9CdoPr/13/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne K. I., narodenej XX. A. XXXX, N. XXX, zastúpenej advokátkou JUDr. Jankou Martonovou, Bardejov, Slovenská 5, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7Cpr/20/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoPr/1/2022 z 13. septembra 2022, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) č. k. 7Cpr/20/2017 - 246 z 22. októbra 2021 zamietol žalobu a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe Pracovnej zmluvy na dobu neurčitú v pozícii učiteľky od 1. septembra 2008; od 22. decembra 2011 došlo k Dohode o zmene pracovnej zmluvy a na základe ďalšej Dohody o zmene pracovnej zmluvy od 30. júna 2014 došlo k zmene pracovnej zmluvy v rozsahu dohodnutého druhu práce u žalobkyne a to v pozícii zástupcu riaditeľa školy s účinnosťou od 1. júla 2014. Ďalej zistil, že 26. mája 2017 bolo dané žalobkyni Okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo žalobkyni doručované na pracovisku a to v budove Spojenej školy v S., pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručované zo strany riaditeľky školy PaedDr. Ľ. G. 26. mája 2017 a zároveň bol prečítaný text znenia okamžitého skončenia pracovného pomeru za účasti svedkov Mgr. C. J., K. B., Mgr. N. G., Mgr. N. J., ktoré svedkyne sa podpísali vlastnoručným podpisom toho istého dňa na listinu Okamžité skončenie pracovného pomeru pod text Odmietnutia prevzatia listiny žalobkyňou o 13:00 hod. Žalobkyňa trvala na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej nebolo doručené osobne a podpisy na okamžitom skončení pracovného pomeru sú p. J., p. B., p. J., G. a K., ale okamžité skončenie pracovného pomeru jej boli doručiť poza jej chrbát, s týmto listom sa oboznámila, až keď si prevzala doporučenú zásielku. Po citácii právnych noriem § 38 ods. 1, 3, 4, § 68 ods. 1, písm. b), § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná z dôvodu nedodržania 2 - mesačnej lehotyna podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyni bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom zo svedeckých výpovedí svedkýň G., J., B., G. a J. mal za preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručované v písomnej forme na pracovisku v priestoroch budovy školy na chodbe školy vedľa miestnosti kuchyne a okamžité skončenie pracovného pomeru, ako potvrdili svedkyne, bolo žalobkyni čítané a zároveň jej bola odovzdávaná listina okamžitého skončenia pracovného pomeru v písomnom vyhotovení, čo žalobkyňa odmietla prevziať. Svedecké výpovede uvedených svedkýň sa podľa súdu prvej inštancie v podstatných skutočnostiach ohľadne dňa doručovania predmetnej listiny, osôb prítomných pri doručení predmetnej listiny, ako aj časových súvislostí zhodujú a preto súd prvej inštancie ustálil, že došlo tak k faktickému doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyni zo strany riaditeľky školy, preto doručenie listiny majúcej za následok zánik práv a povinností v súvislosti s pracovným pomerom považoval za účinné, a to aj napriek tomu, že uvedenú listinu odmietla žalobkyňa prevziať v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce. Výpoveď žalobkyne ohľadne skutočnosti, že až keď si prevzala doporučený list, oboznámila sa s okamžitým skončením pracovného pomeru, považoval súd prvej inštancie za účelovú. Z uvedených skutočností súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru účinne doručené 26. mája 2017 v budove školy a týmto momentom jej začala plynúť zákonná dvojmesačná prekluzívna lehota v zmysle § 77 Zákonníka práce, ktorá uplynula 26. júla 2017 a keďže žaloba bola podaná na súde 1. augusta 2017, táto bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty. Súd prvej inštancie uzavrel, že právne následky právneho úkonu, ktorým bolo doručenie a odmietnutie prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali 26. mája 2017 a na tom nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyni bolo následne opakovane doručené okamžité skončenie pracovného pomeru doporučenou poštou ani to, že zo strany Spojenej školy bolo s dátumom 7. júna 2017 doručené žalobkyni oznámenie, že dňom 7. júna 2017 sa končí jej pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len,,odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 13. septembra 2022 sp. zn. 10CoPr/1/2022 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá potvrdil v súlade s ustanoveniami § 387 ods. 1 a 2 CSP a vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení konštatoval, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a konštatoval správnosť dôvodov vo vzťahu k spornej otázke okamihu účinného doručenia skončenia pracovného pomeru a následného plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že súd prvej inštancie riadne a úplne zistil skutkový stav veci, týkajúci sa okolností, za ktorých bolo žalobkyni doručované okamžité skončenie pracovného pomeru na pracovisku a správne na daný skutkový stav aplikoval ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce a jeho záver o tom, že žalobkyňa odmietla prevziať doručovanú písomnosť vyplýva zo zisteného skutkového stavu, keď dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie ohľadom tejto otázky považoval za jasné, logické a presvedčivé. K odvolacej námietke žalobkyne odvolací súd uviedol, že pre plynutie doby na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením nie je rozhodujúce, či po účinnom odmietnutí prevzatia písomnosti zamestnávateľ opakovane doručuje písomnosť s ukončením pracovného pomeru iným spôsobom a rovnako subjektívny názor žalobkyne o tom, že doručenie na pracovisku nebolo účinné, považoval bez právneho významu. Odvolací súd pripomenul, že okolnosti doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývali najmä z výsluchu svedkov, keďže odmietnutie prevzatia písomnosti sa asi ťažko dá preukázať iným spôsobom, ako osobou prítomnou pri takomto doručovaní. Tu odvolací súd dodal, že v prípade odmietnutia prijatia písomnosti nastanú účinky doručenia, aj keď zamestnanec o týchto následkoch nebol pri doručovaní poučený, pretože podľa ust. § 38 ods. 4 posledná veta Zákonníka práce účinky doručenia nastanú priamo okamihom odmietnutia prijať písomnosť. Dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že došlo k účinnému doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru na pracovisku dňa 26. mája 2017, súd prvej inštancie správne právne posúdil začiatok a koniec plynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj,,dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. písm. b) CSP. Za otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte riešená považovala otázku právnej perfektnosti vyhodnotenia účinkov doručenia a odmietnutia prijatia písomnosti. Uviedla, že žalobou sa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde jedným z podstatných pilierov jej obrany boli tvrdenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej 26. mája 2017 nebolo nikdy doručené na pracovisku. Poukázala na to, že v prípade sporov, ktoré nastanú z dôvodu rozličného postoja účastníkov pracovnoprávneho pomeru pri doručovaní písomného prejavu vôle, musí byť odstránená akákoľvek pochybnosť o tom, že aká písomnosť sa doručuje spolu s dôkazom o odmietnutí prevzatia konkrétnej písomnosti, ktorá sa doručuje, keď nestačí len tvrdenie zamestnanca alebo zamestnávateľa, ale musí byť z celého kontextu aktu odovzdávania a aktu odmietnutia bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že došlo k doručovaniu konkrétnej písomnosti a účinnému odmietnutiu, pričom takýto akt musí mať hodnovernú váhu prejavu vôle, hodnovernú vážnosť a hodnovernú určitosť prejavu vôle aj na jednej strane, t. j. na strane odosielateľa právneho úkonu ako aj na strane prijímateľa písomného právneho úkonu. Ďalej uviedla, že z vykonaného dokazovania a ani z jednej výpovede bývalých zamestnankýň spojenej školy nevyplynulo, že by mala čo i len jedna vedomosť o tom, že sa doručuje okamžité skončenie pracovného pomeru aj s obsahom dôvodov, keď každá zo svedkýň uvádzala, že uvedený akt sa odohrával pri kriku, chaose, na chodbe, kedy deti odchádzali zo škody. Bola názoru, že uvedený prejav vôle preto nemohli súdy za žiadnych okolností vyhodnotiť inak ako prejav vôle postrádajúci vážnosť a určitosť. Mala za to, že je potrebné zodpovedať interpretačnú otázku doručovania písomnosti v pracovnom procese a pomere z pohľadu dôrazu na vážnosť a určitosť takéhoto doručovania, aby bolo zrejmé, že sa jedná o perfektný právny úkon. Navrhla, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozsudok súdu prvej inštancie, resp. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalobkyňa sa inštitút dovolania snaží využiť ako tretiu inštanciu mimoriadneho opravného prostriedku pri rozhodovaní súdov. Bol názoru, že s poukazom na obsahovú stránku podaného dovolania je toto zmätočné, nezmyselné, nejednoznačné, nedôvodné a neprípustné. Konštatoval, že žalobkyňa svojou argumentáciou nepoukázala na skutočnosti súvisiace s (podľa nej nesprávnym) rozhodnutím odvolacieho súdu, nepreukázala svoje tvrdenia a položila dovolaciu otázku, ktorá nie je dostatočne špecifikovaná. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol.

5. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej vtomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

13. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

14. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne na základe výpovede žalovanej z 26. mája 2017 a určenia, že pracovný pomer trvá. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 1. júna 2017 prevzal obálku adresovanú žalobkyni jej syn ako splnomocnenec, ktorá bola doručovaná žalobkyni poštou a nie do vlastných rúk, pričom výpoveď bola datovaná dňom 26. mája 2017. Druhýkrát jej bola doručovaná výpoveď do vlastných rúk a žalobkyňa ju osobne prevzala 9.júna 2017. Nakoľko žalobkyňa v priebehu konania popierala, že by jej bolo 26. mája 2017 doručované okamžité skončenie pracovného pomeru a toto odmietla prevziať, súd prvej inštancie vykonal dokazovanie na preukázanie tejto skutočnosti a za týmto účelom vykonal výsluchy svedkov a zisťoval skutkový stav veci. Po vykonanom dokazovaní a ustálení skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaný 26. mája 2017 doručil žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré žalobkyňa odmietla prevziať a keďže žaloba bola podaná na súde 1. augusta 2017, táto bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty. Žalobkyňa proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie, v ktorom namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie sporu, avšak otázku určitosti a vážnosti doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru z pohľadu dôrazu na vážnosť a určitosť takéhoto doručovania, aby bolo zrejmé, že sa jedná o perfektný právny úkon v odvolaní nenastolila. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal možnosť zaoberať sa touto žalobkyňou vytýkanou nesprávnosťou a teda ani dôvod v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujať k tejto skutočnosti svoje stanovisko.

15. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska - teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

16. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.

17. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval nastolenú otázku pre jej neuvedenie žalobkyňou v podanom odvolaní, preto sa jej riešenia nemôže úspešne domáhať v dovolacom konaní.

18. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť“), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané, dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

19. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom žalobkyňa uvedenú otázku, zakladajúcu prípustnosť a dôvodnosť dovolania, neuplatnila v odvolacom konaní - hoci jej bola známa - v rámci ochrany svojich práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť.

20. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

21. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súdna jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

22. V prejednávanej veci teda dovolanie žalobkyne nie je odôvodnené prípustným dovolacím dôvodom, preto ho dovolací súd ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.