9Sžso/76/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci žalobkyne: Bc. Y. T., bytom M., právne zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Kus, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-166/2012 zo dňa 24. januára 2013, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. augusta 2014, č.k. 1S 57/2013-62, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. augusta 2014, č.k. 1S 57/2013-62, m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-166/2012 zo dňa 24. januára 2013 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 246,78 eur k rukám právneho zástupcu žalobkyne JUDr. Juraja Kusa, do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odôvodnenie

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. augusta 2014, č.k. 1S 57/2013-62, zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-166/2012 zo dňa 24.01.2013, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie riaditeľa Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru č.p.: PPZ-HCP-SO-Šk-59-012/2012 zo dňa 13.11.2012. Týmto prvostupňovým rozhodnutím bola žalobkyni priznaná náhrada za stratu na služobnom plate od 01.01.2012 vo výške 49,72 € mesačne.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd mal za preukázané, že žalobkyni pre chorobu z povolania s uznanou 30% mierou poklesu schopnosti vykonávať civilné zamestnanie, bol priznaný invalidný výsluhový dôchodok. Pre určenie výšky náhrady za stratu na služobnom plate bola rozhodujúca suma invalidného dôchodku a suma služobného platu, ktorý žalobkyňa dosiahla pred skončením služobného pomeru z dôvodu vzniku invalidity ako aj suma minimálnej mzdy. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že ak by žalobkyňa pracovala, patrila by jej za vykonanú prácu aspoň minimálna mzda. Keďže žalobkyňa nepracuje, nedosahuje ani minimálnu mzdu, ktorá by jej inak patrila,svojím pričinením. Iná situácia by nastala, ak by žalobkyňa bola uznaná invalidnou a miera schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie by bola znížená o viac ako 49%. V tomto prípade by sa na príjem zo zárobkovej činnosti neprihliadalo. Krajský súd mal za preukázané, že výška náhrady za stratu na služobnom plate po odpočítaní sumy úhrnu invalidného výsluhového dôchodku a minimálnej mzdy od čistého služobného platu, ktorý žalobkyňa poberala v rozhodnom období (717,22 eur) predstavuje sumu 49,72 eur. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie bolo v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala žalobkyňa. Namietla ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“ ). Podľa nej zo slovného ani logického výkladu ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov nevyplýva, že v prípade ak bol policajt uznaný za invalidného, pričom miera schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie nie je u neho znížená o viac ako 49%, by sa náhrada za stratu na služobnom plate mala vypočítať spôsobom, ktorý prezentuje žalovaný, teda že by sa od čistého služobného platu mala odrátať výška minimálnej mzdy, ktorú žalobkyňa v skutočnosti nepoberá. Z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov je podľa žalobkyne zrejmé, že príjem zo zárobkovej činnosti musí fyzicky existovať a policajt ho musí poberať. Ak nepoberá žiaden príjem zo zárobkovej činnosti, nie je možné od jeho čistého služobného platu odrátať výšku minimálnej mzdy a to bez ohľadu na to, v akej výške je znížená jeho miera schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie.

Podľa názoru žalobkyne mal preto správny orgán výšku náhrady za stratu na služobnom plate žalobkyni vypočítať tak, že od čistého služobného platu, ktorý žalobkyňa poberala v rozhodnom období, by odpočítal sumu priznaného invalidného dôchodku. Neobstojí preto tvrdenie súdu prvého stupňa, že keďže žalobkyňa nepracuje, nedosahuje ani minimálnu mzdu, ktorá by jej inak patrila, svojím pričinením. V konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa je dobrovoľne nezamestnaná. Vzhľadom na uvedené žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a z uvedeného dôvodu navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu.

Podľa § 174 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície za škodu spôsobenú policajtovi chorobou z povolania zodpovedá služobný úrad, ak v ňom policajt vykonával štátnu službu naposledy pred jej zistením za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov za chorobu z povolania podľa tohto zákona sa považuje choroba uznaná príslušným zdravotníckym zariadením zaradená do zoznamu chorôb z povolania uvedeného vo všeobecnom predpise o sociálnom poistení, ak vznikla pri výkone služby, v súvislosti s ním alebo pre výkon služby.

