Najvyšší súd  

9Sžso/18/2012

Slovenskej republiky    

znak

R O Z S U D O K

  V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Viery Nevedelovej a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Márie Usačevovej,  

v právnej veci žalobcu: Mgr. M. D., bytom K.,   proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,

ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8,   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej

č.322-7272-GC-09/2009 zo 17. decembra 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 25. januára 2012, č. k. 7S/4571/2010-55, takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  

z 25. januára 2012, č. k. 7S/4571/2010-55, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom z 25. januára 2012, č. k. 7S/4571/2010-55, zamietol žalobu  

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne číslo č.322-7272-GC-09/2009   zo 17. decembra 2009, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie

Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo 16.júla 2009, č. 704/3440165309-GC-09/09-367,

ktorým bolo rozhodnuté o tom, že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej

len „SZČO“) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2009 nezaniklo napriek tomu, že od 16. apríla   2009 je spoločníkom a konateľom spoločnosti

Advokátska kancelária M. a partneri, s.r.o.

Krajský súd dospel k záveru, že existencia oprávnenia advokáta na vykonávanie

advokátskej činnosti je podmienená jeho zápisom do zoznamu advokátov Slovenskej

advokátskej komory až do času, kým nebol vyčiarknutý zo zoznamu, čo má za následok, že

advokát je na účely zákona o sociálnom poistení považovaný za SZČO a z toho dôvodu je povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený podľa § 5 ods. 1 písm. c)

zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon 2   9Sžso/18/2012

o sociálnom poistení“), pričom vznik a zánik poistenia sa viaže na podmienky uvedené  

v § 21 zákona o sociálnom poistení. Na výkon advokátskej činnosti je oprávnený len advokát zapísaný do zoznamu advokátov, bez ohľadu na formu, ktorou môže advokát vykonávať

advokáciu (§ 12 zákona o advokácii). Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c) zákona  

o sociálnom poistení je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Proti rozsudku krajského súdu včas podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zruší a vec vráti na ďalšie konanie. Podľa žalobcu zákon o sociálnom poistení v znení

účinnom k 30.6.2009 neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „oprávnenia na výkon samostatnej

zárobkovej činnosti. Vo vzťahu k výkonu advokácie treba vychádzať z ustanovenia § 5  

písm. c) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého   „samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa

osobitného predpisu.“, pričom osobitným predpisom v danej veci je zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácií a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa žalobcu citovaná právna norma

vyžaduje, aby sa na účely sociálneho poistenia existencia, vznik a zánik oprávnenia na výkon advokácie ako samostatnej zárobkovej činnosti posudzovali výlučne na základe zákona

o advokácii. Prvostupňový súd pochybil, ak oprávnenie na výkon advokácie – čo  

do existencie a trvania – stotožnil výlučne so zápisom do zoznamu advokátov. Predmetný

zápis je iba formalizovaným potvrdením existencie oprávnenia a nemôže mať bezvýhradné účinky pri posudzovaní jeho trvania. Ďalej poukázal najmä na tú skutočnosť, že podľa § 15

ods.6 zákona o advokácii   „Advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti

s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne, ak spoločenská

zmluva neurčuje inak.“. Ak však spoločenská zmluva zakáže samostatný výkon advokácie, ich osobné oprávnenie na výkon advokácie zaniká a sú ďalej oprávnení poskytovať právne

služby už iba prostredníctvom založenej spoločnosti s ručením obmedzeným. Nositeľom

oprávnenia na výkon advokácie je v takom prípade spoločnosť s ručením obmedzeným, nie jednotliví advokáti, ktorí ju založili; spoločnosť s ručením obmedzeným je subjektom práva,

právnickou osobou a pri splnení ďalších podmienok stanovených zákonom o sociálnom

poistení je dokonca povinná platiť poistné na sociálne poistenie. Poukázal tiež na to, že v priebehu konania pred žalovaným správnym orgánom i v priebehu súdneho konania bolo

nespochybniteľné preukázané, že sa dňa 16.4.2009 stal konateľom a spoločníkom obchodnej

spoločnosti Advokátska kancelária M. a partneri s.r.o. Spoločenská zmluva označenej

spoločností v článku XIV odseku 4   zároveň výslovne stanovila, že konatelia nesmú vykonávať advokáciu samostatne, v združení, ako spoločníci verejnej obchodnej spoločností

alebo komanditnej spoločnosti, ani ako konatelia inej spoločnosti s ručením obmedzeným.

