znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ES 4/01-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   konanom 11. októbra 2001 prerokoval oznámenie vlády Slovenskej republiky o prijatí sťažnosti Š. G. proti Slovenskej republike rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. marca 2001 č. 40058/98 a takto

r o z h o d o l :

Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. apríla 2001 doručené   na   základe   §   75   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) oznámenie (v mene vlády Slovenskej republiky) zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“) JUDr. P. V., že dňa 8. marca 2001 ESĽP prijal rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 40058/98 Š. G. v. SR, a ako príloha tohto oznámenia aj označené rozhodnutie (Decision as to the admissibility).

ESĽP vyslovil prijateľnosť sťažnosti Š. G. v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) z dôvodu neprimeranej dĺžky konania v jeho veci o zrušenie spoluvlastníctva zo strany Okresného súdu v Senici a neprijateľnosť sťažnosti v časti týkajúcej sa porušenia čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru z dôvodu neprimeraných prieťahov v súdnom konaní.

II.

Ak   ESĽP   prijme   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   od   ktoréhokoľvek   jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia   práv   priznaných   Dohovorom   alebo jeho protokolmi   opatrením,   rozhodnutím alebo   iným   zásahom   niektorého   orgánu   verejnej   moci   Slovenskej   republiky,   a vláda Slovenskej republiky bude o tom upovedomená, oznámi to bez meškania ústavnému súdu, ktorý začne konať podľa tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu zákona o ústavnom súde (§ 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Na účely konania pred ústavným súdom sa takéto oznámenie vlády považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie (§ 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Pri   posudzovaní   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   najmä   na aktuálnu rozhodovaciu činnosť (napr. ES 1/01, ES 2/01 a ES 5/01) a zásadu, že ako výklad, tak   aj   uplatňovanie   ústavných   či   zákonných   predpisov   súvisiacich   s rozhodovacou činnosťou   ústavného   súdu   sa   musí   uskutočňovať   v súlade   s platnými   medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a súčasne ústavne súladným spôsobom (PL. ÚS 15/98, PL. ÚS   17/00,   I.   ÚS   37/95,   II.   ÚS   62/99),   pričom   z tejto   zásady   neexistuje   v praxi ústavného   súdu   výnimka,   ani   pokiaľ   ide   o výklad   a uplatnenie   ustanovení   zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).

Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru od 1. januára 1993. Musí preto rešpektovať   zásadu   vylučujúcu   konkurenciu   rôznych   jurisdikcií   pri   ochrane   niektorého z práv alebo slobôd upravených Dohovorom. S tým úzko súvisí aj požiadavka predošlého vyčerpania   všetkých   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy   podľa   všeobecne   uznávaných pravidiel medzinárodného práva (čl. 35 ods. 1 Dohovoru).

Ústavný súd vo veci sp. zn. ES 3/01 napr. uviedol: „Začatie konania pred ústavným súdom   o predmete   individuálnej   sťažnosti,   ktorú   európsky   súd   vyhlásil   za   prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu medzi systémom ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu ku vnútroštátnemu právu premietnutý   aj   do   pravidla   predchádzajúceho   vyčerpania   všetkých   vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou ústavnosti a v konečnom   dôsledku   neprispieva   k posilneniu   ochrany   ľudských   práv   a základných slobôd priznaných ústavou alebo dohovorom a jeho protokolmi.   Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený na deľbe funkcií na základe princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov.“

V citovanom   rozhodnutí   ústavný   súd   tiež   uviedol,   že:   „ako   konanie   o ústavnej sťažnosti, tak aj konanie o podnete boli takým typom konania, v ktorom sa zabezpečovala ochrana   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach,   ak   dotknutá   fyzická   alebo   právnická   osoba   sama   namietala   ich porušenie“,   pričom   ani   zo   súčasného   znenia   ústavy   „nemožno   vyvodiť   iný   záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa však začína na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie dotknutého subjektu.

Keďže ústavný súd má vykladať a aplikovať ústavné a zákonné predpisy týkajúce sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s ústavou a aj medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky   pri   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   zastavil   ďalšie   konanie o ústavnej   sťažnosti   vo   vzťahu   k Š.   G.,   ktoré   bolo   začaté   na základe   oznámenia vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde.