ES 5/01-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001 v konaní o ústavnej sťažnosti H. M., bytom B., začatom na základe oznámenia zástupcu   vlády   Slovenskej   republiky   podľa   § 75   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov taktor o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. apríla 2001 doručené oznámenie zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva JUDr. P. V. o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva na základe § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“). K oznámeniu zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva bolo priložené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti občianky   Slovenskej   republiky   H.   M.   (sťažnosť   č.   39752/98),   v ktorej   namietala prieťahy v označených súdnych konaniach pred Mestským (resp. Krajským) súdom v Bratislave, a tým porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd.   Na   základe   ďalšieho   oznámenia   zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva z 27. marca 2001 (č. 2236/2001-A/287)   sťažnosti   prijaté   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   „bude ústavnému súdu oznamovať zástupca Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom   pre   ľudské   práva.   Tento   spôsob   bol   dohodnutý   výmenou   listov   medzi ministrom   spravodlivosti   a predsedom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky“. V súlade   s   §   75   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   v prípade,   že   vláda   Slovenskej republiky (jej zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre ľudské práva prijal na ďalšie konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb, tento začne konať podľa   tretej časti druhej   hlavy šiesteho oddielu zákona o ústavnom súde, pričom oznámenie vlády sa podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd v konaní o tejto ústavnej sťažnosti vychádzal predovšetkým z toho, že   výklad   aj   uplatňovanie   ústavných   či   zákonných   predpisov   súvisiacich   s jeho rozhodovacou činnosťou sa musí uskutočňovať v súlade s platnými medzinárodnými záväzkami   Slovenskej   republiky   a súčasne   spôsobom,   ktorý   je   v súlade   s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).

Slovenská republika sa s účinnosťou od 1. januára 1993 stala zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho dodatkových protokolov   (ďalej   len   „Dohovor“),   čl.   34   ktorého   upravuje   medzinárodné   súdne konanie o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom pre   ľudské   práva.   Dohovor   zavádzajúci   toto   konanie   rešpektuje   zásady   už stabilizované   v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi ktoré patrí subsidiarita jeho použitia (vo vzťahu k vnútroštátnym konaniam, ktoré pri ochrane ľudských práv zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu rôznych jurisdikcií pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými dohovormi o ľudských   právach.   Súbežné   konanie   o ochrane   práva   alebo   slobody,   ktoré   je predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj pred   medzinárodným   súdnym   či   iným   orgánom   Dohovor   vylučuje   tak,   že   ako nevyhnutnú   procesnú   podmienku   samotného   začatia   konania   o sťažnosti   požaduje predchádzajúce   vyčerpanie   „všetkých   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy   podľa všeobecne uznávaných pravidiel medzinárodného práva“ (čl. 35 ods. 1 Dohovoru). Až po tom, čo jednotlivec takéto vnútroštátne právne prostriedky nápravy vyčerpal (a nebol pri ochrane svojho práva alebo slobody úspešný), môže začať medzinárodné súdne alebo iné konanie na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Uvedeným   zásadám,   ktorými   sa   medzinárodné   súdne   konanie   o ochrane ľudských práv pred Európskym súdom pre ľudské práva riadi, zodpovedá taký výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak by mohol vzniknúť problém vnútroštátnych a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na ochranu   základných   práv   alebo   slobôd,   ktoré   prebiehajú   súbežne   a ktoré   si „konkurujú“,   ktoré   však   medzinárodné   práva   ľudských   práv   nepozná,   a preto   ani neupravuje.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. ES 3/01 rozhodol, že „Začatie konania pred ústavným súdom o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za prijateľnú,   vytvára   nebezpečenstvo   konfliktu   medzi   systémom   ochrany   podľa dohovoru   založenom   na   zásade   subsidiárnej   aplikácie   medzinárodného   práva   vo vzťahu   k vnútroštátnemu   právu   premietnutej   aj   do   pravidla   predchádzajúceho vyčerpania   všetkých   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy   podľa   čl. 35   ods.   1 dohovoru   a vnútroštátnou   ochranou   ústavnosti   a v konečnom   dôsledku   neprispieva k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných ústavou alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov“.

Podľa názoru ústavného súdu však uvedené nevylučuje, aby konanie o ochrane ľudských práv pred ním nemohlo tvoriť súčasť vnútroštátnych právnych prostriedkov nápravy, vyčerpanie ktorých je podmienkou začatia konania pred súdom, alebo súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že došlo k porušeniu niektorého z práv zaručených Dohovorom.

Pokiaľ ide o výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde v konaní o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou, ústavný súd už vo veci sp. zn. ES 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj konanie o podnete boli takým typom konania pred ústavným súdom, v ktorom   sa   zabezpečovala   ochrana   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach,   ak   dotknutá   fyzická   alebo právnická osoba sama namietla ich porušenie“, pričom ani zo súčasného znenia ústavy „nemožno   vyvodiť   iný   záver   o subjektoch,   ktoré   sú   oprávnené   podať   ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa začína na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie samotnej osoby (subjektu), k porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.

So   zreteľom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   vykladá   a používa   ustanovenia ústavných a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými   záväzkami   Slovenskej   republiky,   ako   aj   spôsobom,   ktorý   je v súlade   s ústavou,   bolo   preto   potrebné   rozhodnúť   o zastavení   konania   o ústavnej sťažnosti   H.   M.   začatého   na   základe   oznámenia   vlády   Slovenskej   republiky   z 18. apríla 2001 podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde.