Prihlásiť sa
ECLIECLI:SK:KSKE:2023:7120208609.1
Dátum rozhodnutia22.11.2023
SúdKrajský súd v Košiciach
Spisová značka9Co/1/2022
Zdroj (PDF)obcan.justice.sk
Forma rozhodnutiaRozsudok
HesláDedičské právo
Citované predpisy 323/1992 Zb.: § 39
Citované rozhodnutia 9Co/1/2022

Text rozhodnutia

Rozsudok
Krajský súd v Košiciach
sp.zn.: 9Co/1/2022
datum: 22.11.2023

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobkyne: A. B. C., D., E. XX, nar. XX.XX.XXXX, proti žalovaným: 1. F. C., D., D. XX, nar. XX.X.XXXX a 2. G. H. D., E., E. XX, nar. X.X.XXXX, zást. oboch advokát JUDr. Jaroslav Kuchár, LL.M., Bratislava, Budatínska 65, o určenie, že dôvod vydedenia nie je daný a o neplatnosť listiny o vydedení, o odvolaní žalovaných proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice I č. k. 34C/24/2020 - 104 z 21. októbra 2021

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v I. určovacom výroku tak, že z a m i e t a žalobu o určenie, že dôvod vydedenia žalobkyne jej matkou B. I. v listine o vydedení z 30.7.2013 nie je daný.

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o určení, že vydedenie žalobkyne a jej potomkov obsiahnuté v listine notárkou JUDr. Melániou Košovou 30.7.2013 spísanou v notárskej zápisnici č. N 110/2013, NZ 25642/2013, NCRZa 3725/2013, NCRIs 26144/2013 j e n e p l a t n é.

Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví, jeho I. výrokom určil, že dôvod vydedenia žalobkyne jej matkou B. I., J. E., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX uvedený v listine o vydedení z 30.7.2013 nie je daný, II. výrokom určil, že listina o vydedení spísaná notárkou JUDr. Melániou Košovou v notárskej zápisnici č. N 110/2013, Nz 25642/2013, NCRZa 3725/2013, NCRls 26144/2013 je neplatná a III. výrokom žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že dôvod vydedenia žalobkyne a jej potomkov jej matkou B. I., J. E., zomr. XX.X.XXXX ako poručiteľkou listinou o vydedení zriadenou vo forme notárskej zápisnice bol formulovaný citovaním znenia §469a ods. 1 písm. b) o. z., že „...o poručiteľku trvale neprejavujú skutočný záujem, ktorý by ako potomkovia mali prejavovať“. Dedičské konanie po matke strán sporu na bývalom Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 23D/143/2020 je vedené pred notárom Mgr. Vojtechom Kavečanským ako súdnym komisárom, v rámci ktorého žalobkyňa v reakcii na oboznámenie obsahu danej notárskej zápisnice uviedla, že zákonný dôvod na vydedenie neexistuje a bude preto podávať žalobu o neplatnosť danej listiny.

3. Citujúc ustanovenie §137 CMP (správne CSP – pozn. odvolacieho súdu) konštatoval, že ide o spor o dedičské právo (§192 CMP), ktorý vznikol počas konania o dedičstve, v ktorom medzi stranami sporu ako potomkami ich matky, poručiteľky B. I., J. E. sú sporné skutkové otázky, ktoré v konaní o dedičstve sa nevyhodnocujú, ale ich riešenie je ponechané na sporové konanie. Za osobitný predpis, z ktorého vyplýva, že sa možno domáhať určenia právnej skutočnosti [§137 písm. d) CSP], považoval §194 CMP; nepovažoval preto za potrebné preukazovanie naliehavého právneho záujmu, ale riešenie najmä sporných skutkových otázok, majúcich vplyv na existenciu, či platnosť závetu alebo vydedenia. So skutočnosťou, že z dedičského spisu nevyplýva, žeby súdny komisár postupom podľa §194 CMP žalobkyňu odkázal na podanie žaloby o neplatnosť závetu a o určenie neexistencie dôvodov vydedenia, či aby ju o tejto skutočnosti aspoň poučil, sa vysporiadal konštatovaním, že toto nemôže byť na ťarchu žalobkyne, a to aj s ohľadom na čl. 2 ods. 1 základných princípov CSP (ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty).

4. Následne konštatoval (41. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku), že v danom prípade tak vo vzťahu k žalobnému petitu I (neexistencia dôvodov vydedenia), ako aj vo vzťahu k žalobnému petitu II (neplatnosť listiny o vydedení), ide o žalobu podľa §137 písm. c) CSP a naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení je preukázaný jej právnou neistotou, že žalobkyňa bez kladného rozhodnutia súdu vo veci sa nedomôže dedičského práva v dedičskom konaní, pričom predmetným sporovým konaním sa odstráni tento jej stav právnej neistoty a naliehavosť prípadu je daná aj tým, že žalobkyňa nemá k dispozícii iný spôsob ochrany svojho tvrdeného práva. Konštatoval tiež, že pokiaľ žalobkyňa by sa domáhala určenia, že je dedičom po matke, súd takúto žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu by musel zamietnuť ako právne nespôsobilý prostriedok ochrany žalobkyne, keďže otázku dedenia po poručiteľovi rieši inštitút dedičského konania v rámci civilného mimosporového konania, a nie je preto prípustné takúto určovaciu žalobu považovať za prostriedok riešenia dedičského sporu namiesto prejednania dedičstva v dedičskom konaní (42. odsek jeho odôvodnenia).

5. Otázku určenia (ne)platnosti listiny o vydedení považoval pritom za kľúčovú pre pokračovanie v konaní o dedičstve, pretože jej zodpovedanie vylučuje ďalšie spory v tejto otázke (43. odsek jeho odôvodnenia). Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na dôvodovú správu k Civilnému sporovému poriadku, z ktorej vyplýva, že záujem zákonodarcu pri zavedení novej koncepcie žalôb zakotvenej v §137 písm. c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba podľa písm. c) a žaloba o určenie inej právnej skutočnosti podľa písm. d), bolo vylúčiť všetky nadbytočné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti či platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré by vyvolali len ďalšie spory a míňali by sa účelu určovacej žaloby. Vzhľadom na to, že poručiteľka listinu o vydedení v danom prípade zriadila vo forme notárskej zápisnice z 30.7.2013, otázku neplatnosti právneho úkonu z hľadiska nedostatku jeho formálnych náležitostí (nedostatok vôle, slobody, vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti jej prejavu) nemal za spornú, za spornú mal len otázku platnosti listiny o vydedení z hľadiska jej obsahu a tiež z hľadiska, či dôvody vydedenia žalobkyne a jej potomkov jej matkou uvedené v predmetnej listine o vydedení sú dané.

6. Vykonaným dokazovaním, a to ani výsluchom svedkov v konaní nemal za preukázanú skutočnosť, žeby žalobkyňa do momentu spísania notárskej zápisnice 30.7.2013 neprejavovala skutočný záujem o poručiteľku, ktorý by ako potomok prejavovať mala. V tejto súvislosti zohľadnil rodinné zvyklosti, postavenie členov rodiny, vzájomné príbuzenské vzťahy a tiež ochotu členov bližšej aj vzdialenejšej rodiny rozvíjať rodinné vzťahy a väzby. Výsluchom žalobkyne a svedkov K. C. (manžel žalobkyne) a H. C. (manžel žalovanej 1) mal preukázané, že pred spísaním spornej notárskej zápisnice z 30.7.2013 žalobkyňa pomáhala poručiteľke s nákupmi, drobnými domácimi prácami i s prácami okolo jej rodinného domu a v neposlednom rade aj so starostlivosťou o jej neb. manžela, otca žalobkyne, ktorého zdravotný stav až do jeho smrti v roku 2007 si vyžadoval aj celodennú opateru; žalobkyňa s poručiteľkou sa stýkala celkom až do 18.7.2013, dokedy pravidelne sa kontaktovali. Výrazná zmena v rodinných vzťahoch nastala až po predaji rodinného domu poručiteľky, keď žalobkyňa žiadala a napriek nevôli žalovaných a poručiteľky dosiahla navýšenie svojho podielu na kúpnej cene rodinného domu o sľúbených 3 319,39 € (100 000 Sk), čo zodpovedalo jej podielu na záhrade a chate na Červenom brehu v Košiciach, ktoré poručiteľka spolu so svojim manželom – otcom strán sporu ešte za svojho života previedla na žalovanú 2. Vzhľadom na časovú a dejovú súvislosť medzi týmto konfliktom pri predaji rodinného domu medzi žalobkyňou a jej sestrami (žalované) a poručiteľkou a dátumom spísania notárskej zápisnice obsahujúcej akt vydedenia, súdu tento konflikt, nezhoda o vyporiadaní majetkových záležitostí sa javil ako vysoko pravdepodobný dôvod pre následné vydedenie žalobkyne zo strany poručiteľky (47. odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pokiaľ žalované sa snažili upriamiť pozornosť súdu na neposkytnutie potrebnej finančnej pomoci poručiteľke zo strany žalobkyne v súvislosti s poruchou plynového kotla v roku 2001 v rodinnom dome rodičov strán sporu, podľa súdu vzhľadom na odstup času 12 rokov od tejto udalosti toto nemohlo mať vplyv na rozhodnutie poručiteľky vydediť žalobkyňu a jej potomkov až v roku 2013.

7. V rozpore s obranou žalovaných súd zároveň konštatoval, že k vážnemu narušeniu vzťahov medzi poručiteľkou a žalobkyňou došlo až po spísaní listiny o vydedení, čo však v spore práve preto, že tento stav objektívne neexistoval v čase spísania listiny o vydedení, nie je spôsobilé privodiť opačný záver súdu, pretože dôvody vydedenia v zmysle §469a ods. 1 písm. d) o. z. musia dlhodobo pretrvávať už v čase vykonania právneho úkonu vydedenia, čo nie je prípad posudzovanej veci. Uzavrel preto, že v čase spísania listiny o vydedení 30.7.2013 v danom prípade neexistovali zákonné dôvody na vydedenie žalobkyne a jej potomkov, čo vyjadril v I. výroku napadnutého rozsudku určením, že dôvod vydedenia žalobkyne jej matkou uvedený v listine z 30.7.2013 o vydedení nie je daný.

8. Vo vzťahu k II. žalobnému petitu (určenie neplatnosti predmetnej listiny o vydedení) prioritne sa zaoberal materiálnymi náležitosťami listiny o vydedení, medzi ktoré v zmysle §496a ods. 1 o. z. (správne §469a ods. 1 o. z. – pozn. odvolacieho súdu) patrí aj výslovné uvedenie dôvodov vydedenia uvedených v tomto zákonnom ustanovení, a to nielen citáciou tohto zákonného ustanovenia, ale aj obligatórnym popisom skutkového stavu, ktorý konkrétny dôvod vydedenia napĺňa aj po skutkovej stránke, pričom dôvod vydedenia musí objektívne existovať už pri spisovaní listiny o vydedení, tento musí byť v listine o vydedení dostatočne konkretizovaný z hľadiska časového a skutkového s tým, že absenciu jeho konkretizácie nemožno nahradiť dokazovaním. S poukazom na závery Najvyššieho súdu SR judikované v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 194/2011 z 26.7.2013 uzavrel, že bez uvedenia tohto dôvodu listina o vydedení by bola absolútne neplatná (§39 o. z.), nakoľko dôvod vydedenia pod sankciou neplatnosti tohto úkonu musí byť konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj nezúčastneným osobám, inak by bola listina o vydedení neplatná pre nezrozumiteľnosť podľa §37 ods. 1 o. z.

9. Po právnom posúdení predmetnej notárskej zápisnice obsahujúcej právny úkon vydedenia žalobkyne ako neopomenuteľného potomka poručiteľkou, jej matkou B. I., J. E. z dôvodu, ako tento odvolacím súdom je reprodukovaný v 2. odseku tohto odôvodnenia uzavrel, že v danom prípade neboli naplnené materiálne náležitosti právneho úkonu listiny o vydedení, nakoľko dôvody vydedenia nie sú v nej dostatočne konkretizované z hľadiska časového ani skutkového, ide len o citáciu zákonného ustanovenia, a teda predmetné vydedenie je absolútne neplatným právnym úkonom, a preto žalobe vyhovel aj v II. určovacom výroku napadnutého rozsudku.

10. Vzhľadom na záver o absolútne neplatnom právnom úkone vydedenia žalobkyne listinou z 30.7.2013 zamietol návrh žalovaných na vykonanie dokazovania výsluchom notárky JUDr. Melánie Košovej, a to aj s odôvodnením, že na jej výpoveď súd pri hodnotení dôkazov by nemohol prihliadnuť, nakoľko vzhľadom na úmrtie poručiteľky, ktorá pri úkone zbavenia notára povinnosti mlčanlivosti je nezastupiteľná, táto by bola získaná porušením povinnosti notárky zachovávať mlčanlivosť. S odôvodnením, že vzhľadom na závery súdu prvej inštancie výsluchy žalobkyňou navrhovaných svedkov J. K. D. a A. J. L. by boli nadbytočné a nehospodárne, nakoľko z vykonaného dokazovania skutkový stav potrebný pre meritórne rozhodnutie už bol dostatočne zistený aj bez ich vykonania, zamietol návrh žalobkyne na vykonanie aj týchto dôkazov.

11. O trovách konania rozhodol na základe zásady úspechu strany v spore ustanovenej v §255 ods. 1 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku žalované podávajú odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôrazne nesúhlasia s postupom súdu, ktorý nevykonal žalovanou 2 navrhnutý dôkaz výsluchom notárky, ktorá spornú listinu z 30.7.2013 vo forme notárskej zápisnice s poručiteľkou spísala a odvolávajúc sa na ustanovenie §39 ods. 2 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. Notársky poriadok, rovnako nesúhlasia ani so záverom súdu, že notárku zbaviť povinnosti mlčanlivosti môže len zomrelá poručiteľka ako účastník daného právneho úkonu, nakoľko tak môžu urobiť aj právni nástupcovia účastníka právneho úkonu, t. j. v danom prípade dcéry poručiteľky, ktoré sú stranou sporu v tomto súdnom konaní a zbavenie notárky povinnosti mlčanlivosti nemohlo byť preto problematické. Relevantnosť výsluchu notárky podľa odvolateľov podporuje aj výpoveď svedka A. H. C., ktorý na pojednávaní 21.10.2021 vypovedal, že o zámere poručiteľky vydediť žalobkyňu vedel ešte pred urobením daného právneho úkonu, pričom sa oboznámil aj s verziou, citované z odvolania: „ktorú ona vlastne ani podala“, čo podľa nich znamená, že poručiteľka mala pripravenú vlastnú listinu o vydedení, s ktorou pravdepodobne navštívila notárku a až po porade s ňou pristúpila k zmene dôvodu vydedenia. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa odvolateľov je zaťažené vadou nevykonania navrhnutého dôkazu potrebného na zistenie rozhodujúcich skutočností [§365 ods. 1 písm. e) CSP].

13. Vzhľadom na to, že notár v danom prípade neaplikoval §194 CMP a žalobkyňu neodkázal na podanie žaloby a neurčil jej na to ani lehotu, podľa odvolateľov súd postupoval nesprávne, aj pokiaľ žalobu posúdil podľa §137 písm. d) CSP v spojení s §194 CMP. Namietajú, že žaloba súdom mala byť posúdená podľa §137 písm. c) CSP ako žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, výrok rozsudku mal znieť „dedičské právo žalobkyne neexistuje“, pričom v 42. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku súd sám uviedol, že takúto žalobu by musel zamietnuť pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na takejto určovacej žalobe ako právne nespôsobilého prostriedku ochrany jej práv. Pokiaľ ide o II. výrok napadnutého rozsudku, odvolatelia namietajú, že predmetom konania môže byť výlučne otázka skutková, a nie otázka, ktorá zahŕňa aj právne posúdenie veci. Toto sa má vykonať v mimosporovom konaní o dedičstve a petitom žaloby podľa §194 CMP nemá byť preto určenie (ne)platnosti závetu, resp. listiny o vydedení, nakoľko takéto právne posúdenie prislúcha notárovi ako súdnemu komisárovi.

14. Okrem toho odvolatelia namietajú, že sporná notárska zápisnica okrem listiny o vydedení obsahuje aj závet, pričom z formulácie oproti žalobe súdom upraveného II. výroku rozsudku nie je jasné, či vyslovený dôvod neplatnosti sa vzťahuje len na listinu o vydedení alebo aj na závet, pričom žalobkyňa závet nenapadla a preto pokiaľ by vydedenie aj bolo neplatné, časť notárskej zápisnice obsahujúca závet je oddeliteľnou (§41 o. z.) a neexistuje dôvod na vyslovenie jej neplatnosti. Žalovaným záleží na tom, aby vôľa poručiteľky bola rešpektovaná v maximálne možnej miere, pričom už prípadné neakceptovanie vydedenia je narušením jej vôle a zrušenie závetu by predstavovalo ďalší zásah do jej vôle. V tomto smere II. výrok napadnutého rozsudku považujú preto za zmätočný, keďže ním bola určená neplatnosť listiny o vydedení spísanej notárkou.

15. Pokiaľ ide o samotné skutkové závery súdu prvej inštancie, žalované odvolávajúc sa na listinu o vydedení pripravenú poručiteľkou v minulosti pred spísaním notárskej zápisnice, ktorú predkladajú spolu s odvolaním, poukazujú na to, že neposkytnutie pomoci pri poruche plynového kotla v rodinnom dome poručiteľka vnímala veľmi negatívne a už pred rokom 2013 uvažovala o vydedení žalobkyne, pričom práve spor pri predaji rodinného domu v roku 2013 bol povestnou poslednou kvapkou, ktorá utvrdila poručiteľku v rozhodnutí vydediť žalobkyňu ako svoju dcéru.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu protistrany navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu. „Listinu o vydedení“ ako dôkaz odvolateľmi predložený spolu s odvolaním nepovažuje za dôkaz dôveryhodný; absentuje na nej dátum, podpis, svedkovia a je preto možné vysloviť odôvodnenú pochybnosť o jeho pravosti, resp. relevantnosti predloženého dokumentu. Vypočutie notárky Košovej nepovažuje za opodstatnené, nakoľko ako žalobkyňa v predmetnom spore konala na základe predložených listín a dokumentov, ktoré boli predmetom konania o dedičstve a neskôr boli podkladom pre podanie predmetnej žaloby, jej matka ako poručiteľka svoju vôľu vyjadrila práve v tej forme, v akej to bolo uvedené v predmetných listinách ňou predložených v konaní a výsledok vlastného rozhodnutia matky bol zrealizovaný u notárky ako u najpovolanejšej osoby. Návrh protistrany na vykonanie tohto dokazovania považuje preto len o márnu snahu o dotváranie, resp. prepisovanie vôle matky podľa vlastných predstáv odvolateľov. Súd prvej inštancie správne vyslovil, že dôvod jej vydedenia jej matkou uvedený v listine o vydedení nie je daný.

17. Pokiaľ ide o II. výrok súdny komisár prejednávajúci dedičstvo po matke 22.7.2022 žalobkyňu ústne informoval, že on sám nemôže právne posúdiť a vyhodnotiť (ne)platnosť závetu a listiny o vydedení, a môže to urobiť len súd. Na základe toho podala preto predmetnú žalobu o určenie, že dôvod vydedenia nie je daný a listina o vydedení je neplatná, čím dôjde k vyriešeniu kľúčovej otázky pre konanie o dedičstve.

18. Aj keď žalovaným záleží na tom, aby vôľa poručiteľky bola rešpektovaná v maximálne možnej miere, podľa žalobkyne výsledky súdnej praxe nútia vykladať skutkové okolnosti vydedenia reštriktívne bez zreteľa na vôľu poručiteľa, pričom žalobkyňa ako neopomenuteľný dedič má nárok na dedičský podiel vo výške stanovenej zákonom. Vzhľadom na to, že súd listinu o vydedení určil za neplatnú, v dedení po matke sa uplatní zákonná dikcia, podľa ktorej žalobkyni ako neplatne vydedenému plnoletému potomkovi sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica jej dedičského podielu zo zákona (§479 o. z.), o čom poručiteľka pri spísaní listiny z 30.7.2013 o vydedení bola poučená, čo potvrdila aj svojím podpisom na notárskej zápisnici.

