znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 1/04-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľ.   A.,   bytom   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   T., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 20/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C   20/95   p o r u š i l právo Ľ. A., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 20/95   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. A. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Ľ. A. v sume 14 010 (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún) advokátke JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K.

5. Okresný súd v Martine   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   14   010   Sk   (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060494/8180 vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. januára 2004 č. k. I. ÚS 1/04-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. A., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Martine (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 20/95.

Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľovi   za   právnu zástupkyňu v danom konaní pred ústavným súdom advokátku JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K.

Zo sťažnosti   a   z jej   doplnenia   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   v roku   1995 okresnému súdu návrh na začatie konania o zaplatenie čiastky 213 548 Sk z titulu náhrady škody   spôsobenej   ublížením   na   zdraví.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v dôsledku nehospodárne vedeného súdneho konania, ako aj nečinnosti súdu vydal okresný súd prvé meritórne rozhodnutie vo veci po viac ako siedmich rokoch. Po jeho preskúmaní krajským súdom ho tento svojím rozhodnutím sp. zn. 5 Co 2772/01 zo 7. februára 2002 sčasti zrušil a vec vrátil okresnému súdu. Okresný súd síce nariaďoval pojednávania vo veci, ale zároveň ich podľa názoru sťažovateľa účelovo odročoval. Tento stav podľa sťažovateľa pretrvával až do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   o návrhu   sťažovateľa   na   priznanie   náhrady   škody nerozhodol, hoci od podania žalobného návrhu uplynulo viac ako 9 rokov, podľa tvrdenia jeho   právnej   zástupkyne   vyvolalo   u neho   dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ktorý   napriek využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy naďalej trvá. Predmet namietaného konania   pritom   podľa   názoru   sťažovateľa   nie   je   právne   ani   fakticky   taký   zložitý,   aby objektívne podmieňoval dlhšiu dobu na prípravu rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný súd v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 20/95 porušil základné právo Ľ. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (...).

2. Okresnému   súdu   v Martine prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 20/95 konal bez zbytočných prieťahov.   3. Ľ. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000,- Sk, ktoré mu je Okresný   súd   v Martine   povinný   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohoto nálezu.   4. Okresný súd v Martine je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet advokátky JUDr.   D.   T.,   Advokátska   kancelária,   K.   do   jedného   mesiaca   od   nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. I. N., listom z 20. februára 2004 sp. zn. Spr. 202/04 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 14. marca 2004.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem chronologického prehľadu procesných úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 20/95 uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

«Z   (...)   chronológie   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že   vo   veci   sa   plynulo   konalo. Pripúšťam   však,   že   čo   do   celkovej   doby   konania   ide   o prieťahy   v konaní,   subjektívne prieťahy zo strany sudcu či súdu som nezistila. Doba medzi jednotlivými úkonmi zodpovedá nadmernému   pracovnému   zaťaženiu   súdu   ovplyvnenému   množstvom   riešených   vecí a najmenej od 1. 1. 1997 do 12. 2. 2003 nedostatkom sudcov na Okresnom súde Martin. Aj keď   tieto   okolnosti   Ústavný   súd   SR   zrejme   nezohľadní   pri   rozhodovaní   o predmetnej ústavnej   sťažnosti   vzhľadom   na   existujúcu   judikatúru,   pre   úplnosť   vyjadrenia   a jeho objektivitu musím obsiahnuť všetky príčiny stavu v predmetnom konaní.

