znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 1/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta   o sťažnosti   Ing.   P.   W.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   K.,   Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 276/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   P.   W.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 276/04 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 276/04 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. W. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   Ing.   P.   W. p r i z n á v a úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   6 042   Sk (slovom   šesťtisícštyridsaťdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokátky JUDr. D. K., Advokátska kancelária, P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 10. januára 2007 č.   k.   I. ÚS   1/07-17 prijal podľa   § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. W., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 276/04.

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 276/04 sa návrhom podaným okresnému súdu   30.   novembra   2004   sťažovateľ   domáhal rozvodu   manželstva a úpravy práv a povinnosti k maloletému na čas po rozvode.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Od   podania   návrhu   v   roku   2004   do   dnešného   dňa   nebol   vytýčený   termín pojednávania. Svojho práva na prejednanie vo veci som sa domáhal aj sťažnosťou podanou predsedovi   Okresného   súdu   Bratislava   2   zo   dňa   4.   6.   2006.   Na   túto   sťažnosť   som   do dnešného dňa nedostal odpoveď.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, spôsob vybavenia veci, respektíve časový rozsah považujem za neprijateľný, čím došlo k porušeniu môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 odstavec 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   dobe,   podľa   článku   6,   odsek   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd Bratislava 2 v konaní vedenom pod číslom 11 C/276/2004 porušil základné   právo   Ing.   P.   W.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v článku 48 odstavec 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako aj práva na prejednanie veci v primeranej   dobe,   podľa   článku   6,   odstavec   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava 2 sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod číslom 11 C/276/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. W. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 SK, ktoré mu je Okresný súd Bratislava 2 povinný vyplatiť do jedného mesiaca po vynesení tohoto nálezu.

4. Priznať trovy konania.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka listom z 2. februára 2007 sp. zn. Spr. 2013/07 a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 21. marca 2007.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Po oboznámení sa s (...) obsahom predmetného spisu som zistila, že od podania návrhu t. j. od 30. 11. 2004 bola vec pridelená JUDr. Z. M., vo veci nebol urobený žiadny úkon   len   v   období   od   22.   12.   2004   do   09.   02.   2006,   čo   bolo   spôsobené   vysokou zaťaženosťou sudkyne v jej oddelení (viac ako 600 vecí). Od 02. 03. 2006 sa vo veci koná plynule.

Svoj podiel na dĺžke konania majú aj účastníci konania, ktorí liknavo reagujú na výzvy   súdu   v   súvislosti   s   návrhom   navrhovateľa   na   delegáciu   veci   Okresnému   súdu Považská Bystrica, čo vyplýva zo samotného obsahu spisu (chronológia spisu).

S   poukazom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Netrváme na ústnom prejednaní veci pred ústavným súdom,   nakoľko od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku   k vyjadreniu   okresného súdu uviedla:

„Bolo nám doručené vyjadrenie kde OS uvádza, že pre enormné zaťaženie zákonnej sudkyne sa vo veci plynule nejednalo, čo považuje sťažovateľ za irelevantné.

Pokiaľ sa týka tvrdenia, že sťažovateľ má tiež podiel na prieťahoch v konaní, s týmto nemôžeme súhlasiť, zastávame názor, že účastníci konania len využívajú možnosti dané im zákonom, žiadosť delegovať vec OS Považská Bystrica sťažovateľ podal až po sťažnosti za prieťahy v súdnom konaní.

Sťažnosť sťažovateľ považuje za dôvodnú, na tejto trvá, súhlasí s tým, aby Ústavný súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania   o   prijatom   návrhu,   nakoľko   od   ústneho pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   čo   sťažovateľ   považoval   za dôležité   v   sťažnosti   uviedol   a   taktiež   všetky   skutočnosti   sú   zaznamenané   spise   11   C 276/2004.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť I. senát ústavného súdu, pretože v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 a 2007 bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu   28. februára 2007 Rozvrhom práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2007 sp. zn. Spr 140/07 rozhodlo, že s účinnosťou od 28. februára 2007 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom II. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prerokujú v II. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 11 C 276/04:

- 30. november 2004 – sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu domáhal rozvodu manželstva a zverenia maloletého pochádzajúceho z manželstva na čas po rozvode do jeho výchovy a opatery,

- 22. december 2004 – okresný súd ustanovil maloletému kolízneho opatrovníka,

- 9.   február   2006   –   sťažovateľ   namietal   prieťahy   v konaní   a súčasne   z dôvodu   zmeny bydliska odporkyne žiadal o postúpenie veci Okresnému súdu Považská Bystrica,