19. V celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými závermi súdu prvej inštancie vyjadrenými v 47. odseku jeho odôvodnenia, ako zhora sú reprodukované. Okrem toho poukazuje na to, že z výpovede svedkyne K. M. K. vyplynulo, že v súvislosti s poruchou kotla svedkyňa žalovanej 1 požičala 500 Sk, čo určite nie je taká horibilná suma, pre ktorú by matka žalobkyňu mala vydediť. Rodičia žalobkyni do očí nikdy nepovedali žiadnu výčitku, že vtedy ich neprichýlila alebo nepožičala peniaze a po tejto udalosti s kotlom rodičia s ňou, ako aj s jej rodinou naďalej udržiavali kontakt. Tvrdenie odvolateľov o tomto dôvode vydedenia považuje preto za zavádzajúce.

20. V odvolacej replike odvolatelia odmietajú spochybňovanie pravosti nimi predloženej „listiny o vydedení“. Ide len o koncept a jeho predložením v odvolacom konaní preukazujú skutočnosť, že poručiteľka záujem žalobkyňu vydediť mala dlhodobo a notárku D. navrhovali vypočuť práve na potvrdenie vôle poručiteľky a okolnosti spísania závetu spolu s listinou o vydedení formou notárskej zápisnice.

21. Postup súdneho komisára prejednávajúceho dedičstvo po matke, ktorý žalobkyňu o ňou uvedených skutočnostiach mal informovať ústne, s poukazom na odbornú literatúru nepovažujú za správny.

22. Namietajú, že pointou svedeckej výpovede svedka K. bolo, že v čase výbuchu kotla v rodinnom dome to bola práve ona ako kamarátka, ktorá v tejto súvislosti na rozdiel od žalobkyne požičala finančné prostriedky poručiteľke podľa svojich vtedajších možností a schopností.

23. Žalobkyňa v odvolacej duplike opakovane odmieta tzv. listinu o vydedení odvolateľmi predloženú spolu s odvolaním a rovnako odmieta, že matka údajne dlhodobo mala záujem žalobkyňu vydediť. Správanie matky voči žalobkyni tomu nenasvedčovalo, matka jej nikdy nedala najavo takýto úmysel, stretávali sa a pomáhala jej v rámci svojich možností až do 18.7.2013, kedy matka ju vulgárnymi slovami vyhnala z rodičovského domu a následne 30.7.2013 ju vydedila, súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vo veci preto rozhodol správne.

24. Odmieta tvrdenie odvolateľov, že sa jednalo o výbuch kotla v rodinnom dome, nakoľko nedošlo ani k detonácii, či k roztrhnutiu plynového kotla, jednalo sa o únik plynu z poškodených plynových horákov kotla. Inak opakuje svoju argumentáciu z vyjadrenia k odvolaniu o jej právach neopomenuteľného dediča spočívajúcich v nároku na dedičský podiel vo výške stanovenej zákonom a nespochybňuje svedeckú výpoveď K., poukazuje len na výšku svedkom zapožičanej sumy žalovanej 1 ako na poskytnutie pomoci poručiteľke, pre ktorú ju táto mala vydediť.

25. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355 a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len sčasti.

26. Pokiaľ ide o vyhodnotenie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení a o II. určovací výrok o neplatnosti listiny o vydedení obsiahnutej v notárskej zápisnici z 30.7.2013, súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v potrebnom rozsahu, na základe neho náležite zistil všetky rozhodujúce skutočnosti, skutkový stav vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP a na základe neho vo veci aj správne rozhodol. V konaní nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 CSP rozsudok v tomto II. určovacom výroku ako vecne správny preto potvrdil a vo zvyšku postupom podľa §388 CSP napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.

27. Rozsudok odvolacieho súdu verejne bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 22.11.2023 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 13.11.2023 boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a 3 za použitia §378 CSP).

28. Výrok II. napadnutého rozsudku z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný, súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, rozsudok náležite odôvodnil a dal odpovede na všetky otázky, ktoré pre vec mali podstatný význam (§220 ods. 2 CSP). Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu nezistil ani žiadne vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok (§380 ods. 2 CSP).

29. Vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi vzťahujúcimi sa na II. určovací výrok napadnutého rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania odvolací súd nezistil žiaden dôvod, aby od týchto sa odchýlil. Naopak s týmito dôvodmi rozsudku súdu prvej inštancie, ako tieto zhora odvolacím súdom sú reprodukované, v celom rozsahu sa stotožňuje a v odôvodnení rozsudku v súlade s §387 ods. 2 CSP preto sa obmedzuje len na konštatovanie ich správnosti, ktoré vo svojom odôvodnení nadbytočne preto už neopakuje.

30. Na správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, vzťahujúcich sa na II. určovací výrok nie sú spôsobilé nič zmeniť ani odvolacie námietky žalovaných

31. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky odvolateľov odvolací súd dopĺňa.

32. Z obsahu spisu je zrejmé, že po poručiteľke B. I., J. E., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, ako dedičia zo zákona prichádzajú do úvahy dcéry poručiteľky, žalobkyňa A. B. C. a žalované F. C. a G. H. D.. Poručiteľka zanechala listinu o vydedení a závet, obe zriadené vo forme jednej a tej istej notárskej zápisnice, podľa ktorej poručiteľka žalobkyňu (a jej potomkov) vydedila a závetom všetok svoj majetok odkázala obom žalovaným dcéram ako závetným dedičom. Notár žalobkyňu na uplatnenie jej dedičského práva v sporovom súdnom konaní neodkázal, z následného konania žalobkyne nesporne však vyplynulo, že medzi dedičmi poručiteľky je sporným, či žalobkyni dedičské právo po matke patrí alebo nie, keď v tomto sporovom súdnom konaní žalobou na súde sa domáha jednak určenia, že dôvody vydedenia neexistujú a tiež určenia, že samotná listina z 30.7.2013 o vydedení pre absenciu konkrétnych, skutkovo vymedzených dôvodov vydedenia je absolútne neplatným právnym úkonom.

33. Z dôvodu, že súdny komisár v dedičskom konaní po poručiteľke nepostupoval podľa §194 ods. 1 CMP a žalobkyňu uznesením po márnom pokuse o zmier neodkázal, aby určenie spornej skutočnosti uplatnila žalobou v sporovom konaní a v danom prípade ani žalobný petit tak, ako je formulovaný v tejto žalobe, nezodpovedá zneniu ustanovenia §194 ods. 1 CMP, ide o žalobu určovaciu, podanú v zmysle §137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý v danom prípade je potrebné preukazovať práve preto, že súdny komisár podľa §194 CMP nepostupoval.

34. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem teda sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či žalobou s daným určovacím petitom sa (ne)môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. V zmysle §193 CMP notár ako súdny komisár pritom uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje, len ak rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba na právnom posúdení takých skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné, čo nie je prípad posudzovanej veci. Spornosť dedičského práva žalobkyne v konaní o dedičstve nastala bez ohľadu na postoj ostatných dedičov v konaní, a to najneskôr momentom uplatnenia dedičského práva žalobkyne ako neopomenuteľného dediča poručiteľky v tomto sporovom konaní, nakoľko vôľa poručiteľa vyjadrená v listine o vydedení nemôže byť zmarená ani prípadným súhlasným prejavom vôle dedičov stotožňujúcich sa s vydedeným, že zákonné podmienky vydedenia nie sú dané alebo že listina o vydedení je absolútne neplatná. Neobstojí preto odvolacia námietka odvolateľov, že právne posúdenie platnosti listiny o vydedení patrí výlučne súdnemu komisárovi v konaní o dedičstve.

35. V prípade, že predmetnej žalobe bude vyhovené, pričom v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že súdna prax jednoznačne akceptuje aj žaloby, ktorými dedič sa domáha buď určenia neplatnosti listiny o vydedení, alebo určenia, že dôvody jeho vydedenia nie sú dané (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napr. vo veciach 5 Cdo 239/2009, 4 Cdo 123/2009, 4 Cdo 93/2009, 2 Cdo 222/2009), vyhovenie žalobe či už v rozsahu určenia neexistencie dôvodov vydedenia alebo aj len v rozsahu určenia listiny o vydedení za absolútne neplatnú, spôsobuje neúčinnosť tohto jednostranného právneho úkonu vydedenia poručiteľom a žalobkyňa ako zákonná dedička v konaní o dedičstve po matke ako poručiteľke sa potom môže domáhať svojich práv, ktoré jej titulom dedenia zo zákona patria. Z toho dôvodu aj v tejto veci predmetná žaloba je prípustným prostriedkom ochrany práv žalobkyne. Súd prvej inštancie správne preto poukázal na dôvodovú správu k §137 CSP, že zmyslom tohto ustanovenia procesného sporového poriadku bolo vylúčiť všetky nezmyselné žaloby (43. odsek jeho odôvodnenia), pričom táto pre zhora uvedené takouto bezo sporu nie je. Odvolacia námietka odvolateľov či už o neprípustnosti takejto žaloby alebo o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení je preto neopodstatnená.

36. Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým svojho potomka ako neopomenuteľného dediča vylučuje z dedenia a tým mu odníma dedičské právo, ktoré by mu podľa zákona inak patrilo. Dôsledkom vydedenia je, že inak neopomenuteľný dedič zo zákona nededí, nestane sa dedičom. Vydedenie je prejavom vôle poručiteľa, ktoré, ak je platné, je potrebné rešpektovať a k posudzovaniu listiny o vydedení pristupovať súladne s vôľou poručiteľa vyjadrenou v nej. Občiansky zákonník svojimi ustanoveniami pritom chráni vôľu samotného poručiteľa. Poručiteľ má právo na to, aby listinou o vydedení prípadný nezáujem svojich potomkov o neho bol zohľadnený pri rozdeľovaní jeho majetku dedením. Ak nerešpektujeme vôľu poručiteľa spísanú v notárskej zápisnici, narúšame právnu istotu v inštitút vydedenia ako takého.

37. Pokiaľ subjekt právnych vzťahov (v súdenej veci poručiteľka) využije svoje zákonné oprávnenie vydediť niektorého z potomkov, princíp legitímnych očakávaní neznamená, že táto jeho vôľa nemôže byť nikým napadnutá a spochybnená. Naopak, zodpovedá princípu legitímnych očakávaní, že vydedený potomok taktiež využije svoje zákonné oprávnenie a namietne „neplatnosť vydedenia“. Následne (všeobecný sporový) súd je tým orgánom, ktorý v konkrétnostiach prípadu posúdi argumenty a protiargumenty dotknutých strán. Je ale potrebné rozlišovať, či predmetom určovacej žaloby je určenie, že listina o vydedení pre nesplnenie zákonných kogentných náležitostí je absolútne neplatná, od žaloby, predmetom ktorej je určenie, že u žalobcu neboli dané dôvody pre jeho vydedenie poručiteľom. Pokiaľ predmetom určovacej žaloby je určenie neplatnosti listiny o vydedení pre nedostatok jej kogentných náležitostí (§469a ods. 3 o. z.) a ak táto spĺňa zákonné formálne náležitosti, je potrebné vychádzať z toho, že zákonné predpoklady pre vydedenie splnené boli a je na vydedenom, aby preukázal opak a v tom prípade na základe právoplatného rozhodnutia bude určené, že dôvody pre vydedenie žalobcu poručiteľom uvedené v listine o vydedení nie sú dané a inak platná listina v tomto smere stratí účinnosť. Z dôvodu, že platne vydediť potomka možno len právnym úkonom, ktorý po formálnej aj materiálnej stránke je platným právnym úkonom, ak predmetom sporového konania je „neplatnosť vydedenia“, bez ohľadu na to, či strana to (ne)namieta, súd v sporovom konaní z úradnej povinnosti musí preto najprv posudzovať, či samotná sporná listina o vydedení je (ne)platnou z hľadiska týchto formálnych a materiálnych náležitostí právneho úkonu vydedenia podľa Občianskeho zákonníka v znení v čase jej zriadenia (§873 o. z.).

38. Listinu o vydedení možno zriadiť aj vo forme notárskej zápisnice (§476d ods. 1 o. z.). Platnosť listiny o vydedení je podmienená tým, že musí vyhovovať všeobecným náležitostiam právnych úkonov (§34 a nasl. o. z.), ako aj špeciálnym náležitostiam ustanoveným pre tento právny úkon. Pre formálne a obsahové náležitosti listiny o vydedení platia ustanovenia §476 a §480 o. z., ktoré upravujú formálne a obsahové náležitosti jednotlivých druhov závetu, pričom v zmysle §369a ods. 3 o. z., veta za bodkočiarkou, v listine o vydedení pod následkom neplatnosti musí však byť uvedený dôvod vydedenia. Ide preto o nevyhnutnú materiálnu náležitosť platného vydedenia ako jednostranného právneho úkonu, pričom dôvod vydedenia musí byť konkrétny dôvod vydedenia uvedeného v zákone, a to časovo i vecne výslovne konkretizovaným opísaním, aké správanie žalobkyne ako vydedeného potomka poručiteľ vníma ako trvalé neprejavovanie jeho opravdivého záujmu o poručiteľa s presným uvedením, kedy k týmto skutočnostiam došlo, resp. v akom časovom období sa odohrali, a to do takej miery, aby dôvod vydedenia bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu, ale aj subjektu nezúčastnenému (por. §37 ods. 1 o. z.) a použitý dôvod vydedenia musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v danej listine. Existencia dôvodov vydedenia preto sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení a absenciu ich konkretizácie nie je možné nahradiť dokazovaním.

39. Z týchto dôvodov, pokiaľ v listine o vydedení dôvod vydedenia je označený len odkazom na ustanovenie §469a o. z., a to prípadne aj citovaním jeho znenia, platí, ako keby dôvod vydedenia v listine o vydedení uvedený ani nebol, poručiteľ svoju vôľu svojho potomka vydediť neprejavil spôsobom dostatočne určitým. Rozhodujúcim pre platnosť vydedenia totiž nie je odkaz na príslušné zákonné ustanovenie, ale skutkové vymedzenie dôvodu vydedenia (§469a ods. 3 o. z., veta za bodkočiarkou).

40. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o listinu o vydedení zriadenú vo forme notárskej zápisnice notárkou vydanej v medziach jej právomoci a ktorá ako verejná listina, u ktorej nebol dokázaný opak, potvrdzuje i pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje (§205 CSP), náležitosť slobody, vážnosti a určitosti vôle poručiteľky a zrozumiteľnosti jej prejavu neboli otáznymi. Súd prvej inštancie v konaní správne preto sa zameral najmä na posúdenie, či dôvod vydedenia uvedený v spornej listine (nie) je jedným z dôvodov vydedenia ustanoveným v §469a o. z. v znení platnom v čase zriadenia danej listiny a či tento je dostatočne konkretizovaný.

41. Zo zákonnej formulácie dôvodov vydedenia uvedených v §469a ods. 1 písm. a) o. z., ktorú poručiteľka B. I. v listine o vydedení ňou 30.7.2013 zriadenej vo forme notárskej zápisnice použila s cieľom vylúčiť (vydediť) žalobkyňu ako svojho neopomenuteľného plnoletého potomka a dôsledky vydedenia vztiahnuť aj na jej deti a ich potomkov, ako na osoby uvedené v §473 ods. 2 o. z., ktoré inak by nastúpili na miesto žalobkyne, vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahu poručiteľa a potomka. Konkrétne skutkové vymedzenie dôvodu vydedenia žalobkyne, resp. dôvodov vydedenia, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska, z predmetnej listiny z 30.7.2013 o jej vydedení, posudzovanej v tomto sporovom konaní absolútne absentuje. Súd nemal z čoho vychádzať a nemohol preto ani objektívne rozhodnúť o nastolenej skutkovej otázke a posúdiť okolnosti tohto konkrétneho prípadu tak, ako to má na mysli ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR. Uvedená listina preto je absolútne neplatná, a to pre absenciu jej zákonných náležitostí ustanovených v §469a ods. 3 o. z. vo väzbe na §476 a 480 o. z. a §469a ods. 1 o. z., na čo súd prihliada z úradnej povinnosti.

42. Absolútne neplatnou listinou o vydedení nemožno potomka platne vydediť z dedenia majetku po poručiteľovi, v danej veci bolo preto nadbytočným vykonávať dokazovanie, ktorým z dôvodu absolútnej absencie konkrétneho skutkového opisu dôvodov vydedenia, najprv sa hľadalo a vysvetľovalo, aké konkrétne skutkové okolnosti (navýšenie kúpnej ceny v prospech žalobkyne pri predaji rodinného domu, či neposkytnutie žiadnej pomoci zo strany žalobkyne rodičom v prípade poruchy kotla a či neopodstatnené poberanie opatrovateľského príspevku za opateru otca) mohli byť pre poručiteľku dôvodom na vydedenie žalobkyne pre prípad smrti poručiteľky a následne sa posudzovalo, či tento dôvod v čase spísania listiny o vydedení (ne)bol daný. Ak totiž dôvody vydedenia v listine o vydedení nie sú uvedené konkrétnym skutkovým opisom, pre dedičov, ktorí vydedení neboli, to umožňuje neprípustne dotvárať poslednú vôľu poručiteľky a napasovať z jej života a zo života vydedeného potomka taký konkrétny dôvod vydedenia iného dediča, aký by ako platný dôvod vydedenia v súdnom spore nakoniec aj mohol obstáť. Absencia konkrétnych skutkových dôvodov vydedenia nie je však nahraditeľná vykonaním dokazovania, pretože jeho výsledky nemôžu s istotou preukázať dôvod, pre ktorý poručiteľ potomka vydediť skutočne chcel, pričom platnosť vydedenia, vzhľadom na závažnosť jeho účinkov pre neopomenuteľného dediča a prípadne aj pre jeho potomkov, nemôže byť preto postavená na dohadoch a domnienkach (ale ani na presvedčení) dedičov, pre ktorých vydedenie žalujúceho dediča je na ich prospech. Z toho dôvodu súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ pri rozhodovaní vo veci neprihliadal na to, že svedok C. bol oboznámený so zámerom poručiteľky vydediť žalobkyňu ešte pred urobením daného právneho úkonu u notárky, ako aj s jeho dôvodmi.

43. Na správnosti tohto záveru nič nie je spôsobilé zmeniť ani v odvolacom konaní odvolateľmi predložená neoverená fotokópia nie rukou písanej listiny bez dátumu a podpisu poručiteľky, meno ktorej je uvedené v závere tejto listiny, ktorá nie je podpísaná ani nijakým svedkom tohto úkonu, odvolateľmi označená za listinu poručiteľky o vydedení žalobkyne tvrdiac, že táto ju mala pripravenú pred návštevou notárky D. a ktorá na rozdiel od notárskej zápisnice z 30.7.2013 obsahuje konkrétne, skutkovo vymedzené dôvody vydedenia žalobkyne. Bezpochyby ide o listinu, ktorú vzhľadom na to, že mala byť vyhotovená ešte za života poručiteľky, žalované mohli, a pokiaľ sa domnievajú, že táto je spôsobilá osvedčiť nimi tvrdené skutočnosti o konkrétnych dôvodoch vydedenia žalobkyne jej matkou ako poručiteľkou, tak ju aj mali uplatniť (predložiť, či navrhnúť ňou vykonanie dokazovania) ako prostriedok ich procesnej obrany ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, a to najneskôr do vyhlásenia dokazovania za skončené (§182 CSP), o čom žalované v konaní boli poučené (procesné poučenia z 11.9.2020 v spise na č. l. 23 a nasl.), resp. ak odvolatelia mali úmysel použiť túto listinu ako účinný odvolací dôvod, mali poskytnúť dôkazy, že túto listinu bez svojej viny nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie [§366 písm. d) CSP]. Pokiaľ odvolatelia tak neurobili a uvedenú listinu bez zjavných prekážok predkladajú až v štádiu odvolacieho konania, ide o neprípustné novoty, obsahom ktorých odvolací súd pri svojom rozhodovaní už aj len z toho dôvodu zaoberať sa nemohol (§366 CSP).

44. Z toho dôvodu nie je relevantné ani odvolateľmi navrhované dokazovanie výsluchom notárky D., ktorá o. i. sa mala vyjadriť k dôvodu, pre ktorý do obsahu listiny o vydedení z 30.7.2013 sa nepremietli dôvody vydedenia uvedené v odvolateľmi dodatočne predkladanej listine a prirodzene nie je potom relevantná ani ich odvolacia námietka proti právnemu záveru súdu, že povinnosti mlčanlivosti notárku môže zbaviť len poručiteľka.

45. Je preto potrebné mať za to, že odvolacia obrana žalovaných bez ďalšieho nebola spôsobilá spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti listiny z 30.7.2013 o vydedení žalobkyne jej matkou B. I., a to pre absolútnu absenciu konkrétne skutkovo vymedzeného dôvodu vydedenia žalobkyne, ktorý nedostatok nie je možné nahradiť výkladom a bez ktorého vydedenie je neplatné.

