znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/06 -34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., vo veci namietaného porušenia

a) základného práva na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí podľa čl. 5 ods. 1 a 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 1 T 7/2004 zo 4. augusta 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 50/2004 z 9. septembra 2004 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa z 30. júna 2004 o prepustenie z väzby na slobodu,

b) základného práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 7/2004 z 9. decembra 2004 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa z 1. decembra 2004 o prepustenie z väzby na slobodu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2004   doručená   a 18.   apríla   2005   rozšírená   sťažnosť   K.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

a) základného práva na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí „podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 3“ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   T   7/2004   zo 4. augusta 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 To 50/2004 z 9. septembra 2004 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa z 30. júna 2004 o prepustenie z väzby na slobodu,

b) základného práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   7/2004   z   9.   decembra   2004   v súvislosti s rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa   z   1.   decembra   2004   o prepustenie   z väzby   na slobodu.

1. 1. Z obsahu sťažnosti a pripojených listín vyplynulo, že vyšetrovateľ úradu boja proti organizovanej kriminalite (ďalej len „vyšetrovateľ“) začal 7. januára 2004 v zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie pre prípravu trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 29. januára 2004 bol vyšetrovateľom vypočutý svedok T. S., ktorý vo svojej výpovedi „uviedol klamstvo v tom smere, že moja osoba mu ponúkala 6. 01. 2004 50 000,- Sk za pomoc pri trestnom čine a ponúkala mu to v mojom osobnom mot. vozidle športovom Mercedese SL tmavej farby ktorej som v tom čase naozaj vlastnil. Táto   informácia   svedka   zadala   súdu   neskôr   dôvod   považovať   túto   informáciu   ako počiatočnú   konkrétnu   skutočnosť   odôvodňujúcu   rozhodnutie   o mojej   väzbe“.   Dňa 25. februára   2004   vyšetrovateľ   vykonal   rekogníciu   osôb,   pri   ktorej   menovaný   svedok «opoznal osobu (...)   „K.“,   ktorá sedela v Mercedesi   a ponúkala mu 50 000,-   Sk».   Dňa 26. februára 2004 bol sťažovateľ obvinený zo skutku, pre ktorý sa začalo uvedené trestné stíhanie. Dňa 28. februára 2004 bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 37/04 vzatý do väzby, a to v podstate na podklade skutočností, ktoré vypovedal svedok T. S. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú však Krajská   prokuratúra   v Trnave   svojím   uznesením   č.   k.   2   Kv   6/04-36   z 9. marca   2004 zamietla. Dňa 6. apríla 2004 bol v prítomnosti obhajcu sťažovateľa vypočutý menovaný svedok,   ktorý   opätovne   uvádzal   tie   isté   skutočnosti   a navyše   detailne   opisoval   interiér vozidla,   v ktorom   mu   údajne   bola   ponúknutá   peňažná   čiastka.   Sťažovateľ   všetky   tieto skutočnosti   popiera   a poukazuje na   to,   že   pri   tomto   výsluchu   svedok   uviedol, „že   bol štyrikrát   trestaný   za   podvody   a v čase   výsluchu   je   piatykrát   trestne   stíhaný   za   podvod v Maďarsku“. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 37/04 z 8. apríla 2004 bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby. Sťažovateľ ďalej poukázal na znalecký   posudok   č.   17/2004,   ktorý   bol   vyhotovený   na   menovaného   svedka   znalcom z odboru   psychológie,   v ktorom   sa   uvádzajú   všetky   trestné   stíhania   svedka,   ako   aj skutočnosť, že je zaradený do programu na ochranu svedka, pričom znalec hodnotí osobu svedka   ako „nevyváženú   s disociálnymi   tendenciami,   infantilnými   odpoveďami...   ťažko odolávajúcu   možnostiam   neodkladného   uspokojenia   vlastných   potrieb...   ľahkovážnu... konajúcu   antisociálne...   demonštratívne   pomocou   svojráznych   skutkov...   najmä   ak   ide o participáciu v akcii ktorá mu sľubuje výhody...   konajúcu bez predošlého premyslenia. Motív   konania   svedka   znalec   označuje   (...)   ako   potrebu   uplatnenia,   zviditeľnenia   sa a v neposlednom   rade   potrebou   subjektívneho   zisku   alebo   určitých   osobne   dôležitých výhod.“ Predstavu   osobnej   výhody   (zisku)   svedok   v znaleckom   posudku   podľa   ďalšej citácie sťažovateľa opisuje „Napísali žiadosť Maďarom v záujme toho, aby dostal milosť na tie   dva   roky   za   to,   čo   urobil   (...)   Mal   by   dostať   novú   identitu   (...).“ Podľa   názoru sťažovateľa teda objektívne zo znaleckého posudku vyplýva, že osoba svedka je pre účely trestného konania nedôveryhodná osoba podvodníka, konajúceho v úmysle svedčiť s cieľom dostať milosť. Výpoveď svedka považuje sťažovateľ za krivé obvinenie, pretože sťažovateľ predložil   orgánom   činným   v trestnom   konaní   listinné   dôkazy,   ktoré   vyvracajú   tvrdenia svedka a tiež dôvody, na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý do väzby. Išlo o potvrdenie leasingovej spoločnosti, že osobné motorové vozidlo, v ktorom malo dôjsť k ponuke, bolo v tom   čase   havarované   a nepojazdné,   zápisnicu   o obhliadke   poškodeného   predmetného vozidla, ktorú spísali zamestnanci poisťovne, protokol o dopravnej nehode z 23. decembra 2003 vyhotovený orgánom Policajného zboru v G. č. j. ORP-935/DI-2-P-2003 a potvrdenie o úschove predmetného vozidla v dobe od 23. decembra 2003 do 5. októbra 2004.