Podľa § 20 ods. 1 písm. a) bod 2. zákona o sociálnom zabezpečení policajtov policajtovi alebo profesionálnemu vojakovi, ktorý utrpel služobný úraz podľa § 29 ods. 1 až 3 alebo u ktorého bola zistená choroba z povolania podľa § 29 ods. 4, sa poskytuje v rozsahu, v akom služobný úrad alebo služobný orgán za škodu zodpovedá, náhrada za stratu na služobnom plate, ak jeho služobný pomer skončil zo zdravotných dôvodov v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania a po skončeníslužobného pomeru jeho príjem zo zárobkovej činnosti vrátane výsluhového príspevku alebo výsluhového dôchodku je nižší ako služobný plat, ktorý dosahoval pred skončením služobného pomeru.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov náhrada za stratu na služobnom plate policajta alebo služobnom príjme profesionálneho vojaka alebo vojaka prípravnej služby pri uznaní invalidity sa poskytuje v takej výške, aby sa spolu so služobným platom policajta, služobným príjmom profesionálneho vojaka, príjmom zo zárobkovej činnosti, výsluhovým príspevkom, výsluhovým dôchodkom, invalidným výsluhovým dôchodkom rovnala služobnému platu policajta alebo služobnému príjmu profesionálneho vojaka dosahovaným pred skončením služobného pomeru a u vojaka prípravnej služby služobného príjmu, ktorý by dosiahol pri výkone základnej funkcie, na ktorú sa štúdiom alebo výcvikom pripravuje, zníženú o sumu zodpovedajúcu úhrnu poistného na nemocenské zabezpečenie, výsluhové zabezpečenie, zdravotné poistenie, preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a z funkčných požitkov. Na príjem zo zárobkovej činnosti sa neprihliada, ak policajt alebo profesionálny vojak bol uznaný za invalidného, pričom miera schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie je znížená o viac ako 49%.

Podľa § 42 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov na invalidný výsluhový dôchodok podľa § 40 má nárok policajt alebo profesionálny vojak, ktorého schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie je znížená podľa § 44 najmenej o 20%.

Podľa § 84 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

Podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.

Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že:

- rozhodnutím Lekárskej komisie Ministerstva vnútra SR v Košiciach č.p.: SPC-OZ-PL-KE-128/2010 zo dňa 06.10.2011 bola žalobkyni stanovená zdravotná klasifikácia: D-nespôsobilá na výkon štátnej služby v Policajnom zbore. Na základe uvedeného rozhodnutia bola žalobkyňa personálnym rozkazom viceprezidenta Policajného zboru č. 10 zo dňa 26.10.2011 prepustená zo služobného pomeru;

- rozhodnutím Ministerstva vnútra SR č.p.: SPC-OSZ-VZ-46.973-1/2012 zo dňa 23.3.2012 bol žalobkyni priznaný invalidný výsluhový dôchodok od 1.1.2012 vo výške 340,30 € mesačne z dôvodu, že žalobkyňa má schopnosť vykonávať primerané civilné zamestnanie zníženú o 30% a s tým súvisiaceochorenie je v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby policajta. Prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-88/2012 zo dňa 18.7.2012. V nasledujúcom súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o invalidnom výsluhovom dôchodku bola žaloba zamietnutá;

- žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za stratu na služobnom plate za chorobu z povolania, pričom v správnom konaní čestným prehlásením prehlásila, že nepoberá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti, zo závislej činnosti, z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu, z kapitálového majetku a ani nepoberá podporu v nezamestnanosti;

- pred dočasnou neschopnosťou na výkon štátnej služby poberala žalobkyňa čistý služobný plat v 9. mesiaci roku 2010 vo výške 717,22 eur;

- rozhodnutím riaditeľa Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru č.p.: PPZ-HCP-SO-Šk-59-012/2012 zo dňa 13.11.2012 bola žalobkyni podľa § 21 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. priznaná náhrada za stratu na služobnom plate od 01.01.2012 vo výške 49,72 eur, ktorá výška bola vypočítaná odpočítaním súčtu sumy minimálnej mzdy a invalidného výsluhového dôchodku od čistého služobného platu, ktorý žalobkyňa poberala v rozhodnom období;

- na základe podaného odvolania žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č.p.: SLV-PS-PK-166/2012 zo dňa 24.01.2013 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil, dôvodiac, okrem relevantných ustanovení zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, aj metodickým usmernením odboru sociálneho zabezpečenia sekcie riadenia ľudských zdrojov MV SR č.p. SRLZ-1-510/SZ-2009 (ďalej len „metodické usmernenie“). V zmysle metodického usmernenia pri určovaní náhrady za stratu na služobnom plate policajta, ktorý bol uznaný za invalidného v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania a miera schopnosti vykonávať civilné zamestnanie je u neho znížená o 20%, ale najviac o 49%, teda ak ide o policajta, ktorý je schopný vykonávať určité druhy zamestnaní, ktorých výkon nebude mať nepriaznivý vplyv na jeho zdravotný stav, a tento policajt nepracuje, alebo je dobrovoľne nezamestnaný, príjmom zo zárobkovej činnosti sa rozumie čistá minimálna mzda. To, že žalobkyňa nepoberá fyzický príjem zo zárobkovej činnosti a nenárokovala si na dávky v hmotnej núdzi, ju podľa názoru žalovaného neoprávňuje poberať minimálnu mzdu zahrnutú v náhrade za stratu na služobnom plate, pokiaľ nespĺňa podmienky stanovené zákonom. Ak by žalobkyňa bola uznaná za invalidnú, pričom miera jej schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie by bola znížená o viac ako 49%, tento príjem by sa v súlade s § 21 ods. 1 veta druhá zákona o sociálnom zabezpečení policajtov nebral do úvahy a bol by zarátaný do náhrady za stratu na služobnom plate.

Žalobkyňa namietala spôsob výpočtu náhrady za stratu na služobnom plate tvrdiac, že ak policajt nepoberá žiaden príjem zo zárobkovej činnosti, výšku minimálnej mzdy nie je možné od jeho čistého služobného platu odpočítať, nemožno teda použiť postup, ktorý vyplýva z metodického usmernenia.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v prípadoch podľa § 21 ods. 1 veta druhá zákona o sociálnom zabezpečení policajtov je dosahovaný príjem zo zárobkovej činnosti pre určenie výšky irelevantný, teda že sa naň neprihliada.

Policajtovi postihnutému chorobou z povolania vzniká podľa zákona č. 73/1998 Z.z. voči služobnému úradu náhrada škody, ktorá bola chorobou z povolania spôsobená. Takáto škoda sa potom nahrádza prostredníctvom viacerých inštitútov, medzi ktoré patrí tiež náhrada za stratu na služobnom plate, upravená ustanoveniami § 20 a § 21 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov. Vo svojej podstate ide o nárok na náhradu skutočnej majetkovej škody, jej cieľom však nie je akékoľvek odškodňovanie nemajetkovej ujmy. Škodou, ktorá sa nahrádza v danom prípade je suma, o ktorú sa znížil príjem bývalého policajta v dôsledku choroby z povolania.

Účelom náhrady za stratu na služobnom plate je poskytnúť primerané odškodnenie policajtovi, ktorý nie je schopný pre svoje zdravotné postihnutie spôsobené chorobou z povolania dosahovať taký zárobok, aký mal pred poškodením zdravia.

Predpokladmi vzniku nároku policajta na náhradu za stratu na služobnom plate je podľa § 20 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov vznik choroby z povolania, škoda a príčinnásúvislosť medzi chorobou z povolania a vzniknutou škodou.

Skutočnosť, že žalobkyňa trpí chorobou z povolania nebola v konaní sporná a vyplýva aj z administratívneho spisu. Je tiež zrejmé, že žalobkyni sa po prepustení zo služobného pomeru príjem znížil.

V danom prípade je potrebné vyriešiť otázku, či zníženie príjmu žalobkyne je odškodniteľné v rámci náhrady za stratu na služobnom plate. Sporný bol výklad ustanovenia § 21 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom zabezpečení policajtov.

Pre vznik zodpovednosti služobného úradu za škodu je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky zákonné predpoklady, vrátane príčinnej súvislosti medzi chorobou z povolania a vzniknutou škodou.

Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností je adekvátnym dôsledkom predpokladanej príčiny, v tomto prípade choroby z povolania. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.

Predpokladmi vzniku nároku na náhradu za stratu na služobnom plate podľa ustanovenia § 20 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov sú:

- pracovný úraz alebo choroba z povolania (ďalej len „pracovný úraz“)

- vznik škody a

- príčinná súvislosť medzi pracovným úrazom a vznikom škody. Príčinná súvislosť je daná vtedy, ak vznikla škoda následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania.

Škodou, ktorá vznikla v dôsledku pracovného úrazu, je aj strata na služobnom plate. Dochádza k nej z dôvodu, že schopnosť bývalého policajta vykonávať primerané civilné zamestnanie (ďalej aj „pracovná schopnosť“) bola v dôsledku pracovného úrazu podstatne znížená. Účelom náhrady za stratu na služobnom plate je poskytnúť primerané odškodnenie policajtovi, ktorý práve v dôsledku takého zníženia pracovnej schopnosti objektívne nie je schopný dosahovať príjem zo zárobkovej činnosti vo výške jeho predchádzajúceho služobného platu.

Zo znenia § 20 ods. 1 písm. a) a § 21 ods. 1 veta prvá zákona o sociálnom poistení vyplýva, že zákonodarca vychádzal z predpokladu, že bývalý policajt bude naďalej zárobkovo činný v tzv. civilnom zamestnaní a že náhrada za stratu na služobnom plate mu bude patriť v zásade iba vtedy, ak príjem z takejto činnosti v súhrne s invalidným výsluhovým dôchodkom bude nižší ako služobný plat v rozhodnom období. Podmienku zamestnania nemožno vyžadovať iba vtedy, ak sa preukáže, že bývalý policajt nie je zárobkovo činný len z dôvodu, že vo výkone civilného zamestnania mu bráni práve zníženie schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom je zodpovednosťou objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), avšak služobný úrad je povinný nahradiť len takú škodu, ktorá policajtovi vznikla pracovným úrazom, t. j. v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom.

