znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 1/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2003 prerokoval prijatú sťažnosť M. P., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2001 z 27. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 22/2001 p o r u š i l   právo M. P. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   22/2001 z 27. augusta 2002   z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. M. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 398 Sk (slovom dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. I. R. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 1/03-12   z 8.   januára   2003   bola   prijatá   sťažnosť   M.   P.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo 22/2001 z 27. augusta 2002.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 10. marca 2003, ako aj najvyšší súd vo vyjadrení zo 7. februára 2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   v súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   Cb   27/99   vo   veci   žalobcu Poľnobanka,   a.   s.,   proti   žalovanej   A.   F.   o zaplatenie   812   500   Sk   s prísl.   požiadala sťažovateľka   podaním   z 13.   februára   2001   okresný   súd   o ustanovenie   opatrovníčky   pre žalovanú A. F. s odôvodnením, že táto trpí dlhodobou psychickou poruchou. Uznesením sp. zn. 12 Cb 27/99 zo 6. marca 2001 okresný súd návrh na ustanovenie opatrovníka zamietol. Proti   uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie   na   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský   súd“).   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   41/01   z 31. mája   2001   bolo uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Okresný   súd   vyznačil   ako   deň   právoplatnosti uznesenia 2. júl 2001. Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odovzdala na poštovú prepravu 31. júla 2001. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2001   z 27. augusta   2002   bolo   dovolanie   sťažovateľky   odmietnuté   ako   oneskorene podané,   keďže   podľa   jeho názoru   nebol   dôvod   doručovať   uznesenie   krajského   súdu   aj účastníkom   konania   vo   veci   samej,   a preto   v skutočnosti   nadobudlo   uznesenie právoplatnosť už skôr.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na prerokovanie veci súdom zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka ako účastníčka konania   nemôže   znášať   ujmu   za   prípadný   nesprávny   postup   súdu   pri   doručovaní rozhodnutia   ostatným   účastníkom.   Pokiaľ   okresný   súd   vyznačil   na   uznesení   ako   deň právoplatnosti 2. júl 2001, možno tento úkon analogicky prirovnať k poučeniu súdu o lehote na podanie odvolania. Aj v tomto prípade totiž z určitého údaja, ktorého pôvodcom je súd, vyplývajú procesné práva účastníčky konania. Vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí je úkonom,   ktorý   patrí   do   kompetencie   súdu,   a rozhodnutie   s takto   vyznačenou právoplatnosťou   je   verejnou   listinou.   O verejných   listinách   platí,   že   pokiaľ   nie   je preukázaný   opak,   osvedčujú   aj   pravdivosť   svojho   obsahu.   Nebol   dôvod   na   to,   aby sťažovateľka ako účastníčka konania preverovala správnosť dňa právoplatnosti uznesenia vyznačeného súdom v súvislosti s tým, že mienila podať dovolanie. Rovnako nebol dôvod ani   na   to,   aby   správnosť   doložky   právoplatnosti   podrobovala   hodnoteniu   z hľadiska vlastného právneho názoru. Pokiaľ preto súd vyznačil ako deň právoplatnosti rozhodnutia určitý   dátum   a sťažovateľka   sa   pri   svojich   ďalších   procesných   úkonoch   tým   riadila, spravovala sa nesprávnym údajom súdu, čo možno považovať za určitý druh nesprávneho poučenia   zo   strany   súdu.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   iné   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2000, podľa ktorého jednomesačná lehota na podanie dovolania je lehotou, v ktorej účastník môže realizovať svoje základné procesné právo na podanie   dovolania.   Pri   vymedzení   tejto   lehoty   je   závislý   od   potvrdenia   súdu   alebo   od informácií poskytnutých mu súdom o tom, kedy nastala právoplatnosť rozhodnutia. Ak je toto potvrdenie nesprávne, nemôže to byť účastníkovi prirátané na ujmu. Nemožno preto odmietnuť   ako   oneskorene   podané   dovolanie,   ktoré   bolo   podané   po   uplynutí   jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia, ale v jednomesačnej lehote od vyznačeného dňa právoplatnosti príslušným súdom. Neprejednaním dovolania sťažovateľky bez zákonného dôvodu najvyšší súd porušil čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2001 z 27. augusta 2002 a zrušil toto uznesenie. Požaduje tiež náhradu trov konania.

