UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci manželov H.. G. W., rodenej I., narodenej X. X. XXXX, O. XXX, zastúpenej advokátkou Mgr. Stanislavou Liptákovou, Košice, Rozvojová 2 a Q.. R. W., narodeného XX. Q. XXXX, O. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kizivátom, Michalovce, Sama Chalupku 6912/16C, v konaní o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov na čas po rozvode k maloletým deťom A. W., narodenej XX. U. XXXX a R. W., narodenému XX. P. XXXX, obe maloleté deti v konaní zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, o výživnom pre maloleté deti, vedenom na pôvodne na Okresnom súde Košice - okolie, teraz Mestský súd Košice sp. zn. K3-9P/44/2018, o dovolaní manžela proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. augusta 2022 sp. zn. 7CoP/70/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Košice - okolie (teraz Mestský súd Košice), ďalej aj,,okresný súd“ alebo,,súd prvej inštancie“, rozsudkom z 18. novembra 2021 č. k. 9P/44/2018 - 380 manželstvo manželov H.. G. W., rodenej I. a Q.. R. W., uzavreté dňa 31. januára 2009 v Prešove, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Prešov, vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XX rozviedol. Maloleté deti A. W., narodenú XX. U. XXXX a R. W., narodeného XX. P. XXXX zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Otca zaviazal na povinnosť prispievať na výživu maloletej A. sumou 170 eur mesačne a na výživu maloletého R. sumou 150 eur mesačne, vždy do 15. dňa v každom mesiaci vopred, k rukám matky maloletých detí, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva. Styk otca s maloletými deťmi neupravil. Súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len,,odvolací súd“) rozsudkom z 30. augusta 2022 sp. zn.7CoP/70/2022 o odvolaní manžela a otca maloletých detí rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o rozvode manželstva, o zverení mal. detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky, o tom, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní zastupovať mal. deti a spravovať ich majetok a o styku manžela s mal. deťmi. Zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o určení výživného a o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.1. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že manželstvo účastníkov konania nemôže a ani neplní svoj účel vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj navrhovateľky už nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Rozvrat manželstva, ako objektívny stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je výsledkom mnohých rôznych príčin, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a znásobovali. Z § 23 Zákona o rodine vyplýva zásada objektívneho hľadiska posúdenia podmienok pre rozvod manželstva, t.j. či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný vzťah medzi manželmi, ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahov medzi nimi a rovnako prihliadnuť na odkázanosť jedného a pomoc druhého manžela. Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu, tiež jeho dĺžkou, ktoré sú zahrnuté do požiadavky vážnosti a trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len vtedy, ak iné riešenie už nezostáva. Z výpovede účastníkov konania, najmä z postoja navrhovateľky jednoznačne vyplývalo, že majú medzi sebou problémy, ktoré sa im ani v odvolacom konaní nepodarilo vyriešiť. Záujem manžela navrhovateľky o zotrvanie v manželstve nemohol byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil navrhovateľku zotrvávať vo vzťahu, ktorý považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha obidvoch strán, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania vyplýva zo skutočnosti, že nežijú spolu ako manželia od júla 2021. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že skutočnosti, na ktoré sa manžel odvolával existovali len krátko po návrate navrhovateľky s mal. deťmi do spoločnej domácnosti od februára 2021 do júla 2021, po ktorom sa vzťahy medzi manželmi skomplikovali do takej nenávratnej miery, že už nie je možné očakávať ich zlepšenie a obnovenie účelu manželstva. Manžel navrhovateľky ani počas odvolacieho konania nepredložil jediný relevantný dôkaz, ktorý by aspoň nepriamo preukazoval opak. Náboženské presvedčenie, ktoré manžel označil ako dôvod, pre ktorý sa nechce rozviesť na pojednávaní dňa 20. septembra 2021, nebolo možné akceptovať, pretože takéto jednostranné nastavenie manžela nie je osamote spôsobilé plniť účel manželstva. Z podaní manželov v odvolacom konaní zároveň vyplývalo, že rozvod manželstva nie je ani v rozpore so záujmami mal. detí, pretože záujmom mal. detí je vyrastať v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, a vzťahy rodičov už nie sú schopné túto atmosféru zabezpečiť. Skutočnosť, že manželstvo už neplnilo žiadnu zo svojich funkcií, potvrdilo samotné vyjadrenie manžela na otázku súdu, prečo chce zotrvať v manželstve s manželkou, ktorá s ním zotrvať nechce, a to, že si myslí, že je psychicky chorá. Manžel na pojednávaní potvrdil, že ich manželstvo bolo postavené na zlých morálnych základoch, že majú s navrhovateľkou iné morálne hodnoty, a že navrhovateľku nemiluje, ale má ju len rád. Pri takto nastavených postojoch manželov a celkových vzťahoch v rodine dospel aj odvolací súd k záveru, že nie je žiadna nádej na obnovu manželstva, pretože už nie je postavené na riadnych morálnych hodnotách a neplní žiadny účel. 2.2. Pokiaľ išlo o výchovu maloletých detí, súd prvej inštancie postupoval správne, ak zveril mal. deti na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti navrhovateľky a nevyhovel návrhu manžela na ich zverenie do striedavej osobnej starostlivosti. Na zdôraznenie správnosti tohto výroku odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že striedavá starostlivosť rodičov o mal. deti má zmysel v prípadoch, ak rodičia nežijú v spoločnej domácnosti a z toho dôvodu sa nemajú možnosť podieľať na výchove mal. detí v rovnakom rozsahu. V danej veci bolo zistené, že rodičia bývajú s mal. deťmi v jednej domácnosti, a že navrhovateľka nebráni manželovi podieľať sa na výchove mal. detí, čo v konečnom dôsledku potvrdil aj manžel. Záujem dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní súdu o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti (článok 5 Zákona o rodine). Striedavá starostlivosť môže teda skutočne fungovať iba pri vzájomnej komunikácii rodičov a ich schopnosti dohodnúť sa na výchove detí, existencii ich spoločnej vôle, vzájomnej tolerancii a schopnosti vzájomne spolupracovať na výchove, čoje však podmienené predovšetkým vyspelosťou oboch rodičov. Z dokazovania v predmetnej veci však vyplynulo, že rodičia mal. detí spolu vôbec nekomunikujú, aj keď bývajú v jednom dome a vzájomná účelná komunikácia sa neobnovila ani počas odvolacieho konania. Manžel napríklad vyčítal navrhovateľke, že nechala mal. deti zaočkovať proti Covid 19. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že striedavou osobnou starostlivosťou by neboli lepšie zaistené potreby mal. detí, pretože táto forma osobnej starostlivosti si vyžaduje vysoké nároky na spoluprácu rodičov, ktoré objektívne nie sú schopní zvládnuť vzhľadom na svoje osobnosti, iné morálne hodnoty a dôvody rozvratu ich manželstva. Zo znaleckého dokazovania bolo zistené, že navrhovateľka je preferenčne lepším a výhodnejším rodičom pre záujmy mal. detí, so zrelými rodičovskými schopnosťami, vie rozpoznať skutočný záujem mal. detí, je voči nim empatická, tolerantná a vnímavá. Nebolo zistené, že by ich manipulovala proti manželovi, že by boli v starostlivosti navrhovateľky pod silným psychickým tlakom, alebo, že by ich výrazne proti manželovi ovplyvňovala, ako deklaroval manžel v priebehu konania. Manžel síce dokáže zabezpečiť základné potreby detí, problém nastáva v emočne hlbších nárokoch rodičovstva. Ťažko je s ním dospieť k dohode a má málo empatie, čo môže spôsobovať prekážku v zabezpečovaní hlbších potrieb mal. detí. Má výraznú snahu o seba presadenie sa so sklonom k dominancii, vnútorne výrazne neistý, čo sa snaží kompenzovať direktivitou a autoritatívnosťou v jednaní s inými, s menšou ochotou vnímať ich potreby. Takto zistenú osobnosť manžela potvrdili aj mal. deti, ktoré sa vyjadrili, že sa mu boja priamo povedať svoj názor, že sa na nich bude hnevať, popisovali jeho direktivitu, nátlakovosť, menšiu schopnosť vnímať ich potreby. To bolo aj dôvodom, prečo nesúhlasili s ich zverením do striedavej osobnej starostlivosti rodičov a preferovali výhradnú osobnú starostlivosť navrhovateľky. Súd prvej inštancie správne zohľadnil názor mal. detí prejavený pred znalkyňou, ako aj pred kolíznym opatrovníkom keď mali 11 a 10 rokov. Aj odvolací súd dospel k záveru, že mal. deti boli schopné samostatne vyjadriť svoj názor, vnímať situáciu v rodine, pričom znalkyne nezistili, že by boli vo svojich názoroch ovplyvňovaní alebo manipulovaní navrhovateľkou. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak vzhľadom na dostatočne zistený skutočný stav veci, nepovažoval za potrebné vypočúvať mal. deti aj na pojednávaní. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že názor mal. detí nebol zisťovaný bezprostredne pred vyhlásením rozsudku, pretože od jeho prejavu nedošlo v rodine k takým podstatným zmenám, pre ktoré by už nemohol byť aktuálne použiteľný. Osobnosť manžela (otca) a z toho vyplývajúce správanie manžela navonok boli práve dôvodmi, pre ktoré mal. deti preferovali navrhovateľku, a keďže tieto sú dlhodobo dané a nepodliehajú výraznej zmene, nebolo potrebné aktualizovať názor mal. detí. Odvolací súd nepovažoval za potrebné nariaďovať ani kontrolný znalecký posudok, pretože odlišnosti, ktoré jednotlivé posudky vykazovali, sa týkali najmä toho, či sa u manžela prejavuje porucha osobnosti. Naopak, znalci, a to vrátane V.. D., ktorá podala znalecký posudok na žiadosť manžela, sa zhodli na tom, že u manžela prevažuje emotivita nad racionálnosťou, má zníženú ochotu prijať zodpovednosť za svoje činy a práve tieto zistenia boli pre súd v predmetnej veci kľúčové pre potvrdenie záveru, že striedavá osobná starostlivosť nie je v záujme mal. detí a lepšie nezabezpečí ich potreby. 2.3. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj vtedy, ak po právoplatnosti rozvodu manželstva neupravil styk manžela s mal. deťmi so zreteľom na to, že manžel s mal. deťmi zdieľa spoločnú domácnosť, mal. deti sú s ním v dennom kontakte a manžel zároveň tvrdí, že o nich vykonáva riadnu starostlivosť. 2.4. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k určeniu výživného dospel k záveru, že od vyhlásenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nastali nové skutočnosti, priamo súvisiace s rozhodnutím o výživnom od manžela pre mal. deti ktoré môžu mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Z obsahu napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal pri určení výživného z čistého priemerného mesačného príjmu manžela v sume 1 352 eur, z čistého priemerného mesačného príjmu navrhovateľky v sume 2 598 eur a zo zistenia, že mal. deti nenavštevujú žiadne mimoškolské aktivity. Z podaní navrhovateľky a manžela v odvolacom konaní podloženými listinnými dôkazmi bolo však zrejmé, že príjmy oboch rodičov sa od vyhlásenia rozsudku výrazne zvýšili a mal. R. začal koncom roka 2021 navštevovať cyklistický krúžok. Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré vyšli za odvolacieho konania najavo, a ktoré sa priamo týkajú podstatných kritérií pre určenie výživného, odvolací súd dospel k záveru, že nie je možné rozhodnúť o podanom odvolaní manžela proti výroku o určení výživného, ani o odvolacom návrhu navrhovateľky na určenie vyššieho výživného, najmä so zreteľom k tomu, že výživné sa v danej veci určuje od právoplatnosti rozsudku, ktorá ešte nenastala. Takáto situácia by si vyžadovala takú mieru ingerencie odvolacieho súdu, že by to v skutočnosti malo za následok nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolacísúd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku určení výživného podľa § 389 ods. 1 písm. c/ Civilného sporového poriadku (ďalej len,,CSP“) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 CSP.
3. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie dovolateľ, ktorý: „ prípustnosť dovolania v zmysle 420 písm. f/ CSP vidí vtom, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil otcovi mal/dovolateľovi, aby riadne mohol uskutočňovať svoje procesné práva, nakoľko z jednotlivých zápisníc o pojednávaniach vedených na sude prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie poskytoval matke mal. neprimerane širší priestor na jej vyjadrenia na jednotlivých pojednávaniach, kde otcovi mal/dovolateľovi nebol poskytnutý, z čoho otec mal/dovolateľ dospel k záveru, že takýmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Otec ma/dovolateľ poukazuje nielen na skutočnosť, že bol matke mal. poskytovaný neprimerane väčší časový priestor na pojednávaniach, ako aj možnosť reagovať na jednotlivých pojednávaniach v porovnaní s časovým priestorom otca mal/dovolateľa. Tak na pojednávaní dňa 19.04.2021 na súde prvej inštancie, ako aj na pojednávaní dňa 20.9.2021 neposkytol súd prvej inštancie otcovi mal/dovolateľovi rovnocenný priestor na vyjadrenie. Taktiež súd bez ohľadu na skutočnosť, že od posledného znaleckého dokazovania potrebného pre rozhodnutie súdu vo veci došlo k uplynutiu značnej doby, t.j. viac ako 3 roky a tiež ku zmene vo vzájomných vzťahoch rodičov mal. detí, nakoľko matka mal. sa prisťahovala bývať do rod. domu v obci O., k otcovi mal./dovolateľovi, súd prvej inštancie neakceptoval návrh otca mal./dovolateľa na vykonanie nového znal. dokazovania, ale ani návrh kolízneho opatrovníka na vhodnosť doplnenia znal. dokazovania.....K procesnému pochybeniu súdov, podľa názoru otca mal./dovolateľa došlo aj tým, že s ohľadom na list MS SR zo dňa 21.07.2021 o preskúmaní sťažnosti otca mal./dovolateľa, vo veci postupu znalca pri priberaní konzultanta, došlo zo strany znalca Q.. J. J. k pochybeniu, bol jej vytknutý postup v rozpore s ustanoveniami zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, na ktorú skutočnosť súdy neprihliadali. Otec mal./dovolateľ je toho názoru, že súd pri svojom rozhodnutí vo veci, sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak bez potreby vykonania ďalšieho dokazovania v zmysle návrhu otca mal./dovolateľa v časti rozsudku súdu týkajúcej sa zverenia mal. detí a styku otca mal./dovolateľa s mal. deťmi rozhodol v súlade s návrhom matky mal., bez zistenia stanoviska mal. detí. Otcovi mal./dovolateľovi je známe, že vo veci úpravy práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode manželstva, a to v časti zverenia mal. detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ako aj úpravy styku s mal. deťmi jedným z rodičov, ktorému mal. deti neboli zverené do osôb starostlivosti, takéto rozhodnutie závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.“ Záverom dovolateľ uviedol, že považuje za potrebné uviesť, že dňa 31. augusta 2022 sa odsťahoval zo spoločného bydliska v obci O.Y. do bytu v S., aby maloleté deti neboli vystavované ďalšiemu stresu po rozvode manželstva rodičov. Žiadal preto rozsudok krajského súdu o výroku o zverení mal. detí do osobnej starostlivosti matky a vo výroku o styku otca mal. s mal. deťmi zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
4. K dovolaniu sa vyjadrila matka mal. detí, ktorá ho žiadala ako neprípustné a nedôvodné zamietnuť. Pokiaľ dovolateľ namietal, že vadou podľa § 420 písm. f/ CSP má byť nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý údajne mal dovolateľovi/ otcovi mal. detí znemožniť, aby riadne mohol uskutočňovať svoje procesné práva, mala za to, že takéto odôvodnenie nepostačuje. Zdôraznila, že v obidvoch prípadoch, ktoré dovolateľ uviedol, išlo o pojednávania bez rozhodnutia vo veci samej, pričom dokazovanie nebolo ukončené. Je pritom na prvý pohľad zrejmé, že na pojednávaní dňa 19. apríla 2021 bol pre krátkosť času vyhradeného na prejednanie právnej veci, realizovaný len výsluch matky mal. detí, s tým, že pojednávanie bolo odročené z dôvodu vykonania ďalšieho dokazovania a to výsluchu manžela, dopočutia manželky, vykonania ďalšieho dokazovania. Navyše po pojednávaní otec mal. doručil súdu obsiahle písomné vyjadrenia s množstvom ďalších príloh - nielenže možnosť reagovať na tvrdenia matky mal. detí mal, ale túto možnosť aj využil. Priestor na vyjadrenie sa k danej veci, požadovaný dovolateľom, tak jednoznačne zachovaný bol. Zároveň matka mal. detí uviedla, že v podanom dovolaní otec namieta tento údajne nesprávny procesný postup, avšak tento údajný nedostatok vôbec nenamietal v podanom odvolaní zo dňa 31. januára 2022 proti rozsudku súdu prvej inštancie. Preto účastník konania, ktorý nevyužil svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania, hocitak urobiť mohol a predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť ex officio v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť; nemôže sa jej úspešne domáhať v dovolacom konaní. Keďže údajná potreba vykonania nového znaleckého dokazovania bola jedným z odvolacích dôvodov otca mal. detí a odvolací súd sa ňou riadne zaoberal a dostatočne zdôvodnil, prečo návrhu otca v tomto smere nebolo a nie je potrebné vyhovieť, matka mal. detí sa k tomuto nepovažovala za potrebné osobitne znovu vyjadrovať. Matka mal. detí mala za to, že dovolateľ nenastolil právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie spôsobom predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ v spojení s § 432 ods. 2 CSP. Dovolateľ v podanom dovolaní v závere tiež ozrejmuje aktuálny skutkový stav dovolaciemu súdu, pričom uvádza, že dňa 31. augusta 2022 sa odsťahoval zo spoločného bydliska. Matka mal. detí v tejto súvislosti dala do pozornosti, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP), a to aj v prípade konaní podľa Civilného mimosporového poriadku. Nemôže preto preskúmavať správnosť skutkových záverov rozhodnutí súdov nižších inštancií. Navyše, pre rozsudok súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), preto ani odvolací súd nemohol prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali po vyhlásení jeho rozsudku (30. augusta 2021).
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal účastník konania v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.
6. Dovolanie je v danom prípade podané vo veci upravenej v Civilnom mimosprovom poriadku (ďalej len,,CMP“). Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže § 76 CMP neobsahuje osobitnú úpravu dovolania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa ustanovení CSP.
7. Otec mal. detí namietal, že súdy poskytovali v rámci dokazovania skutkového stavu širší priestor matke mal. detí a nevyhoveli jeho návrhu na doplnenie dokazovania, čím porušili jeho právo na spravodlivý proces.
8. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva Civilný sporový poriadok aj Civilný mimosporový poriadok (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie súdnych písomností a vyjadrení protistrany a pod.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
9. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie účastníkov konania (strán sporu). Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov.
10. Dovolací súd pripomína, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov atď.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
11. Dovolací súd, viazaný obsahom dovolania, a kontrolou postupu súdov nižších stupňov pri zisťovaní skutočného stavu veci (§ 35 CMP) nezistil, že by konanie bolo postihnuté akýmikoľvek závažnými deficitmi v dokazovaní ani to, že by konajúcimi súdmi prijaté závery boli svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, potom ako v rámci odvolacieho konania umožnil účastníkom konania, písomne viackrát reagovať na vzájomné námietky, tieto vyhodnotil a zdôvodnil svoj prijatý záver, pričom poskytol odpovede na všetky relevantné skutkové okolnosti. Odôvodnenie rozsudkov (vo vzájomnej súvislosti rozhodnutia súdu prvej inštancie s rozhodnutím odvolacieho súdu) zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnení rozsudkov vyplýva, ktoré dôkazy súdy vykonali a ako ich vyhodnotili aj to, ako vec právne posúdili. Ak mal dovolateľ za to, že súdy nevykonali pre vec relevantný dôkaz, a to nové znalecké dokazovanie, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu dalo odpoveď na túto námietku (pozri bod 2.2 tohto rozhodnutia). Dovolateľ v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v konaní pred súdom prvej inštancie alebo pred súdom odvolacím pred jeho rozhodnutím dňa 30. augusta 2022. Preto ak dovolateľ v dovolaní poukázal na podľa neho podstatnú zmenu pomerov po tomto dátume, dovolací súd k nej nemohol prihliadať, len poznamenáva, že konanie o úprave rodičov k maloletým deťom je konaním, v ktorom je možné po zmene pomerov podať návrh na zmenu tejto úpravy na súde prvej inštancie.
12. Pretože konanie pred odvolacím (ani pred okresným) súdom nebolo postihnuté dovolateľom namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolateľ tvrdil, že podáva dovolanie aj z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné iba proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia v dovolaní nastolenej právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, tiež ak je právna otázka rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne. 12.1. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Najvyšší súd konštante judikuje, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená, uviesť rozhodnutia, ktoré odôvodňujú záver o rozdielnej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu o konkrétnej právnej otázke. 12.2. Vymedzenie dovolateľa, že... je toho názoru, že súd pri svojom rozhodnutí vo veci, sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak bez potreby vykonania ďalšieho dokazovania v zmysle návrhu otca mal./dovolateľa v časti rozsudku súdu týkajúcej sa zverenia mal. detí a styku otca mal./dovolateľa s mal. deťmi rozhodol v súlade s návrhom matky mal., bez zistenia stanoviska mal. detí. Otcovi mal./dovolateľovi je známe, že vo veci úpravy práv a povinností k mal.deťom na čas po rozvode manželstva, a to v časti zverenia mal. detí do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ako aj úpravy styku s mal. deťmi jedným z rodičov, ktorému mal. deti neboli zverené do osôb starostlivosti, takéto rozhodnutie závisí od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne“ nespĺňa kritéria, za ktorých by mohol dovolací súd uskutočniť dovolací prieskum. Dovolací súd dáva do pozornosti, že otázku názoru (stanoviska) maloletých detí považovali súdy za dostatočne vyriešenú v znaleckom dokazovaní, z ktorého i vychádzali, naviac je to vždy skutočnosť v každom prípade individuálna, nemožno ju paušalizovať a nespĺňa preto ani atribúty toho, že by dovolacia prax v takýchto prípadoch bola rozdielna. V konaní o úpravu práv k maloletým deťom (vrátane úpravy styku s mal. deťmi) súdy postupujú v súlade s vyšetrovacou zásadou v konaní, pričom nie sú viazané návrhmi účastníkom a ku každej veci pristupujú individuálne, rozhodujúc v súlade s určujúcou zásadou najlepšieho záujmu maloletých detí, tak ako to bolo i v danom prípade.
13. Dovolací súd uzatvára, že na základe dôvodov uvedených dovolateľom dospel k záveru, že nie je daná prípustnosť dovolania podľa§ 420 písm. f/ CSP a tiež § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, čo vedie k odmietnutie dovolania podľa § 447 písm. c/, f/ CSP.
14. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 52 CMP v spojení s § 453 ods. 1 CSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.