoval svoje nároky v žalobe.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že on „sa domáha vyporiadania práv k neoprávnenej stavbe, podľa § 135c OZ za náhradu, tzn., že… požaduje finančné plnenie – ako následok vysporiadania neoprávnenej stavby a nie titulom náhrady za zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.. Z dôvodu existencie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., žalobný petit neobsahuje aj návrh na zriadenie vecného bremena. To znamená len toľko, že titulom vyporiadavania práv k neoprávnenej stavbe vecné bremeno netreba zriaďovať duplicitne...

Tvrdenie   porušovateľa,   že   v   zmysle   §   23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   je vysporiadaná neoprávnená stavba bytového domu, a že finančná náhrada za zriadené vecné bremeno je jednorázová a tento nárok je len jeden a má ho len ten vlastník, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z.   z.,   treba   považovať   za   neodôvodnené   vybočenie   zo   štandardného   výkladu,   ktoré predstavuje interpretačnú svojvôľu.

Sťažovateľovi nie je zrejmé, prečo má porušovateľ za to, že neoprávnená stavba sa vyporiadava podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a nie podľa ust. § 135c OZ... Porušovateľ   vôbec   nepochopil   podstatu   žaloby   a   neposkytol   sťažovateľovi   súdnu ochranu, keďže odmietol vysporiadať vzťah k neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ s tým, že je vysporiadaný v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z...

Vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej stavbe je možné len na návrh vlastníka pozemku,   nie špeciálnym   právnym   predpisom –   § 23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Z.   z.. Existencia zákonného vecného bremena znamená pri postupe podľa § 135c ods. 3 OZ len toľko,   že   titulom   vysporiadávania   práv   k   neoprávnenej   stavbe   ho   netreba   zriaďovať duplicitne.

Sťažovateľ   v   tomto   konaní   nepožadoval   finančnú   náhradu   za   existujúce   vecné bremeno,   resp.   samotné   vyplatenie   finančnej   náhrady,   ale   žiadal   všeobecný   súd,   aby vysporiadal vzťah k neoprávnenej stavbe. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, teda nepremlčuje sa právo vlastníka pozemku žiadať súd o rozhodnutie – o vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ. Až súčasťou   rozhodnutia   súdu   –   na   návrh   vlastníka   pozemku,   sa   priznáva   náhrada   pri vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe, a o to sťažovateľovi ide v predmetnom konaní... Sťažovateľ sa domáha vysporiadávania práv k neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ, ktoré právo sa nepremlčuje. Preto pokiaľ o neoprávnenej stavbe nie je v príslušnom konaní rozhodnuté, nemožno právne vzťahy medzi účastníkmi konania, a to: vlastníkom pozemku a vlastníkom neoprávnenej stavby, považovať za vysporiadané. Preto nie je možné, aby sa premlčal nárok, ktorý vzniká až vydaním rozhodnutia súdu v príslušnom konaní… Pokiaľ   doteraz   neboli   vysporiadané   právne   vzťahy   k   neoprávnenej   stavbe   podľa § 135c OZ, nemôže sa premlčať nárok, ktorý je dôsledkom vysporiadania týchto práv...“.

Sťažovateľ považuje za nesprávne aj právne závery okresného súdu a krajského súdu v   tom   smere,   že   v   danom   prípade   neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyporiadanie   stavby na cudzom pozemku podľa § 135c ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, a k tomu uviedol: „Nevedno však, prečo nebol možný postup podľa ods. 1, ani podľa ods. 2 § 135c OZ, keďže chýba   odôvodnenie.   V   tejto   časti   je   napadnuté   rozhodnutie   nepreskúmateľné,   pre neexistenciu žiadnych dôvodov a nezrozumiteľnosť...

nie je zrejmé, ako všeobecný súd dospel ku skutkovým zisteniam, že vlastník pozemku – sťažovateľ, nemal snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva, keď dokazovanie v tomto smere súd nevykonal...

Konštatovanie všeobecného súdu, že vzťah k neoprávnenej stavbe je vysporiadaný v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., (na základe čoho následne zamietne nárok sťažovateľa, legalizujúc tým zásah do vlastníckeho práva sťažovateľa), musí byť spojené s odkazom na konkrétnu právnu normu, ktorá umožňuje vysporiadať takýto vzťah vlastníka neoprávnenej stavby s vlastníkom dotknutého pozemku. V posudzovanom prípade to tak nebolo,   a   preto   možno   uzavrieť,   že   rozsudok   porušovateľa   vykazuje   vysoký   stupeň arbitrárnosti...