Na celkovej dĺžke konania sa výraznou mierou podieľajú i samotní účastníci. Ide najmä o tieto okolnosti:

-nedostatok   súčinnosti   najmä   zo   strany   právneho   zástupcu   navrhovateľa,   ktorý viackrát opakovane

a) navrhol odročiť pojednávanie pre možnosť mimosúdneho vyriešenia

b) nerešpektoval výzvy súdu a návrhy na doplnenie dokazovania, označenie dôkazov vykonal až po výzve alebo urgencii súdu (viď napr. úkony súdu zo 16. 1. 1995,

18. 11. 1995, 30. 11. 1995, 16. 4. 1996, 3. 6. 1996, 28. 2. 1997, 13. 10. 1997)

c) opakovane v priebehu konania menil okruh účastníkov na strane odporcu – to sa týka i právneho zástupcu odporcu v rade 1.)

d) nemal odpočiatku ujasnený predmet svojich nárokov, keď k ich riadnej špecifikácii došlo   až   na   pokyn   odvolacieho   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   vo   svojom zrušujúcom uznesení (viď výzvy súdu zo 16. 1. 1995, 17. 10. 1995, 31. 5. 2002)

e) viaceré pojednávania (9. 10. 2002, 22. 5. 2003, 18. 6. 2003...) boli odročené pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov.

Zo   strany právneho zástupcu žalovaného došlo k predloženiu Dohody o urovnaní z roku 1995 súdu až 18. 6. 2003 pričom okruh účastníkov dohody mal v konečnom dôsledku vplyv i na ustálenie okruhu účastníkov konania na strane odporcu.

Aj keď vo veci samej ide o nároky, ktoré všeobecné súdy bežne prejednávajú, čo do skutkovej náročnosti, rozsahu dokazovania (2 znalecké posudky, množstvo svedkov) a málo frekventovaného právneho titulu – náhrady škody z titulu porušenia prevenčnej povinnosti vo vzťahu k zabráneniu vzniku škody, ide o prípad na hornej hranici náročnosti v rámci spektra bežne prejednávaných prípadov. Súbeh týchto okolností potom vyústil v dlhšie než primerané   trvanie   súdneho   sporu   tohto   typu   a v skutočnosť,   že   konanie   doteraz   nie   je právoplatne skončené.

Vzhľadom   na   len   čiastočnú   opodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti,   mieru,   v akej   sa i samotní účastníci podieľajú na vzniku prieťahov, nesúhlasím s požiadavkou sťažovateľa na zadosťučinenie „v primeranej výške očakávaného plnenia, ktoré by bol odporca povinný za   zavinenie   úrazu   zaplatiť   jednorázovú   sumu   a za   mesačné   doplácanie   priemerného mesačného zárobku s prihliadnutím na jeho odpovedajúcu valorizáciu“. Pokiaľ ústavný súd rozhodne   i o priznaní   finančného   zadosťučinenia,   za   primeranú   danému   prípadu považujeme   sumu   neprekračujúcu   sumu   15.000.-   Sk.   Vychádzame   i z toho,   že   finančné zadosťučinenie   nemá   nahrádzať   nárok   sťažovateľa   uplatnený   v namietanom   súdnom konaní.

Oznamujeme Vám, že netrváme na tom, aby ústavný súd o prijatej sťažnosti vykonal ústne pojednávanie (§ 30 ods. 1, 2 zák. o ústavnom súde).»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

«Ako   z obsahu   vyjadrenia   vyplýva,   Okresný   súd   v Martine   pripúšťa   prieťahy v konaní v danej veci, čo zdôvodňuje nadmerným pracovným zaťažením súdu a nedostatkom sudcov najmenej od 1. 1. 1997 do 12. 2. 2003.

Uvedenú   námietku   nemožno   akceptovať   ako   právne   významnú   vo   vzťahu k sťažovateľovi namietanému porušeniu jeho práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (...). Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie ako aj skutočnosť, že nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov na súde, ktorý oprávnený subjekt   požiadal   o odstránenie   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je nárok na náhradu škody z titulu porušenia právnych povinností. Spor zo skutkového ani právneho hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   náročnosti   a právnej   zložitosti,   ktoré   by podmieňovali dobu viac ako 9 rokov na prípravu rozhodnutia vo veci samej.

Chronológia doposiaľ vykonaných úkonov rozpísaná vo vyjadrení Okresného súdu v Martine nie je dôkazom plynulého konania súdu v danej veci, ale naopak je preukázaním neefektívnej   činnosti   súdu   s následkom   porušenia   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Svedčí o tom napr. i tá skutočnosť, že návrh sťažovateľa bol súdu doručený dňa 5. 1. 1995, pričom ohliadku miesta nehody súd vykonal až 11. 3. 1999 a znalecké dokazovanie nariadil až 13. 10. 1999. (...).

