znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ES 6/01-4

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001 v konaní   o ústavnej   sťažnosti   I.   M.,   bytom   R.,   začatom   na   základe   oznámenia   vlády Slovenskej republiky z 20. júna 2001 podľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2001 doručené oznámenie vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) na základe § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Z uvedeného oznámenia o. i. vyplynulo, že vláda ústavnému súdu predkladá: „dokumentáciu týkajúcu sa sťažnosti občana Slovenskej republiky I. M. proti Slovenskej republike vo veci porušenia jeho práva garantovaného podľa   článku   25   Medzinárodného   paktu   občianskych   a politických   práv   (New   York, 16. december 1966)“. Z príloh pripojených k oznámeniu vlády ďalej vyplynulo, že svojím oznámením zo dňa 15. októbra 1999 sa na Výbor pre ľudské práva (ďalej len „Výbor“) obrátil štátny občan Slovenskej republiky I. M., bytom R., namietajúci porušenie svojich práv podľa čl. 25 písm. a) a c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej   len   „Pakt“)   –   právo   na   vstup   do   verejných   služieb   svojej   krajiny   za   rovnakých podmienok predovšetkým. K ich porušeniu malo dôjsť uznesením Mestského zastupiteľstva v Rožňave   č.   193   zo   dňa   5. novembra   1998   o vytvorení   volebných   obvodov   pre   voľby členov mestského zastupiteľstva 18. – 19. decembra 1998. Keďže Výbor dňa 28. marca 2001 rozhodol o prijateľnosti tohto oznámenia (CCPR/C/71/D923/2000), týmto dňom sa pred   ním   začalo   konanie   v zmysle   Opčného   protokolu   k Medzinárodnému   paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „Opčný protokol k Paktu“). O začatí konania generálny tajomník Organizácie spojených národov upovedomil Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Švajčiarsku svojou nótou z 15. mája 2001 a vláda zaslala oznámenie podľa § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavnému súdu 20. júna 2001. Podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde na účely konania pred ním je takéto oznámenie vlády potrebné považovať za „ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie“.

II.

Vo svojom konaní o tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho,   že   (a   v plnom   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou)   ako   výklad,   tak   aj uplatňovanie ústavných či zákonných predpisov súvisiacich s jeho rozhodovacou činnosťou sa musí uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a súčasne   ústavne   súladným   spôsobom   (PL.   ÚS   15/98,   PL.   ÚS   17/00,   I. ÚS 37/95, II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).

Slovenská   republika   s účinnosťou   od   1.   januára   1993   o.   i.   sukcedovala   do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z r. 1966, ako aj do Opčného protokolu k Medzinárodnému paktu o občianskych a politických právach z r. 1966, ktorým sa zavádza medzinárodné konanie o porušení niektorého z práv zaručených Paktom pred Výborom.   Opčný   protokol   k Paktu   zavádzajúci   toto   medzinárodné   konanie   o ochrane ľudských práv pritom rešpektuje zásady už stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi ktoré patrí subsidiarita jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré   pri   ochrane   ľudských   práv   zohrávajú   primárnu   úlohu),   ako   aj   zásada   vylučujúca konkurenciu   rôznych   jurisdikcií   pri   ochrane niektorého   z práv   alebo slobôd upravených medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody,   ktoré   je   predmetom   úpravy   medzinárodnej   zmluvy,   ako   pred   vnútroštátnym orgánom, tak aj pred medzinárodným súdnym či iným orgánom Opčný protokol k Paktu vylučuje   tak,   že   ako   nevyhnutnú   procesnú   podmienku   samotného   začatia   konania o oznámení jednotlivca požaduje predošlé vyčerpanie „všetkých dostupných vnútroštátnych prostriedkov   na   nápravu“   [1.2 písm. b)   Opčného   protokolu   k   Paktu].   Až   po   tom,   čo jednotlivec takéto vnútroštátne právne prostriedky nápravy vyčerpal (a nebol pri ochrane svojho   práva   úspešný),   môže   začať medzinárodné   súdne alebo iné   konanie na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Uvedeným zásadám, ktorými sa riadia medzinárodné konania o ochrane ľudských práv, zodpovedá taký výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí ich   rešpektovanie.   Inak   by   totiž   mohol   vyvstať   problém   „konkurujúcich   si“   a súbežne prebiehajúcich   vnútroštátnych   a medzinárodných   konaní   (jurisdikcií)   na   ochranu základných práv alebo slobôd,   ktoré   však medzinárodné právo ľudských   práv nepozná, a preto ani neupravuje.   Ústavný   súd   už vo   veci   sp.   zn. ES   3/01   rozhodol,   že „Začatie konania   pred   ústavným   súdom   o predmete   individuálnej   sťažnosti,   ktorú   európsky   súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti   a v konečnom   dôsledku   neprispieva   k posilneniu   ochrany   ľudských   práv a základných   slobôd   priznaných   ústavou   alebo   dohovorom   a jeho   protokolmi.   Vzťah ústavného   súdu   k európskemu   súdu   je   založený   na   deľbe   funkcií   na   základe   princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov“. Podľa právneho názoru ústavného   súdu   uvedené   treba   v plnom   rozsahu   aplikovať   aj   na   vzťah   ústavného   súdu k Výboru.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené nevylučuje, aby konanie o ochrane ľudských práv   pred   ním   nemohlo   tvoriť   súčasť   vnútroštátnych   právnych   prostriedkov   nápravy, vyčerpanie ktorých sa požaduje ako podmienka začatia konania pred Výborom, alebo ako súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na názor Výboru, že došlo k porušeniu niektorého z práv garantovaných Paktom.

Pokiaľ   ide   o výklad   a uplatňovanie   zákona   o ústavnom   súde   v konaní   o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavne súladným spôsobom, ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj konanie   o podnete   boli   takým   typom   konania,   v ktorom   sa   zabezpečovala   ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietala ich porušenie“, pričom ani   zo   súčasného   znenia   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   „nemožno vyvodiť iný záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že konanie   o ústavnej   sťažnosti   podľa   §   75   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sa   začína   na základe   oznámenia   vlády   Slovenskej   republiky,   a nie   samotnej   osoby   (subjektu), k údajnému porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.

Berúc   do   úvahy,   že   ústavný   súd   vykladá   a   používa   ustanovenia   ústavných a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom súladným s ústavou, bolo preto potrebné rozhodnúť o zastavení   ďalšieho konania o ústavnej   sťažnosti   I.   M.   začatého   na základe oznámenia   vlády   Slovenskej   republiky   z   25.   júna   2001   podľa   §   75   ods.   3   zákona o ústavnom súde.