- 23. jún 2006 – okresný súd zaslal sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku „za návrh na prikázanie veci inému súdu“,

- 7. jún 2006 – sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

-   30.   august   2006   –   okresný   súd   opätovne   doručoval   sťažovateľovi   výzvu   zasielanú mu 23. júna 2006,

- 31. október 2006 – sťažovateľ zaplatil súdny poplatok,

- 22.   november   2006   –   okresný   súd   vyzval   odporkyňu,   aby   sa   vyjadrila   k návrhu sťažovateľa na postúpenie veci inému súdu,

- 25. január 2007 – odporkyňa sa vyjadrila k návrhu sťažovateľa na postúpenie veci inému súdu,

-   15.   február   2007   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril   k stanovisku odporkyne,

-   20.   február   2007   –   sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   a urgoval   rýchlosť konania,

- 5. marec 2007 – spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na konanie o návrhu sťažovateľa,

- 8. marec 2007 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ndc 27/07 žiadosti sťažovateľa na postúpenie veci inému súdu nevyhovel,

-   16.   marec   2007   –   spis   bol   vrátený   okresnému   súdu,   ktorý   v súčasnosti   doručuje rozhodnutie najvyššieho súdu účastníkom konania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 276/04 o návrhu sťažovateľa na rozvod manželstva a úpravu   práv   a povinností   k   maloletému,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   prihliada   na   skutočnosť,   že   predmetom   napadaného konania   je   aj   úprava   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu,   t. j.   ide o taký   predmet konania,   ktorý   si   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť   súdu   venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu (II. ÚS 2/01), aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   z doterajšieho   priebehu konania   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o právnej   zložitosti ovplyvňujúcej   celkovú   dĺžku   konania,   pretože   ide   o súčasť   štandardnej   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, podľa názoru ústavného súdu, dosiaľ vykonané procesné úkony okresným súdom (výzva na zaplatenie súdneho poplatku a zaslanie návrhu na vyjadrenie odporkyni), nemohli ani signalizovať faktickú zložitosť veci. Povaha veci (úprava práv a povinností k maloletému na čas po rozvode) si však vždy vyžaduje osobitne citlivý prístup zo strany súdu.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, je potrebné zohľadniť, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania oneskoreným zaplatením súdneho poplatku za návrh, ktorý zaplatil až 31. októbra 2006, t. j. po viac ako 2 rokoch od podania návrhu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal konaním okresného súdu, pričom zistil, že jeho postup bol poznačený zbytočnými prieťahmi v období od 22. decembra 2004, keď okresný súd   ustanovil   maloletému   kolízneho   opatrovníka,   do   23.   júna   2006,   keď   okresný   súd reagoval   na   podanie   sťažovateľa   z 9.   februára   2006   a zaslal   mu   výzvu   na   zaplatenie súdneho poplatku za toto podanie, t. j. okresný súd viac ako rok a pol bezdôvodne nekonal.

V súvislosti s tvrdením predsedníčky okresného súdu, že nekonanie okresného súdu „(...) bolo spôsobené vysokou zaťaženosťou sudkyne v jej oddelení (viac ako 600 vecí)“, ústavný súd konštatuje, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení. Skutočnosť,   že   okresný   súd   má   problémy   s vybavovaním   veľkého   množstva   agendy, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci účastníka, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   276/04   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti na tento výrok ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 100 000 Sk „z dôvodu, že nekonanie vo veci môjho osobného stavu a z toho vyplývajúcich dôsledkov (mám záujem o zverenie dieťaťa do mojej výchovy) vyvoláva u mňa dlhodobý pocit právnej neistoty, ktorý napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením, preto ústavný   súd   vzhľadom   na podiel   sťažovateľa   na   celkovej   dĺžke   konania mu primerané finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   tak   ako   je   to   uvedené   v bode   3   výroku   tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Sťažovateľ   žiadal   priznať (§   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu za dva úkony právnej služby v sume 6 296 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na úhradu trov   konania   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2006   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   splnomocnenie   z   20.   novembra   2006)   v   sume   2 894   Sk   vrátane   režijného paušálu   a   úhradu   trov   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2007   (vyjadrenie z 21. marca 2007) v sume 3 148 Sk vrátane režijného paušálu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi   nárok   na úhradu   trov   konania   v   celkovej   sume   6   042   Sk,   tak   ako   je to uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2007