znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. D., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. N., B., ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 367/2005 z 28. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   L.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných   práv   zaručených   v čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 367/2005 z 28. februára 2006.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   žalobou   podanou   na   Okresnom   súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal odporovateľnosti právnych úkonov žalovaných   z   dôvodu,   že   tieto   úkony   boli   vykonané   s   cieľom   znížiť   majetok   jedného zo žalovaných. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 38/2005 z 30. septembra 2005 žalobu zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   sťažovateľ   podal   odvolanie.   Po   podaní   odvolania týkajúceho sa uvedenej právnej veci krajský súd vyhlásil na majetok žalovaného v 1. rade konkurz a určil správcu konkurznej podstaty (konanie je vedené pod sp. zn. 28 K 37/2005). Krajský súd po podaní odvolania sťažovateľom ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za   toto   podanie.   Podaním   z   20.   decembra   2005   sťažovateľ   krajskému   súdu   oznámil, že na majetok žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz a z uvedeného dôvodu je konanie prerušené.   Krajský   súd   následne uznesením   sp.   zn. 16   Co   367/2005   odvolacie konanie zastavil.

So   závermi   krajského   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí   a jeho   rozhodnutie   pokladá za nesprávne. Na základe toho tvrdí, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho procesným návrhom   uvedeným   v   písomnom   podaní   z   20.   decembra   2005,   ktorým   ho   sťažovateľ upozornil na prerušenie konania zo zákona, a to s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“). Ďalej uviedol, že „odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu (...) vôbec neobsahuje odôvodnenie prečo sa súd vôbec nezaoberal mojim procesným   návrhom   na   prerušenie   konania   a   prečo   -   napriek   môjmu   procesnému návrhu - neprerušil   súdne   konanie,   pričom   absencia   argumentácie   v   tomto   smere považujem za prejav arbitrárnosti“.

Okrem   toho   sa   sťažovateľ   domáhal   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia,   keď   „namietané   porušovanie   mojich   práv   je   obzvlášť   závažné   a   jeho dôsledky   nevynímajúc.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   plní   satisfakčnú   funkciu a domáham sa ho preto, lebo len samotné rozhodnutie o tom, že došlo k porušeniu mojich základných   práv   a   slobôd   a zrušenie   súdneho   rozhodnutia   nemôžu   byť   postačujúce s ohľadom na intenzitu a stupeň porušenia.

Suma   100.000-Sk,   ktorú   požadujem   ako   finančné   zadosťučinenie   sa   mi   javí   ako primeraná vzhľadom na intenzitu, rozsah a trvanie porušovania mojich základných práv a slobôd   ako   aj   na   skutočnosť,   že   tohto   porušenia   sa   dopustil   orgán   a   osoby,   ktoré rozhodujú dennodenne o právach a povinnostiach iných osôb“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   svojim   uznesením   sp.   zn.:   16   Co   367/2005 zo dňa 28. 2. 2006 porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.:   16   Co   367/2005 zo dňa 28. 2.   2006   sa   zrušuje   a vracia   sa   vec   na   nové   prejednanie   a   rozhodnutie Najvyššiemu súdu SR pri dodržaní vyššie uvedených zákonných ustanovení.

3.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk (...) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania (...) v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažovateľom v sťažnosti namietaných skutočností vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Co 367/2005 z 28. februára 2006 bolo jeho tvrdenie, že krajský súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   procesným   návrhom   uvedeným   v   písomnom   podaní z 20. decembra   2005,   ktorým   upozornil   krajský   súd   na   prerušenie   konania   zo   zákona, a to s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že v takomto   prípade   mal   krajský   súd   „ex   lége“   odvolacie   konanie   prerušiť,   a nie ho zastaviť. Inými slovami povedané, sťažovateľ namietal skutočnosť zákonom predvídanú ako „postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom“.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   38/2005   vyplýva, že v okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   nevyčerpal   všetky   prostriedky,   ktoré   mu   zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) bol tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu prípustný.   Podľa   uvedeného   ustanovenia „dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   v spojitosti s prípustnosťou dovolania proti zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, pri dôslednom rešpektovaní   „zásady   diformity“   (t.   j.   rozdielnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu s rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa)   bolo   dovolanie   proti   napadnutému   rozhodnutiu krajského   súdu   prípustné   tiež   podľa   §   238   ods.   1,   resp.   §   239   ods.   1   OSP,   pretože rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu (ústavnou sťažnosťou dotknuté) boli „vecne“ rozdielne.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných   súdov,   ak   je   založená   zákonom   alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP alebo § 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 OSP Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba   nemala   inú   ústavnú   a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si   sťažovateľ   ako   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi orgánmi   ochrany   porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02).

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo prípustné dovolanie [§ 237 písm. f) OSP alebo § 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 OSP],   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľa má najvyšší   súd   ako súd dovolací,   čím   je zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu. Z uvedených   dôvodov   bola   preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008