46. Na základe konštatovaného možno uzavrieť, že z hľadiska legitímnych očakávaní meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobe o určenie neplatnosti posudzovanej listiny o vydedení vyhovel, je vecne správne. Nakoľko odvolatelia iné/ďalšie odvolacie dôvody nevymedzili a v konaní neboli zistené ani vady, na ktoré odvolací súd prihliada ex offo, odvolací súd napadnutý rozsudok v tomto určovacom výroku vo veci samej postupom podľa §387 ods. 1 CSP potvrdil a pretože posudzovaná notárska zápisnica z 30.7.2013 nie je len listinou o vydedení, ale zároveň je aj závetom poručiteľky, pričom žalobkyňa (ne)platnosť závetu predmetnou žalobou nenapadla, upravil znenie tohto II. určovacieho výroku tak, aby bolo jednoznačné, že neplatnou nie je celá táto listina vrátane závetu, ako odvolatelia namietali, že výrok napadnutého rozsudku súdu v tomto rozsahu je neurčitý, ale že neplatným je len vydedenie obsiahnuté v posudzovanej notárskej zápisnici.

47. Z dôvodu, že posudzovať, či dôvody vydedenia žalobcu poručiteľom (nie) sú dané, má zmysel, len pokiaľ listina o vydedení je platným právnym úkonom tak po formálnej, ako aj po materiálnej stránke (37. odsek tohto odôvodnenia), odvolací súd napadnutý rozsudok v I. určovacom výroku postupom podľa §388 CSP zmenil tak, že žalobu o určenie, že dôvod vydedenia žalobkyne jej matkou B. I. v listine o vydedení z 30.7.2013 nie je daný, zamietol ako nadbytočnú.

48. Vzhľadom na rovnakú mieru čiastočného úspechu každej zo strán v konaní odvolací súd postupom podľa §255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal (§396 ods. 2 CSP).

49. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie

j e p r í p u s t n é, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie

j e p r í p u s t n é, ak jeho rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

ECLIECLI:SK:NSSR:2023:6020200385.1
Dátum rozhodnutia30.03.2023
SúdNajvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka9Co/1/2022
Zdroj (PDF)www.nsud.sk
Forma rozhodnutiaUznesenie
Citované predpisy 40/1964 Zb.: § 52
160/2015 Z. z.: § 305

Text rozhodnutia

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp.zn.: 9Co/1/2022
datum: 30.03.2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Igora Belka a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu EuroSpotrebiteľ, so sídlom v Kysuckom Novom Meste, Sládkovičova 1222/73, IČO: 51 428 148, proti žalovaným 1/ Svätá Stolica, Vatikán, 2/ Slovenská republika - Vláda Slovenskej republiky, úrad vlády SR, Bratislava, o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a o protiústavnosti vatikánskych zmlúv a iné, vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 C 1/2020, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2020 č. k. 14 C 1/2020-12, takto

rozhodol:

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenu žaloby n e p r i p ú š ť a.

II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2020 č. k. 14 C 1/2020 -12 vo výroku I., ktorým bolo zastavené konanie na základe žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a o protiústavnosti vatikánskych zmlúv, p o t v r d z u j e.

III. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. novembra 2020 č. k. 14 C/1/2020 -12 vo výroku II., ktorým bola vec vo zvyšnej časti postúpená na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava I z r u š u j e a konanie v danej časti z a s t a v u j e.

IV. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

V. Štát nemá nárok na náhradu trov konania.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením z 30. novembra 2020 č. k. 14 C 1/2020 - 12 vo výroku I. zastavil konanie na základe žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a o protiústavnosti vatikánskych zmlúv. Vo výroku II. postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie o veci Okresnému súdu Bratislava I. 1.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podanú žalobu (označenú ako „Žaloba o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a o protiústavnosti vatikánskych zmlúv“) odôvodnil tým, že žalobcapoukázal na § 1 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa (bez číselného označenia právneho predpisu) a na ustanovenia Ústavy SR upravujúce, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, neviaže sa na nijakú ideológiu a ani náboženstvo. Žalobca uviedol, že práve uvedená veta a princíp sa zjavne a hrubo nedodržiava. Cirkvi sú financované štátom, náboženstvo je v školách, v zdravotníctve, v armáde, v celej štátnej správe a politici neustále prizývajú cirkevných predstaviteľov protiústavne k moci. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa tomu tak deje, sú zmluvy so Svätou stolicou, ktoré sú pre Slovenskú republiku jednostranne nevýhodné a dávajú Rímsko-katolíckej cirkvi významné nadpráva, ktoré poškodzujú spotrebiteľov. Žalobca uviedol, že vatikánske zmluvy nám boli vnútené bez vedomia a súhlasu občanov. Prvý a hlavný dokument je Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (č. 326/2001 Z. z.), ktorá má zásadný význam pre činnosť katolíckej cirkvi, je politickým a právnym fundamentom presadzovania jej záujmov. Uvedená základná zmluva je jednostranne nevypovedateľná a jej súčasťou je požiadavka prijatia ďalších 4 čiastkových zmlúv. Diktuje Slovenskej republike obrovské inštitucionálne a budúce finančné povinnosti bez akéhokoľvek konkrétneho a merateľného vzájomného prospechu a ohrozuje tým samotné základy demokracie. Stala sa pre Slovensko záväznou a nadradenou slovenským zákonom, nie je však nadradená Ústave SR a ústavným zákonom. Druhým dokumentom je podľa žalobcu Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), ktorá bola podpísaná dňa 21. augusta 2002. Na základe čl. 1 tejto zmluvy bol zriadený Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR, čo je vlastne osobitná diecéza na čele s ordinárom. Žalobca zvýraznil, že podľa uvedeného je cirkev „štát v štáte“ a dôstojníci ordinariátu majú privilegované postavenie voči ostatným vojakom a dôstojníkom napriek tomu, že dôstojnícke hodnosti majú iba prepožičané. Aj v tomto prípade sa nadraďuje cirkevné právo nad právo svetské. Tretím dokumentom označeným žalobcom je Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.), ktorej prijatie vyplynulo z čl. 13 ods. 9 „Základnej zmluvy“. Táto zmluva je pre katolícku cirkev veľmi dôležitá, lebo jej aplikovaním má neobmedzené možnosti ideologicky pôsobiť na mladú generáciu a na jej výchovu. Zmluva obsahuje ustanovenia o zriaďovaní katolíckych škôl rôznych stupňov, zavedenie povinne voliteľného predmetu katolícke náboženstvo v základných a stredných školách. Slovenská republika sa v zmluve zaviazala, že nebude požadovať, aby katolícke školy uskutočňovali také výchovné a vzdelávacie programy, ktoré nezodpovedajú katolíckej viere. Štvrtým dokumentom mala byť Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí. Táto zmluva bola pre KDH taká dôležitá, že riskovalo roztržku vo vládnej koalícii, nakoniec však nebola podpísaná. Slovenská republika sa v čl. 20 ods. 1 „Základnej zmluvy“ zaviazala uzavrieť osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení katolíckej cirkvi. Táto zmluva tiež zatiaľ nebola uzavretá. Všetky uvedené dokumenty sú priamym prejavom politického klerikalizmu v modernej slovenskej spoločnosti, ktoré majú za úlohu vnútiť všetkým občanom SR ideológiu katolicizmu, a to aj prostredníctvom a za pomoci štátu, čo je hrubo protiústavné. Protiústavnosť a nezákonnosť napadnutých zmlúv a ich účinnosť, resp. vykonávanie je v neprospech práv spotrebiteľov. V ďalšom obsahu svojho podania žalobca citáciou poukázal na § 301 až § 306 Civilného sporového poriadku a následne uviedol, že sa obracia na súd vo veci ochrany spotrebiteľov pre porušovanie práv spotrebiteľov, nelegálne reálne prevádzkovanie skrytých nekalých a agresívnych praktik Katolíckej cirkvi, porušovaní princípov rovnakého zaobchádzania, zavádzaním údajnej nevypovedateľnosti týchto zmlúv, protiústavnosti prijatia, znenia a uplatňovania celej tzv. Vatikánskej (základnej) zmluvy a z nej odvodených zmlúv, najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), ktorá bola podpísaná dňa 21. augusta 2002 a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.) žalobcov v neprospech spotrebiteľov, ktorým je priamo aj nepriamo všemožne vnucovaná katolícka viera, cirkev, kanonické právo a jej praktiky, a ktorí sa musia (či chcú alebo nechcú) podieľať na financovaní cirkví, pri spotrebiteľskom nákupe akýchkoľvek produktov (tovarov a služieb) platením DPH na činnosti cirkví, čo je hrubo protiústavné. V zmysle uvedeného žalobca žiadal v rámci ochrany spotrebiteľa pri nedostatku judikatúry k výkladom, praktikám, spornému uplatňovaniu napadnutej Vatikánskej zmluvy vec v sporných veciach ex offo preskúmať a žalobe vyhovieť v súlade s návrhom petitu. 1.2. Žalobca v podanej žalobe navrhol, aby súd určil: a/ že, „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánskazmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, a všetky následné zmluvy z nej k nej vytvorené alebo odvodené zmluvy najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.), sú neprijateľnými zmluvami, obsahujúce všetky neprijateľné (diskriminačné, protiústavné a nezákonné) zmluvné podmienky, b/ vykonávanie (používanie) „ZÁKLADNEJ ZMLUVY medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, a všetky následné zmluvy z nej k nej vytvorené alebo odvodené zmluvy najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.), a sú nekalou (protiústavnou a nezákonnou) obchodnou praktikou. Ďalej žalobca navrhol, aby súd právoplatnosťou tohto rozhodnutia žalovaným zakázal: a/ zvýhodňovať a financovať cirkvi v SR, uplatňovať, vykonávať a neodstúpiť (prikazuje odstúpiť) od ZÁKLADNEJ ZMLUVY medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (tzv. „Vatikánskej zmluvy“) podpísanej vo Vatikáne 24. novembra 2000 a všetkých zmlúv k nej, najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. b/ používať žalované zmluvné podmienky (zmluvy) s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a žalovaným zakazuje používať žalovanú nekalú obchodnú praktiku. 1.3. Súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 3, § 4, § 12, § 13, § 31 ods. 1 písm. b/, § 161 ods. 1 a 2, § 301, § 302, § 305 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). 1.4. Súd prvej inštancie uviedol (viď body 19. a nasl. rozhodnutia súdu prvej inštancie), že: „19. Žalobcom v predmetnej veci je združenie na ochranu spotrebiteľa, riadne registrované Ministerstvom vnútra SR, teda subjekt, ktorému procesná legitimácia na podanie žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach prislúcha. Z obsahu žaloby však vyplýva, že žalobca sa domáha posúdenia obsahu a účinkov konkrétnych, žalobcom označených medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala. Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (od ktorej i žalobca odvodzuje ostatné ním označené medzinárodné zmluvy) bola podpísaná vo Vatikáne, Národná rada Slovenskej republiky s ňou vyslovila súhlas uznesením č. 1159 z 30. novembra 2000 a prezident Slovenskej republiky ju ratifikoval dňa 04. decembra 2000. Zmluva nadobudla účinnosť dňom výmeny ratifikačných listín, t.j. 18. decembra 2000. Zverejnená v Zbierke zákonov bola Oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 326 (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí č. 326/2001 Z.z.). Žalobca tak vo svojom podaní (žalobe) za spotrebiteľské zmluvy označuje, tri medzinárodné zmluvy, ratifikované Slovenskou republikou, zverejnené v Zbierke zákonov, pričom štvrtá medzinárodná zmluva, na ktorú žalobca v žalobe poukazoval a domáhal sa jej vecného posúdenia z hľadiska spotrebiteľského práva, dosiaľ Slovenskou republikou podpísaná a ratifikovaná ani nebola. 20. Konajúci súd tak zvýrazňuje, že takáto medzinárodná zmluva (zmluvy) so silou zákona, nie je spotrebiteľskou zmluvou, predmet jej regulácie nepatrí dokonca ani do oblasti súkromného práva, je súčasťou systému práva verejného. Medzinárodnou zmluvou sa rozumie každý písomný zmluvný dokument bez ohľadu na jeho formu a názov, ktorý Slovenská republika uzaviera s jedným alebo viacerými štátmi, resp. medzinárodnými vládnymi organizáciami a z ktorého vznikajú pre zmluvné strany záväzky podľa medzinárodného práva. Medzinárodná zmluva tak nie je zmluvou spotrebiteľskou, ani iným zmluvným dokumentom súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou. 21. Predmetom preskúmania v uvedenom druhu konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach podľa ust. § 301 až 306 Civilného sporového poriadku, môže byť len spotrebiteľská zmluva alebo iné zmluvné dokumenty súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky. 22. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ust. § 52. Vychádzajúc z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona, zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsahdodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. 23. Vzhľadom na záver zistený z obsahu predmetnej žaloby, že žalobca sa domáha vyslovenia, resp. určenia, že Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou podpísaná vo Vatikáne dňa 24. 11. 2000 a všetky následné zmluvy z nej vytvorené alebo odvodené, najmä zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou o duchovnej službe a zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní, sú neprijateľnými zmluvami, obsahujúce všetky neprijateľné zmluvné podmienky, konajúci krajský súd dospel k záveru, že predmetom posúdenia rozhodovacej činnosti na základe žaloby podanej žalobcom nie je spotrebiteľská zmluva, spotrebiteľské zmluvy, ale medzinárodné zmluvy Slovenskou republikou riadne ratifikované, a teda v predmetnom prípade sa nejedná o konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach v zmysle ust. § 301 až 306 Civilného sporového poriadku. Žalobca sa podanou žalobou domáha posúdenia a rozhodnutia o predmete nespôsobilom pre účely konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. 24. V zmysle ust. § 31 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, je daná kauzálna príslušnosť na konanie v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach Krajského súdu v Banskej Bystrici pre obvody Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Žiline a Krajského súdu v Trenčíne. Keďže konajúci krajský súd, ktorému bola uvedená žaloba doručená je v zmysle § 31 Civilného sporového poriadku výlučne kauzálne príslušný konať ako súd prvej inštancie v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a tento dospel k záveru, že žalobcom iniciované konanie nie je konaním o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, z dôvodu označeného nespôsobilého predmetu na posúdenie, konajúci súd, ktorý môže konať ako súd prvej inštancie len v zákonom určených prípadoch, konanie na základe žaloby žalobcu doručenej krajskému súdu zastavil pre nedostatok procesnej podmienky príslušnosti súdu. Konajúci krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade na základe uvedenej žaloby nemožno viesť konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a teda pre konanie nie je daná kauzálna príslušnosť Krajského súdu. 25. Keďže z obsahu podania žalobcu vyplýva, že sa domáha i uloženia povinnosti „zvýhodňovať a financovať cirkvi v SR uplatňovať, vykonávať a neodstúpiť od základnej zmluvy“, uvedený žalobný petit nemožno mať za navrhovaný druhý výrok výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku znejúci na zákaz používania definovanej zmluvnej podmienky v zmysle ust. § 305 ods. 3 CSP. Žalobca sa tak podanou žalobou domáha i uloženia ním špecifikovaných povinností, mimo rámca vytvárajúceho konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Na konanie o žalobe na splnenie povinnosti (podľa § 137 písm. a) CSP), je všeobecne v prvej inštancii na konanie príslušný okresný súd. Preto Krajský súd v Banskej Bystrici osobitným výrokom vec na prejednanie a rozhodnutie o takto žalovanom nároku, postúpil okresnému súdu ako súdu funkčne príslušnému. 26. Zároveň krajský súd posúdil i miestnu príslušnosť všeobecného súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa označenia žalobcu je na strane žalovanej je štát - „Slovenská republika - Vláda SR, Úrad vlády SR“, so sídlom Námestie Slobody 1, Bratislava, konajúci súd podľa § 17 CSP postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava I. 27. V ďalšom procesnom postupe je vhodné, aby sa všeobecný súd konajúci ako súd prvej inštancie, zameral, či v súdenej veci sú splnené všetky procesné podmienky pre vedenie konania, napr. podmienka právomoci súdu, keď z obsahu žaloby ako i zo samotného žalobného návrhu (petitu) žalobcu vyplýva, že žalobca sa domáha o.i. „uloženia povinnosti odstúpiť od Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a všetkých zmlúv od nej odvodených“. Splnenie všetkých procesných podmienok pre vedenie konania, si konajúci súd prvej inštancii ustáli a vyhodnotí sám a o ďalšom procesnom postupe rozhodne. 28. S poukazom na vyššie uvedené dôvody Krajský súd v Banskej Bystrici konanie na základe žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach vedené pod sp. zn. 14C/1/2020 zastavil, nakoľko preskúmaním žaloby dospel k záveru, že sa nejedená o konanie v zmysle § 301 a nasl. CSP, a teda, nie je dani daná kauzálna príslušnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci konať a rozhodnúť, pričom ide o taký nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno v tomto konaní odstrániť. Osobitnýmvýrokom konajúci krajský súd vec postúpil Okresnému súdu Bratislava I na prejednanie a rozhodnutie o veci.“

2. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Žalobca namietal vzájomnú zmätočnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, nakoľko mal za to, že vec nemožno zastaviť a aj postúpiť inému súdu. Namietal nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd nereflektoval na to, že napadnuté zmluvy a ich reálne vykonávanie v praxi môže predstavovať nekalé praktiky katolíckej cirkvi, agresívne presadzovanie katolíckej viery v SR v neprospech občanov a štátu v príkrom rozpore s ústavou. Mal za to, že súd mal povinnosť nezávisle od konkrétnych okolností, že ide o neratifikovanú medzinárodnú zmluvu, podrobiť ju abstraktnej kontrole ústavnosti vo vzťahu k nekalým praktikám a jej znenia neprijateľnosti pre právny poriadok v SR. Namietal odňatie možnosti konať pred nezávislým súdom, a zákonným sudcom v rozpore s čl. 6 EDĽP a čl. 47 Charty. Žalobca zároveň vzniesol námietku zaujatosti proti konajúcemu senátu a sudcom katolíckeho vierovyznania v tomto konaní, v konaní o odvolaní o tomto predmete konania, a žiadal vylúčiť pre zaujatosť k pomeru k veci katolíckych sudcov pred rozhodnutím pre riziko veriacich sudcov rozhodovať skreslene v prospech svojej viery v rozpore s princípom nezávislosti a nestrannosti sudcu a súdu v zmysle čl. 6 EDĽP. 2.1. Navrhoval, aby súd rozhodol v zmysle nového petitu a to nasledovne: „I. súd určuje, že: a/ „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, a všetky následné zmluvy z nej k nej vytvorené alebo odvodené zmluvy najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.), boli a sú neprijateľnými zmluvami, obsahujúce všetky neprijateľné (diskriminačné, protiústavné a nezákonné) zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľov, b/ vykonávanie (používanie) „ZÁKLADNEJ ZMLUVY medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, a všetky následné zmluvy z nej k nej vytvorené alebo odvodené zmluvy najmä Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky (č. 648/2002 Z. z.), a Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní (č. 394/2004 Z. z.), boli a sú nekalou (protiústavnou a nezákonnou) obchodnou praktikou v neprospech spotrebiteľov.

II. Súd právoplatnosťou tohto rozhodnutia, pro futuro zakazuje žalovaným 1/ a 2/ v spotrebiteľskom styku používať tieto žalované vyššie špecifikované a súdom ex offo zistené diskriminačné nekalé praktiky, žalované diskriminačné neprijateľné zmluvné podmienky, nekalé praktiky alebo neprijateľné zmluvné podmienky s rovnakým významom vo všetkých spotrebiteľských zmluvách alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou v neprospech spotrebiteľov. Uviedol, že: „v zmysle uvedeného tohto nového petitu žiadame súd rozhodnúť v merite veci; v ostatnom berieme pôvodný žalovaný nárok späť.“ 2.2. Odvolateľ v následnom podaní doručenom v priebehu odvolacieho konania v lehote na podanie odvolania súdu prvej inštancie označenom ako „doplnenie žaloby a odvolania“ navrhoval, aby súd pripustil zmenu žaloby rozšírením určujúceho výroku o nasledovné: „c/ nepravdivé tvrdenie, že „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, nie je nulitná - je nekalou praktikou v neprospech spotrebiteľov; d/ nepravdivé tvrdenie, že „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, je ústavne konformná, nebola uzatvorená v rozpore s dobrými mravmi, rozpore s imperatívnou normou všeobecného medzinárodného práva - je nekalou praktikou v neprospech spotrebiteľov; e/ nepravdivé tvrdenie, že „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, je nevypovedateľná - je nekalou praktikou v neprospech spotrebiteľov. f/ „ZÁKLADNÁ ZMLUVA medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (tzv. „Vatikánska zmluva“) podpísaná vo Vatikáne 24. novembra 2000, pre porušenie najmä čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12, čl.46 ods. 1 in fine Ústavy SR je neprijateľnou a nekalou praktikou v neprospech spotrebiteľov. 2.3. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 31 ods. 2 CSP) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana konania, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v časti, ktorou súd prvej inštancie konanie zastavil, nie je dôvodné. Na stručné odôvodnenie (§ 387 ods. 2 a 3 CSP) odvolací súd uvádza nasledovné:

5. Odvolací súd považoval za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s dispozičnými procesnými úkonmi žalobcu uskutočnenými v priebehu odvolacieho konania, a to s návrhmi na zmenu žaloby a s čiastočným späťvzatím žaloby.

6. Žalobca v odvolaní, ako aj v ďalšom podaní doručeným súdu v priebehu odvolacieho konania, podal návrh na zmenu žaloby (viď body 2.1. a 2.2. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

7. Podľa § 371 CSP, žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

8. Keďže žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť, odvolací súd v zmysle § 371 CSP rozhodol tak, že žalobcom navrhovanú zmenu žaloby nepripustil.

9. Žalobca zároveň v podanom odvolaní, okrem navrhovaného pripustenia zmeny žaloby, vzal vo zvyšnej časti pôvodný žalovaný nárok späť, a to ako vyplýva z jeho podania v časti, ktorou sa domáhal uloženia zákazu žalovaným „zvýhodňovať a financovať cirkvi v SR uplatňovať, vykonávať a neodstúpiť od základnej zmluvy...“, teda v časti, ktorou sa domáhal uloženia ním špecifikovaných povinností mimo rámca vytvárajúceho konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. 9. 1. Súd prvej inštancie o uvedenom nároku rozhodol vo výroku II. uznesenia tak, že vec postúpil na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava I.

10. Podľa § 370 ods. 1 až 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

11. Keďže žalobca vzal žalobu v uvedenej časti späť a žalovaní nevyjadrili nesúhlas s daným späťvzatím, odvolací súd v zmysle ustanovení § 370 ods. 1 až 3 spätvzatie žaloby v danej časti pripustil. Keďže odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby pripustil, rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava I zrušil a konanie v danej časti zastavil.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu tak zostalo posúdenie, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, a teda či boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania na základe žaloby o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a o protiústavnosti vatikánskych zmlúv (výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie).

13. Hoci žalobca výslovne neuviedol (konkretizovaním príslušných ustanovení CSP), ktoré odvolacie dôvody uplatňuje, z obsahu odvolania je zrejmé, že uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písm. b/); rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písm. c/); a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci (písm. h/).

14. K jednotlivým odvolateľom uplatneným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné: 14. 1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 14. 2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP je naplnený vtedy, ak rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávny obsadený súd. Požiadavka správne obsadeného súdu znamená jeho obsadenie zákonným sudcom. 14. 3. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

15. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd prihliadať nemôže. Výnimkou sú len procesné podmienky konania (§ 161 CSP), na ktoré odvolací súd prihliada, aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Rozsah a dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napadá, môže odvolateľ meniť, modifikovať, alebo dopĺňať, len do uplynutia odvolacej lehoty (§ 364 a § 380 ods. 1 CSP, 2 Cdo 234/2013, 5 Cdo 279/2010). Odvolací súd nezistil existenciu takých vád, ktoré sa týkajú procesných podmienok, ktoré by súdu bránili v prerokovaní predmetného návrhu.

16. Odvolateľ v súvislosti s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. c/ CSP namietal, že došlo k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu, keď mal za to, že mu bola odňatá možnosť konať pred nezávislým súdom a zákonným sudcom. 16. 1. Odvolací súd k danej námietke odvolateľa uvádza, že odvolateľ svoju odvolaciu námietku bližšie nezdôvodnil a odvolací súd naplnenie daného odvolacieho dôvodu nezistil.

17. Odvolateľ v súvislosti s odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP namietal nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia, keď mal za to, že súd nereflektoval to, že napadnuté zmluvy a ich reálne vykonávanie v praxi môže predstavovať nekalé praktiky katolíckej cirkvi, agresívne presadzovanie katolíckej viery v SR v neprospech občanov a štátu v príkrom rozpore s ústavou. Mal za to, že súd mal povinnosť nezávisle od konkrétnych okolností, že ide o neratifikovanú medzinárodnú zmluvu, podrobiť ju abstraktnej kontrole ústavnosti vo vzťahu k nekalým praktikám a jej znenia neprijateľnosti pre právny poriadok v SR. Zároveň namietal vzájomnú zmätočnosť výrokov napadnutého rozhodnutia, keď mal za to, že vec nemožno zastaviť aj postúpiť inému súdu.

18. Odvolací súd vyhodnotil aj túto námietku žalobcu za neopodstatnenú. Súd prvej inštancie dostatočne, podrobne a presvedčivo zdôvodnil svoj záver o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky kauzálnej príslušnosti súdu (viď body 4 a nasl. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, zdôrazňujúc záver v bode 24. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). 18.1. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku procesnej podmienky, nebolo možné aby pristúpil k vecnému skúmaniu zmlúv, tak ako to namietal odvolateľ.

19. Taktiež námietku žalobcu vzájomnej rozporuplnosti výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú. Odvolací súd poukazuje, že vzhľadom na čiastočnéspäťvzatie žaloby žalobcom v priebehu odvolacieho konania odvolací súd výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie zrušil a konanie v danej časti zastavil, pričom predmetom odvolacieho prieskumu zostal iba jediný existujúci výrok I. rozhodnutia súdu prvej inštancie. V danej veci tak neexistujú dva výroky, ktoré by si mohli vzájomne odporovať.

20. Odvolací súd zároveň vyhodnotil za neopodstatnenú odvolaciu námietku žalobcu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keď namietal nezákonnosť a vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

21. Oboznámením sa s obsahom spisu a odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil (viď body 4. až 24. a 28. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie).

22. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

23. V konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ide o konanie, v ktorom sa preskúmava neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, resp. v iných zmluvných dokumentoch a nekalých obchodných praktík, mimo rámca okolností konkrétneho prípadu. Výsledkom tohto konania je záväzné stanovenie toho, či sa zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve bude považovať ex nunc za neprijateľnú, resp. obchodnú praktiku za nekalú alebo nie.

24. Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

25. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

26. Podľa § 301 CSP konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je konanie, v ktorom súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky nezávisle od okolností konkrétneho prípadu.

27. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca disponuje legitimáciou na podanie žaloby z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach. Z definície predmetného konania však vyplýva, že abstraktnej kontrole môže podliehať iba spotrebiteľský spor a žaloba musí byť podaná proti dodávateľovi.

28. Definícia spotrebiteľského sporu je upravená v § 290 CSP. Za spotrebiteľský spor sa považuje spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Pri posúdení, či nárok súvisí so spotrebiteľskou zmluvou treba vychádzať z hmotného práva, pričom musí byť naplnené kritérium, že ide o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Základný predpoklad na to, aby súd mohol konať o abstraktnej kontrole je to, že spor sa týka spotrebiteľa a dodávateľa a vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy alebo ide o súvisiaci spor.

29. V predmetnom spore je podľa žalobcu spotrebiteľskou zmluvou medzinárodná zmluva, pričom ako dodávateľa žalobca označil cudzí štát - Svätú Stolicu a Úrad vlády Slovenskej republiky.

30. Odvolací súd k tvrdeniam žalobcu poukazuje na to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že medzinárodná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou a ani iným zmluvným dokumentom súvisiacim sospotrebiteľskou zmluvou, a teda v predmetnom prípade sa nejedná o konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach v zmysle ust. § 301 až 306 Civilného sporového poriadku. Žalobca sa podanou žalobou domáha posúdenia a rozhodnutia o predmete nespôsobilom pre účely konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Odvolací súd dodáva, že taktiež ani štát a štátne orgány v danom prípade vo vzťahu k medzinárodným zmluvám nemožno považovať za dodávateľov. Keďže sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľskú vec, nemôžu byť predmetom prieskumu abstraktnej kontroly zmluvy označené žalobcom v žalobe.

31. Súd prvej inštancie s poukazom na § 31 CSP uviedol, že výlučne kauzálne príslušný konať ako súd prvej inštancie v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a pričom dospel k záveru, že žalobcom iniciované konanie nie je konaním o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, z dôvodu označeného nespôsobilého predmetu na posúdenie. Súd prvej inštancie, ktorý môže konať ako súd prvej inštancie len v zákonom určených prípadoch, konanie na základe žaloby žalobcu doručenej krajskému súdu zastavil pre nedostatok procesnej podmienky príslušnosti súdu (§ 161 CSP). Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v danom prípade na základe podanej žaloby nemožno viesť konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a teda pre konanie nie je daná kauzálna príslušnosť Krajského súdu.

32. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil výrok I. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne.

33. Odvolací súd na záver dodáva, že odvolateľ v odvolaní zároveň uplatnil námietku zaujatosti sudcov odvolacieho súdu, a to ako uviedol „proti konajúcemu senátu a sudcom katolíckeho vierovyznania v tomto konaní, v konaní o odvolaní o tomto predmete konania, a žiadal vylúčiť pre zaujatosť k pomeru k veci katolíckych sudcov pred rozhodnutím pre riziko veriacich sudcov rozhodovať skreslene v prospech svojej viery v rozpore s princípom nezávislosti a nestrannosti sudcu a súdu v zmysle čl. 6 EDĽP.“

34. V zmysle § 52 ods. 1 a 2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti. V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.

35. Odvolací súd na námietku zaujatosti sudcov odvolacieho súdu uplatnenú odvolateľom v odvolaní neprihliadal v zmysle § 52 ods. 2 CSP, keď námietka zaujatosti nemala zákonom požadované náležitosti. Navyše dôvod vierovyznania sudcu nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Aj napriek skutočnosti, že žalovaní mali v konaní plný úspech, odvolací súd im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že im žiadne trovy konania nevznikli.

37. Vychádzajúc § 155 ods. 2 CSP (v spojení s § 378 ods. 1 CSP), súd o trovách štátu rozhodol tak, že nepriznal štátu nárok na náhradu trov konania predstavujúcich odmenu za preklad písomnosti z jazyka slovenského do jazyka talianskeho, keďže ide o trovy spojené s tým, že strana má právo konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie.

38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP (§ 447 písm. e/ CSP).

ECLIECLI:SK:KSNR:2022:4618203071.3
Dátum rozhodnutia10.11.2022
SúdKrajský súd Nitra
Spisová značka9Co/1/2022
Zdroj (PDF)obcan.justice.sk
Forma rozhodnutiaRozsudok
HesláZmluvy
Citované predpisy 40/1964 Zb.: § 43, § 51, § 151a, § 657
595/2003 Z. z.: § 3
160/2015 Z. z.: § 34
Citované rozhodnutia 9Co/1/2022

Text rozhodnutia

Rozsudok
Krajský súd Nitra
sp.zn.: 9Co/1/2022
datum: 10.11.2022

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Q. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom W., Q. XXX/XX, zastúpený: BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Hviezdoslavovo námestie 25, IČO: 36 833 533, proti žalovanému: V. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., K. XXXX/XX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s. r. o., so sídlom Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 3, IČO: 36 861 375, o zaplatenie 300 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 22. októbra 2021 č. k. 6C/60/2018-419 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 300 000,- eur s príslušenstvom z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke (I.). Súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II.). Súd priznal svedkovi W. B., bytom H. XXXX/XX, K. voči žalobcovi nárok na náhradu svedočného (III.).

1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657, § 524 ods. 1, § 559 ods. 1, 2 a § 43 Občianskeho zákonníka, ako aj vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým stavom.

1.2. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 300 000,- eur, ktorú žalobca od žalovaného požaduje titulom zmluvy o pôžičke. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy o pôžičke uzatvorenej dňa 15. 10. 2015 poskytol žalobca žalovanému pôžičku vo výške 300 000,- eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote do 31. 08. 2016. V ten istý deň ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke, bola uzatvorená aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorú uzatvoril záložca: FITNESS CENTRUM VITALIS, s. r. o., zastúpená konateľom V. V. (žalovaným) so záložným veriteľom: Q. Q. (žalobcom), a to z dôvodu zabezpečenia peňažnej pohľadávky vo výške 300 000,- eur titulom predmetnej pôžičky vo výške 300 000,- eur. Podľa tvrdenia žalobcu, žalovaný mu pôžičku nevrátil ani čiastočne.

1.3. Žalovaný tvrdenie žalobcu o nevrátení pôžičky poprel, keď podľa neho žalobcovi vrátil pôžičku 300 000,- eur, čo súviselo s tým, že v auguste 2016 sa so žalobcom dohodli, že mu predá 50%-ný podiel spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. a súčasne na neho prevedie svoju pohľadávku vo výške 300 000,- eur, ktorú vtedy mal voči spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., a to na splatenie pôžičky, a tým bude jeho záväzok z pôžičky voči žalobcovi vyrovnaný. Podľa žalovaného doklady k tomu pripravil samotný žalobca. Bolo to rozhodnutie žalovaného ako jediného spoločníka spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., udelenie súhlasu na rozdelenie obchodného podielu v pomere 50% k 50%. Zmluva o prevode obchodného podielu žalovaného na žalobcu vo výške 50%, týkajúce sa spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. a zmluva o postúpení pohľadávky vo výške 300 000,- eur. Tieto listiny boli datované dňa 23. 08. 2016. V ten istý deň žalobca podpísal aj vzdanie sa záložného práva slúžiace na zabezpečenie poskytnutej pôžičky žalobcu žalovanému.

1.4. Žalobca poprel tvrdenia žalovaného, keď podľa neho z listín datovaných 23. 08. 2016 nevyplýva vnútorná súvislosť medzi nimi a zmluvou o pôžičke. Tieto listiny podľa žalobcu predstavujú samostatné zmluvy o pôžičke a nezávislé podnikateľské aktivity medzi stranami sporu, ktoré nesúvisia s týmto konaním.

1.5. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Z dokazovania vyplýva, že dňa 15. 10. 2015 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 300 000,- eur s dohodnutým úrokom 5% od 01. 01. 2016 do 31. 08. 2016. Žalovaný sa zaviazal pôžičku žalobcovi vrátiť do 31. 08. 2016. V ten istý deň, teda 15. 10. 2015, ako bola uzatvorená zmluva o pôžičke, uzatvoril žalobca ako záložný veriteľ so záložcom FITNESS CENTRUM VITALIS s. r. o, zastúpenej konateľom V. V. (žalovaným), zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam (tak, ako je uvedené v odseku 24.4.), a to za účelom zabezpečenia peňažnej pohľadávky vo výške 300 000,- eur, titulom vyššie uvedenej pôžičky poskytnutej žalobcom žalovanému. Z ustanovenia § 151a ods. 1 OZ vyplýva, že záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Samotné zabezpečenie pohľadávky záložným právom spočíva v tom, že od počiatku, t.j. od vzniku záložného práva až po konečnú realizáciu núti dlžníka splniť dlh. Zánik záložného práva, ako práva akcesorického, je spojený predovšetkým so zánikom zabezpečenej pohľadávky (§ 559 a nasl. OZ). Podľa § 151m,d ods. 1 písm. c) OZ, záložné právo zaniká, ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva.

1.6. Ako vyplýva zo zmluvy o pôžičke, žalovaný poskytnutú pôžičku mal vrátiť žalobcovi v lehote do 31. 08. 2016. Žalovaný takto požičanú čiastku 300 000,- eur ako pôžičku poskytol spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. Pred dátumom splatenia pôžičky sa žalobca a žalovaný dohodli na spoločnom podnikaní v žalovaným založenej spoločnosti Fresh Group SK, ktorý bol v tom čase jej jediným spoločníkom. Žalovaný, rozhodnutím jediného spoločníka spoločnosti Fresh Group SK, dňa 23. 08. 2016 rozhodol o zmene sídla spoločnosti a vymenovaním nového konateľa spoločnosti v osobe žalobcu, s dňom vzniku funkcie dňa 23. 08. 2016. Žalovaný, ako jediný spoločník, rozhodol o rozdelení svojho 100%- ného obchodného podielu s následným prevodom obchodného podielu v časti 50% na žalobcu, k čomu došlo na základe zmluvy o prevode obchodného podielu, uzavretej dňa 23. 08. 2016 medzi žalovaným a žalobcom, na základe ktorej žalovaný ako prevádzajúci previedol na žalobcu ako nadobúdateľa obchodný podiel vo výške 50%.

1.7. Dňa 23. 08. 2016 uzatvorili žalobca a žalovaný ako spoločníci spoločenskú zmluvu o založení obchodnej spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. s výškou vkladov u každého vo výške 2 500,- eur.

1.8. Dňa 23. 08. 2016 uzatvoril žalobca ako postupník so žalovaným ako postupcom zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej žalovaný postúpil svoju pohľadávku, ktorú mal voči dlžníkovi spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. titulom zmluvy o pôžičke vo výške 300 000,- eur žalobcovi.

1.9. Rovnako dňa 23. 08. 2016 žalobca sa vzdal záložného práva zriadeného v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 15. 10. 2015 (ako je to uvedené v bode 24.4.).

1.10. Návrh na zápis zmeny týkajúcej sa Fresh Group SK, s. r. o. bol podaný na okresný súd dňa 12. 09. 2016. Z dokladov predložených Okresným súdom Nitra - Obchodný register, vyplýva okrem iného plnomocenstvo spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. k právnym úkonom spojeným so zápisom zmien spoločnosti do obchodného registra pre splnomocnenca V. A., k čomu došlo dňa 23. 08. 2016.

1.11. Vzhľadom na logickú a časovú postupnosť jednotlivých úkonov zo dňa 23. 08. 2016, ktoré boli uskutočnené krátko pred lehotou splatenia pôžičky, ktorá lehota bola do 31. 08. 2016, súd dospel k záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že pôžičku žalobcovi vrátil. Došlo k tomu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 08. 2016 vo výške 300 000,- eur rovnajúcej sa práve dlžnej výške pôžičky, poskytnutej žalobcom žalovanému. Došlo tým k splneniu záväzku žalovaného voči žalobcovi, s poukazom na uvedenú časovú súvislosť jednotlivých úkonov, pričom jedným z takýchto bolo vzdanie sa žalobcom záložného práva, ktoré slúžilo na zabezpečenie jeho pohľadávky z predmetnej zmluvy o pôžičke. Keďže k tomu došlo v rovnaký deň, t.j. 23. 08. 2016 ako bola uzavretá zmluva o postúpení pohľadávky, možno postúpením pohľadávky priznať význam splatenia pôžičke vo výške 300 000,- eur, a teda, že žalobca ako veriteľ sa uspokojil z postúpenej pohľadávky, ktorú mal žalovaný voči spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. ako tretej osobe a jeho pohľadávka tak zanikla.

1.12. K vyššie uvedenému nasvedčuje skutočnosť, že žalobca neskôr, dňa 07. 05. 2018, uskutočnil výber z účtu spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. v sume 565 000,- eur, pričom sám vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18. 09. 2019 uviedol, že výber sumy 565 000,- eur, ktoré si vybral z účtu spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. predstavuje súčet jeho vkladov do spoločnosti, ako aj sumy z titulu postúpenia pohľadávky. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 žalobca uviedol, že pokiaľ ide o sumu 565 000,- eur, ktorú vybral z účtu, na tento vložil cca 407 000,- eur a mal nárok z firmy plus 300 000,- eur pohľadávku, dokopy vyše 700 000,- eur, on si vybral len 565 000,- eur a ešte firma mu dodnes dlží.

1.13. K hodnovernosti tvrdení strán sporu súd poukázal na to, že žalovaný svoje tvrdenia o vrátení pôžičky uvádzal zhodne od začiatku svojich vyjadrení. Žalobca to poprel s tým, že podľa neho jeden právny úkon bola pôžička a úplne iný vzťah bol vstup žalobcu do spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., avšak vo svojej výpovedi dňa 18. 09. 2019 si nevedel spomenúť, kto doklady na postúpenie pohľadávky pripravoval, keď uviedol, že "to robil nejaký právnik", pričom už vtedy mu muselo byť zrejmé, že to pripravoval a zhotovil jeho zať Q., ktorý bol aj prítomný pri jeho výpovedi dňa 18. 09. 2019 na pojednávaní, a to ako verejnosť, čo potvrdil aj samotný svedok Q.. V. A. vo svojej výpovedi. Takéto vyjadrenie žalobcu potom možno považovať za účelové.

