9Cdo/97/2024

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu P. J., narodeného XX. U. XXXX, W., Q. W. XXX/X, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, proti žalovanej spoločnosti Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-5C/25/2019, predtým na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 5C/25/2019, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. septembra 2023 sp. zn. 7Co/1/2023, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca m á proti žalovanej n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C/25/2019-140 zo 17. júna 2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur a vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

1.1. Právne vec posúdil podľa ustanovení § 13, § 19 písm. d), § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290, § 132 ods. 1, § 151 ods. 1 a 2, § 187 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 52 ods. 1, ods. 3 a 4, § 11, § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 9 ods. 1, § 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2 a 3, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2 písm. h), § 8 ods. 1, 2, 9 a 10, § 17, § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že dňa 9. februára 2017 našiel O.. Q. W. v W. za budovou na Z. XX, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s., v neuzamknutom priestore určenom na papierový odpad krabicu, v ktorej sa nachádzalo 483 originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. Poukázal na to, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané vsúvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou, došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, v ktorom bola sprostredkovateľovi, ktorý bol obchodným zástupcom žalovanej, uložená pokuta za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov v sume 5 000 eur. Predmetná dokumentácia bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v W., a to napriek tomu, že každý zákaznícky dokument, ktorý bol vytvorený na predajnom mieste, bol zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde bol uvedený aj jeho status. Súd prvej inštancie zhodnotil, že ak v uvedenej aplikácii existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentáciedo centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 dní, bolo ťažko predstaviteľné, že predmetná dokumentácia sa len tak stratila z pozornosti žalovanej a ostala nepovšimnutá tri roky.

1.2. Súd prvej inštancie zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300 eur ako primeranú. Vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v danom prípade bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 13. septembra 2023 sp. zn. 7Co/1/2023 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 500 eur (§ 387 ods. 1 CSP); v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol (§ 388 CSP); žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP).

2.1. Odvolací súd dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 3 300 eur nezodpovedala zisteným okolnostiam a ani princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu. Dĺžka protiprávneho konania, ktoré skončilo vo februári 2017, nebola ustálená, činnosť žalovanej nevykazovala znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť bola podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch aj v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu osobných údajov.

2.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovení § 396 ods. 1 a 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, z ktorého vyplýva, že pokiaľ súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov konania. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

2.3. Odvolací súd súčasne nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Pri žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy výška tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádza z § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 2 000 eur, kedy je odmena právnej služby za úkon 91,29 eura. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o potrebe aplikácie § 257 CSP v danom prípade vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. S prihliadnutím na výšku odmeny za jeden úkon právnej služby, výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá byobjektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu, či jej podnikanie. Každá strana sporu si v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude znášať trovy konania. Uzavrel, že v prejednávanej veci od tejto zásady nebolo možné upustiť.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výroku o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania podala žalovaná (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

3.1. Namietala, že odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepostupoval v súlade s ustanoveniami CSP, nevysvetlil svoje závery presvedčivo, neodpovedal na jej odvolacie argumenty a vydal arbitrárne rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Dovolateľka tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore so zásadou úspechu v spore ako základným kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal v spore úspech len čiastočný a odvolací súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zdôraznila, že aj keď rozhodnutie o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, žalobca musí niesť nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípade uplatnenia neprimeraných nárokov. Žalobca uplatnil v spore zjavne neprimeraný nárok (5 000 eur), pričom mu bola priznaná iba suma 500 eur, teda 10 % požadovanej čiastky. Odvolací súd mal túto skutočnosť zohľadniť pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania a porovnať nárokovanú a súdom určenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy, aby bol rešpektovaný princíp spravodlivosti. Právna úprava náhrady trov konania by mala mať aj preventívny účinok, aby strany zámerne nenadhodnocovali výšku sporu. Tento názor podporuje odborná literatúra, ako aj judikatúra súdov, pričom dovolateľka odkázala na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS/3923/2011 a na rozsudok Krajského súdu v Žiline z 23. júla 2020 sp. zn. 10Co/21/2020. Odvolací súd sa podľa dovolateľky touto jej argumentáciou, uvedenou aj v odvolaní, nezaoberal, v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie, prečo túto argumentáciu považoval za nesprávnu resp. neaplikovateľnú.