2.   Dňa   30.   júna   2004   pri   preštudovaní   spisu   sťažovateľ   požiadal   o pozastavenie trestného stíhania a prepustenie z väzby na slobodu.   Uznesením   krajského súdu   sp.   zn. 1 T 7/2004 zo 4. augusta 2004 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá. V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd podľa názoru sťažovateľa „uvádza opäť stereotypne tie isté dôvody mojej väzby opierajúc sa hlavne o výpovede svedka T. S.“ Proti   tomuto   uzneseniu   podal   obhajca   sťažovateľa   sťažnosť,   ktorú   bližšie   neodôvodnil. Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   50/2004   z 9.   septembra   2004   bola   uvedená sťažnosť   zamietnutá.   V tomto   rozhodnutí   sa   výrok   najvyššieho   súdu   podľa   sťažovateľa neopiera o žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré majú byť dôvodom jeho väzby.

2. 1. Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že jeho väzba je od prvého rozhodovania súdu odôvodňovaná stereotypnými dôvodmi, t. j. tvrdeniami svedka, ktorý je podvodník, ktoré nie sú hodnoverné a ktoré sú opreté o dokázateľne krivé tvrdenia, preto navrhol, aby ústavný súd ohľadom tejto časti jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1.) Najvyšší súd SR, Krajský súd Trnava porušujú právo K. K. zaručené čl. 5 ods. 1, čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a to   tým,   že nedostatočne odôvodňujú väzbu sťažovateľa na základe čoho zakazuje ÚS SR pokračovať v porušovaní vyššieuvedených práv K. K.

2.) Príslušný súd je povinný vo veci dôvodov väzby sťažovateľa znova rozhodnúť nakoľko rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3 To 50/2004 zo dňa 9. 09. 2004 sa zrušuje. V tomto konaní je príslušný súd viazaný právnym názorom ÚS SR.“

3. Dňa 13. januára 2005 a 21. januára 2005 boli ústavnému súdu doručené listiny súvisiace   s predmetnou   ústavnou   sťažnosťou   a   1.   marca   2005   bolo   ústavnému   súdu doručené   podanie,   ktorým   sťažovateľ   doplnil   svoju   ústavnú   sťažnosť   o „zoznam procesných vád konania sp. zn. 1 T 7/2004 ku dňu 17. januára 2005“.

4.   Dňa   18.   apríla   2005   bolo   ústavnému   súdu   -   prostredníctvom   advokátky sťažovateľa   -   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa,   z ktorého   vyplývajú   nasledovné relevantné   skutočnosti: «Dňa   01.   12.   2004   som   podal   KS   v Trnave   príslušnému   súdu žiadosť o prepustenie z väzby ku ktorej som priložil dôkazy ktoré oslabili opodstatnenosť a vieryhodnosť dôkazov ktoré sú dôvodmi mojej väzby. (...). Dňa 09. 12. 2004 vydal KS v Trnave uzn. 1 T 7/04 ktorým rozhodol o: 1. postúpení veci Špeciálnemu súdu 2. o mojom ponechaní vo väzbe. (...). Napriek tomu, že obsahom spisu v dobe rozhodovania bola moja žiadosť o prepustenie zo dňa 01. 12. 2004 KS v Trnave jej nevenoval žiadnu pozornosť a nerozhodol o tejto žiadosti (...)“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že 20. decembra 2004 podal „štátnej správe KS v Trnave sťažnosť z dôvodu prieťahov v konaní senátu o mojej žiadosti o prepustenie zo dňa 01. 12. 2004“. Z pripojenej odpovede podpredsedníčky krajského súdu z 24. januára 2005 Spr. 5105/04 vyplýva, že: „Vaša žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 1. 12. 2004 bola doručená tunajšiemu súdu dňa 6. 12. 2004. Na základe preštudovania spisového materiálu predseda senátu vo veci dňa 8. 12. 2004 vytýčil neverejné zasadnutie na deň 9. 12. 2004 o predbežnom prejednaní obžaloby, pričom súčasne rozhodol aj o trvaní Vašej väzby. Prieťahy v konaní zistené neboli“. Dňa 10. februára 2005 sťažovateľ zaslal najvyššiemu   súdu „doplnenie   sťažnosti   o procesnú   vadu   uznesenia   v ktorom   som argumentoval o prepustenie z väzby tým, že podriadený KS v Trnave nesplnil povinnosť v predošlom konaní rozhodnúť o mojej žiadosti o prepustenie zo dňa 01. 12. 2004. (...) Dňa 17. 02. 2005 rozhodol NS SR uznesením 3 To 9/2005 o zamietnutí mojej sťažnosti proti uzn. KS v Trnave o mojom ponechaní vo väzbe. (...) Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie tohto uznesenia sa „nezaoberá protiargumentmi väzby mojej osoby, ktoré som uviedol v žiadosti o prepustenie zo dňa 1. 12. 2004 a množstvom hrubých procesných vád konania, ktoré sú podkladom mojej väzby“. Sťažovateľ napokon uviedol, že do dňa posledného jeho podania ústavnému   súdu   (18.   apríla   2005)   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu všeobecné súdy nerozhodli „čím prieťah konania vo veci žiadosti o prepustenie zo dňa 01. 12. 2004 predstavuje k dnešnému dňu 130 dní“. Sťažovateľ napokon poukázal na to, že v danej veci už využil všetky „opravné prostriedky“, a preto sa obracia na ústavný súd.