Taktiež nemožno súhlasiť s vyjadrením Okresného súdu v Martine, v zmysle ktorého sa v konaní prejavoval nedostatok súčinnosti zo strany právneho zástupcu navrhovateľa najmä tým, že navrhol odročiť pojednávanie pre možnosť mimosúdneho vyriešenia, menil okruh účastníkov na strane odporcu, nerešpektoval výzvy súdu na doplnenie dokazovania. Návrh   mimosúdneho   vyriešenia   sporu   a rozšírenie   okruhu   účastníkov   konania nepredstavuje nečinnosť navrhovateľa, práve naopak, a pokiaľ ide o nerešpektovanie výzvy súdu, tu príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku umožňujú súdu jednotlivými procesnými úkonmi zjednať nápravu.

K otázke   „primeraného   finančného   zadosťučinenia“   je   potrebné   konštatovať,   že sťažovateľ   pri   jeho   uplatňovaní,   resp.   stanovení   jeho   výšky   nevychádzal   z nároku uplatneného   v namietanom   súdnom   konaní.   Túto   náhradu   nemajetkovej   ujmy   navrhol Ústavnému súdu SR priznať s prihliadnutím na skutočnosť, že nemožno od neho spravodlivo žiadať, aby čakal na výsledok súdneho sporu, v ktorom sa rieši jeho nárok na náhradu škody za ťažké ublíženie na zdraví (takmer úplná amputácia nohy v oblasti členkového zhybu), po dobu viac ako 9 rokov. Vychádzal pritom z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných ľudských práv.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 20/95:

Dňa 5. januára 1995 podal sťažovateľ (z titulu ublíženia na zdraví) okresnému súdu návrh na zaplatenie 213 548 Sk s prísl. proti odporcovi Ing. M. V., bytom P. (ďalej len „odporca“).

Dňa   16.   januára   1995   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   doplnenie návrhu. Tejto výzve bolo vyhovené 20. januára 1995.

Dňa   27. januára   1995   súd   vyžiadal   od   Okresného   oddelenia   Policajného   zboru v Sučanoch súvisiaci vyšetrovací spis.

Dňa 15. februára 1995 súd doručil návrh na vyjadrenie odporcovi, vyžiadal súvisiaci spis   od Okresnej   prokuratúry   Martin   a od   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ďalšiu špecifikáciu návrhu na doplnenie údajov o zárobku sťažovateľa.

Dňa 7. marca 1995 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu. V tento deň okresný súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby splnil výzvu z 15. februára 1995.

Dňa   24.   marca   1995   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu špecifikáciu návrhu.

Dňa 12. apríla 1995 súd vyzval predchádzajúceho zamestnávateľa sťažovateľa, aby oznámil   údaje   o jeho   zárobku   a o   vyplácaných   nemocenských   dávkach   do   priznania invalidného dôchodku.

Dňa   12.   apríla   1995   bývalý   zamestnávateľ   sťažovateľa   doručil   súdu   požadované údaje. Dňa 13. júna 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 22. júna 1995 právny zástupca odporcu doručil okresnému súdu kópiu návrhu odporcu adresovaného Okresnej prokuratúre v Martine na prejednanie trestnej veci podľa § 11 ods. 2 Trestného poriadku v súvisiacej veci sp. zn. 2 Pv 113/93.

Dňa 6. septembra 1995 súd vyzval Okresnú prokuratúru v Martine na podanie správy vo veci sp. zn. 2 Pv 113/93.

Dňa 17. októbra 1995 súd vyzval právneho zástupcu   sťažovateľa, aby zdôvodnil tvrdené zavinenie odporcu, keď trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené, pričom Okresná prokuratúra v Martine nepokračovala v trestnom stíhaní ani na podnet odporcu.

Dňa 8. novembra 1995 súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby podal správu podľa výzvy zo 17. októbra 1995.