3.2. Odvolací súd podľa dovolateľky neodpovedal ani na jej argumentáciu týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 257 CSP, keď žiadosť žalovanej o uplatnenie ustanovenia § 257 CSP odmietol s tým, že žalobca bol úspešný v základe nároku a výška priznaných trov konania podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (91,29 eura za úkon) nepredstavuje neprimeranú záťaž pre podnikanie žalovanej. V odvolaní riadne odôvodnila existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku a podoprela ju odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 113/2019 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 6MCdo/5/2013, 7Cdo/31/2016), ktoré potvrdili možnosť nepriznať trovy konania v prípadoch, keď ich výška alebo povaha sú zjavne neprimerané. Dovolateľka zdôraznila, že žaloba a konanie je identické s ďalšími 166 skutkovo a právne identickými konaniami, opakoval sa veľký počet úkonov, pri ktorých podanie na súd vyžadovalo len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania, čo znižuje odbornú a časovú náročnosť právnych úkonov. Žalobcovia neplatili súdny poplatok, pretože súdy vec nesprávne kvalifikovali ako spotrebiteľský spor, do konania bola vtiahnutá proti svojej vôli vzhľadom na zjavne neprimerané žalované sumy. Konanie žalobcov preto označila za šikanózne. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3923/2011, podľa ktorého má súd pri rozhodovaní o trovách prihliadnuť aj na spravodlivé okolnosti prípadu, nielen na formálny úspech vo veci. Podľa dovolateľky dôvodom hodným osobitného zreteľa nie sú len skutočnosti sociálneho a ekonomického charakteru, súd by mal zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, napríklad aj to, že trovy konania budú násobne prevyšovať judikovanú čiastku.

3.3. Z týchto dôvodov dovolateľka navrhla napadnutý rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobca k dovolaniu žalovanej uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania bolo odôvodnené dostatočne a považuje ho za vecne správne. Poukázal na uznesenie ústavného súdu z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, kde ústavná sťažnosť žalovanej bola odmietnutá z dôvodu, že pokiaľpríslušný súd skonštatoval zásah do osobnostných práv, mal žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu; z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bolo bez právneho významu. Za nedôvodnú tiež považoval argumentáciu žalovanej o opakujúcich sa a obsahovo rovnakých úkonoch svojho právneho zástupcu, keďže práve žalovaná je stranou v konaní vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým aj právnym základom a v týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny zástupca. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, prípadne podľa § 448 CSP zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“, resp. „najvyšší súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (1VObdo/2/2021, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020 a iné; obdobne rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018).

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby uvedenej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

12. Žalovaná tvrdila, že odôvodenie rozhodnutia odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania je nezrozumiteľné, nedostatočné a neodpovedalo na jej zásadnú odvolaciu argumentáciu, v dôsledku čoho je toto rozhodnutie arbitrárne.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces, b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentnýchprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dodržiavanie povinnosti riadne odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v súdnom procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd určitou, stranou sporu výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, alebo nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15. Najvyšší súd i ústavný súd už judikovali, že z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, resp. absenciou zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj 4Cdo/34/2018, 8Cdo/152/2018, 1Obdo/7/2018, 1Obdo/82/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 4Cdo/101/2019, 5Obdo/87/2020, II. ÚS 120/2020, I. ÚS 235/2020, IV. ÚS 443/2020, I. ÚS 515/2020, 9Cdo/7/2021, II. ÚS 45/2021, II. ÚS 169/2021, III. ÚS 439/2022). Pojem „procesný postup“ v § 420 písm. f) CSP je potrebné vyložiť v kontexte pojmu „právo na spravodlivý proces“, ktorého súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018).

16. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07).

17. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd výrok o priznaní náhrady trov konania v prospech žalobcu odôvodnil uplatnením zásady úspechu, ktorá sa v spore o ochranu osobnostných práv v musí odvíjať od rozhodnutia o základe nároku (či došlo alebo nedošlo k porušeniu osobnostných práv žalobcu) bez ohľadu na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; ako aj neexistenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, keďže výška odmeny za jeden úkon právnej služby advokáta je vyhláškou č. 655/2004 Z. z. pevne určená na sumu 91,29 eur, čo nemôže pre žalovanú predstavovať sumu, ktorá by bola spôsobilá ohroziť jej podnikanie. Takéto zdôvodnenie, jeho obsah a rozsah podľa dovolacieho súdu nemožno označiť ako nezrozumiteľné či nedostatočné v takej intenzite, že by to zakladalo porušenie práva na spravodlivý proces. Je potrebné pripustiť, že odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia výslovne nereagoval na niektoré námietky žalovanej (nižšie, v bodoch 21 a 22 tohto odôvodnenia), nešlo však o argumenty, ktoré by boli kľúčové a ktoré by moli ovplyvniť rozhodnutie.

18. Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovanej, ktoré z pohľadu rešpektovania jej práva na spravodlivý proces možno označiť za kľúčové a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Odvolací súdsa najmä vysporiadal s námietkou žalovanej týkajúcou sa miery úspechu a neúspechu žalobcu v peňažnom vyjadrení. Dovolací súd sa plne stotožňuje s argumentom odvolacieho súdu (s odkazom o. i. na uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 233/2022), že pokiaľ súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda mu patrí plný nárok na náhradu trov konania. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (obdobne III. ÚS 475/2018, II. ÚS 399/2019, II. ÚS 397/2020, I. ÚS 24/2021, II. ÚS 208/2025). Nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnosti nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať. Stanoviť mieru úspechu v takejto veci v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia o výške náhrady ujmy k žalobnému petitu by nespĺňalo požiadavku spravodlivosti. V prípadoch, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu, nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Za základné sa v týchto prípadoch považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 926).

19. Vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP je potrebné uviesť, že každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), resp. za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, 5Cdo/67/2010, 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by dával súdu voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v konkrétnej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

20. V danej veci odvolací súd zdôvodnil neaplikáciu ustanovenia § 257 CSP tým, že výška trov konania (vzhľadom na vyhláškou stanovenú odmenu za úkon právnej služby vo výške 91,29 eur) nebude predstavovať ohrozenie finančnej stability či podnikania žalovanej; žalovaná túto argumentáciu v dovolaní ani nespochybňovala.

21. Argument ďalšími 166 spormi s podobným obsahom nemožno akceptovať. Nejde o hromadné žaloby, keďže žalobcovia v týchto sporoch sú rôzni - v každom spore ide o inú osobu, ktorej osobné údaje boli ohrozené dotknutým bezpečnostným incidentom. To, že sú tieto osoby prípadne zastúpené tým istým advokátom, je irelevantné, keďže náhrada trov patrí strane sporu, nie jej advokátovi, a to aj napriek tomu, že sa uhrádza na účet advokáta. Hypotetické trovy priznané v iných veciach teda nemajú dopad na preskúmavanú vec. Ani prípadná výška náhrady trov v tejto veci, ktorá môže presiahnuť priznanú sumu 500 eur, nie je relevantná, keďže primárne v tomto spore nešlo o peňažné plnenie, ale o posúdenie zodpovednosti žalovanej za zásah do práv žalobcu na ochranu jeho osobných údajov.

22. Absurdne vyznieva argumentácia žalovanej, že bola do konania „vtiahnutá“ proti svojej vôli, ako aj jej tvrdenie o zjavne neprimeranej výške žalobou uplatneného nároku. Uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur za porušenie ochrany základných osobných údajov nemožno považovať za zjavne neprimerané už preto, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300 eur, čo sa výrazne neodchyľuje od žalobcom uplatnenej sumy a hoci ju napokon odvolací súd znížil na 500 eur, preukazuje to, že ani súdy nemali na otázku primeranej výšky náhrady jednotný názor, pričom ide o relatívne novú problematiku, kde sa ešte len rodí judikatúra k náhrade takejto nemajetkovej ujmy, teda ani žalobca nemohol pri určení výšky nároku vychádzať z ustálenej súdnej praxe.

23. Práve naopak, okolnosti sporu, ktoré sú jedným z kritérií pri rozhodovaní o aplikácii alebo neaplikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, svedčia v neprospech žalovanej. O určitej miere zodpovednosti žalobcu za výsledok konania by bolo možné uvažovať v prípade, ak by žalovaná v rámci predžalobných rokovaní alebo aj v priebehu súdneho konania uznala svoju zodpovednosť za nemajetkovú ujmu a v primeranej sčasti nárok žalobcu uspokojila. K tomu ale nedošlo, preto zostala plná procesná zodpovednosť za výsledok konania na strane žalovanej, čomu zodpovedalo aj rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov konania a o neaplikácii ustanovenia § 257 CSP.

24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nezistil vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP vo výroku rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúcom sa nároku na náhradu trov konania, preto dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP odmietol.

25. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP v súlade so zásadou úspechu strán v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP), v zmysle ktorej úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti neúspešnej žalovanej.

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.