4.   1.   Vzhľadom   na   uvedené „berúc   do   úvahy,   že   konanie   vo   veci   žiadosti o prepustenie KS v Trnave trvá ku dnešnému dňu 130 dní a berúc do úvahy, že sťažovateľ sa nachádza v štádiu konania (v súdnom konaní) kedy je kontrola väzby súdom reálne možná až vo februári 2006 (kedy sťažovateľovi končí 2 ročná lehota väzby v zmysle § 71 ods. 2 Tr. por.)“, sa sťažovateľ domáhal toho, aby ústavný súd v tejto časti jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní pod sp. zn. 1 T 7/04 porušil právo K. K. zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zaručené čl. 17 ods. 2 Ústavy SR na urýchlené konanie v primeranej lehote, a to tým, že nerozhodol o žiadosti o prepustenie v primeranej lehote a urýchlene.

2.   Ústavný   súd   SR   prikazuje   Krajskému   súdu   v Trnave   konať   vo   veci   žiadosti o prepustenie sťažovateľa zo dňa 01. 12. 2004.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (...) (ods. 2).

Podľa čl. 5 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť (ods. 1). Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody (...), musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania (ods. 3).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T   7/2004   zo   4.   augusta   2004   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   50/2004 z 9. septembra 2004 pri rozhodovaní o jeho žiadosti z 30. júna 2004 o prepustenie z väzby na slobodu a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 7/2004 z 9. decembra 2004 v súvislosti   s   rozhodovaním   o žiadosti   sťažovateľa   z   1.   decembra   2004   o prepustenie z väzby na slobodu došlo k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd.

1.   Sťažovateľ   -   ako   to   vyplýva   z petitu uvedeného   v bode   2. 1   časti   I   tohto rozhodnutia   -   namietal   predovšetkým   porušenie   svojho   základného   práva   na   riadne odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí „podľa   čl.   5   ods.   1   a ods.   3“ dohovoru   uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 7/2004 zo 4. augusta 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 To 50/2004 z 9. septembra 2004 pri rozhodovaní o jeho žiadosti z 30. júna 2004 o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť 9. septembra   2004,   pričom   sťažovateľ   prevzal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu 27. septembra 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   o inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).

Predmetná   sťažnosť   z 26.   novembra   2004   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 30. novembra 2004 (v utorok), teda po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto musel ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.  

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2 ústavy postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 1 T 7/2004 z 9. decembra 2004 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti z 1. decembra 2004 o prepustenie z väzby na slobodu.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 90/03, I. ÚS 34/05).

2. 1. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane zastúpený advokátkou - ako to vyplýva z petitu uvedeného v bode 4. 1 časti I tohto rozhodnutia - predmetnou ústavnou sťažnosťou napadol postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 7/2004 z 9. decembra 2004 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti z 1. decembra 2004 o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd poznamenáva, že proti namietanému porušeniu   základných   práv a slobôd   napadnutým   postupom   a rozhodnutím krajského   súdu   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   využitím   jemu   dostupných   a   aj účinných prostriedkov nápravy pred nadriadeným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré   sťažovateľ   aj   využil,   a preto   situácia,   ktorú   sťažoval   namieta,   tkvie   v rozhodnutí nadriadeného   súdu,   t.   j.   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   a nie   v napadnutom   postupe   a uznesení   krajského   súdu.   Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   napadnutý   postup   a uznesenie krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   postupu   a   rozhodnutia krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci. Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (odhliadnuc od ostatných okolností prípadu) by do úvahy prichádzalo len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, avšak nie preskúmavanie postupu krajského súdu, ako sa toho domáhal sťažovateľ (mutatis mutandis III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd teda nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie krajského súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie v danom prípade preskúmal najvyšší súd a rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 9/05 zo 17. februára 2005, ktoré však v petite (v sťažnostnom návrhu) „rozšírenej“ sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nie je ani len spomenuté. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.  

3. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006