Zníženie príjmu z dôvodu, že policajt sa nemôže zamestnať v primeranom civilnom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je podľa názoru dovolacieho súdu v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale súvisí so situáciou na trhu práce. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola znížená pracovným úrazom alebo z iných príčin. V takom prípade nemožno na taký dôvod nezamestnanosti pri posudzovaní nároku na náhradu za stratu na služobnom príjme prihliadať.

Okolnosť, že bývalý policajt má znížený príjem, možno v prípade, keď bývalý policajt nie je zárobkovočinný, v intenciách ustanovenia § 20 a § 21 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov zohľadniť len vtedy, ak dôvodom, pre ktorý nie je zamestnaný, je práve a jedine pokles jeho schopnosti vykonávať civilné zamestnanie. Taká okolnosť však musí byť v správnom konaní preukázaná. Opačný záver by nezodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 20 a § 21 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, lebo policajtovi by bola odškodňovaná ujma, k úhrade ktorej náhrada za stratu na zárobku nemôže slúžiť.

V danej veci je zrejmé, že žalobkyňa má po prepustení zo služobného pomeru a priznaní invalidného výsluhového dôchodku znížený príjem. Je však tiež potrebné poukázať na skutočnosť, že u nej nedošlo k viac ako 49% poklesu schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie, tento pokles u nej je 30%. Žalobkyňa je teda schopná vykonávať primerané civilné zamestnanie. Keďže táto jej schopnosť je znížená, nie je možné bez ďalšieho tvrdiť, že skutočnosť, že nepracuje, je adekvátnym dôsledkom choroby z povolania.

Naviac nebolo preukázané ani to, z akého dôvodu žalobkyňa nepracuje, teda či je dobrovoľne nezamestnaná, resp. či je evidovaná na úrade práce, či jej bolo ponúknuté primerané zamestnanie, ktoré je schopná vykonávať či už na plný alebo skrátený pracovný úväzok. Správny orgán je pritom povinný riadne a úplne zistiť skutočný stav veci v rozsahu potrebnom na posúdenie uplatneného nároku.

Poškodený policajt môže mať nárok na náhradu za stratu na služobnom plate aj v prípade, ak nepracuje a nemá žiaden príjem, avšak v takomto prípade by muselo byť preukázané, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel zamestnať, resp. stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo iba a len v dôsledku poškodenia jeho zdravia chorobou z povolania. Obdobný záver vyslovil Najvyšší súd SR tiež v rozsudku 5Cdo/43/2008 zo dňa 10. decembra 2008.

Absenciu príjmu nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho obísť pomocou vytvorenia fikcie príjmu.

V prípade, že nedošlo k strate schopnosti vykonávať primerané civilné zamestnanie nad 49%, ale iba k jej zníženiu o 30%, možno podľa názoru odvolacieho súdu predpokladať, že choroba z povolania nie je adekvátnou príčinou absencie príjmu, resp. civilného zamestnania žalobkyne. Žalobkyni však musí byť v správnom konaní umožnené tvrdiť opak a na preukázanie svojich tvrdení navrhnúť dôkazy podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku, pričom správny orgán je povinný s návrhmi žalobkyne sa vysporiadať a svoje rozhodnutie relevantným spôsobom podľa § 47 správneho poriadku odôvodniť.

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu žalovaným nie je dostačujúce pre posúdenie veci. Rozsudok krajského súdu preto podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní žalovaný bude postupovať v naznačenom smere a nové rozhodnutie vo veci riadne odôvodní.

Žalobkyňa bola v súdnom konaní úspešná. Odvolací súd jej preto v súlade s § 246c ods. 1, § 250k ods. 1, § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., § 11 ods. 4 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) priznal náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, a to:

- prevzatie a príprava zastúpenia (r. 2013).................... 60,07 eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. a) vyhlášky)

- režijný paušál.................................................................7,81 eur

- podanie žaloby dňa 19.02.2013................................... 60,07 eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm. c) vyhlášky)

-režijný paušál...................................................................7,81 eur

-podanie odvolania dňa 18.08.2014...............................61,85eur (§ 11 ods. 4 v spojení s § 13a písm.

c) vyhlášky)

-režijný paušál....................................................................8,04 eur

-DPH 20%.........................................................................41,13 eur, spolu 246,78 eur.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.