znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 1/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval   podnet   I.   H.,   bytom   T.,   na   začatie   konania   vo   veci   porušenia   jeho základného práva obhajovať sa pred súdom sám podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Podnet I. H. na začatie konania   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa   14.   decembra   2000   I.   H.,   bytom   T.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podanie označené ako „Žiadosť na zachovanie mojich ústavných práv“, v ktorom namietal porušenie čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s poukazom na to, že v jeho spore s Bytovým podnikom T., v ktorom bol neúspešný pred okresným a krajským súdom, „pri dovolaní na Najvyšší súd mi Občiansky súdny poriadok ruší moje ústavné právo obhajovať sa pred súdom“.

Konkrétne   namietal,   že   podľa   ustanovenia   §   241   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého „dovolateľ musí byť zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie (...)“, a podľa výkladu k nemu „mám dať plnú   moc   na   rozhodovanie   o mne   nejakému   mne   neznámemu   človeku,   ktorého absolútne nepoznám a neviem prečo by som mal veriť, že na súde bude zastupovať mňa a nie druhú stranu. Týmto nielen že je porušené moje Ústavné právo, ale sú porušené aj moje ľudské práva, lebo mi je vnucovaná cudzia vôľa (rozhodovať o mne vraj v mojom mene keď ja to nechcem).“

S poukazom   na protiústavnosť   uvedeného   ustanovenia dovolával   sa   ochrany jeho ústavného práva na to, aby sa pred súdom mohol obhajovať sám.

II.

Ústavný súd   predovšetkým   konštatuje,   že z hľadiska   právnych   prostriedkov, ktorými sa možno obrátiť na ústavný súd za účelom ochrany ústavných práv, podanie navrhovateľa   možno   podľa   jeho   obsahu   považovať   za   podnet   na   začatie   konania v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy, podľa ktorého ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Ústavný súd však môže takéto konanie začať len vtedy, ak podnet na začatie konania spĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   podnet   navrhovateľa   nespĺňa všetky predpísané obsahové a formálne náležitosti. Navrhovateľ k podnetu nepripojil ani   splnomocnenie   na   jeho   zastupovanie   advokátom   alebo   komerčným   právnikom v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktorého   pripojenie   uvedené   ustanovenie   zákona o ústavnom súde vyžaduje.

I   napriek   nesplneniu   zákonom   predpísaných   obsahových   a formálnych náležitostí   podnetu   je   však   z neho   dostatočne   zrejmé,   že   navrhovateľ   v súvislosti s konkrétnym občianskym súdnym konaním ako jeho účastník namieta porušenie jeho práva obhajovať sa v tomto konaní pred dovolacím súdom sám. Podľa navrhovateľa mu toto právo zaručuje čl. 50 ods. 3 ústavy. K porušeniu tohto práva malo podľa jeho názoru dôjsť   nielen samotným ustanovením   § 241 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ale aj „výkladom k nemu“, ktorý mu súdy pri jeho uplatňovaní dávajú (pozri napr. R 43/1993). Teda, napriek obsahovým a formálnym nedostatkom podnetu je jeho predmet dostatočne vymedzený tak, aby bolo možné konštatovať, že ani prípadné odstránenie nedostatkov, resp. doplnenie podnetu nemôže mať podstatný vplyv na jeho vecné posúdenie. Z dôvodov nižšie uvedených sa ústavný súd nepokúsil následnou výzvou navrhovateľovi o odstránenie tých nedostatkov, ktorými trpí jeho podanie.

Ustanovenie § 241 ods. 1 druhej vety OSP ukladá dovolateľovi povinnosť byť v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacím   súdom   zastúpený   advokátom   alebo   komerčným   právnikom. Navrhovateľovi   obdobnú   povinnosť   ukladá   zákon   o ústavnom   súde   aj   v prípade podnetu na začatie konania pred ústavným súdom ako podmienku jeho prijatia na konanie. Z hľadiska efektívnosti prístupu na ústavný súd musí teda navrhovateľ splniť rovnakú povinnosť, v súvislosti s ktorou namietal predmetným podnetom   porušenie jeho ústavného práva. Inými slovami, navrhovateľ sa svojím podnetom domáhal od ústavného súdu odpovede na otázku, či je ústavne dovolené podmieňovať efektívny prístup na vyšší súd povinným kvalifikovaným právnym zastúpením, t. j. otázku, ktorá obdobne   vzniká   aj   v súvislosti   s prijatím   jeho   podnetu   na   konanie   pred   ústavným súdom podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a ku ktorej sa už ústavný súd mal možnosť v minulosti vyjadriť.

V súvislosti s prístupom na ústavný súd ústavný súd uviedol, že pokiaľ zákon vyžaduje povinné zastúpenie advokátom alebo komerčným právnikom, očividne tým nesleduje, aby sa   bránilo ochrane porušených   ústavných   práv navrhovateľa. Práve naopak, hlavným cieľom tejto požiadavky je, aby sa aj prostredníctvom profesionálne kvalifikovaného   zastúpenia   mohla   ochrana   práv,   ktorá   je   zverená   do   pôsobnosti ústavného   súdu,   poskytnúť   efektívne.   V odôvodnených   prípadoch,   napr.   ak navrhovateľ nemá dostatočné finančné prostriedky   na platenie hotových   výdavkov zástupcu a na odmenu za zastupovanie, zákonná úprava umožňuje ustanoviť mu za zástupcu   advokáta,   ktorého   hotové   výdavky   a odmenu   za   zastupovanie   hradí   štát (I. ÚS 61/00).

K názoru,   že   ide   o postup,   ktorý   je   v rozpore   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ústavný   súd   uviedol,   že   povinnosť obrátiť sa na vyšší súd prostredníctvom advokáta, ktorá je upravená v slovenskom právnom   poriadku   vo   vzťahu   k ústavnému   súdu   a ktorú   možno   nájsť   ustanovenú v právnom   systéme   viacerých   členských   štátov   Rady   Európy,   je   v súlade s povinnosťou   Slovenskej   republiky   zabezpečiť   účinné právne   prostriedky   nápravy pred   národným   orgánom   každému,   koho   práva   a slobody   priznané   ústavou   alebo medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách boli porušené (ibidem).

Ústavný súd nevidí žiadny rozumný dôvod na odchýlenie sa od týchto záverov v prípade obdobnej povinnosti, ktorá je upravená v ustanovení § 241 ods. 1 druhej vety OSP vo vzťahu k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Vyžadované   plnomocenstvo   na   zastupovanie   advokátom   alebo   komerčným právnikom sa udeľuje dohodou o plnomocenstve (§ 23 Občianskeho zákonníka, resp. § 24   až   28   OSP),   teda   dvojstranným   právnym   úkonom   medzi   splnomocniteľom (zastúpeným) a splnomocnencom (zástupcom). Navrhovateľ nie je pri výbere takéhoto zástupcu   obmedzený.   Bližšie   podmienky   tejto   právnej   pomoci   upravujú   príslušné zákony   o advokácii,   resp.   o komerčných   právnikoch.   V činnosti   vymedzenej procesným plnomocenstvom je advokát a komerčný právnik viazaný ústavou, zákonmi a ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a v ich   medziach   príkazmi klienta. Tak advokát, ako aj komerčný právnik sú povinní chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného (klienta), konať pritom čestne a svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať všetko, čo podľa ich presvedčenia a príkazu klienta   pokladajú   za prospešné.   Uvedené   zákony   taxatívne   vymedzujú dôvody,   na základe ktorých je advokát alebo komerčný právnik povinný odmietnuť poskytnutie právnej   pomoci,   a upravujú   ich   kárnu   (disciplinárnu)   zodpovednosť,   ako   aj   ich zodpovednosť za škodu, ktorú v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci klientovi spôsobili.

Skrátka, podľa názoru ústavného súdu je zákonná úprava postavenia advokátov a komerčných   právnikov   pri   poskytovaní   právnej   pomoci   dostatočnou   zárukou   na vylúčenie   tých   obáv   navrhovateľa   z tohto   zastúpenia,   ktoré   vo   svojom   podnete uviedol.   Ústavný   súd   ich   preto   považuje   za   právne   bezvýznamné   a nespôsobilé spochybniť ústavnosť požiadavky obligatórneho zastúpenia v konaní pred dovolacím súdom.

Okrem toho čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorý na podporu tvrdení o porušení práva „obhajovať sa pred súdom sám“ navrhovateľ uviedol, sa vzťahuje na trestné konanie, a nie na občianske súdne konanie, ktorého sa namietané obligatórne zastúpenie týka.

Zo všetkých týchto dôvodov je zjavné, že podnet navrhovateľa nemôže mať žiadnu šancu na úspech.

S prihliadnutím na osobitné okolnosti danej veci, najmä na obdobný princíp uplatňovania   požiadavky   povinného   zastúpenia   advokátom   alebo   komerčným právnikom v tomto konaní pred ústavným súdom a v namietanom dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ako aj na zjavnú neopodstatnenosť tvrdení navrhovateľa, že samotné   uplatňovanie   tejto   požiadavky   je   porušením   jeho   ústavného   práva „obhajovať   sa   pred   súdom   sám“,   ústavný   súd   bez   toho,   aby   najprv   vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podnetu a na pripojenie splnomocnenia na jeho zastupovanie advokátom alebo komerčným právnikom pred ústavným súdom, predbežne prerokoval   jeho podnet podľa   § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde   na neverejnom zasadnutí bez jeho prítomnosti a podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona jeho podnet odmietol.

V K. 11. januára 2001