znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

ES 2/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2001 v konaní   o ústavnej   sťažnosti   J.   K.,   bytom   B.   pod   B.,   začatom   na   základe   oznámenia zástupcu vlády Slovenskej republiky podľa § 75 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov takto

r o z h o d o l :

Konanie o ústavnej sťažnosti   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. apríla 2001 doručené oznámenie zástupcu   Slovenskej   republiky pred   Európskym   súdom   pre ľudské práva P. V. o prijateľnosti sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva na základe § 75   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   K oznámeniu   zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva bolo priložené rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva o prijateľnosti sťažnosti slovenského štátneho občana J. K. (sťažnosť č. 44912/98), v ktorej namietal prieťahy v označených súdnych konaniach pred Krajským súdom v B. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a tým porušenie svojho práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Na základe ďalšieho oznámenia zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva z 27. marca 2001 (č. 2236/2001-A/287) sťažnosti prijaté Európskym súdom pre ľudské práva „bude ústavnému súdu oznamovať zástupca Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva. Tento spôsob bol dohodnutý výmenou listov medzi   ministrom   spravodlivosti   a predsedom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky“. V súlade s § 75 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade, že vláda Slovenskej republiky (jej zástupca) ústavný súd upovedomí o tom, že Európsky súd pre ľudské práva prijal na ďalšie konanie sťažnosť od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo skupiny osôb, tento začne konať podľa tretej časti druhej hlavy šiesteho oddielu zákona o ústavnom súde, pričom oznámenie vlády sa podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde považuje za ústavnú sťažnosť, ktorá sa prijala na ďalšie konanie.

II.

V konaní o tejto ústavnej sťažnosti ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že (a v plnom   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou)   ako   výklad,   tak   aj   uplatňovanie ústavných   či   zákonných   predpisov   súvisiacich   s jeho   rozhodovacou   činnosťou   sa   musí uskutočňovať   v súlade   s platnými   medzinárodnými   záväzkami   Slovenskej   republiky a súčasne   ústavne   súladným   spôsobom   (PL.   ÚS   15/98,   PL.   ÚS   17/00,   I. ÚS 37/95, II. ÚS 62/99). Z tejto zásady neexistuje v praxi ústavného súdu výnimka, ani pokiaľ ide o výklad a uplatnenie ustanovení zákona o ústavnom súde (vrátane jeho § 75).

Slovenská   republika   sa   s účinnosťou   od   1.   januára   1993   stala   zmluvnou   stranou Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení   jeho   dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“), čl. 34 ktorého zavádza medzinárodné súdne konanie o porušení niektorého z práv zaručených Dohovorom pred Európskym súdom pre ľudské práva. Dohovor zavádzajúci toto medzinárodné súdne konanie o ochrane ľudských práv pritom rešpektuje zásady už stabilizované v medzinárodnom práve ľudských práv, medzi ktoré   patrí   subsidiarita   jeho   použitia   (vo   vzťahu   k vnútroštátnym   konaniam,   ktoré   pri ochrane ľudských práv zohrávajú primárnu úlohu), ako aj zásada vylučujúca konkurenciu rôznych jurisdikcií pri ochrane niektorého z práv alebo slobôd upravených medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Súbežné konanie o ochrane práva alebo slobody, ktoré je predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, ako pred vnútroštátnym orgánom, tak aj pred medzinárodným   súdnym   či   iným   orgánom   Dohovor   vylučuje   tak,   že   ako   nevyhnutnú procesnú podmienku samotného začatia konania o sťažnosti požaduje predošlé vyčerpanie „všetkých   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy   podľa   všeobecne   uznávaných   pravidiel medzinárodného   práva“   (čl.   35   ods.   1).   Až   po   tom,   čo   jednotlivec   takéto   vnútroštátne právne   prostriedky   nápravy   vyčerpal   (a nebol   pri   ochrane svojho práva   úspešný),   môže začať   medzinárodné   súdne   alebo   iné   konanie   na   ochranu   ľudských   práv   a základných slobôd.

Uvedeným   zásadám,   ktorými   sa   riadi   medzinárodné   súdne   konanie   o ochrane ľudských   práv   pred   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   zodpovedá   taký   výklad a uplatňovanie zákona o ústavnom súde, ktorým sa zabezpečí ich rešpektovanie. Inak by totiž mohol vyvstať problém „konkurujúcich si“ a súbežne prebiehajúcich vnútroštátnych a medzinárodných konaní (jurisdikcií) na ochranu základných práv alebo slobôd, ktoré však medzinárodné právo ľudských práv nepozná, a preto ani neupravuje. Ústavný súd už vo veci sp.   zn.   ES   3/01   rozhodol,   že   „Začatie   konania   pred   ústavným   súdom   o predmete individuálnej sťažnosti, ktorú európsky súd vyhlásil za prijateľnú, vytvára nebezpečenstvo konfliktu   medzi   systémom   ochrany   podľa   dohovoru   založenom   na   zásade   subsidiárnej aplikácie   medzinárodného   práva   vo   vzťahu   k vnútroštátnemu   právu   premietnutej   aj   do pravidla predchádzajúceho vyčerpania všetkých vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa čl. 35   ods.   1   dohovoru   a vnútroštátnou   ochranou   ústavnosti   a v konečnom   dôsledku neprispieva k posilneniu ochrany ľudských práv a základných slobôd priznaných ústavou alebo dohovorom a jeho protokolmi. Vzťah ústavného súdu k európskemu súdu je založený na   deľbe   funkcií   na   základe   princípu   vzájomnej   spolupráce,   a nie   konkurencie   oboch súdnych orgánov“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   ale   nevylučuje,   aby   konanie   o ochrane ľudských   práv   pred   ním   nemohlo   tvoriť   súčasť   vnútroštátnych   právnych   prostriedkov nápravy, vyčerpanie ktorých sa požaduje ako podmienka začatia konania pred súdom, alebo súčasť tých opatrení, ktorými Slovenská republika bude reagovať na rozsudok súdu, že došlo k porušeniu niektorého z práv garantovaných Dohovorom.

Pokiaľ   ide   o výklad   a uplatňovanie   zákona   o ústavnom   súde   v konaní   o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavne súladným spôsobom, ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 3/01 uviedol, že „ako konanie o ústavnej sťažnosti, tak aj konanie   o podnete   boli   takým   typom   konania,   v ktorom   sa   zabezpečovala   ochrana základných práv a slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ak dotknutá fyzická alebo právnická osoba sama namietala ich porušenie“, pričom ani   zo   súčasného   znenia   Ústavy   Slovenskej   republiky   „nemožno   vyvodiť   iný   záver o subjektoch, ktoré sú oprávnené podať ústavnú sťažnosť, než ten, ktorý platil podľa ústavy v doterajšom znení“. Ústavný súd v tejto súvislosti preto zohľadnil, že konanie o ústavnej sťažnosti podľa § 75 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa začína na základe oznámenia vlády Slovenskej republiky, a nie samotnej osoby (subjektu), k údajnému porušeniu základného práva alebo slobody ktorej malo dôjsť.

Berúc   do   úvahy,   že   ústavný   súd   vykladá   a   používa   ustanovenia   ústavných a zákonných predpisov týkajúcich sa jeho rozhodovacej činnosti v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ako aj spôsobom súladným s ústavou, bolo preto potrebné rozhodnúť   o zastavení   ďalšieho   konania   o ústavnej   sťažnosti   J.   K.   začatého   na   základe oznámenia   vlády   Slovenskej   republiky   z 27.   marca   2001   podľa   §   75   ods.   2   zákona o ústavnom súde.