Neprípustná je aj dohoda konateľov o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach. Podľa názoru žalobcu

z rozhodnutia súdu prvého stupňa v danej veci vyplývajú dva nezlučiteľné závery a to že na

jednej strane žalobca nesmie samostatne vykonávať advokáciu, ale na strane druhej že podľa zákona o sociálnom poistení je považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Ako

spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nebol oprávnený vykonávať

advokáciu samostatne, vo vlastnom mene a na vlastný účet a preto nie je možné považovať ho

za SZČO. Advokáciu môže vykonávať len prostredníctvom spoločnosti, v jej mene a na jej účet. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1Sžso/7/2009, v ktorom najvyšší súd vyslovil opačné stanovisko, že postavenie konateľa

spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods.6 zákona o advokácii) spôsobuje   u advokáta dočasný zánik oprávnenia na výkon advokácie a preto v zákonných ustanoveniach

nemá oporu argumentácia žalovanej, že zmenou formy výkonu advokácie nezaniká 3   9Sžso/18/2012

postavenie advokáta ako SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení a tým

nezaniká ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 tohto zákona. Pokiaľ teda prvostupňový súd akceptoval postup žalovanej rozhodol v rozpore s čl. 152

Ústavy SR.

Žalovaná k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu

ako vecne správny potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa   v rozsahu odvolania a v medziach žaloby v súlade s § 250ja ods.2 O.s.p. bez pojednávania  

a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

V konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovanej žalobca namietal nesprávne právne

posúdenie otázky, či advokát ako konateľ spoločnosti s r.o. má naďalej postavenie SZČO

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli  

v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa.

Podľa názoru najvyššieho súdu už žalovaná a následne aj súd prvého stupňa sa  

s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu

považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú. Žalovaná ako aj krajský súd podrobne odôvodnili, prečo žalobca, ktorý od 16. apríla 2009 vykonáva činnosť advokáta ako spoločník

a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby podľa

§ 15 zákona o advokácii, je na účely zákona o sociálnom poistení považovaný naďalej   za SZČO, pričom bolo dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade

nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení

dňom 30.júna 2009.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie

jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO

na účely tohto zákona a upravuje tak aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie   na vykonávanie advokátskej činnosti. Vymedzenie SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona  

o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je odvodené od samotného

oprávnenia vykonávať advokáciu ako takú. Nositeľom tohto oprávnenia môže byť len subjekt, ktorému toto oprávnenie bolo udelené. Teda výlučne fyzická osoba, môže byť zapísaná  

v zozname advokátov, hoci zákon advokátovi následne umožňuje, aby právne služby

poskytoval napríklad aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno

oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, bez ohľadu   na formu výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo

udelené, teda nie od konkrétnej formy výkonu advokácie, sa v zmysle § 5 písm. c) zákona  

o sociálnom poistení odvíja postavenie SZČO. Žalobcovi oprávnenie na vykonávanie činnosti ako také ani v dôsledku zmeny formy výkonu advokácie nezaniklo. Je len osobitným

zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si

sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s. r. o. Žalobcovi po celý čas status advokáta zostáva, je zapísaný v zozname advokátov, ktorý Slovenská advokátska

komora vedie, svoje profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj  

v prípade, že právne služby poskytuje prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej

spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, 4   9Sžso/18/2012

následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Napriek zmene formy

výkonu advokácie zostal zachovaný status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Advokátovi môže zaniknúť

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej

osoby podľa § 21 ods.1 zákona o sociálnom poistení k 1. júlu kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem už nedosiahne hranicu potrebnú

pre vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.

Pokiaľ žalobca poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/7/2009,

odvolací súd uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu išlo o ojedinelé rozhodnutie.

Právny názor krajského i odvolacieho súdu je v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu,

vysloveným v rozsudku sp. zn. 7Sžso/27/2010 z 1.júla 2011, ktorý bol v rámci zabezpečenia jednotného výkladu zákonov v súlade s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. publikovaný

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2012 pod č. 66.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako

vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení  

s § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo žalobca v konaní nebol

úspešný a žalovaný nárok na náhradu trov konania nemá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. apríla 2013   JUDr. Viera Nevedelová, v.r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Mária Kráľová