1.14. Vo veci bol navrhovaný žalobcom výsluch svedka W. Q., ktorý však jeho tvrdenia jednoznačne nepotvrdil. Uviedol, že jeho kancelária pre žalobcu spracovala zmluvu o pôžičke a v nadväznosti na to aj zmluvu o zriadení záložného práva, čo bolo niekedy v októbri 2015. Za nejaký čas, asi po roku, sa ozval žalobca s tým, že treba ešte niečo dorobiť a túto agendu zveril svojmu vtedajšiemu koncipientovi V. A.. Svedok Q.. V. A. (zať žalobcu) uviedol, že v roku 2015 kontaktoval žalobca advokátsku kanceláriu JUDr. Q. za účelom vypracovania zmluvy o pôžičke a súvisiacich dokumentov, ktoré vypracoval Q.. Q. osobne. Následne v roku 2016, kedy žalobca chcel vstúpiť do spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., tiež žalobca oslovil advokátsku kanceláriu Q.. Q., aby pripravila dokumenty o jeho vstupe do spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., ktoré vyriešenie agendy JUDr. Q. zveril jemu. Svedok nepotvrdil tvrdenie žalobcu, že bol žalovaným presviedčaný o vstupe do spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o.

1.15. Výpovede svedkov potvrdzujú, že ako zmluvu o pôžičke, zmluvu o zriadení záložného práva, ako aj následné listiny z 23. 08. 2016 boli pripravované a vyhotovované na základe podnetu a žiadosti samotného žalobcu. K tomuto súd uviedol, že v zmysle § 43 OZ účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Preto žalobcovi nič nebránilo pripraviť listiny tak, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov so žalovaným postupovalo spôsobom, aby sa predišlo možným rozporom. Žalobca mal možnosť dať pokyn Q.. V. A. jednoznačne uviesť, že postúpenie pohľadávky nesúvisí so splatením jeho pôžičky poskytnutej žalovanému, a tým by sa predišlo vzniknutým rozporom. Zo stanoviska Krajského súdu v Nitre, vysloveného v uznesení zo dňa 26. 01. 2021 sp. zn. 9Co/38/2020, vyplýva, že nesplnenie právnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 43 OZ, t. j. povinnosti formulovať zmluvu jasne a zrozumiteľne, môže mať za následok, že sa zmluva bude vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá nejasné, resp. nezrozumiteľné znenie zmluvy naformulovala. V tejto súvislosti platia ešte dve doplňujúce zásady: nejasnosti idú na úkor navrhovateľa, dvojzmyselnosť ide na úkor jej pôvodcu. Sankciou za porušenie predzmluvnej prevenčnej povinnosti môže byť záver, že sa nejasné ustanovenie zmluvy bude vykladať v neprospech toho, kto porušil predzmluvnú povinnosť vyjadrenú v ustanovení § 43 OZ, tak ako je to v tomto prípade.

1.16. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď Q.. V. A., keď pripravoval dokumenty v roku 2016, výslovne sa pýtal, či týmto vstupom a touto transakciou má dôjsť k zániku zmluvy o pôžičke, a teda k splneniu záväzku zo zmluvy o pôžičke, pričom obaja mu potvrdili že nie, že to nemá žiaden vplyv na trvaní zmluvy o pôžičke, pričom žalovaný túto časť výpovede svedka jednoznačne poprel, keď uviedol, že svedok tvrdil, že nemá vedomosť o ich sporoch, pričom žalobca mu zmluvy priniesol už ako spracované, hotové. Svedeckú výpoveď v tejto časti súd považoval za účelovú v prospech žalobcu, vzhľadom na príbuzenský vzťah svedka k žalobcovi.

1.17. Žalobca vo veci spochybnil to, že by sa uspokojil s postúpením pohľadávky ako vrátenia pôžičky, poukazujúc na ekonomickú situáciu spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. Za podstatné súd považoval skutočnosť, že žalovaný poskytol sumu 300 000,- eur, ktorú mal od žalobcu titulom zmluvy o pôžičke, ako pôžičku spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. Pokiaľ spoločník poskytne pôžičku, potom ide o vzťah podľa § 657 OZ a pôžička je zaúčtovaná na účte spoločnosti pod 365 ako záväzok spoločnosti voči veriteľovi (spoločníkovi), ktorý záväzok pretrváva aj po predaji obchodného podielu alebo jeho časti. Tieto pôžičky a úvery zo zákona nie sú predmetom dane z príjmov fyzických osôb, ako to vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

1.18. V predmetnej veci záväzok voči spoločníkovi (365) vyplýva z účtovnej závierky spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. k 31. 12. 2015 s uvedením sumy 346 629,- eur, čo umožňovalo žalobcovi uskutočniť výber z účtu spoločnosti bez toho, aby bol povinný platiť daň z príjmu. Uskutočnenie výberov potvrdzujú aj výpisy z účtov spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., tak ako je to uvedené vyššie. K zlej ekonomickej situácií spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o., na ktorú poukazoval žalobca, súd uvádza zhodne s krajským súdom, že vypočutý svedok v konaní, pán B. uviedol, že pri vstupe iného potenciálneho spoločníka sa bavili o podiele 49% v hodnote spolupodielu 300 000,- až 500 000,- eur, čo záviselo od skladových zásob. Z uvedeného sa javí, že skutočná hodnota spoločnosti a od toho sa odvíjajúceho obchodného podielu bola v skutočnosti vyššia, ako sa snaží prezentovať žalobca v rámci svojej obrany, že išlo o krachujúcu spoločnosť.

1.19. Vzhľadom na vyššie uvedené, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu zamietol.

1.20. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, § 396 ods. 3 CSP, a vzhľadom na úspech žalovaného, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v plnej výške, ktoré trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku a odmeny právneho zástupcu za zastupovanie. Zároveň vypočutému svedkovi W. B., ktorý si v zmysle § 258 CSP uplatnil svedočné, priznal nárok na svedočné voči žalobcovi, vychádzajúc zo zásady úspešnosti v konaní medzi stranami sporu.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, a to z nasledovných odvolacích dôvodov:

a/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam - § 365 ods. 1 písm. f/ CSP,

b/ napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Zároveň požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami na e-mailovú adresu.

2.1. V odôvodnení svojho odvolania uviedol, že sa domáhal priznania uplatneného nároku titulom vrátenia pôžičky, ktorú poskytol žalovanému na základe zmluvy o pôžičke, uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 15. 10. 2015. Žalovaný sa v zmluve zaviazal pôžičku vrátiť do 31. 08. 2016. Žalovanému poskytol pôžičku bezhotovostným prevodom dňa 16. 10. 2015. Počas konania nebolo sporné, že by žalovaný úhradu vo výške 300 000,- eur, či už v hotovosti, alebo bezhotovostným prevodom v jeho prospech vykonal. Žalovaný sa v podanom odpore zo dňa 24. 01. 2019 bránil tým, že v auguste 2016 sa s ním dohodol, že mu predá obchodný podiel v spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. a súčasne na neho prevedie pohľadávku vo výške 300 000,- eur, ktorú mal žalovaný voči spoločnosti, čím mal byť jeho záväzok vrátiť pôžičku splnený. Podstata napadnutého rozhodnutia je uvedená v bode 43. rozsudku. K uvedenému je potrebné uviesť, že takýto spôsob zániku záväzku, k akému dospel súd prvej inštancie, platný právny poriadok SR nepozná. Poukázal na zákonné možnosti zániku dlhu, ktoré menoval v bode 13. odvolania a z uvedeného dôvodu záver súdu prvej inštancie, že k vráteniu pôžičky došlo postúpením (v roku 2016) bezcennej pohľadávky voči tretej osobe, z ktorej sa o 2 roky neskôr čiastočne uspokojil, je svojvoľný a arbitrárny.

2.2. Na napadnutom rozhodnutí logicky nesedí už ani samotný časový aspekt postúpenia pohľadávky dňa 23. 08. 2016 a úhrady (časti) postúpenej pohľadávky dňa 07. 05. 2018. Ak k postúpeniu pohľadávky došlo v roku 2016, tak zrejme v tom čase malo dôjsť aj k zániku záväzku žalovaného. Ale ako mohlo dôjsť k zániku záväzku postúpením pohľadávky dňa 23. 08. 2016, keď predmetná pohľadávka bola v ten deň v podstate bezcenná, pretože dlžník Fresh Group SK, s. r. o. nedisponoval prostriedkami na jej zaplatenie? Súd prvej inštancie pritom zánik záväzku naviazal na skutočnosť, ku ktorej došlo až v roku 2018, kedy tretia osoba (Fresh Group SK, s. r. o.) plnila voči nemu svoj vlastný záväzok. Ak by teda malo dôjsť až dňa 07. 05. 2018 k zániku záväzku žalovaného, tak sa natíska otázka - ako môže jednou úhradou dôjsť k zániku dvoch rôznych záväzkov? Tieto otázky zostali súdom prvej inštancie nevysvetlené a bolo pritom absolútne nevyhnutné aspoň jednu z nich zodpovedať, aby mohlo byť napadnuté rozhodnutie považované za presvedčivé.

2.3. Odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 26. 01. 2021 č. k. 9Co/38/2020-237 uviedol právny názor, ktorý bol pre súd prvej inštancie záväzný a to, že:

a/ súd prvej inštancie sa nespýtal žalobcu, čo bolo dôvodom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky práve na sumu 300 000 eur,

b/ javí sa, že skutočná hodnota obchodnej spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. bola skutočne vyššia ako sa snažil prezentovať žalobca,

c/ vzhľadom na účinnú procesnú obranu žalovaného nastúpila opätovne jeho procesná povinnosť uviesť podstatné a rozhodujúce tvrdenia,

d/ keď žalovaný nemá prístup k dokumentom spoločnosti, súd prvej inštancie môže vyzvať žalobcu, aby určité tvrdenia predložil, resp. preukázal,

e/ napriek tomu, že tvrdenia žalovaného nie sú jednoznačne formulované v zmluve o postúpení pohľadávky, je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že túto zmluvu pripravoval žalobca, na čo je potrebné v zmysle § 43 OZ prihliadnuť,

f/ súd prvej inštancie prihliadne na všetko, čo počas konania vyjde najavo a vyhodnotený skutkový stav podriadi pod príslušné ustanovenia OZ pojednávajúceho zániku záväzku, resp. zániku dlhu, pokiaľ k takémuto záveru dôjde.

2.4. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu až tak dôsledne neriadil. Žalobca svoje skutkové tvrdenia na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 doplnil a na pojednávanie dňa 24. 09. 2021 bližšie vysvetlil, ale súd prvej inštancie z týchto žiadne závery nevyvodil. Tvrdenia žalovaného o tom, že nemá prístup k dokumentom spoločnosti a že predmetnú zmluvu mal pripravovať práve on sa dokonca preukázali ako nepravdivé, ale súd prvej inštancie na to žiadnym spôsobom nereflektoval.

2.5. Namietal aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, keď na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 vypovedal skutočne vyčerpávajúco, avšak súd si z jeho výpovede odniesol akurát to, že na pojednávaní dňa 18. 09. 2019 si nevedel spomenúť, kto pripravoval doklady na postúpenie pohľadávky, čo vzhľadom na prítomnosť JUDr. A. v pojednávacej miestnosti považoval za účelové. Práve po rozhodnutí odvolacieho súdu, podľa ktorého mal svoje tvrdenia doplniť, si podrobnejšie zisťoval okolnosti uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, vrátane toho, kto ju pripravoval. Na tom nevidí nič účelové, práve naopak, je to prirodzené. Pokiaľ ide o výpoveď Q.. A., ktorá bola jednoznačne v jeho prospech, súd túto výpoveď odbil strohým konštatovaním, že vzhľadom na príbuzenský vzťah, ju považoval za účelovú.

2.6. Po rozhodnutí odvolacieho súdu predložil vyjadrenie spoločnosti AB Maudit Consulting, s. r. o., z ktorého vyplýva, že žalovaný klamal, keď tvrdil, že nemá prístup k analytickej evidencii spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. za rok 2018. Je potom vskutku nepochopiteľné, ako mohol súd prvej inštancie bezvýhradne veril všetkým ostatným tvrdeniam žalovaného o tvrdenom zániku záväzku.

2.7. Po vrátení veci na ďalšie konanie boli priložené dokumenty z registrového súdu OS Nitra sp. zn. 2Re 1444/2016, z ktorých je zrejmé, že žalovaný splnomocnil Q.. A. k vykonaniu zápisu zmien údajov zapísaných v obchodnom registri. Konateľom spoločnosti bol pritom v tom čase podpisu plnomocenstva už aj on. Keby naozaj bol ten, kto dokumenty vypracoval, resp. poveril Q.. A. ich vypracovaním, bol by to nepochybne on, kto by predmetné plnomocenstvo za Fresh Group SK, s. r. o. podpísal.

2.8. V neposlednom rade za nesprávny považuje skutkový záver súdu prvej inštancie, že z výpovede svedka Slovenského o tom, že pri vstupe iného potenciálneho spoločníka sa vraj „bavili o podiele 49% v hodnote podielu 300 000,- až 500 000,- eur, čo záviselo od skladových zásob“ sa javí, že skutočná hodnota obchodného podielu bola vyššia ako to tvrdil. Hodnota obchodného podielu sa rozhodne nezisťuje z výsluchu svedka, a to obzvlášť v prípade, keď ju nepodporujú verejne dostupné účtovné údaje, ani predložená analytická evidencia. Že spoločnosť vykazuje zásoby v hodnote 300 000,- eur ešte bez ďalšieho nič neznamená. Zásoby sú iba jedna zo zložiek aktív, ale pri určovaní hodnoty obchodného podielu sa vychádza z celého obchodného imania, teda aj z pasív. Z účtovnej uzávierky k 31. 12. 2015 je pritom zrejmé, že spoločnosť Fresh Group SK, s. r. o. mala k tomuto dňu záporné vlastné imanie - mínus 14 217,- eur a k 31. 12. 2016 dokonca mínus 177 854,-eur. Už z toho samo o sebe vyplýva, že sa jednalo o krachujúcu spoločnosť, ktorá by sa bez ďalších pôžičiek, ktoré neskôr poskytol, nevyhla konkurzu a nikdy by nedošlo k predmetnej úhrade dňa 07. 05. 2018.

2.9. Vzhľadom na to, že v konaní vyšlo najavo, že obe strany poverili Q.. A. vypracovaním zmluvnej dokumentácie, samo o sebe to vylučuje aplikáciu § 43 v jeho neprospech, ako to zdôvodnil súd prvej inštancie v bode 44.3. napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že skutočnosť, že v zmluve o postúpení pohľadávky nie je uvedené, že sa tým vracia pôžička z úplne iného zmluvného vzťahu, ešte nie je nejasnosť zmluvy. Uvedená zmluva je úplne štandardná, neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by bolo možné označiť ako nejasné. Aby mohlo dôjsť k takémuto bizarnému spôsobu vrátenia pôžičky, ktorý deklaroval žalovaný, práveže táto skutočnosť musela byť v zmluve výslovne uvedená. Ale že táto skutočnosť v zmluve uvedená nie je, neznamená, že zmluva obsahuje dvojzmyselnosť, pretože tu existujú dva rôzne výklady zmluvy. V každom ohľade preto nebol dôvod vykladať zmluvu na jeho ťarchu, s odvolaním sa na ust. § 43 OZ.

2.10. Pokiaľ mal vysvetliť, čo bolo dôvodom uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky s akcentom na to, že v právnom štáte sa nikto nevzdáva svojich práv dobrovoľne a bezúčelne, s týmto súhlasí a ani nikdy netvrdil, že by mu žalovaný len tak daroval bonitnú pohľadávku v skutočnej výške 300 000,- eur. S poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR totiž rovnocennou náhradou za postúpenú pohľadávku nie je nominálna výška tejto pohľadávky, ale jej obvyklá (tržná) hodnota v dobe účinnosti postúpenia. Je pritom notorietou, že práve problémy s vymáhaním pohľadávok bývajú často tým dôvodom, prečo pôvodní veritelia postupujú svoje pohľadávky za cenu zodpovedajúcu zlomku ich nominálnej hodnoty. V záverečnej reči poukazoval na to, že vychádzajúc z účtovnej závierky spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. k 31. 12. 2016, hodnota čistého obchodného imania pripadajúca na 50%- ný obchodný podiel bola mínus 89 000,- eur. Nikdy by nezaplatil 2 500,- eur ako dohodnutú odplatu za prevod obchodného podielu za niečo, čo má hodnotu -89 000,- eur. Práve na kompenzáciu tohto nepomeru vo výške 91 500,- eur v jeho neprospech musel žalovaný k prevodu obchodného podielu „pridať“ aj bezodplatné postúpenie predmetnej pohľadávky. Táto síce t. č. mala nominálnu hodnotu 300 000,- eur, ale v zmysle uvedenej judikatúry jej skutočná hodnota bola iba zlomkom tejto sumy. Neverí, že by v roku 2016 sa našiel ktokoľvek, kto by za pohľadávku v nominálnej hodnote 300 000,- eur voči krachujúcej spoločnosti, ktorá mala na bankovom účte sotva 50 000,- eur, aj reálne zaplatil 300 000,- eur. To svedčí iba o tom, že predmetná pohľadávka nebola dostatočným ekvivalentom pre vrátenie poskytnutej pôžičky.

2.11. Žalobca v podanom odvolaní navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil podľa § 388 CSP a žalovaného zaviazal zaplatiť mu celý uplatnený nárok v zmysle podanej žaloby, vrátane nároku na náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. S podaným odvolaním nesúhlasí, pretože súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec tiež správne právne posúdil.

3.1. Súd správne ustálil, že po vykonanom dokazovaní nie je možné jednotlivé skutočnosti od seba vzájomne oddeliť. Bolo preukázané, že jemu poskytnutá pôžička žalobcom a následne neskorší vstup žalobcu do jeho spoločnosti (Fresh Group SK, s. r. o.) nie je možné oddeliť a tieto vzájomne súvisia, ako bolo na súde preukázané písomnými listinami. Po celý čas konania tvrdí, že je pravdou, že mu žalobca poskytol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 10. 2015 sumu 300 000,- eur. Táto pôžička bola zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve spoločnosti FITNESS CENTRUM VITALIS, s. r. o., zapísaných na LV č. XXXX, kat. úz. C.. Pôžička bola splatná do 31. 08. 2016. Ďalej bolo nesporne preukázané, že žalobca na základe zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 23. 08. 2016 vstúpil do jeho spoločnosti ako 50%-ný spoločník. V ten istý deň mu bola postúpená pohľadávka vo výške 300 000,- eur, ktorú mal on ako žalovaný voči spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. a súčasne sa žalobca vzdal záložného práva na nehnuteľnosti, ktoré mal založené na zabezpečenie pôžičky. Z týchto dôkazov jednoznačne vyplýva, že nie je možné v konaní posudzovať pôžičku a vstup žalobcu do jeho spoločnosti samostatne, ale je potrebné zohľadniť vzájomné súvislosti.

3.2. Tvrdí, že vyrovnanie pôžičky bolo tým, že žalobca nadobudol od neho pohľadávku vo výške 300 000,- eur a týmto bola pôžička žalobcu v celosti uhradená, o čom svedčí aj skutočnosť, že listiny boli podpísané v jeden deň a súčasne sa žalobca vzdal záložného práva, ktoré zabezpečovalo pôžičku. Bez toho, aby jeho pôžička bola uhradená, nemal žalobca dôvod vzdávať sa záložného práva k nehnuteľnostiam a on nemal dôvod vzdať sa pohľadávky vo výške 300 000,- eur v prospech žalobcu (bezodplatne), a to niekoľko dní pred splatnosťou pôžičky. Sám žalobca na pojednávaní potvrdil, že mu bola zo spoločnosti uhradená aj minimálne časť z pohľadávky, ktorú nadobudol postúpením od neho. Takýto spôsob zániku záväzku nevylučuje ani Občiansky zákonník.