Z vyjadrenia   najvyššieho   súdu   zo   7.   februára   2003,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 11. februára 2003, vyplýva, že najvyšší súd považuje sťažnosť za nedôvodnú a požaduje, aby ju ústavný súd zamietol.

Najvyšší   súd   poukazuje   predovšetkým   na   to,   že   rozhodnutie   dovolacieho   súdu vychádza   zo   stanoviska,   podľa   ktorého   lehota   na   podanie   dovolania   proti   uzneseniu krajského súdu začala plynúť od doručenia uznesenia krajského súdu sťažovateľke, ktorá podala   návrh   na   ustanovenie   opatrovníka   pre   A.   F.,   keďže   doručením   nadobudlo   toto uznesenie   právoplatnosť.   Doručenie   uznesenia   žalobcovi   bolo   pre   plynutie   lehoty bezvýznamné, lebo žalobca nebol účastníkom konania o ustanovenie opatrovníka. Tento názor dovolacieho senátu považuje najvyšší súd za správny. Niet pochýb o tom, že žalobca bol účastníkom konania, ktoré začalo podaním žaloby a účastníkmi konania boli aj všetci žalovaní v zmysle § 90 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Neznamená to však,   že   tieto   osoby   musia   byť   účastníkmi   celého   konania,   resp.   konania   o niektorých čiastočných otázkach, v ktorých súd nerozhodoval o veci samej a ktoré sa nedotýkali ich práv a povinností. Takouto otázkou bolo aj konanie o návrhu sťažovateľky na ustanovenie opatrovníka pre A. F. Konanie o tomto návrhu, i keď sa uskutočňovalo v rámci konania o veci samej, bolo relatívne samostatným konaním, ktorého predmet bol iný ako predmet konania o veci samej a iný bol aj okruh jeho účastníkov. Žalobca sa nijakým spôsobom nestal účastníkom konania o návrhu na ustanovenie opatrovníka pre žalovanú A. F. Preto ani nebolo potrebné doručovať mu uznesenie krajského súdu. Pokiaľ mu toto uznesenie napriek tomu bolo doručené, nemalo to vplyv na dátum právoplatnosti.

Lehota na podanie dovolania je stanovená ako lehota objektívna, nezávislá na ničom inom ako na formálnej právoplatnosti rozhodnutia. Na jej plynutie a uplynutie nemôže mať vplyv ani skutočnosť, že súd prvého stupňa ju prípadne na rozhodnutí nesprávne vyznačí. Pokiaľ sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu vydané pod sp.   zn. 5 Cdo 28/2000,   toto rozhodnutie, resp.   právny názor v ňom   vyslovený bol predmetom   rokovania   občianskeho   kolégia   najvyššieho   súdu   3.   novembra   2001. Rozhodnutie   nebolo   schválené   na   uverejnenie   v Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Z podania sťažovateľky z 10. marca 2003 doručeného ústavnému súdu 11. marca 2003, ktorým sťažovateľka reaguje na vyjadrenie najvyššieho súdu, vyplýva, že s právnym názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa sústredil na otázku, komu bolo potrebné doručovať uznesenie týkajúce sa ustanovenia opatrovníčky pre účastníčku konania A. F. Tým   vlastne   obišiel   zmysel   sťažnosti,   ktorej   podstatou   je   právny   názor,   podľa   ktorého účastník súdneho konania nemôže byť ukrátený na svojich procesných právach tým, že súd vyššieho   stupňa   vyhodnotí   ako   nesprávne   alebo   nadbytočné   niektoré   procesné   úkony nižšieho súdu, z čoho vyplynie ako dôsledok odňatie možnosti využiť opravný prostriedok, resp.   mimoriadny   opravný   prostriedok.   Sťažovateľka   ako   účastníčka   konania   pred všeobecným súdom nemala žiadnu procesnú možnosť, aby ovplyvnila úkony všeobecného súdu týkajúce sa doručovania súdneho rozhodnutia. Účastník konania nemá v občianskom súdnom konaní také postavenie, ktoré by opodstatňovalo, aby on vykonával kontrolu nad úkonmi   súdu   súvisiacimi   s doručovaním   jeho   rozhodnutí.   O tom,   komu   sa   doručujú rozhodnutia   v občianskom   súdnom   konaní,   rozhoduje   zásadne   súd   prvého   stupňa.   To nesporne vyplýva z ustanovenia § 68 ods. 2 OSP. Účastník nemôže nijako ovplyvniť, komu bude to-ktoré rozhodnutie súdu doručené. Z toho potom vyplýva, že účastník konania nemá žiadny relevantný právny dôvod   kontrolovať,   či   sa   súd   prvého stupňa riadil   správnymi právnymi úvahami pri doručovaní rozhodnutia vrátane toho, komu ho doručil a komu ho nedoručil. Z rovnakého dôvodu nemožno od účastníka konania vyžadovať, aby vykonával dohľad nad tým, kedy naozaj nastali skutočnosti rozhodujúce pre využitie jeho procesných oprávnení.

Sťažovateľka   pri   uplatňovaní   svojho   práva   postupovala   v súlade   s čl.   46   ods.   1 ústavy   a v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom.   Nemožno   pričítať   na   jej   ťarchu skutočnosť, že dva súdy rôzneho stupňa sa rozišli v takej zásadnej otázke, akou je určenie dňa právoplatnosti rozhodnutia. Najvyšší súd, ktorý využil svoj odlišný právny názor na okruh účastníkov konania, ktorým bolo potrebné uznesenie krajského súdu doručiť, na to, aby odmietol dovolanie sťažovateľky ako oneskorene podané, odňal sťažovateľke jej právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.

Z dokladov,   ktoré   predložila   ústavnému   súdu   sťažovateľka,   ako   aj   zo   spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cb 27/99 treba uviesť nasledovné skutočnosti.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 12 Cb 27/99-55 zo 6. marca 2001, ktorým bol návrh na ustanovenie opatrovníka pre žalovanú A. F. zamietnutý, sa dá zistiť, že okresný súd vyznačil sťažovateľke na doložke právoplatnosti ako deň nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia 2. júl 2001.

Z uznesenia krajského súdu   č.   k. 3 Cob   41/01-66 z 31.   mája 2001,   ktorým   bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 12 Cb 27/99-55 zo 6. marca 2001, resp. z referátu sudkyne a z pripojených doručeniek vyplýva, že uznesenie krajského súdu bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá ho prevzala 26. júna 2001, a žalobcovi Poľnobanka, a. s., ktorý ho prevzal 2. júla 2001.

Dovolanie sťažovateľky bolo odovzdané na poštovú prepravu podľa podacej pečiatky pošty Košice 21 dňa 31. júla 2001.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2001 z 27. augusta 2002 vyplýva, že najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 12 Cb 27/99 z 31. mája 2001 odmietol ako oneskorene podané v zmysle § 218 ods. 1 písm. a) OSP. Konštatoval, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené

26. júna 2001. Podľa § 168 ods. 2 OSP uznesenie súdu sa doručí účastníkom, ak je proti nemu   prípustné   odvolanie,   alebo   ak   je   to   pre   vedenie   konania   potrebné,   alebo   ak   ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. V danom prípade nebol dôvod doručovať   uznesenie   odvolacieho   súdu   aj   účastníkom   konania   vo   veci   samej.   Keďže k podaniu dovolania došlo 31. júla 2001, stalo sa tak po uplynutí zákonnej jednomesačnej lehoty vyplývajúcej z § 240 ods. 1 OSP.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 28/2000 uverejneného v publikácii Zo súdnej praxe vyplýva právny názor, podľa ktorého nemožno odmietnuť ako oneskorene podané   dovolanie,   ktoré   bolo   podané   po   uplynutí   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti rozhodnutia,   ale v jednomesačnej   lehote   od   vyznačeného   dňa   právoplatnosti   príslušným súdom.   V súvislosti   so   skúmaním   včasnosti   podaného   dovolania   treba   z nesprávne vyznačenej právoplatnosti vyvodiť rovnaký dôsledok, aký zákon vyvodzuje z nesprávneho poučenia o odvolaní v zmysle § 204 ods. 2 prvej vety OSP per analogiam.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. (...) 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

„K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby.“ (I. ÚS 35/98)

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa   platných právnych   predpisov,   že ich   budú správne vykladať a aplikovať (mutatis mutandis II. ÚS 48/97).

Z hľadiska   skutkového   stavu   treba   konštatovať,   že   medzi   účastníkmi   konania   je nesporné   a z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   jednoznačné,   že sťažovateľka   podala   dovolanie   v jednomesačnej   zákonnej   lehote   počítanej   odo   dňa právoplatnosti   uznesenia   krajského   súdu,   ako   bola   táto   vyznačená   okresným   súdom   na doložke právoplatnosti. Rovnako je skutočnosťou, že sťažovateľka podala dovolanie po uplynutí   jednomesačnej   zákonnej   lehoty   počítanej   odo   dňa   právoplatnosti   uznesenia krajského súdu, ako túto ustálil najvyšší súd. V tejto súvislosti ústavnému súdu neprichodí skúmať správnosť výkladu zákona zo strany najvyššieho súdu, lebo takýto výklad patrí do právomoci všeobecných súdov. Úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa otázky, komu bolo treba   doručiť   uznesenie   krajského   súdu,   a od   toho   sa   odvíjajúcej   otázky   momentu právoplatnosti uznesenia krajského súdu považuje ústavný súd za vyčerpávajúce, logické a presvedčivé. Napokon ani sťažovateľka tieto závery v ničom nespochybňuje.

Predmetom sporu medzi účastníkmi konania je ďalší záver najvyššieho súdu, podľa ktorého vzhľadom na objektívnu povahu zákonnej jednomesačnej lehoty podľa § 240 ods. 1 OSP bolo treba dovolanie sťažovateľky považovať za oneskorene podané, o ktorom preto nebolo možné meritórne konať a rozhodnúť. Opačný názor iného senátu najvyššieho súdu nebol schválený občianskym kolégiom najvyššieho súdu na publikáciu. Sťažovateľka vidí v takomto postupe vzhľadom na všetky okolnosti prípadu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, teda odopretie práva na súdnu ochranu v dovolacom konaní. Poukazuje pritom najmä na skutočnosť,   že nemožno pričítať účastníkovi   konania na ťarchu   rozdielny právny názor dvoch súdov rôzneho stupňa na otázku, kedy začala plynúť lehota na podanie dovolania. Dáva do pozornosti aj právny názor iného senátu najvyššieho súdu, podľa ktorého takéto dovolanie bolo treba považovať za včas podané s použitím analógie § 204 ods. 2 OSP.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať predovšetkým na určitý zásadný rozdiel medzi   zákonnou   lehotou   na   podanie   odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku v občianskom súdnom konaní a zákonnou lehotou na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v občianskom súdnom konaní.

Podľa   §   204   ods.   1   OSP   odvolanie   sa   podáva   do   pätnástich   dní   od   doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, plynie táto lehota znovu od doručenia opravného uznesenia.

Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia. Kým odvolanie podáva účastník súdneho konania v lehote, ktorej začiatok je určený momentom   doručenia   rozhodnutia,   zatiaľ   dovolanie   podáva   v lehote,   ktorej   začiatok   je určený momentom právoplatnosti rozhodnutia.

Účastník konania spravidla nemá pochybnosti o tom, kedy mu bolo rozhodnutie súdu doručené, a teda ani o tom, odkedy mu plynie zákonná lehota na podanie odvolania. Naproti tomu účastník konania spravidla nie je schopný sám bez informácie zo súdu ustáliť, kedy nadobudlo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   právoplatnosť,   a teda   ani   to,   odkedy   plynie zákonná lehota na podanie dovolania. Vzhľadom na túto situáciu účastník konania, ktorý chce   podať   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   musel   by   dovolanie   podať najneskôr do jedného mesiaca odvtedy, čo mu bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené, ak chce mať úplnú istotu, že jeho dovolanie bude podané včas.

Ak sa však bude spoliehať na dátum právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý mu vyznačí súd na doložke právoplatnosti, potom riskuje, že dovolací súd ustáli tento dátum inak a jeho dovolanie ako oneskorene podané meritórne nepreskúma.

Treba poznamenať, že prípad sťažovateľky nemožno považovať za ojedinelý, lebo nesprávne   vyznačenie   dátumu   právoplatnosti   súdneho   rozhodnutia   na   doložke právoplatnosti sa v praxi vyskytuje. Najčastejšie sa tak stáva omylom pri počítaní lehoty, ďalej ako následok aplikácie inštitútu náhradného doručenia podľa § 47 ods. 2 OSP a tiež v prípadoch,   kedy   viaceré   výroky   rozhodnutia   súdu   nadobúdajú   právoplatnosť v nerovnakom čase.