Je   neprípustné   dôvodiť   existenciou   akéhosi   vyššieho   -   nadradeného   verejného záujmu   (z   dôvodu   zaistenia   bývania),   ktorý   by   bez   ďalšieho   ústavne   legitimizoval vyvlastnenie de facto. Nepriznaním súdnej ochrany – nevysporiadaním práv k neoprávnenej stavbe, by sťažovateľ stratil úplne a definitívne kontrolu nad svojim pozemkom, aj keď mu dotknutý pozemok formálne patrí...

Ústavne   nekonformným   výkladom   §   23   ods.   5   zákona   č.   182/1993   Z.   z. porušovateľom, došlo k vyčleneniu skupiny vlastníkov vo vzťahu k slobode vlastníctva tým. že niektorí vlastníci pozemkov,   na ktorých sa nachádzajú neoprávnené stavby bytových domov, sú vyčlenení voči vlastníkom ostatných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú iné neoprávnené   stavby,   pričom   takéto   vyčlenenie   je   na   príťaž   z   hľadiska   ochrany   ich vlastníckeho práva. Zároveň došlo k priamej diskriminácii tých vlastníkov pozemkov na ktorých sa nachádzajú neoprávnené stavby bytových domov...

Po   zhrnutí   vyššie   uvedených   skutočností   je   nepochybné,   že   v   prejednávanej   veci došlo zo strany všeobecného súdu k porušeniu práva sťažovateľa, zakotveného v ust. § 123 OZ... Porušenie týchto ustanovení občianskeho zákonníka má potom vo svojom dôsledku porušenie vlastníckeho práva sťažovateľa zakotveného v čl. 20 Ústavy SR, ako aj v čl. 11 ods. 1 listiny, podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok, vlastnícke právo všetkých vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu   a   rovnako   tak   porušenie   práva   na spravodlivý   proces,   zakotveného   v   čl.   36   listiny.   Arbitrárnym   postupom   zo   strany porušovateľa došlo zároveň aj k zásahu do princípu právnej istoty, ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR...“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   v   súvislosti   so   svojou   argumentáciou   na „Rozsudok NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2392/99 zo dňa 17. 04. 2001“ a „Rozsudok NS ČR, sp. zn.   22 Cdo 1438/2004   zo   dňa   16.   05.   2005“,   ďalej   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn. PL. ÚS 38/1995 z 3. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 19/2009 z 26. januára 2011 a sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011, v ktorých sú podľa neho vyslovené právne závery totožné s jeho argumentáciu uvedenou v sťažnosti. Sťažovateľ preto ústavnému súdu navrhol, aby v prípade, ak dospeje pri rozhodovaní o jeho sťažnosti k iným záverom, ako sú uvedené v označených nálezoch, vec predložil na rozhodnutie plénu ústavnému súdu s návrhom na zjednotenie odchylných právnych názorov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v   tom,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   vyslovil   podľa   sťažovateľa nesprávne a arbitrárne skutkové a právne závery a svoj rozsudok neodôvodnil dostatočne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   na   odvolanie   sťažovateľa   potvrdil   rozsudok okresného   súdu,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   citovaná   v   časti II tohto uznesenia.

Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery v ňom vyslovené boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v právnom závere vyslovenom krajským súdom, podľa ktorého zriadením vecného bremena v zmysle zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   bol   vzájomný   vzťah   medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi stavby vyriešený ex lege, a preto aplikácia ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka o vyporiadaní stavby na cudzom pozemku už neprichádzala do úvahy, pričom vzhľadom na čl. 11 ods. 4 listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov   stavby.   Nie   je   možné   ustáliť   prvky   arbitrárnosti   ani   v   závere,   že   právo   na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným   bremenom   zaťaženého   pozemku   v   momente   vzniku   vecného   bremena,   a   nie sťažovateľovi,   ktorého   krajský   súd   nepovažoval   za   aktívne   vecne   legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   v   plnom   rozsahu   poukazuje   na   obdobné   závery vyslovené vo svojom uznesení č. k. II. ÚS 506/2011-21 z 3. novembra 2011.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   dostatočne   a   relevantne   vysporiadal a sťažovateľ v napadnutom rozsudku dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými a inými právami sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu. Dedenie   sa   zaručuje.   Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08) zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo porušené právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 18), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

V závere ústavný súd uvádza, že problematika riešená v nálezoch ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/1995 z 3. apríla 1996, sp. zn. PL. ÚS 19/2009 z 26. januára 2011 a sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23. júna 2011 a v nich vyslovené právne názory nemajú vecnú súvislosť s posudzovanou sťažnosťou, a preto nie je daný dôvod na predkladanie predmetnej veci na zosúlaďovanie   odlišných   právnych   názorov   plénu   ústavného   súdu,   ako   to   navrhoval sťažovateľ.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012