3.3. K tvrdeným nesprávnym skutkovým zisteniam súdom prvej inštancie uvádza, že vyjadrenia žalobcu zo dňa 18. 09. 2019 a 19. 05. 2021 sú výslovne účelové. Pokiaľ si žalobca dňa 18. 09. 2019 nepamätal, kto pripravoval listiny, pričom sa jednalo o Q.. A., s ktorým je v rodinnom vzťahu a súčasne bol Q.. A. na pojednávaní ako verejnosť, tak táto výpoveď žalobcu sa javí ako účelová. Na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 to už žalobca vedel. Poukázal na príbuzenský vzťah Q.. A. k žalobcovi, ako aj výpoveď Q.. Q., ktorý potvrdil, že listiny ohľadne prevodu obchodného podielu vypracovával Q.. A., ktorého poveril ako koncipienta, pričom ani podanie do Obchodného registra pri vstupe žalobcu do spoločnosti nebolo podané Q.. Q., ale priamo osobou Q.. A.. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nemal prístup k účtovným dokladom. Výpoveď žalobcu, ako aj Q.. A. považuje za účelové, keď všetky listiny vypracovával Q.. A., ktorého poveril žalobca.

3.4. Má za to, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil a svoje odôvodnenie správne uviedol v bodoch 44. a nasl. rozsudku. Výpovede svedkov potvrdzujú, že zmluvu o pôžičke, zmluvu o zriadení záložného práva, ako aj následné listiny z 23. 08. 2016 boli pripravované a vyhotovované na základe podnetu a žiadosti samotného žalobcu. S poukazom na ust. § 43 OZ žalobca mal možnosť dať pokyn Q.. A. jednoznačne uviesť, že postúpenie pohľadávky nesúvisí so splatením jeho pôžičky poskytnutej jemu ako žalovanému, a tým by sa predišlo vzniknutým rozporom, a to najmä, pokiaľ sa žalobca súčasne vzdával aj záložného práva k nehnuteľnostiam, pričom pôžička mala byť splatná už o pár dní. Nesplnenie tejto povinnosti vyplývajúcej z § 43 OZ je sankcionované tým, že sa nejasné ustanovenia zmluvy budú vykladať v neprospech toho, kto porušil predzmluvnú povinnosť, tak ako je to v tomto prípade.

3.5. Od podania odporu proti platobnému rozkazu tvrdil a tvrdí, že postúpením pohľadávky vo výške 300 000,- eur žalobcovi došlo k splneniu jeho záväzku z titulu zmluvy o pôžičke. Občiansky zákonník nebráni tomu, aby veriteľ prijal od dlžníka na splnenie svojej pohľadávky niečo iné než sa dlhovalo. Táto zmena predmetu splnenia dohodnutá pri samom plnení sa nazýva danie namiesto plnenia (datio in solutum). Najčastejšie ide o nahradenie peňažného plnenia nepeňažným plnením. Predpokladom dania niečoho iného, čo je predmetom záväzku, predpokladá dohodu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorú možno uzavrieť výslovne pred vykonaním plnenia, alebo mlčky tým, že veriteľ prijme od dlžníka iné plnenie než sa dlhovalo. Z vykonaného dokazovania práve toto jednoznačne vyplynulo, tak ako uvádza vo svojich podaniach. Zo vzájomnej vecnej časovej súvislosti jednotlivých krokov vyplýva, že postúpenie pohľadávky vo výške 300 000,- eur v prospech žalobcu predstavovalo splnenie jeho záväzku z titulu zmluvy o pôžičke.

4. K podanému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že súhlasí s tým, že v právnom štáte sa nikto nevzdáva svojich práv dobrovoľne a bezúčelne, je preto namieste otázka, prečo by zaplatil sumu 2 500 eur za obchodný podiel v účtovej hodnote 89 000 eur. Jediným logickým vysvetlením je, že žalovaný mu bezodplatne postúpil predmetnú pohľadávku ako súčasť protiplnenia práve na dorovnanie zjavného nepomeru vo výške 91 500 eur medzi výškou odplaty za prevod obchodného podielu a hodnotou tohto obchodného podielu. Pohľadávka v nominálnej hodnote 300 000 eur voči nebonitnej spoločnosti totiž môže mať nanajvýš tak tretinovú hodnotu, inak by postúpenie nemalo žiaden ekonomický zmysel. Aj keď žalovaný vzhliada účelovosť výpovede Q.. A., z pripojeného registrového spisu jednoznačne vyplynulo, že žalovaný v mene spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. splnomocnil Q.. A. k vykonaniu zápisu zmien údajov v obchodnom registri, teda žalovaný poveril JUDr. A. vypracovaním týchto listín.

5. K podanému vyjadreniu žalobcu sa opätovne vyjadril žalovaný, ktorý považoval vyjadrenia žalobcu v bode 1. za neopodstatnené. Cena, za ktorú sa obchodný podiel prevádza, je otázkou dohody medzi predávajúcim a nadobúdajúcim. V tomto prípade to bola suma 2 500 eur. Prevodom obchodného podielu nevzniká nadobúdajúcemu žiadna povinnosť voči spoločnosti na akékoľvek dorovnanie voči spoločnosti. Tvrdenie žalobcu, že bezodplatné postúpenie pohľadávky ako súčasť protiplnenia za prevod obchodného podielu, nemá žiadny základ. Žalobca si bol vedomý, že peňažné prostriedky, ktoré mu poskytol zmluvou o pôžičke, použil ďalej ako pôžičku pre spoločnosť Fresh Group SK, s. r .o. na prefinancovanie zásob v spoločnosti. Poukázal ďalej na vstup žalobcu do spoločnosti a nadobudnutie 50%-ného podielu v spoločnosti Fresh Group SK, s. r. o. na prevedenie pohľadávky na žalobcu vo výške 300 000 eur voči uvedenej spoločnosti, čím bol vyrovnaný vzájomný záväzok. Túto skutočnosť potvrdzuje aj vzdanie sa záložného práva zo dňa 23. 08. 2016. Toto vzdanie sa záložného práva taktiež potvrdzuje, že pôžička medzi žalobcom a ním bola vysporiadaná. Žiadny iný dôvod žalobca nemal na to, aby sa vzdal záložného práva bez úhrady pôžičky a on žiaden iný dôvod na postúpenie pohľadávky 300 000 eur ako urovnanie pôžičky nemal.

K bodu 2. vyjadrenia žalovaný uviedol, že výpovede žalobcu zo dňa 18. 09. 2019 a 19. 05. 2021 považoval za výslovne účelové. Zo skutočností, na ktoré poukázal v priebehu konania, ako aj na pojednávaní, jednoznačne vyplýva, že výpoveď žalobcu a taktiež Q.. A., bola výlučne účelová a všetky listiny vypracovával JUDr. Bobocký, ktorého poveril žalobca.

K bodu 3. vyjadrenia uviedol, že pokiaľ ide o trovy konania, má za to, že tu nie je žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa. Bolo preukázané, že sa na príprave listín nepodieľal, ani vznik sporu žiadnym spôsobom nezavinil.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

7. Predmetom konania je nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 300 000,- eur s príslušenstvom z titulu uzatvorenej Zmluvy o pôžičke zo dňa 16. 10. 2015. Z uzatvorenej zmluvy o pôžičke vyplynulo, že poskytnutá pôžička sa bude úročiť s 5% úrokom ročne zo sumy poskytnutej v pôžičke, a to od 01. 01. 2016 do 31. 08. 2016, t. j. do doby, dokedy sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť požičanú sumu. Na zabezpečenie záväzku dlžníka si veriteľ s dlžníkom dohodli zabezpečiť predmetnú pohľadávku zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. C. zapísaných na LV č. XXXX, pričom išlo o nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti FITNES CENTRUM VITALIS s. r. o., zastúpenú konateľom V. V. (žalovaným). Tvrdil, že žalovaný si v dohodnutej lehote splatnosti - do 31. 08. 2016 svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy o pôžičke nesplnil. Žalovaný v priebehu celého konania popieral tvrdenia žalobcu o nevrátení pôžičky, keď tvrdil, že žalobcovi vrátil pôžičku 300 000,- eur, čo súviselo s tým, že v auguste 2016 sa so žalobcom dohodli, že mu predá 50% podiel spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. a súčasne na neho prevedie svoju pohľadávku vo výške 300 000,- eur, ktorú vtedy mal voči spoločnosti Fresh Group SK s. r. o., a to na splatenie pôžičky, a tým bude jeho záväzok z pôžičky voči žalobcovi vyrovnaný. Všetky doklady smerujúce k prevodu obchodného podielu pripravoval samotný žalobca. Jednalo sa o rozhodnutie žalovaného ako jediného spoločníka Fresh Group SK s. r. o., udelenie súhlasu na rozdelenie obchodného podielu v pomere 50% : 50%, zmluva o prevode obchodného podielu žalovaného na žalobcu vo výške 50% týkajúcej sa spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. a zmluva o postúpení pohľadávky vo výške 300 000,- eur. Všetky tieto listiny boli datované dňa 23. 08. 2016. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 08. 2016 vyplynulo, že táto bola uzatvorená medzi postupcom V. V. (žalovaným) a postupníkom (žalobcom), pričom z čl. 1 zmluvy vyplýva, že postupca eviduje voči dlžníkovi Fresh Group SK s. r. o. pohľadávku celkovo vo výške 300 000,- eur. Postupcovi tak vznikla pohľadávka voči dlžníkovi na základe Zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi postupcom ako veriteľom a dlžníkom dňa 01. 02. 2015. Podľa čl. 2 zmluvy postupca bezodplatne postupuje na postupníka pohľadávku uvedenú v čl. 1 tejto zmluvy (300 000,- eur) a všetky práva s ňou spojené v celkovej hodnote 300 000,- eur, a postupník postúpenú pohľadávku bezplatne prijíma. Zároveň rovnakého dňa 23. 08. 2016 došlo k vyhotoveniu listiny označenej ako Vzdanie sa záložného práva zriadeného zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod č. V 3178/15-2505/15 zo dňa 15. 10. 2015 medzi záložným veriteľom (žalobcom) a záložným dlžníkom (žalovaným) a záložcom (FITNES CENTRUM VITALIS s. r. o., so sídlom Topoľčany, Gagarinova 2490), keď z čl. 2 vyplynulo, že záložný veriteľ vyhlasuje, že v zmysle § 151md ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka sa vzdáva záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, kat. úz. C., pričom záložný veriteľ urobil prehlásenie o vzdaní sa záložného práva slobodne a vážne a bez obmedzenia jeho voľnosti k takémuto úkonu. V konaní ďalej nebolo sporné, že z účtu s názvom Fresh Group SK s. r. o. bola na účet žalobcu odoslaná platba 565 000,- eur, a to dňa 07. 05. 2018. Sám žalobca na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 uviedol ohľadne uvedenej sumy, že túto vybral z účtu, na ktorý vložil cca 407 000,- eur a mal nárok z firmy + 300 000,- eur pohľadávku dokopy vo výške 700 000,- eur a on si vybral 565 000,- eur.

8. Na základe zisteného skutkového stavu, ako aj vysloveného právneho názoru odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, súd prvej inštancie vyhodnotil opätovne, vzhľadom na logickú a časovú postupnosť, jednotlivé úkony zo dňa 23. 08. 2016 a dospel k záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že pôžičku žalobcovi vrátil, pričom v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé skutkové zistenia, ktoré ho viedli k uvedenému záveru. Z uvedených dôvodov potom súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Žalobca vymedzil odvolacie dôvody v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúca z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania, dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivo získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Odvolací súd preskúmal odvolacie dôvody uvedené v podanom odvolaní a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné a spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, toto doplnil v zmysle právnych záverov vyslovených odvolacím súdom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, právne a skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonaných dôkazoch, na vec správne aplikoval právne predpisy, ktoré správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal, ako ich vyhodnotil a ako ich právne posúdil. Jednotlivé dôkazy vyhodnotil samostatne, ale aj vo vzájomnej súvislosti, pričom svoje právne závery a myšlienkové pochody aj logicky odôvodnil, preto odvolací súd sa na základe podrobného odôvodnenia súdom prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje s jeho skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

15. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 15. 10. 2015 uzatvorili strany sporu zmluvu o pôžičke, ktorou žalobca žalovanému prenechal peňažnú sumu vo výške 300 000,- eur, ktorá pôžička sa mala úročiť 5% úrokom ročne z poskytnutej sumy od 01. 01. 2016 do 31. 08. 2018 (správne malo byť uvedené 2016) a žalovaný sa zároveň zaviazal vrátiť požičanú sumu v lehote do 31. 08. 2016. Nebolo sporné, že uvedenú sumu žalobca poskytol žalovanému prostredníctvom platobného príkazu. Zároveň na zabezpečenie záväzku dlžníka si veriteľ s dlžníkom dohodli zabezpečiť predmetnú pohľadávku zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. C., zapísaných na LV č. XXXX, pričom išlo o nehnuteľnosti vo vlastníctve spoločnosti FITNES CENTRUM VITALIS s. r. o., zastúpenú konateľom V. V. (žalovaným). Žalobca tvrdil, že žalovaný si v lehote splatnosti do 31. 08. 2016 svoju povinnosť nesplnil. Žalovaný v priebehu celého konania popieral tvrdenia žalobcu o nesplnení dlhu a uviedol, že požičané peňažné prostriedky použil ďalej ako pôžičku v prospech spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. na prefinancovanie zásob spoločnosti. Žalovaný ďalej v konaní tvrdil, že žalobca vedel o tom, že peňažné prostriedky z titulu pôžičky použil ďalej ako pôžičku spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. a v mesiaci august 2016 rokoval so žalobcom a dohodli sa, že predá žalobcovi 50% podiel spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. a súčasne na neho prevedie pohľadávku vo výške 300 000,- eur, ktorú má voči spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. na zaplatenie pôžičky a ďalej budú v tejto spoločnosti podnikať spoločne. Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia predložil Zmluvu o prevode obchodného podielu uzavretú dňa 23. 08. 2016, v zmysle ktorej previedol na nadobúdateľa (žalobcu) obchodný podiel vo výške 50% na základnom imaní spoločnosti a tomu zodpovedajúci vklad vo výške 2 500,- eur. Ďalej predložil súdu Zmluvu o postúpení pohľadávky, uzatvorenú dňa 23. 08. 2016, z ktorej vyplynulo, že táto bola uzatvorená medzi postupcom V. V., t. j. žalovaným a postupníkom Q. Q., t. j. žalobcom. Podľa čl. 1 bod 1 zmluvy postupca eviduje voči dlžníkovi Fresh Group SK s. r. o. pohľadávku v celkovej výške 300 000,- eur. Postupcovi vznikla pohľadávka voči dlžníkovi na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi postupcom ako veriteľom a dlžníkom dňa 01. 02. 2015. Podľa čl. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky postupca bezodplatne postupuje na postupníka pohľadávku vedenú v čl. 1 tejto zmluvy, ako aj všetky práva s ňou spojené v celkovej hodnote 300 000,- eur a postupník postúpenú pohľadávku bezodplatne prijíma. Rovnakého dňa 23. 08. 2016 došlo k vzdaniu sa záložného práva zriadeného v Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod V 3178/15 zo dňa 15. 10. 2015 záložným veriteľom Q. Q., t. j. žalobcom a záložným dlžníkom V. V. (žalovaným) a záložcom FITNES CENTRUM VITALIS s. r. o., Topoľčany. Záložné právo bolo zriadené k nehnuteľnostiam vo výlučnom vlastníctve záložcu v kat. úz. C., zapísaným na LV č. XXXX a podľa čl. 2 bod 1.1. zmluvy záložný veriteľ vyhlásil, že sa vzdáva záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX v kat. úz. C.. Zároveň prehlásil, že toto prehlásenie o vzdaní sa záložného práva robí slobodne, vážne a bez obmedzenia jeho voľnosti takémuto úkonu. Z výpisu inventarizačného účtu spoločnosti Fresh Group SK s. r. o. č. 365200 - záväzky voči spoločníkovi Q. Q., dátum XX. XX. XXXX, začiatočný stav účtu: 616 681,77 eura, dňa 07. 05. 2018 je uvedené vrátenie pôžičky spoločníkovi Q. Q. 565 000,- eur, zostatok 51 681,77 eura.

16. Súd prvej inštancie správne v zmysle vysloveného právneho záveru predchádzajúcim zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu zohľadnil logickú a časovú postupnosť jednotlivých úkonov zo dňa 23. 08. 2016, ktoré boli vykonané krátko pred lehotou splatnosti pôžičky a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno tvrdenia o tom, že pôžičku žalovanému vrátil a k zániku splneniu dlhu tak došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 08. 2016 vo výške 300 000,- eur, ktorá sa rovná práve výške poskytnutej pôžičky. Na podporu uvedeného tvrdenia žalovaného, že postúpením pohľadávky došlo k splateniu pôžičky vo výške 300 000,- eur svedčí aj vzdanie sa záložného práva zriadeného Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam pod V 3178/15 zo dňa 15. 10. 2015, ktoré zriadenie záložného práva slúžilo práve na zabezpečenie peňažnej pohľadávky vo výške 300 000,- eur titulom pôžičky uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 15. 10. 2015. Bez toho, aby pôžička bola uhradená, žalobca nemal logický dôvod vzdávať sa záložného práva k nehnuteľnostiam, a na druhej strane, žalovaný nemal dôvod vzdať sa pohľadávky vo výške 300 000,- eur v prospech žalobcu a to bezodplatne, a to niekoľko dní pred splatnosťou pôžičky, keď pôžička bola splatná dňa 31. 08. 2016 a listiny boli podpisované dňa 23. 08. 2016. Obrana žalobcu, ktorú tvrdil, že sa nechal presvedčiť a súhlasil so zrušením záložného práva, aby si mohol žalovaný na túto nehnuteľnosť zobrať z banky úver a aby mohol investovať do spoločnosti ďalšie peniaze, v konaní bola žalovaným popretá a toto tvrdenie nebolo podporené žiadnym dôkazom. Samotný žalobca na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 na otázku sudcu, čo predstavovala suma 565 000,- eur, ktorú si vybral z účtu spoločnosti Fresh Group SK s. r. o., žalobca uviedol, že vložil cca 407 000,- eur a mal nárok z firmy + 300 000,- eur pohľadávku, takže dokopy 700 000,- eur a on si vybral len 565 000,- eur a ešte mu firma dodnes dlží.

17. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj hodnovernosť výpovedí strán sporu. Zatiaľ, čo žalovaný od podania odporu a v priebehu celého konania zotrval na zhodných vyjadreniach ohľadom zániku dlhu z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, žalobca tvrdil, že zmluva o pôžičke nijako nesúvisí s obchodnými úkonmi so spoločnosťou Fresh Group SK s. r. o. Na pojednávaní dňa 18. 09. 2019 nevedel uviesť, kto mu pripravoval všetky doklady ohľadne jeho vstupu do spoločnosti Fresh Group SK s. r. o., ako aj zmluvy o postúpení pohľadávky, uviedol iba všeobecne, že to robil nejaký právnik, napriek tomu, že v pojednávacej miestnosti ako verejnosť sedel jeho zať JUDr. V. A., ktorý aj vypovedal v konaní a potvrdil vo svojej výpovedi, že všetky listinné dôkazy vrátane zmluvy o postúpení pohľadávky vypracovával on, pričom na pojednávaní dňa 19. 05. 2021 právny zástupca žalobcu, ale aj samotný žalobca, potvrdili, že všetky transakčné dokumenty k prevodu obchodného podielu, ako aj zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 300 000,- eur pre obe strany, vyhotovoval Q.. V. A., ktorý bol v tom čase zamestnaný v advokátskej kancelárii Q.. W. Q.. Aj napriek tomu, že tvrdenia žalovaného nie sú jednoznačne formulované v zmluve o postúpení pohľadávky, súd prvej inštancie správne zohľadnil tú skutočnosť, že túto zmluvu pripravoval, resp. dal podnet na vypracovanie samotný žalobca a na túto skutočnosť je potrebné prihliadnuť v zmysle § 43 Občianskeho zákonníka, čím by sa tak predišlo možným rozporom. Nesplnenie povinnosti formulovať jasne a zrozumiteľne zmluvu preto malo za následok, že zmluva sa bude vykladať v neprospech tej zmluvnej strany, ktorá nejasné, resp. jednoznačné znenie zmluvy naformulovala. Nejasné ustanovenia zmluvy sa vykladajú v neprospech toho, kto porušil predzmluvnú povinnosť vyjadrenú v ust. § 43 Občianskeho zákonníka, tak ako je to aj v danej veci.

18. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa neriadil záväzným právnym názorom nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie dostatočne a správne, zohľadnil logickú a časovú postupnosť jednotlivých právnych úkonov. Vyhodnotil skutkové tvrdenia strán sporu, ako aj unesenie dôkazného bremena, vo veci dopočul strany sporu, ktoré požiadal o ďalšie skutkové tvrdenia v zmysle § 150 ods. 2 CSP a následne opätovne vyhodnotil jednotlivé dôkazy každý jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k správnemu právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že zánik záväzku, k akému dospel súd prvej inštancie slovenský právny poriadok nepozná, odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce uznesenie, v ktorom uviedol, že podľa všeobecnej zásady má dlžník za účelom splnenia dlhu plniť veriteľovi to, čo je predmetom jeho pohľadávky. Občiansky zákonník nebráni tomu (pozri § 51 OZ), aby veriteľ prijal dlžníka na splnenie svojej pohľadávky aj niečo iné, než sa dlhovalo. Táto zmena predmetu splnenia dohodnutá pri samom plnení sa nazýva danie na miesto plnenia (datio in solutum). Najčastejšie ide o nahradenie peňažného plnenia nepeňažným plnením. Predpokladom dania niečoho iného, čo je predmetom záväzku, predpokladá dohodu medzi veriteľom a dlžníkom, ktorú možno uzavrieť výslovne pred vykonaním plnenia alebo mlčky tým, že veriteľ príjme od dlžníka iné plnenie, než sa dlhovalo. Obsahom plnenia poskytnutého in solutum môže byť rôzny, môže spočívať v tom, že namiesto peňažného plnenia sa poskytne prevod vlastníctva, zriadi alebo poskytne iné vecné právo k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, postúpi pohľadávka, odovzdá sa cenný papier svedčiaci majiteľovi a obsahujúci pohľadávku voči tretej osobe (zmenka, šek).

19. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku, že nemohlo dôjsť k zániku záväzku postúpením pohľadávky dňa 23. 08. 2016, keď predmetná pohľadávka bola v ten deň v podstate bezcenná, pretože dlžník Fresh Group SK s. r. o. nedisponoval prostriedkami na jej zaplatenie. V prípade bezodplatného postúpenia, postupca nezodpovedá za pravosť ani vymožiteľnosť pohľadávky, pokiaľ postupníka neuviedol do omylu, čo nebolo tvrdené, ani preukázané.

20. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal skutočnú hodnotu obchodného podielu a poukazoval na účtovné uzávierky, ktoré vykazovali mínusové hodnoty, súd prvej inštancie sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadal v bode 46. - 46.1. svojho rozsudku, s ktorými závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nebolo spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň v celom rozsahu odkazuje. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

ECLIECLI:SK:KSPO:2022:8216203657.2
Dátum rozhodnutia13.10.2022
SúdKrajský súd Prešov
Spisová značka9Co/1/2022
Zdroj (PDF)obcan.justice.sk
Forma rozhodnutiaRozsudok
HesláVlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované predpisy 40/1964 Zb.: § 134
Citované rozhodnutia 9Co/1/2022, II. ÚS 78/05

Text rozhodnutia

Rozsudok
Krajský súd Prešov
sp.zn.: 9Co/1/2022
datum: 13.10.2022

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. - D. E., F. XXXX/XX, právne zastúpeného: JUDr. Matúš Hrib - advokát, sídlo AK Bardejov, Na hradbách 5, proti žalovaným: 1) G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., G. X, právne zastúpenému: JUDr. Stanislav Súlety - advokát, sídlo AK Bardejov, Nám. SNP 1, 2) A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. I. B., I. E. C. XXXX/X, 3) J. A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., K. XXX/XX, 4) A. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., L. XXX/XX, 5) M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., N. XXX/XX, 6) Slovenská repulika, v mene ktorej koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom Bratislava, Miletičova 19, IČO: 00 003 328, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 6C/107/2016-216 zo dňa 25.06.2021, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovaným v 1. a 3. až 6. rade voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bardejov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným v 1.-6. rade priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou súdu doručenou 15.07.2016 domáhala určenia vlastníckeho práva k parcelám registra „C“, parc. č. XXXX/XXX o výmere 574 m 2 , druh pozemku orná pôda par. č. XXXX/XXX o výmere 405 m 2 , druh pozemku: ostatné plochy a parc. č. XXXX/XXX o výmere 194 m 2 , druh pozemku: orná pôda vytvorených geometrickým plánom č. XXXXXXXX-XX/ XXXX, vyhotoveným dňa 01.04.2016 N. C. O., zapísaných na LV č: XXXXX, kat.úz. C. o veľkosti podielu žalobkyne 1/1 a náhrady trov konania.

Žalobu odôvodnila tým, že jej právny predchodca, otec G. F., nar. XX.XX.XXXX nadobudol na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva Bardejov z 08.03.1965 titulom dedenia nehnuteľnosť identifikovanú ako mpč. XXXX, v zápisnici vedenú pod č. 1558, parcelu mpč. XXXX vedenú v súbore parciel registra „E“ č. XXXX - orná pôda o výmere 5 860 m 2 , zapísanú v zápisnici č. 1558, kat.úz. C. nadobudla žalobkyňa titulom darovacej zmluvy zo dňa 03.01.2006. Za účelom vytýčenia hraníc v teréne nechala žalobkyňa k parcele registra „E“ č. XXXX vypracovať geometrický plán č. XXXXXXXX-XX/XXXX dňa 26.07.2010. Na podklade geometrického plánu bola parcela registra „E“ rozčlenená na parcelu registra „E“ č. XXXX/ X N. XXXX/X. Z parcely registra „E“ č. XXXX/X bola vytvorená nová parcela registra „C“ č. XXXX/XXX, druh pozemku: trvalé trávne porasty o výmere 5 138 m 2 , zapísaná na LV č. XXXXX, kat.úz. Bardejov o veľkosti podielu žalobkyne 1/1. Parcela registra „E“ č. XXXX/X zanikla a bola vytvorená nová parcela registra „C“ č. XXXX/XX, druh pozemku: trvalé trávne porasty o výmere 25 m 2 , zapísaná na LV č. XXXXX, kat.úz. Bardejov o veľkosti podielu žalobkyne 1/1. Po geodetickom zameraní došlo k zrejmým nezrovnalostiam ohľadom výmery pozemkov, žalobkyňa sa obrátila na správu katastra, táto žalobkyňu odkázala na súd a poukázala na zameraný užívací stav z roku 1986, GP č. XXXXXXXX-XXX/XX a právnu listinu vedenú pod číslom V 2468/98. Hranica parcely registra „C“ č. XXXX/XXX, kat.úz. Bardejov je v teréne už dlhé roky zreteľne ohraničená hlavnou cestnou komunikáciou, prístupovou cestou, ktorá je vyznačená v katastrálnej mape a železným oplotením, ktoré oddeľuje parcelu žalobkyne č. XXXX/ XXX od parcely žalovaného v 1. rade vedenú ako parcela registra „E“, parc. č. XXXX/X - orná pôda o výmere 5 435 m 2 , zapísanú na LV č. XXXX, kat.úz. C. o veľkosti podielu 1/1 v prospech žalovaného v 1. rade, a od parcely registra „E“, parc. č. XXXX - orná pôda o výmere 5 020 m 2 zapísanú na LV č. XXXXX, kat.úz. Bardejov v spoluvlastníctve žalovaných v 2.-5. rade. Oplotenie bolo žalovaným v 1. rade vybudované pred viac ako 35 rokmi a po celú dobu až do súčasnosti reflektovalo rozdelenie užívacej plochy žalobkyne (resp. jej právnych predchodcov) a žalovaných v 1.-5. rade. Po revízii parcely registra „E“, parc. č. XXXX/X na parcelu registra „C“, parc. č. XXXX/XXX zameraním hraníc v teréne v roku 2010 žalobkyňa nepredpokladala, že hranica medzi parcelami žalovaných v 1.-5. rade a parcely žalobkyne má byť spornou. V júni 2015 bola žalobkyňa informovaná o budovaní cesty na jednej strane na styku parciel žalovaných v 1.-5. rade (č. XXXX/X a č. XXXX) a na strane druhej parcely žalobkyne č. XXXX/XXX, teda o budovaní cesty bezprostredne pri oplotení, a to zo strany na parcele č. XXXX/ XXX. Stavba cesty je v súčasnosti dobudovaná napriek tomu, že nie je zaznačená v katastrálnej mape, preto možno konštatovať, že cesta je vedená po pozemku žalobkyne, a to z hľadiska dlhoročnej užívacej polohy parciel a vybudovaného oplotenia oddeľujúceho užívaciu plochu žalobkyne od užívacej plochy žalovaných v 1.-5. rade. Žalobkyňa so vzniknutou situáciou konfrontovala priamo staviteľa cesty, a to p. P., ktorý sa už v roku 2010 pokúšal od žalobkyne odkúpiť časť parcely č. XXXX/XXX v danom úseku (pri styku hraníc žalovaných v 1.-5. rade a žalobkyne). Žalobkyňa po geodetickom meraní v roku 2010 zistila, že z jej parcely bola odčlenená aj časť pozemku, ktorá je teraz vedená ako parcela č. XXXX/X o výmere 613 m 2 zapísaná na LV č. XXXXX, kat.úz. Bardejov o veľkosti podielu 1/1 žalovanej v 6. rade. Parcela registra „E“, parc. č. XXXX/X vo vlastnícke žalovanej v 6. rade pretína parcely vo vlastníctve žalobkyne, a to č. XXXX/XXX a parcelu č. XXXX/XX, obe zapísané na LV č. XXXXX pre kat.úz. C.. Napriek tomu, že parcela č. XXXX/X sa javí ako prístupová cesta, v skutočnosti táto časť nehnuteľnosti patrí žalobkyni, pretože aj skutočná prístupová cesta od hlavnej cestnej komunikácie prechádza cez parcelu žalobkyne č. XXXX/XX. Parcela č. XXXX/X vo vlastníctve žalovanej v 6. rade nikdy ako prístupová cesta užívaná nebola a vždy bola súčasťou parcely žalobkyne č. XXXX/XXX. Skutočnosť, že bola ako vlastník opakovane oslovená zo strany staviteľa na odpredaj spornej časti pozemku ju utvrdila v domnienke, že je vlastníkom aj v dotknutej časti parcely tak, ako ju pôvodne nadobudla a užívala spolu s právnym predchodcom. Evidenčný stav dotknutej parcely nezodpovedá stavu právnemu, žalobkyňa nehnuteľnosť nadobudla najneskôr vydržaním. Právny predchodca žalobkyne od nadobudnutia parcely v roku 1965 do roku 1989 nehnuteľnosť kultivoval len spôsobom starostlivosti o trávnatý porast kosením. Po roku 1989 nehnuteľnosť užíval až do času zhoršenia zdravotného stavu v roku 2006 kedy nehnuteľnosť previedol na žalobkyňu. Hraničný plot na styku pozemkov žalovaných v 1.-5. rade a pozemku žalobkyne bol dobudovaný v 80-tych rokoch a podľa takto vytýčenej hranice žalobkyňa a jej právny predchodca pozemok užívali. Žalobkyňa každý rok zabezpečuje kultiváciu pozemku kosením prostredníctvom tretích osôb. Žalobkyňa má za to, že došlo k vydržaniu vlastníckeho práva v jej prospech, o čom svedčí aj právny titul - dedenie. Žalobkyňa aj jej právny predchodca boli počas plynutia vydržacej doby dobromyseľní, že im vlastnícke právo k danej časti parcely patrí a konali tak pri zachovaní bežnej opatrnosti, ktoré bolo možné vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od nich požadovať a z obsahu ich správania vyplýva, že s nehnuteľnosťou disponovali ako s vlastnou, a to na základe už spomínaných scudzovacích titulov a ich činnosť spočívala v dlhoročnom užívaní a obhospodarovaní a ako dobromyseľní držitelia konali aj za situácie keď boli oslovení v súvislosti s odpredajom časti ich pozemku. Dobromyseľnosti žalobkyne a je právneho predchodcu prisvedčuje aj fakt, že žalovaní v 1.-5. rade nikdy nenamietali spornosť hraníc predmetných pozemkov a taktiež, že zo strany p. P. bolo konané so žalobkyňou ako s vlastníčkou. Pozemok žalovanej v 6. rade, parcela č. XXXX/X, ktorá pretína parcely žalobkyne nikdy ako prístupová cesta užívaný nebol, čo je zjavné z toho, že prístupová cesta je vybudovaná a užívaná na inom mieste a tiež, že existencia takejto cesty je vzhľadom na tvar miesta a strmý reliéf pozemku z hlavnej cestnej komunikácie vylúčená. Vydržacia doba u žalobkyne so započítaním nepretržitej a oprávnenej držby právneho predchodcu začala plynúť najskôr rokom 2004, t.j. 24.07.2004 a uplynula najneskôr 24.07.2014 a to ešte bez zreteľa na započítanie vydržacej doby pred rokom 1992. V priebehu mesiacov máj/jún 2015 bola so súhlasom žalovaného v 1. rade vybudovaná komunikácia. V rámci riešenia sporu oslovila žalovaného v 1. rade, k usporiadaniu vzťahov nedošlo. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný v prvom rade samotným sporom a v ďalšom konaním žalovaného v 1. rade ako formálneho vlastníka susediaceho pozemku, ktorý mal udeliť súhlas vlastníkovi priľahlého pozemku na zrealizovanie stavby cesty bez rešpektovania príslušných stavebných predpisov.

Súd konštatoval, že žalovaný v 1. rade poukázal na to, žalobkyňa na základe GP č. XXXXXXXX- XX/XXXX na zameranie parcely č. XXXX z 26.07.2010, keď boli v teréne vytýčené hranice parciel č. XXXX/XXX N. Q. XXXX/XX s nimi bola pri preberaní uvedeného geometrického plánu oboznámená. O uvedenom svedčí to, že v liste adresovanom Správe katastra z 12.08.2010 domáhala sa zmeny hraníc v čom jej vyhovené nebolo, minimálne teda od 12.08.2010 vedela, že plot slúži na ochranu oranej časti záhrady žalovaného v 1. rade pred bylinožravcami a nie je hranicou jej pozemku. Doba dobromyseľnosti držby sa najneskôr týmto dňom skončila. Na základe geometrického plánu a následného vytýčenia hraníc žalobkyňa kontaktovala vlastníkov záhrady na pozemku terajšej parcely „C“ č. XXXX/XXX, p. E. a p. A. E., že hranica ich záhrady tvorená plotom a súvislým radom vyše 20 ročných smrekov nezodpovedá právnemu stavu a nech si plot a hranicu pozemku posunú o 15 metrov napriek tomu, že ani žalobkyňa, ani jej právny predchodca túto časť pôvodnej parcely č. XXXX nikdy neužívali, ani nikdy plot ako vlastnícku a užívaciu hranicu nespochybňovali. Žalobkyňa si preto už vtedy bola vedomá, že hranice pôvodného pozemku, parcely č. XXXX vôbec nezodpovedajú hraniciam lúky označenej plotom žalovaného v 1. rade zo severu, plotom Litavcových z východu, štátnou cestou z juhu a prístupovou cestou k chatám zo západu. Zatrávnenú časť z južnej strany vonkajšej časti plota kosili bez súhlasu žalovaného v 1. rade cudzie osoby, čo sa mu nepáčilo, ale ani neprekážalo, nakoľko seno nepotreboval. Žalobkyni povedal ešte v roku 2010, že sa mu to nepáči. Dal si vypracovať geometrický plán Ing. Pavúkom. Následne na to si dala geometrický plán vypracovať aj žalobkyňa, ktorý jej tiež potvrdil, že cca 10 metrový pás lúky z južnej strany plota je nespochybniteľne jeho vlastníctvo.

Žalovaný v 6. rade uviedol, že vo vzťahu k nemu si žalobkyňa uplatnila nárok k parcele registra „C“ č. XXXX/XXX - trvalý trávny porast o výmere 405 m 2 , ktorá bola na základe geometrického plánu vytvorená z parcely registra „E“ č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 613 m 2 , zapísanej na LV č. XXXXX, kat.úz. C., vlastníctvo SR 1/1. Žalobkyňa vlastnícke právo odvodzuje z titulu vydržania. V súvislosti s vydržaním poukázala na dedičské rozhodnutie D 126/65 z 08.03.1965 a darovaciu zmluvu z 02.01.2006. Vo vzťahu k parcele reg. „E“, č. XXXX/X žalobkyňa tvrdila, že táto bola odčlenená od parcely registra „C“ č. XXXX/ XXX, ktorá jej v jej vlastníctve. Parcela reg. „C“ č. XXXX/XXX - trvalý trávny porast o výmere 5.138 m2 v súčasnosti zapísaná na LV č. XXXXX pre kat.úz. C. bola vytvorená na základe GP č. XXXXXXXX-XX/ XXXX z 26.07.2010 z pôvodnej parcely reg. „E“ č. XXXX/X, ktorá zodpovedá parcele č. XXXX - orná pôda o výmere 5 860 m 2 , zapísanej v PK zápisnici č. 1558 pre kat.úz. C.. Pokiaľ žalobkyňa namieta nesúlad výmery pôvodne PK parcely č. XXXX do súčasným stavom katastra nehnuteľností, poukázal žalovaný v 6. rade na to, že výmera parciel podľa PK stavu a stavu registra „E“ nie je záväzným údajom. Z kópie pozemnoknižnej mapy a kópie katastrálnej mapy vyplýva, že pôvodnej PK parcele č. XXXX zodpovedá v súčasnosti parcela reg. „C“ č. XXXX/XXX, XXXX/XX zapísané na LV č. XXXXX pre kat.úz. Bardejov vo vlastníctve žalobkyne spolu vo výmere 5 136 m 2 (rozdiel vo výmere v porovnaní s PK stavom je 697 m 2 ). Ďalšia časť (výmera) tejto PK parcely č. XXXX je vysporiadaná v ceste - parcela reg. „C“ č. XXXX/ X zapísaná na LV č. XXXXX kat.úz. Bardejov vo vlastníctve Prešovského samosprávneho kraja a časť je vyporiadaná v parcele reg. „C“ č. XXXX/XXX zapísaná na LV č. XXXX vo vlastníctve R. P.. Žalobkyňa si uplatňuje vlastníctvo k sporným parcelám reg. „C“ č. XXXX/XXX, XXXX/XXX N. XXXX/XXX spolu vo výmere 1 173m 2 . Parcela reg. „E“ č. XXXX/X, kat.úz. Bardejov nezodpovedá pôvodnej PK parcele č. XXXX, kat.úz. C. a nebola odčlenená od parcely reg. „C“ č. XXXX/XXX kat.úz. C.. Parcela reg. „E“ č. XXXX/X, kat.úz. C. zodpovedá pôvodne neknihovanej parcele č. XXXX, kat.úz. C., ktorá bola verejným majetkom. Parcela č. XXXX existovala už v minulosti, bola riadne zakreslená v mapových podkladoch, mala riadne svoje hranice, čo potvrdzuje snímka z PK mapy. Parcela č. XXXX/X je štátnym majetkom, ktorý má byť zabezpečený verejný prístup ku všetkým okolitým pozemkom. Tento stav bol prevzatý aj v konaní ROEP v katastrálnom území C.. Parcela č. XXXX nebola majetkom žalobkyne ani jej právnych predchodcov, ale štátu. Táto parcela nebola ani predmetom dedenia z 08.03.1965, žalobkyňa tak nemá nárok na parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX, ktorá bola vytvorená z parcely reg. „E“ č. XXXX/X kat. územie C.. Ostatní žalovaní vo vyjadrení k žalobe uviedli, že do začatia konania žili v tom, že nehnuteľnosť (parcelu XXXX) užíva Poľnohospodárske podielnické družstvo Bardejov so sídlom v Kľušove. Určením vlastníckeho práva v prospech žalobkyne vo vzťahu k parcele registra „C“, č. XXXX/XXX o výmere 405 m 2 by sa znemožnil prístup k parcele č. XXXX.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobkyne, otec G. F. nadobudol na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva zo dňa 08.03.1965, D 126/65 titulom dedenia nehnuteľnosti v kat.úz. Bardejov, zapísané vo vložke č. XXXX a č. XXXX. Na základe darovacej zmluvy zo dňa 02.01.2006, daroval otec žalobkyni okrem iných aj nehnuteľnosti zapísané v zápisnici mpč. XXXX pre kat.úz. C., parcela reg. „E“ č. XXXX - orná pôda o výmere 5 860 m 2 . Na podklade geometrického plátnu č. XXXXXXXX-XX/XXXX z roku 2010 bola parcela reg. „E“ č. XXXX rozčlenená na parcelu registra „E“ č. XXXX/X N. Q. XXXX/X. Z parcely č. XXXX/X bola vytvorená parcela reg. „C“ č. XXXX/XXX o výmere 5 138 m 2 a parcela č. XXXX/X zanikla a vznikla nová parcela reg. „C“ č. XXXX/XX o výmere 25 m 2 . Spolu 5 163 m 2 (pozn. súdu). Keďže sa po zameraní zistilo, že je vo výmerách nezrovnalosť, z odpovede správy katastra vyplynulo, že pri novom zameraní v roku 1986 bol v teréne zameraný užívací stav GP č. XXXXXXXX-XXX/XX.