Pri   rešpektovaní   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   dochádza   k tomu,   že dobromyseľný dovolateľ dôverujúci v správnosť informácie zo súdu stráca právo na to, aby sa   o jeho   dovolaní   meritórne   konalo   a rozhodlo.   Pritom   k tomu   dochádza   následkom nesprávneho postupu súdu, ktorý ustálil dátum právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v rozpore   so   skutočnosťou.   V konečnom   dôsledku   vzniká   dovolateľovi   ujma,   ktorá   je v každom prípade nemateriálneho rázu, ale môže mať aj materiálnu podobu v prípade, keď mu   nesprávnym   postupom   súdu   vznikne   škoda   vyjadriteľná   v peniazoch.   V tomto poslednom   prípade   prichádza   do   úvahy,   aby   si   sťažovateľ   uplatňoval   voči   Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky nárok na náhradu škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   súdu   v zmysle   §   18   zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   považovať   výklad   §   240   ods.   1   OSP,   ktorý zastáva najvyšší súd, za neudržateľný z hľadiska ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so skutočnosťou, že podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom.

Keďže súčasťou princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je aj oprávnené očakávanie   subjektov   práv,   že   príslušné   orgány   štátu   budú   konať   a rozhodovať   podľa platných   právnych   predpisov   a že   tieto   budú   správne   vykladať   a aplikovať,   nie   je z ústavného   hľadiska   udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   dovolacieho   konania spoliehajúci sa na správnosť informácie o dátume právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu poskytnutej súdom prišiel o súdnu ochranu následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd.

Treba   dodať,   že   aj   Občiansky   súdny   poriadok   vychádza   v tejto   súvislosti z rešpektovania princípu právnej istoty. Tento princíp je premietnutý do ustanovenia § 204 ods. 2 OSP, podľa ktorého odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí pätnásťdňovej   lehoty   preto,   že   sa   odvolateľ   spravoval   nesprávnym   poučením   súdu o odvolaní. Obdobné ustanovenie týkajúce sa dovolania absentuje, a to zrejme preto, lebo odvolací súd nie je povinný poskytnúť poučenie o prípustnosti dovolania, a teda ani o lehote na   jeho   podanie.   Ak   má   byť   právo   na   súdnu   ochranu   v dovolacom   konaní   efektívne realizovateľné, potom je nevyhnutné vychádzať z toho, že dovolanie podané v zákonnej lehote počítanej od dátumu právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu vyznačeného na doložke   právoplatnosti   treba   považovať   za   včas   podané   aj   vtedy,   ak   skutočný   dátum právoplatnosti bol skorší.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddieli druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   dovolacieho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ   zaistiť   riadny   výkon   spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty. Dotknuté   osoby   musia   počítať   s tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.   Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

S ohľadom   na   uvedené   právny   záver   dovolacieho   súdu   o nedodržaní   lehoty   na podanie   dovolania   sťažovateľkou   a v dôsledku   toho   odmietnutie   jej   dovolania   ako oneskorene   podaného   boli   podľa   názoru   ústavného súdu   takým   výkladom   a uplatnením ustanovenia   §   240   ods.   1   OSP,   ktoré   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu sťažovateľka nemohla dosť dobre predvídať a ktoré preto v rozpore s princípom právnej istoty zabránili sťažovateľke v použití existujúceho mimoriadneho opravného prostriedku, a tým   aj   v jej   efektívnom   prístupe   k dovolaciemu   súdu.   Pretože   bolo   týmto   spôsobom zasiahnuté do samotnej podstaty práva sťažovateľky na opravný prostriedok bez toho, aby bol zároveň dodržaný primeraný vzťah medzi sledovaným legitímnym cieľom, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol najvyšší súd, a použitými prostriedkami, boli výklad a aplikácia zákona najvyšším súdom nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a z tohto dôvodu bola v danej veci opodstatnená ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   najvyšší   súd   porušil čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo 22/2001 z 27. augusta 2002 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci zo strany advokátky, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti a zo spísania stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003 v sume 4 270 Sk. Režijný paušál k dvom úkonom z roku 2002 je 100 Sk a k poslednému úkonu v roku 2003 je 128 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 12 398 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003