Dňa 30. novembra 1995 súd opätovne urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby podal správu podľa výzvy zo 17. októbra 1995, pod hrozbou uloženia pokuty.

Dňa 15. decembra 1995 sťažovateľ doručil okresnému súdu požadované vyjadrenie.Dňa   26.   januára   1996   súd   nariadil   pojednávanie   na   15.   marec   1996   a vyzval Severoslovenské   štátne   lesy,   š.   p.,   Žilina   na   podanie   správy   vo   vzťahu   k tvrdenému porušeniu povinností odporcu ako vlastníka lesa.

Dňa 6. februára 1996 Severoslovenské štátne lesy, š. p., Žilina odpovedali na výzvu súdu. Dňa 15. marca 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   sťažovateľovi   súd   uložil,   aby   do   10   dní   oznámil   ďalšie   návrhy   na dokazovanie.

Dňa   16.   apríla   1996   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   splnenie povinnosti uloženej mu 15. marca 1996, a to v lehote 7 dní.

Dňa 3. júna 1996 súd urgoval právneho zástupcu sťažovateľa, aby splnil uvedenú povinnosť.

Dňa   14.   júna   1996   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   súdu   adresy   svedkov, ktorých navrhol vypočuť.

Dňa 20. septembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. november 1996 za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 8. októbra 1996 právny zástupca sťažovateľa navrhol vo veci vypočuť ďalších siedmich svedkov.

Dňa 12. novembra 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca sťažovateľa mal oznámiť súdu mená svedkov.

Dňa 22. novembra 1996 bola súdu oznámená doba trvania práceneschopnosti svedka. Dňa 28. novembra 1996 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na označenie dôkazov do 7 dní.

Dňa 28. februára 1997 súd urgoval splnenie uvedenej uloženej povinnosti. Dňa 23. mája 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 1. júl 1997 za účelom výsluchu svedkov.

Dňa 1. júla 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom súd pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Dňa 7. októbra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 13. októbra 1997 súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby oznámil súdu úplné meno navrhnutého svedka.

Dňa 13. novembra 1997 právny zástupca sťažovateľa upresnil údaje o svedkovi. Dňa 2. decembra 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. február 1998.

Dňa   3.   februára   1998   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   pre neprítomnosť svedka odročené na 24. február 1998.

Dňa 24. februára 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že do 7 dní súd rozhodne o ďalších procesných úkonoch.

Dňa 6. marca 1998   právny zástupca   odporcov   navrhol   vypočuť ďalších   svedkov a vykonať dôkaz videozáznamom.

Dňa 16. apríla 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. máj 1998.

Dňa 12.   mája 1998 súd na pojednávaní vykonal dôkaz videozáznamom z miesta nehody a pojednávanie odročil na 16. jún 1998.

Dňa 16. júna 1998 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vypočutia svedka - lekára, ktorého súd vyzval, aby oznámil súdu, kedy bude môcť vo veci svedčiť.

Dňa 24. júna 1998 uvedený svedok oznámil súdu, že bude môcť vo veci svedčiť v septembri 1998.

Dňa 4. novembra 1998 nariadil súd vo veci vykonanie ohliadky miesta nehody, pre ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa bol však termín zrušený.

Dňa 11. marca 1999 súd vykonal ohliadku miesta nehody.

Dňa 13. októbra 1999 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie a vo veci ustanovil znalca z odboru ekonomika hospodárstva – mzdy na vyčíslenie priemerného zárobku   sťažovateľa   pred   úrazom   a   prepočet   straty   na   zárobku   sťažovateľa   počas práceneschopnosti a po nástupe do invalidného dôchodku.

Dňa 20. októbra 1999 odporcovia podali odvolanie proti uvedenému uzneseniu vo výroku o povinnosti zložiť preddavok na trovy tohto dôkazu.

Dňa 28. októbra 1999 sťažovateľ uhradil zálohu na trovy znaleckého dokazovania.Dňa 17. novembra 1999 súd odvolanie odporcov doručil sťažovateľovi. Dňa 13.   decembra   1999 bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní odporcov.

Dňa   20.   decembra   1999   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   3034/99   potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Dňa 25. mája 2000 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   31.   mája 2000   súd   doručil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   3034/99 právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa 19. júna 2000 odporcovia zložili preddavky na trovy znalečného. Dňa 20. júla 2000 súd zaslal spis znalkyni. Dňa   17.   októbra   2000   znalkyňa   vrátila   spis   súdu   i s posudkom   a vyúčtovaním znaleckej odmeny.

Dňa 24. októbra 2000 súd znalecký posudok doručil právnym zástupcom účastníkov.Dňa 15. marca 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť účastníkov na 18. apríl 2001.

Dňa 18. apríla 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd uznesením uzavrel   dokazovanie   a pojednávanie   odročil   na   20.   apríl   2001   za   účelom   vyhlásenia rozsudku.

Dňa 20. apríla 2001 okresný súd vyhlásil v napadnutej veci rozsudok a uznesením priznal znalkyni znaleckú odmenu. Predseda okresného súdu opatrením sp. zn. Spr. 400/01 predĺžil lehotu na odoslanie rozsudku do 30. júna 2001.  

Dňa   28.   mája   2001   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   súdu   vyčíslenie   trov konania.

Dňa 8. júna 2001 súd odoslal písomné vyhotovenie rozsudku právnym zástupcom účastníkov.

Dňa 27. júna 2001 odporca v 1. rade podal odvolanie proti uvedenému rozsudku a 27. júna 2001 aj proti uzneseniu o znalečnom.

Dňa 29. júna 2001 súd vykonal úkony podľa § 209 až 210 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pred predložením spisu odvolaciemu súdu vrátane rozhodnutia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z odvolania.

Dňa 2. júla 2001 právny zástupca sťažovateľa podal k odvolaniu vyjadrenie. Dňa 24. septembra 2001 súd zaslal vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa na zaujatie stanoviska.

Dňa 12. októbra 2001 súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu 1. rade.

Dňa 17. januára 2002 sa uskutočnilo na krajskom súde pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. február 2002.

Dňa 7. februára 2002 krajský súd na pojednávaní rozsudkom sp. zn. 5 Co 2771/01 rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľa voči odporcovi v 2. rade, v celom rozsahu potvrdil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 11. apríla 2002 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa   16.   apríla   2002   súd   doručil   rozsudok   a uznesenie   krajského   súdu   právnym zástupcom účastníkov.

Dňa   31.   mája   2002   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   špecifikáciu uplatneného návrhu v zmysle záverov odvolacieho súdu do 10 dní od doručenia výzvy. Dňa 14. augusta 2002 súd nariadil pojednávanie na 9. október 2002. Dňa 9. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. október 2002, pretože odporca v 1. rade trval na účasti svojho právneho zástupcu. Dňa 9. októbra 2002 právny zástupca sťažovateľa doručil súdu upresnenie žalobného návrhu,   doložil   písomnú   dohodu   zo   6.   marca   1995   medzi   sťažovateľom   a odporcami o znášaní škody a navrhol vypočuť ďalších svedkov.

Dňa 17. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa   28.   októbra   2002   právny   zástupca   sťažovateľa   podal   písomný   návrh   na rozšírenie okruhu účastníkov konania.

Dňa 12. novembra 2002 súd uznesením č. k. 5 C 20/95-206 pripustil pristúpenie odporcu v 2. rade do konania.

Dňa 20. marca 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. máj 2003.   Pojednávanie z   22.   mája 2003   bolo opätovne odročené na 18.   jún 2003 vzhľadom na zhodné tvrdenie účastníkov o možnosti uzavretia mimosúdnej dohody. Dňa 18. júna 2003 súd pre neprítomnosť účastníkov konania a doručenie návrhu dohody účastníkov o urovnaní odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 17. septembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 22. október 2003. Dňa   20.   októbra   2003   právny   zástupca   odporcov   v   1.   a 2.   rade   podal   návrh   na pripustenie rozšírenia okruhu odporcov o odporcu v 3. a 4. rade.

