znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ES 3/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2001 prerokoval   oznámenie   vlády   Slovenskej   republiky   o prijatí   sťažnosti   J.   N.   a spol.   proti Slovenskej republike rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. januára 2001 č. 48672/99 a takto

r o z h o d o l :

Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. apríla 2001 doručené na základe § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámenie vlády Slovenskej republiky o tom, že „Európsky súd pre ľudské práva prijal rozhodnutie o prijateľnosti vo veci J. N. a ostatní, č. sťažnosti 48672/99 dňa 18. januára 2001“.Oznámenie urobil zástupca Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý k nemu ako prílohu pripojil uvedené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) a charakteristiku sťažnosti.

Podľa tohto rozhodnutia európsky súd 18. januára 2001 vyhlásil sťažnosť J. N., J. H., V. J., Ľ. K., J. K., P. P., V. R. a P. Š. (ďalej len „sťažovatelia“) č. 48672/99, ktorá bola podaná   európskemu   súdu   1.   marca   1999   proti   Slovenskej   republike,   za   prijateľnú. Sťažovatelia sa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sťažujú na neprimeranú dĺžku občianskoprávneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že európsky súd odmietol námietku žalovanej vlády, že sťažovatelia nevyčerpali všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodali ústavnému súdu podnet podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), resp. neuplatnili náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom.   K veci   samej   žalovaná   vláda   odmietla   tvrdenia   sťažovateľov o nerešpektovaní práva sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote. Európsky súd usúdil, že podľa kritérií ustanovených v jeho judikatúre týkajúcej sa danej problematiky a   s ohľadom   na   všetky   informácie,   ktorými   disponuje,   predmetná   sťažnosť   vyžaduje meritórne preskúmanie.

II.

Ak   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   prijme   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo jeho protokolmi, opatrením, rozhodnutím alebo iným zásahom niektorého orgánu verejnej moci Slovenskej republiky, a vláda Slovenskej republiky bude o tom upovedomená, oznámi to bez omeškania ústavnému súdu, ktorý začne konať podľa tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu tohto zákona (§ 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Na účely konania pred ústavným súdom sa oznámenie vlády podľa odsekov 1 a 2 považuje za   ústavnú   sťažnosť,   ktorá   sa   prijala   na   ďalšie   konanie   (§   75   ods.   3   zákona o ústavnom   súde).   Ak   ústavný   súd začne konanie podľa   odseku   1 alebo 2,   upovedomí sťažovateľa a ďalších účastníkov konania o začatí konania (§ 75 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti   (čl.   124   ústavy).   Neoddeliteľnou   súčasťou   ochrany   ústavnosti   je   ochrana základných   práv   a   slobôd,   ktoré   fyzickým   a právnickým   osobám   zaručuje   ústava a medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika   viazaná   (ďalej   len   „medzinárodné   zmluvy   o ľudských   právach“).   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva povinnosť vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnými zmluvami o ľudských právach.

V čase,   keď   predmetné   oznámenie   vlády   Slovenskej   republiky   došlo   ústavnému súdu, sa konanie pred ústavným súdom mohlo začať na   návrh fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) alebo podľa čl. 130 ods. 3 ústavy v znení, ktoré na základe   čl.   III   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava Slovenskej republiky č.   460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon“), bolo platné a účinné do 30. júna 2001 (ďalej len „v doterajšom znení“).

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy v doterajšom znení ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 ústavy, t. j. v článku, ktorý zákon o ústavnom súde vykonáva v ustanoveniach tretej časti druhej hlavy štvrtého oddielu označenom ako „Konanie o ústavných sťažnostiach“. Podľa čl.   130   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   začať   konanie   aj   na   podnet   právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv.

Z ústavnej   úpravy   v doterajšom   znení   teda   vyplýva,   že   tak   konanie   o ústavnej sťažnosti,   ako   aj   konanie   o podnete   boli   takým   typom   konania   pred   ústavným   súdom, v ktorom sa zabezpečovala ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietla ich porušenie. Odhliadnuc od konania o podnete, na ktoré sa prípad začatia konania pred ústavným súdom podľa ustanovenia § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde nevzťahoval, bola podmienka, aby návrh bol podaný tým, „o ktorého práve sa má konať“, ústavnou podmienkou začatia konania o ústavnej sťažnosti. Jej nesplnenie bolo samo osebe ústavnou prekážkou začatia takéhoto konania.

Tento názor možno vyvodiť aj z doterajšej judikatúry ústavného súdu.

V súvislosti s právomocou ústavného súdu preskúmavať nezákonnosť právoplatných rozhodnutí   orgánov   územnej   samosprávy,   ústavný   súd   uviedol,   že   konanie   o ústavnej sťažnosti možno začať len na návrh fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá tvrdí, že sa porušili jej základné práva alebo slobody, a nie na návrh tretej osoby (mutatis mutandis, PL. ÚS 24/98).

Okrem toho ústavný súd judikoval, že čl. 12 ods. 1 prvá veta v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy zakotvuje ústavné právo na autonómiu vôle strán. Obsahovým prvkom autonómie vôle strán je aj právo jedinca, aby svoje hmotné i procesné práva uplatňoval na rôznych štátnych orgánoch, a teda aj na súde (čl. 46 ods. 1 ústavy). Toto právo však v sebe obsahuje aj oprávnenie zdržať sa jeho výkonu, nevyužiť ho. Procesné dispozičné právo účastníka občianskeho súdneho konania (podať či nepodať žalobu, riadny či mimoriadny opravný prostriedok) možno považovať za jeden z aspektov ústavného práva autonómie vôle strán (PL.   ÚS   43/95).   Hoci   bol   tento   názor   vyslovený   v súvislosti   s občianskym   súdnym konaním,   ústavný   súd   nevidí   dôvod,   aby   sa   od   neho   odchýlil   vo   vzťahu   ku   konaniu o ústavných sťažnostiach.

Podľa čl. III ústavného zákona „tento ústavný zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2001 okrem čl. 125a, čl. 127, čl. 127a, čl. 134 ods. 1 a 3 a čl. 151a, ktoré nadobudnú účinnosť 1. januára 2002“.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy v znení ústavného zákona (ďalej len „v súčasnom znení“) ústavný súd začne konanie, ak podá návrh každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a. Pokiaľ ide o podnet právnických a fyzických osôb,   tento   ústava   v súčasnom   znení   už   neustanovuje,   nakoľko   v čl.   130   ústavy v doterajšom znení sa vypustil ods. 3 (čl. I. bod 78 ústavného zákona).

Hoci sa ústavný zákon dotkol znenia relevantného článku ústavy (čl. 130 ods. 1 písm. f)), nedotkol sa samotnej ústavnej podmienky začatia konania o ústavnej sťažnosti, t. j. podmienky, aby návrh bol podaný tým, „o ktorého práve sa má konať“. Odhliadnuc od očividného   posilnenia   oprávnenia   ústavného   súdu   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických alebo právnických osôb, ku ktorému došlo týmto ústavným zákonom v prípadoch, ak tieto osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach,   teda odhliadnuc   od   rozšírenia   ochrany   základných   práv   a slobôd   prostredníctvom   ústavnej sťažnosti aj na všetky prípady začatia konania podľa čl. 130 ods. 3 ústavy v doterajšom znení,   nemožno   zo   súčasného   znenia   ústavy   vyvodiť   iný   záver   o subjektoch,   ktoré   sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení. Preto   vyššie   uvedená   judikatúra   ústavného   súdu   je   naďalej   použiteľná   pre   konanie o ústavných sťažnostiach.

V predmetnom oznámení urobenom podľa § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde vláda Slovenskej   republiky   netvrdí,   že   sťažovatelia   prejavili   vôľu   začať   konanie   o ústavných sťažnostiach   pred   ústavným   súdom.   Naopak,   z jej   oznámenia   je   nepochybné,   že   sa sťažovatelia so sťažnosťou vo veci porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výslovne obrátili na európsky súd a že európsky súd uznal, že podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 ústavy (inak podľa ústavy v doterajšom znení jediný možný ústavný prostriedok, prostredníctvom ktorého mohli namietať v konaní pred ústavným súdom porušenie práva na súdne   konanie   „v   primeranej   lehote“   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy)   nemožno považovať za vnútroštátny prostriedok nápravy, ktorý sťažovatelia boli povinní podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru vyčerpať pred tým, než sa so sťažnosťou proti Slovenskej republike obrátili na európsky súd.

Zo skutočnosti,   že európsky súd vyhlásil ich sťažnosť za prijateľnú, vyplýva, že európsky   súd   a)   pokračuje   v prejednávaní   veci   spolu   so   zástupcami   strán   a v prípade potreby pristúpi k vyšetrovaniu, pre ktorého efektívne vykonanie mu zainteresované štáty poskytnú   potrebnú   súčinnosť,   b)   dá   sa   k dispozícii   zúčastneným   stranám   s cieľom dosiahnuť urovnanie sporu zmierom založeným na rešpektovaní ľudských práv zaručených dohovorom a jeho protokolmi. Konanie vedené podľa odseku 1 písm. b) je dôverné (čl. 38 dohovoru). O merite individuálnych sťažností podaných v súlade s článkom 34 dohovoru rozhodne európsky súd rozsudkom, ktorý sa po právoplatnosti stáva pre Vysoké zmluvné strany záväzným vo všetkých sporoch, ktorých sú stranami (čl. 46 ods. 1 dohovoru).

Z   čl.   34   druhá   veta   dohovoru   vyplýva   pre   Vysoké   zmluvné   strany   záväzok,   že nebudú žiadnym spôsobom brániť účinnému výkonu práva na individuálne sťažnosti od ktoréhokoľvek   jednotlivca,   mimovládnej   organizácie   alebo   od   skupiny   osôb,   ktoré   sa považujú   za   poškodené   v dôsledku   porušenia   práv   priznaných   dohovorom   alebo   jeho protokolmi   jednou   z Vysokých   zmluvných   strán.   Ak   samotné   začatie   konania   pred ústavným   súdom   o predmete   individuálnej   sťažnosti,   ktorú   európsky   súd   vyhlásil   za prijateľnú, nemožno považovať za porušenie záväzku Vysokej zmluvnej strany podľa čl. 34 dohovoru, skutočnosť, že by sa tak malo stať bez ohľadu na vôľu tých, ktorí využili právo na individuálnu sťažnosť v súlade s týmto článkom, by sa už podľa okolností konkrétneho prípadu mohla považovať za neprípustný spôsob bránenia výkonu tohto práva dotknutou Vysokou zmluvnou stranou dohovoru.

Začatie   konania   pred   ústavným   súdom   o predmete   individuálnej   sťažnosti,   ktorú európsky   súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu   medzi systémom ochrany podľa dohovoru založenom na zásade subsidiárnej aplikácie medzinárodného práva vo vzťahu k vnútroštátnemu právu premietnutej aj do pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35 ods. 1 dohovoru a vnútroštátnou ochranou   ústavnosti   a v konečnom   dôsledku   neprispieva   k posilneniu   ochrany   ľudských práv a základných slobôd priznaných ústavou alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného   súdu   k európskemu   súdu   je   založený   na   deľbe   funkcií   na   základe   princípu vzájomnej spolupráce, a nie konkurencie oboch súdnych orgánov. Paralelné začatie konania pred ústavným súdom na základe oznámenia vlády, ktorá je žalovanou stranou v konaní o individuálnej   sťažnosti,   ktorú   európsky   súd   práve   vyhlásil   za   prijateľnú,   je   spôsobilé vyvolať zmätok u tých, ktorí podali individuálnu sťažnosť v súlade s čl. 34 dohovoru, a tým oslabiť kontrolný mechanizmus založený dohovorom.

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   musí   dbať,   aby   sa   nedostal   do   rozporu   so skorším   konaním   a jeho   výsledkom   v tej   istej   veci   na   medzinárodnom   súdnom   orgáne rovnakého   typu.   Výsledok   tohto   konania   napokon   zaväzuje   alebo   bude   zaväzovať Slovenskú   republiku   bez   ohľadu   na   výsledok   konania   pred   ústavným   súdom.   Z tohto aspektu   sa   potom   prítomné   konanie   pred   ústavným   súdom   javí   ako   nadbytočné   a bez právneho významu na právne postavenie jeho účastníkov.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   konanie   pred   ústavným   súdom v danej veci zastaviť.