UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ľ. P., narodeného XX. D. XXXX, F., Q. XXX/XX, zastúpeného advokátom Mgr. Martinom Lieskovským, Nitra, Farská 40, proti žalovanej obchodnej spoločnosti PR Transport Slovakia s. r. o., Bratislava, Súmračná 3258/11, IČO: 46 940 359, zastúpenej Mgr. Luciou Gajdošovou, LL.M., PhD., Bratislava, Bulharská 77, o zaplatenie 25 254, 20 eura s príslušenstvom, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 12Cpr/6/2021 (aktuálne vedenom na Mestskom súde Bratislava IV), o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. októbra 2022 sp. zn. 10CoPr/9/2022, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, rozsudkom z 26. mája 2022 sp. zn. 12Cpr/6/2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej domáhal zaplatenia 25 254,20 eura s príslušenstvom z titulu nevyplatenej mzdy za roky 2018 až 2020 vo výške 22 752 eur, nepreplatenej dovolenky za roky 2018 až 2020 vo výške 1 896 eur, neuhradených cestovných náhrad (tzv. diét) vo výške 554 eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vynaložených na poštovné vo výške 52,20 eura.
2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že medzi stranami bol platne skončený pracovný pomer, a to na základe ústne uzavretej dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 ods. 1 Zákonníka práce ku dňu 31. decembra 2017. Poukázal na výpovede svedkov (konateľa a zamestnancov žalovanej), z ktorých vyplynulo, že žalobca bol ten, ktorý prišiel za konateľom žalovanej s návrhom na skončenie pracovného pomeru dohodou a konateľ žalovanej túto dohodu prijal (akceptoval). Došlo k tomu v posledný pracovný deň pred vianočnými sviatkami v roku 2017 - t. j. v piatok 22. decembra 2017, a to v kancelárii firmy, kde žalobca prišiel po dokončení jazdy a kde boli všetci vypovedajúci svedkovia prítomní. Pravdivosť uvedených svedeckých výpovedí bola podporená aj ďalšími skutkovými okolnosťami, a to, že žalobca hneď po odchode z kancelárie firmy 22. decembra 2017 si šiel zobrať osobné veci a vypratať kamión. Okolnosť, že v kabíne kamióna žalobcanechal kľúče od kamióna, kľúče od areálu a jemu pridelený služobný telefón nevyhnutný pre výkon jeho práce potvrdili nielen svedkyne a konateľ žalovanej, ale aj samotný žalobca. Podľa názoru prvostupňového súdu takéto konanie svedčí o tom, že konajúca osoba si je vedomá toho, že jej pracovný pomer už ďalej pokračovať nebude.
3. Súd prvej inštancie vychádzal aj z listinných dôkazov, a to z odhlásenia žalobcu zo strany zamestnávateľa zo zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne k 31. decembru 2017 a tiež z výziev žalovanej z 24. januára 2018 a 28. júna 2018 adresovaných žalobcovi, v ktorých ho vyzýva na osobné stretnutie za účelom podpísania písomného vyhotovenia dohody o skončení pracovného pomeru a ďalších dokumentov pre výstup zo zamestnania, na ktorom sa dohodli so žalobcom 22. decembra 2017 (ktoré si žalobca neprebral). Súd prvej inštancie poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca sa od 17. januára 2018 zamestnal u iného zamestnávateľa. Aj keď právne predpisy nezakazujú zamestnancovi súčasne vykonávať viacero pracovných pomerov u rôznych zamestnávateľov, okolnosť, že žalobca sa dva týždne po spornom skončení pracovného pomeru u žalovanej zamestnal u iného zamestnávateľa, nasvedčovala záveru, že žalobca si bol vedomý, že jeho pracovný pomer so žalovanou zanikol. Z lustrácie žalobcu v Sociálnej poisťovni vyplynulo, že žalobca sa počas trvania pracovného pomeru u žalovanej nikdy nezamestnal u iného zamestnávateľa, ako aj to, že ani počas trvania jeho neskorších pracovných pomerov u iných zamestnávateľov sa nezamestnal súčasne ešte niekde inde. Charakter vykonávaných pracovných činností žalobcovi objektívne nedovoľoval súčasne a plnohodnotne vykonávať viacero pracovných pomerov u rôznych zamestnávateľov. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že zamestnanec, ktorý má povinnosť pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených a byť na pracovisku na začiatku pracovného času, si jednak nenechá mimo svojho dosahu pracovný telefón, na ktorom je zamestnávateľom kontaktovaný za účelom výkonu práce, a jednak riadne preberá a reaguje na zasielanú písomnú korešpondenciu od svojho zamestnávateľa, pretože jej obsahom môžu byť ďalšie pracovné pokyny. Tvrdenia žalobcu, že čakal na telefonát alebo SMS správu na svoj súkromný telefón (pričom svoje súkromné telefónne číslo žalovanej ani neposkytol), a preto si nepreberal žiadne písomnosti, ktoré mu boli adresované zo strany žalovanej, vyzneli podľa súdu prvej inštancie nepresvedčivo.
4. V dôsledku skutočnosti, že pracovný pomer medzi stranami sa platne a účinne skončil dohodou ku dňu 31. decembra 2017, nevznikol žalobcovi nárok na mzdu ani dovolenku za nasledujúce obdobie (t. j. od roku 2018 a neskôr), pretože už nebol zamestnancom žalovanej. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj požiadavku žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad (tzv. diét) vo výške 554 eur, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania základu ani výšky tohto uplatňovaného nároku a v konaní neprodukoval v tomto smere žiadny dôkaz.
5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, na odvolanie žalobcu rozsudkom z 27. októbra 2022 sp. zn. 10CoPr/9/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktorému predchádzalo, dospel k záveru, že súd dostatočne zistil skutkový stav a na základe toho dospel ku správnym záverom a tieto správne právne posúdil. Súd prvej inštancie zrozumiteľne vyhodnotil výpovede svedkov, ktorých v konaní vypočul, ako aj listinné dôkazy, ktoré žalovaný predložil, a to v priamej nadväznosti na konanie samotného žalobcu, ktorého tvrdenia rozobral do najmenších podrobností, vylučujúcich akúkoľvek pochybnosť o tom, že žalobcov pracovný pomer u žalovanej skončil k 31. decembru 2017 ústnou dohodou. Žalobca pritom v konaní neprodukoval žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že jeho pracovný pomer trval aj po 31. decembri 2017.
6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Dovolateľ namietal nesprávne závery súdov oboch inštancií o nedôvodnosti podanej žaloby, nakoľko v konaní nebola hodnoverne preukázaná skutočnosť, ktorý konkrétny deň si strany dohodli ako deň skončenia pracovného pomeru. Zotrval na svojich tvrdeniach, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo. Ani v konaní vypočutí svedkovia nepotvrdili, že k skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť k 31. decembru 2017. Súd si v tomto dotvoril nevypovedanéskutočnosti, čím porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Závery súdov oboch nižších inštancií nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné a nezákonné, úvahy súdu, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov, sú popísané nedostatočne, závery, ku ktorým súd dospel, nezodpovedajú vykonaným dôkazom.
7. Dovolateľ poukázal na to, že on ako žalobca nie je objektívne schopný preukázať negatívnu skutočnosť. Dôkazné bremeno neuniesla práve žalovaná, ktorá nepreukázala, že skutočne došlo k skončeniu pracovného pomeru. Namietal závery súdu, že skutočnosť, že si našiel v januári 2018 nové zamestnanie, má nasvedčovať tomu, že došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalovanou. Žiaden právny predpis totiž nezakazuje osobe mať popri sebe uzatvorených viacero pracovných pomerov súčasne.
8. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie odmietnuť ako neprípustné.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku), bez nariadenia pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.
10. V zmysle § 419 Civilného sporového poriadku je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
11. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Dovolanie prípustné podľa § 420 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
13. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku namietal arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nesprávne hodnotenie dôkazov a nesprávne zistenie skutkového stavu.
14. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku nie je významný subjektívny názor dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovaného, že v konaní došlo k ním tvrdeným vadám zmätočnosti.
15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdnyproces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
16. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.
17. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
18. Posudzujúc námietky dovolateľa smerujúce k arbitrárnosti a nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd vyhodnotil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií v ich vzájomnej jednote a dospel k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku žalobcu sa vysporiadal s jeho právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebné zvýrazniť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením skutkového stavu ako aj právnymi závermi, na ktoré poukazoval mimo iného i odvolací súd.
19. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie obsahuje dostatočne jasnú odpoveď a vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli súd k záveru o skončení pracovného pomeru žalobcu dohodou. Súd prvej inštancie detailným spôsobom ozrejmil, z akých skutkových zistení a dôkazov vychádzal, ako ich posúdil a vyhodnotil, a akým spôsobom na ustálené skutkové závery aplikoval relevantné právne normy. Odvolací súd reagujúc na námietky odvolateľa sa s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie a jeho právnymi závermi plne stotožnil, považoval ich za logické a riadne odôvodnené. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sú dostatočne obšírnym spôsobom odôvodnené a prijaté skutkové i právne závery sú v nich vysvetlené formou zrozumiteľnou tak pre kvalifikovanú osobu s právnickým vzdelaním ako i pre laika bez právnického vzdelania.
20. K námietkam dovolateľa ohľadne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov súdmi nižších inštancií dovolací súd uvádza, že takáto námietka nie je bez ďalších relevantných skutočností spôsobilázaložiť prípustnosť dovolania pre tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
21. Súd prvej inštancie prijaté skutkové závery náležite odôvodnil, podrobne vyhodnotil svedecké výpovede v spojení s ostatnými skutkovými okolnosťami prípadu. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé uvažovanie súdu o pravdepodobnosti oboch skutkových eventualít, skončenia pracovného pomeru žalobcu, aj jeho trvania. Všetky dôkazy súd prvej inštancie posúdil vo vzájomnej súvislosti a dospel k jasnému a logickému záveru, že vykonané dôkazy svedčia o skončení pracovného pomeru, a to k 31. decembru 2017. Dovolací súd poukazuje na to, že aj napriek tomu, že svedkovia explicitne neuvádzali dátum skončenia pomeru 31. decembra 2017, vyhodnotiac všetky posudzované okolnosti súd prvej inštancie ustálil tento dátum skončenia pracovného pomeru, pričom jeho záver nie je arbitrárny, ale vychádza z komplexného zhodnotenia všetkých okolností, ktoré v posudzovanom prípade vyšli najavo (nielen zo svedeckých výpovedí). Žalobca si uplatňoval náhradu mzdy za obdobie od januára 2018, podstatné preto bolo ustálenie skutočnosti, či v januári 2018 ešte trval jeho pracovný pomer u žalovanej. V okolnostiach tejto veci nie je na ťarchu žalobcu, že jedna svedkyňa uviedla, že pracovný pomer skončil k 23. decembru 2017 a súd prvej inštancie na základe všetkých ostatných dôkazov ustálil, že k skončeniu pracovného pomeru došlo k 31. decembru 2018. Dovolací súd dospel k záveru, že hodnotenie vykonaných dôkazov konajúcimi súdmi a následne prijaté skutkové závery nevykazujú žiadne znaky svojvoľnosti, nelogickosti, či zrejmého omylu, z čoho je zrejmé, že súdy oboch nižších inštancií nezaťažili konanie vadou zmätočnosti.
22. Námietky dovolateľa majú skôr povahu nespokojnosti so samotným výsledkom hodnotenia dôkazov. Dovolací súd však poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
23. Vzhľadom na neopodstatnenosť námietky dovolateľa, že konanie pred súdmi nižších inštancií bolo postihnuté namietanými vadami vyplývajúcimi z § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového poriadku ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
24. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá Civilného sporového poriadku).
25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.