Dňa 22. októbra 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 25. novembra 2003 súd nariadil pojednávanie na 29. január 2004. Dňa 29. januára 2004 okresný súd na pojednávaní nepripustil pristúpenie odporcov v 3.   a   4.   rade   do   konania,   pričom   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom dokazovania znaleckým posudkom na výpočet renty.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I.   ÚS 54/02, II.   ÚS 32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 C 20/95 o zaplatenie čiastky 213 548 Sk z titulu náhrady škody spôsobenej   ublížením   na   zdraví,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ,   došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade   škody   spôsobenej ublížením   na   zdraví   môže   v danej   veci   predstavovať   určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   napr.   s   nevyhnutnosťou   znaleckého   dokazovania.   Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.  

Treba ďalej konštatovať, že konanie vo veci (od podania žaloby 13. júna 1995 až dosiaľ) trvá takmer 9 rokov, z toho na okresnom súde takmer 8 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mal svoj podiel aj sťažovateľ, napr. na okresný súd sa obrátil s návrhom na začatie konania, ktorý nemal všetky predpísané náležitosti, resp. ktorý nebol úplný, pričom kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri   I.   ÚS   41/02).   Okrem   uvedeného   právny   zástupca   sa   opakovane   nezúčastnil   na pojednávaniach a v niektorých prípadoch na výzvy súdu reagoval až po urgenciách súdu alebo vtedy, keď výzva súdu   bola uskutočnená pod hrozbou uloženia pokuty (napr. na výzvu súdu zo 17. októbra 1995 reagoval právny zástupca sťažovateľa až 15. decembra 1995).Avšak v takej citlivej veci, akou je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví, v danom   prípade   podiel   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu   na   vzniknutých prieťahoch   podľa   názoru   ústavného   súdu   neospravedlňuje   neúmerne   dlhé,   osem   rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené skutočnosti, teda na nesúčinnostné správanie právneho zástupcu sťažovateľa, však ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci.  

Na druhej strane ale predkladanie návrhov napr. na rozšírenie účastníkov konania nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila   zbytočné   prieťahy   v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je náhrada škody spôsobenej ublížením na zdraví, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov sťažovateľa) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane krátkodobo aj nečinný (konkrétne napr. od 16. júna 1998 do 4. novembra 1998

-viac ako štyri mesiace, od 11. marca 1999 do 13. októbra 1999 - sedem mesiacov, od 24. októbra 2000 do 15. marca 2001- takmer päť mesiacov) a jeho postup nevykazoval vždy znaky   plynulého   a efektívneho   konania,   jeho   úkony   nesmerovali   k odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   vo   veci   náhrady   škody   spôsobenej ublížením   na   zdraví   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Tieto nedostatky plynulosti konania by však samy osebe   neznamenali porušenie základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy, ale kvalitu porušenia tohto ústavného práva nadobudli v kontexte celkovej takmer 9 - ročnej dĺžky konania. Sama predsedníčka okresného súdu pripustila, že „čo do celkovej doby konania ide o prieťahy v konaní.“

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny („nedostatok sudcov na Okresnom súde Martin“) spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí takmer deviatich rokov od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté (dňa   29.   januára 2004   bolo   pojednávanie odročené   na neurčito   za   účelom   dokazovania znaleckým   posudkom   na   výpočet   renty),   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 000 Sk, ktoré odôvodnil vzhľadom na „dlhodobý stav právnej neistoty“, ako aj „vzhľadom na závažnosť veci, ktorá je predmetom rozhodovania.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   na   povahu   veci,   ako   aj   na   správanie sťažovateľa (jeho právneho zástupcu) považuje za primerané vo výške 25 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania vo výške 14 010 Sk   z dôvodu   trov   jeho právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. D. T., K.

Náhrada sa   priznala za tri   úkony   právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia 9. februára 2004, podanie upresnenia sťažnosti z 20. februára 2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2004). Za tri úkony patrí odmena v sume po 4 534 Sk a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 14 010 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004