Súd prvej inštancie uzavrel, že z kópie pozemnoknižnej mapy a kópie katastrálnej mapy je zrejmé, že pôvodnej parcele č. XXXX v súčasnosti zodpovedá parc. reg. „C“ č. XXXX/XXX, Q. XXXX/XX spolu o rozsahu 5136 m 2 . Chýbajúca výmera pôvodnej parcely č. XXXX sa nachádza v hlavnej miestnej komunikácii (vozovke) a časť v parcele reg. „C“ č. XXXX/XXX (p. P.). Parcela registra „E“ č. XXXX/X zodpovedá pôvodnej neknihovanej parcele č. XXXX, bola a je riadne zakreslená v mapových podkladoch, mala riadne svoje hranice, čo bolo preukázané z pozemnoknižnej mapy. Táto nebola majetkom žalobkyne, ani právneho predchodcu, nebola ani predmetom dedenia, ktoré rozhodnutie o dedičstve je označené v žalobe ako nadobúdací titul. Tiež bolo preukázané, že žalobkyňa v súčasnosti vlastní parcelu č. XXXX/XXX o výmere 5138 m 2 a č. XXXX/XX o výmere 25 m 2 a domáha sa určenia vlastníckeho práva k 3 novovytvoreným parcelám celkom o výmere 1198 m 2 , spolu 6 336 m 2 , čo nezodpovedá výmere pôvodnej parcely č. mpč. XXXX (5 860 m 2 ). Z tvrdení žalovaného v 1. rade mal súd za preukázané, že do roku 1992 bola jeho parcela v užívaní družstva, v roku 1992 si ju dal zamerať v roku 1993 postavil plot. Čo sa týka dobromyseľnosti žalobkyne pri vydržaní, bolo preukázané tvrdeniami žalovaného v 1. rade, ale aj samotnou žalobkyňou, že 2-3 roky pred rokom 2015, kedy „Fedorkoví“ začali stavať cestu, zistila, že niečo nie je v poriadku. Teda zákonom predpísaná doba 10 rokov držby nemohla žalobkyni účinne uplynúť keď nehnuteľnosť na základe darovania nadobudla v roku 2006. Potom dobromyseľnosťou a uplynutím zákonom predpísanej doby pri vydržaní sa súd musel zaoberať už len vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobkyne. Dobromyseľnosť pri držbe právneho predchodcu žalobkyne ale bola spochybnená tiež, a to tým, že do postavenia plota právny predchodca užíval svoju parcelu bez vyznačenej hranice, nepreukázané bolo odkiaľ - kam. Po postavení plota svoje užívanie „oprel“ o hranicu vymedzenú plotom, ktorý si postavil žalovaný v 1. rade. Žalobkyňa ale neuviedla, na základe akej skutočnosti právny predchodca usudzoval, že práve plot predstavuje hranicu, po ktorú „môže“ svoju nehnuteľnosť užívať. To vo vzťahu k novovytvorenej parcele č. XXXX/XXX. Vo vzťahu k novovytvorenej parcele č. XXXX/XXX (vo vlastníctve žalovaného v 6. rade) bolo preukázané, že cesta na parcele č. XXXX/X bola v pozemnoknižnej mape riadne zakreslená a nebola predmetom dedenia právneho predchodcu. Čo sa týka novovytvorenej parcely č. XXXX/XXX (vo vzťahu k „Buranovským“), tu žalobkyňa neuviedla žiadne skutkové tvrdenia, ani nepreukázala, prečo práve v žalobou navrhovanom rozsahu malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v časti parcely č. XXXX v podielovom spoluvlastníctve žalovaných v 2.-5. rade.

Z dôvodov, ktoré uviedol, súd prvej inštancie žalobu zamietol.

Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného od 01.01.1951 - § 115, § 116, § 117, § 118, § 145 ods. 1, § 562, § 145, § 566, na ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1983 - § 865 ods. 1, 3, § 135a ods. 1 veta prvá, § 132a ods. 1, 2, na ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení - § 860, § 134, § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 135a ods. 1 veta prvá, § 507a ods. 1, 3, 6, na ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1992 na § 129 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 868, § 870.

Výrok o nároku na náhradu trov konania rozhodol vychádzajúc z pomeru úspechu k neúspechu vo veci na základe § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobkyne súd sa dôsledne nezaoberal dôkazmi označenými v žalobe, predovšetkým súdnym sporom vedeným žalovaným v 1. rade p. H., ktorý pred podaním žaloby v tomto konaní sám začal súdne konanie o vydržanie pozemku ním ohradeného v časti patriacej iným vlastníkom, tiež rodine C., ktorej členovia sú žalovanými v tomto konaní. O tomto konaní a žalobe žalovaného v 1. rade sa súd ani len nezmienil, hoci je to mimoriadne významné, vyplýva to priamo zo žaloby a ďalších vyjadrení. Žalovaný p. H. totiž sám určil skutkový stav a svoje presvedčenie k vlastnému oploteniu svojou žalobou kde jednoznačne uviedol, že hradil podľa zamerania geodetom. Ten istý súd rozhodoval oba spory v rovnaký deň. Zo žaloby žalobkyne vedel o zásadnej argumentácii a zo žaloby žalovaného vedel, čo tvrdí k oploteniu. Pokiaľ súd nevzal na zreteľ dôkaz označeným súdnym spisom, tak pochybil, dospel k nesprávnym, nelogickým skutkovým zisteniam a preto je jeho rozhodnutie neudržateľné. Je ťažko predstaviteľná lepšia dôkazná situácia pre žalobkyňu pokiaľ vychádza zo skoršej žaloby protistrany, kde skutkové tvrdenia tejto strany sa plne zhodujú s následnou rozhodujúcou argumentáciou žaloby a účelovo špekulatívne sa menia až po jej doručení.

Nie je zrejmé pod akú právnu úpravu padá odôvodnenie zamietajúceho rozsudku uvádzané v bode 10 kedy súd vo vzťahu k žalovanému v 6. rade argumentuje tým, že prikázaním parcely – cesty, by zamedzil prístup iným vlastníkom. Parcela spadajúca pod neexistujúcu cestu končí v plote žalovaného v 1. rade, čo je zrejmé takmer zo všetkých dôkazov, zamerania, výpovede aj ohliadky a teda o nejakú cestu, by nikto nemohol byť pripravený lebo sa neužíva a pokiaľ by sa aj užívala, prechádzala by len cez parcelu žalobkyne a končila v plote žalovaného v 1. rade. Je to práve ona, ktorá trpí cestu cez jej parcelu. Žalobkyňa uviedla, že namieta nesprávne posúdenie plynutia vydržacej doby u právneho predchodcu žalobkyne, jej otca, keďže ten vychádzal z rovnakých predpokladov a hranicu jeho parciel určil sám žalovaný v 1. rade, ktorý pri oplocovaní nechal plot geodeticky zamerať a preto otec žalobkyne nemal výhrady keďže veril, že odborník to zameral správne. K naplneniu vydržacej doby došlo už pri právnom predchodcovi žalobkyne keďže žalovaný v 1. rade tvrdil, že pozemok ohradil v roku 1992 a k prevodu na žalobkyňu došlo v roku 2006 čo je nepochybne viac ako 10 rokov. Nebolo bežné geodeticky vymeriavať lúky na kosenie a na strane otca žalobkyne ani potrebné aby si dal po zameraní plota ešte raz pre istotu premerať svoju roľu. Plot žalovaného v 1. rade považovala žalobkyňa aj jej otec za riadne zameranú hranicu a teda časť parcely C. užívali ako súčasť svojej, pričom pre účely žaloby bolo nevyhnutné uvedené dať zamerať, a to až po cestu, k čomu aj došlo. Z uvedeného súd vyvodil nesprávne právne závery. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobkyne vychádza zo zásadného nedostatku dokazovania a hodnotenia dôkazov a nesprávnych právnych záverov, ktoré nie sú ani náležite zdôvodnené, rozhodnutie netvorí logicky jednoliaty celok a preto ho žalobkyňa považuje za nesúrodý a nepreskúmateľný.

Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje so skutkovým a právnym názorom súdu prvej inštancie. Žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenia hmotnoprávnych podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k časti jeho parcely EKN č. XXXX/X, ktorej by podľa ňou predloženého geometrického plánu z 01.04.2016 mala zodpovedať novovytvorená parcela CKN č. XXXX/XXX – trvalý trávny porast o výmere 574 m 2 . Závery súdu prvej inštancie majú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a jednoznačne preukazujú, že žalobkyňa nesplnila zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k žalobou dotknutým novovytvoreným parcelám. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na iné konanie, v ktorom žalovaný v 1. rade vystupuje ako žalobca a žalovanými sú subjekty žalované aj v tomto konaní, v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť iba, že toto „iné“ konanie sa absolútne netýka tej časti jeho parcely EKN č. XXXX/X (teraz č. CKN XXXX/XXX), ktorá susedí s parcelou žalobkyne. Ak žalovaný v 1. rade postavil oplotenie nie na hranici s parcelou žalobkyne, ale na svojej parcele, a to bez ohľadu v akom rozsahu čo do vzdialenosti od hranice evidovanej v katastri, nemôže táto skutočnosť automaticky znamenať, že žalovaný v 1. rade určil „novú“ hranicu medzi dotknutými parcelami a že sa žalobkyňa, resp. jej právny predchodca automaticky stali vlastníkmi časti parcely medzi oplotením a hranicou evidovanou v katastri nehnuteľností. Žalobkyňa minimálne do roku 2010, kedy si nechala vytýčiť parcelu EKN č. XXXX nemala žiadnu vedomosť o určitých nezrovnalostiach vo výmere, či v hraniciach týkajúcich sa tejto parcely. Sama totiž v žalobe uviedla, že až po geodetickom zameraní v roku 2010 došlo k zrejmým nezrovnalostiam ohľadne výmery pozemkov, a preto sa obrátila na vtedajšiu Správu katastra Bardejov so žiadosťou o prešetrenie výmery parcely CKN č. XXXX/XXX. Podľa žalovaného v 1. rade skutkové okolnosti svedčia o tom, že žalobkyňa sa požadovaným určením snaží nahradiť chýbajúcu výmeru pôvodnej parcely č. XXXX na úkor neho aj ostatných žalovaných. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaní v 3.-5. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že zostávajú na ich zmienených názoroch ako to odznelo v ich vyjadreniach na pojednávaniach.

Žalovaný v 6. rade vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu v napadnutom rozsudku. Poukázal na to, že tak ako si žalobkyňa v tomto konaní uplatňuje vlastnícke právo k parc. reg. KN „C“ č. XXXX/XXX – trvalý trávny porast o výmere 405 m 2 , ktorá bola vytvorená z parc. reg. KN „E“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXXX k.ú. C., tak aj žalovaný v 1. rade v konaní sp.zn. 5C/117/2010 si ako žalobca uplatnil vlastnícky nárok k parc. reg. KN „C“ č. XXXX/XXX diel 4 o výmere 208 m 2 , ktorý bol na základe geometrického plánu vytvorený z rovnakej parcely reg. KN „E“ č. XXXX/X zapísanej na LV č. XXXXX k.ú. C.. Žalovaný v 6. rade uviedol, že parcela reg. KN „E“ č. XXXX/ X k.ú. C. tvorí pôvodne neknihovaný pozemok – cestu, ktorý slúži na sprístupnenie okolitých pozemkov. Neknihované pozemky sú verejným majetkom, ktorý má slúžiť všetkým. Súd zamietol rozsudkom tak žalobu žalobkyne v konaní 6C/107/2016 ako aj žalobu žalovaného v 1. rade v konaní sp.zn. 5C/117/2010 teda ani žalobkyňa ani G. H. nie sú vlastníkmi neknihovaného pozemku. Neknihovaný pozemok parc. reg. KN „E“ č. XXXX/X k.ú. C. tak nadväzuje na parc. reg. KN „C“ č. XXXX/XX, ktorá bola vytvorená z tohto neknihovaného pozemku a je zapísaná vo vlastníctve Slovenskej republiky – Slovenský pozemkový fond. Podľa žalovaného v 6. rade žalobkyňa nesplnila podmienky vydržania spornej parcely. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu.

Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie rozhodnutiu súdu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.09.2022 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie dôvodným nebolo.

Odvolacia argumentácia žalobkyne bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a tvrdení o nesprávnom právnom posúdení sporu súdom prvej inštancie, pričom vychádzala z toho, že:

- súd prvej inštancie sa nezaoberal dôkazmi označenými v žalobe, predovšetkým sporom vedeným žalovaným v 1. rade o vydržanie ním ohradeného pozemku

- súd nesprávne posúdil vydržaciu dobu právneho predchodcu žalobkyne

- nie je zrejmé, pod akú úpravu patrí odôvodnenie vo vzťahu k prístupovej ceste v bode 10. rozsudku.

Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy aj skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolací súd posúdil relevantnosť žalobkyňou vymedzených podstatných tvrdení uvedených v odvolaní, prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05).

Po oboznámení sa s obsahom listín zo spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom a jeho právnym posúdením súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie z dokazovania riadne zistil skutkový stav rozhodujúci pre posúdenie veci a právne závery ku ktorým dospel, vychádzajú zo skutkových zistení. V rozhodnutí dal zrozumiteľné, dostatočne konkrétne vysvetlenie dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol a dospel tak k správnemu právnemu záveru. Na týchto správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a preto k odvolacím dôvodom žalobkyne len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva:

Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah žalobou začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. To, či bude v spore úspešný závisí od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti preukáže.

Žalobkyňa vymedzila právny dôvod žaloby na tvrdení, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v petite žalobného návrhu titulom vydržania. Ona a jej právny predchodca boli oprávnenými držiteľmi pri neprerušenom stave užívania počas stanovenej 10-ročnej doby; v domnienke, že je vlastníkom ju utvrdilo to, že bola v roku 2015 informovaná zo strany stavebníka (P.) o budovaní cesty na styku jej parcely a parciel žalovaných v 1.-5. rade, pričom tá istá osoba sa už v roku 2010 pokúšala od nej odkúpiť časť parcely C-KN č. XXXX/XXX vytvorenej z parcely E-KN XXXX/X, ktorá vznikla po rozčlenení pôvodnej parcely

E-KN XXXX, ktorú nadobudla darovaním v roku 2006 od svojho otca, ktorý ju v roku 1965 zdedil.

K žalobným tvrdeniam o držbe, ktorá jej mala začať plynúť najskôr rokom 2004, 24.07.2004 a uplynúť mala 24.07.2014, bez zreteľa na započítanie vydržacej doby pred rokom 1992, navrhla výsluch piatich svedkov, ktorých označila v žalobe, ktorí by mohli vypovedať na ohliadke.

Zo spisu vyplýva, že ohliadka sa konala 21.07.2020, pričom zo svedkov, ktorých účasť mali v zmysle uznesenia súdu z 21.05.2020 zabezpečiť strany sporu, sa na ohliadke zo žalobkyňou v žalobe označených svedkov dostavil len G. O., ktorý vypovedal k užívaniu, koseniu parciel v spornej lokalite p. F., chodiť tam mal aj nejaký pán z Kučína aj pani C.. Tento svedok vypovedal k užívacím pomerom, ako sám uviedol, cca 10 – 12 rokov pred ohliadkou, otcom žalobkyne a inými osobami, t.j. v období medzi rokmi 2008 – 2010. V tom čase však mala byť vlastníčkou sporného pozemku žalobkyňa (od roku 2006), čím nemohli byť preukázané predpoklady pre vydržanie jej právnym predchodcom, ktorý mal byť vlastníkom do uzavretia darovacej zmluvy v roku 2006. Na uvedenom nič nemení ani odvolací argument o tom, že bol to žalovaný v 1. rade, ktorý si dal postaviť plot v roku 1992, čím mal určiť hranicu parciel. Ako uviedol súd prvej inštancie, žalobkyňa vo vzťahu k postaveniu plota neuviedla na základe akej skutočnosti jej právny predchodca usudzoval na rozsah ako môže nehnuteľnosť užívať, tzv. po plot žalovaného v 1. rade.

Zo spisu taktiež vyplýva, že žalobkyňa ako dôkazný prostriedok navrhla pripojiť spis Okresného súdu Bardejov sp.zn. 5C/117/2010 vo veci vedenej na základe žaloby žalovaného v 1. rade proti žalovaným C., na predmetné konanie poukazovala aj na pojednávaní 21.05.2020, aj na ohliadke 21.07.2020, na pojednávaní 27.05.2021 však právny zástupca žalobkyne na výzvu súdu k návrhom na doplnenie dokazovania uviedol, že návrhy nie sú; zo spisu pritom vyplýva, že v rámci ohliadky 21.07.2020 bol súdom vyslovený predbežný právny názor, že oprávnenosť držby v spojení s právnym titulom nadobudnutia sa javí ako nejasná.

Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobkyňou formulovaný odvolací dôvod, ktorý mal spočívať v tom, že súd sa nezaoberal dôkazmi označenými v žalobe a nesprávne posúdil vydržaciu dobu právneho predchodcu žalobkyne bol nenáležitý a nie je tým relevantne daný.

Pokiaľ mala žalobkyňa za pre posúdenie sporu rozhodujúce vykonať dokazovanie listinami zo spisu Okresného súdu Bardejov, ktorý označila v podaní z 18.05.2017, nič jej nebránilo na tomto návrhu zotrvať, rovnako jej nič nebránilo zotrvať na ďalších dôkazoch, ktoré navrhla (výsluch ďalších svedkov) osobitne v nadväznosti na súdom vyslovený predbežný právny názor. Strany sporu boli pritom na ohliadke 21.07.2020 upozornené na to, aby v lehote 15 dní predložili alebo označili ďalšie návrhy na dokazovanie s upozornením na koncentráciu konania. V spise sa žiadny ďalší návrh žalobkyne na dokazovanie nenachádza.

Čo sa týka odvolacieho dôvodu – výhrade k bode 10. rozsudku v tom zmysle, že nie je zrejmé pod akú úpravu patrí odôvodnenie k prístupovej ceste, je potrebné uviesť, že bod 10. rozsudku, v ktorom súd uvádza parcelu č. XXXX/X, patrí z hľadiska štruktúry odôvodnenia rozsudku k časti popisu súdom zisteného skutkového stavu. V 46. bode rozsudku súd prvej inštancie právne uzavrel, že parcela č. XXXX/X zodpovedá pôvodnej neknihovanej parc. č. XXXX, ktorá nebola predmetom dedenia právneho predchodcu žalobkyne, žalobkyňa ju nenadobudla ani darovaním. Má ísť o verejný majetok vo vlastníctve štátu.

V súhrne uvedených, súdom prvej inštancie zistených skutočností je potrebné zdôrazniť, že sporové konanie a dokazovanie v ňom je ovládané prejednacou zásadou, v zmysle ktorej je povinnosťou strán tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ustanovením § 185 Civilného sporového poriadku je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť obraz iba v rozsahu, v akom mu ho objasnia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

V posudzovanej veci to bola žalobkyňa, ktorú zaťažovalo nielen bremeno tvrdenia, ale aj bremeno dôkazné, pokiaľ, ako súd prvej inštancie vyhodnotil, nepreukázala dôkazmi, ktoré navrhla, že je to ona, ktorá by mala byť vlastníčkou sporných, žalobou identifikovaných pozemkov, nie je možné súdu prvej inštancie vyčítať, že jej žalobu zamietol, jeho rozhodnutie je dôsledkom procesnej, ne/aktivity žalobkyne, ktorá v konaní neuniesla dôkazné bremeno k vlastným tvrdeniam.

Vychádzajúc z dôvodov ktoré uviedol odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako rozsudok vecne správny, vrátane súvisiaceho rozhodnutia o trovách konania, odrážajúceho výsledok sporu, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, úspešnými boli žalovaní. Odvolací súd preto žalovaným v 1. a 3.-6. rade priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie osobitným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP.

Žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila. Zo spisu nevyplýva, že by jej s odvolaním vznikli trovy, preto jej súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Hlavná stránka · Zásady ochrany osobných údajov · Zmluvné podmienky