9Cdo/79/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobkyne J. E. D.Ť., S..D.., so sídlom v J., G. XX, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária Roštár - Slovák, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Révová 7, IČO: 36 858 731, proti žalovanému K. D., bytom v Y., Y. XXX/XX, o zaplatenie 136,99 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 3 Csp 60/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. júna 2019 sp. zn. 23 Co 250/2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 19. júna 2019 sp. zn. 23 Co 250/2018 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Skalica (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 18. júla 2018 č. k. 3 Csp 60/2016 - 66 vo výroku I. konanie o zaplatenie sumy 136,99 € zamietol. Vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania špecifikované vo výrokovej časti, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. žalobu vo zvyšku zamietol. Vo výroku IV. žalovanému proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vo výroku V. vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 15 ods. 7 písm. b/, § 16 ods. 7 písm. b/ zákona č. 442/2002 Z. z., § 420 ods. 1 a 3, § 442 ods. 1 a 3, § 451 ods. 1 a 2, § 488, § 489, § 559 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne iba v časti príslušenstva pohľadávky, t. j. v časti uplatneného úroku z omeškania. Uviedol, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol podľa § 488 Občianskeho zákonníka záväzkový vzťah, z ktorého zo spôsobenej škody a z bezdôvodného obohatenia vznikla žalobkyni voči žalovanému pohľadávka, dlh resp. záväzok, o ktorom žalovaný preukázal, že jeho povinnosť ho zaplatiť, zanikla splnením. Keďže dlh ku dňu vydania rozhodnutia súdom zanikol, súd žalobu v časti uplatnenej sumy 136,99 € zamietol. Žalovaný však svoj záväzok nesplnil riadne a včas, preto súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania. Súd zároveň žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania čiastočneako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 2 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Proti uvedenému rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 19. júna 2019 sp. zn. 23 Co 250/2018 vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. Vo výroku II. žalovanému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne potvrdil. Odvolací súd pre úplnosť uviedol, že súd výzvou z 12. januára 2017 vyzval žalobkyňu na opravu návrhu na vydanie platobného rozkazu v časti uplatnenej výšky úrokov z omeškania, pričom žalobkyňa výzve súdu nevyhovela. Nie je pravdou, ako tvrdí v odvolaní, že na túto výzvu reagovala. Odvolanie podala 11. septembra 2018 a list s označením odpoveď na výzvu súdu bol doručený až po podaní odvolania, 13. septembra 2018, v spise sa také podanie nenachádza. Žalobkyňa na žalobe trvala v celom rozsahu, tak ako ju doručila súdu. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobkyni všetky jej pohľadávky uhradil dňa 14. septembra 2017. V čase podania žaloby žalobkyňa žalovala nesplnený dlh, ale vzhľadom na skutočnosť, že ku dňu vyhlásenia rozhodnutia súdu tento zanikol splnením, správne súd prvej inštancie žalobu v časti uplatnenej istiny zamietol. Potom taktiež o priznaní úrokov z omeškania rozhodol správne, keď tento sa priznáva od dňa nasledujúceho po splatnosti dlžnej sumy uvedenej v tej ktorej faktúre. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP, čl. 4 ods. 2 a čl. 17 základných princípov CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Namietala, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). V tejto súvislosti namietala, že odvolací súd porušil právo na spravodlivý proces tým, že sa nevysporiadal s jej podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP), keď žalobkyňa v podanom odvolaní namietala procesné pochybenia súdu prvej inštancie spočívajúce v doručovaní, keď jej súd v rozpore s § 167 ods. 3 CSP riadne nedoručil vyjadrenie žalovaného z 15. decembra 2017 a nebola jej ani riadne doručená výzva súdu prvej inštancie na doručenie čitateľného montážneho listu, o ktorej sa dozvedela až z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej poukázala, že k odvolaniu pripojila elektronickú doručenku k podaniu z 01. marca 2017, ktorým jednoznačne preukázala, že súdu doručila odpoveď na výzvu súdu na opravenie žaloby v časti týkajúcej sa výšky úrokov z omeškania. V tejto súvislosti namietala, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či odvolací súd preveroval, čo sa stalo s uvedeným podaním, a či skúmal, prečo sa dané podanie v spise nenachádza, hoci bolo súdu prvej inštancie preukázateľne doručené. Ďalej uviedla, že 13. septembra 2018 (tak ako tvrdil odvolací súd) podanie súdu prvej inštancie nedoručovala. List s označením odpoveď na výzvu súdu a doručenka k danému podaniu boli súdu prvej inštancie doručené ako príloha k odvolaniu 11. septembra 2018, a to prostredníctvom ÚPVS, ako aj e-mailom. V oboch prípadoch však išlo iba o zaslanie dôkazu o doručení uvedeného podania súdu prvej inštancie 01. marca 2017. Ďalej v dovolaní namietala, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal aj námietkami žalobkyne týkajúcimi sa priznania náhrady trov konania. Taktiež namietala, že odvolací súd sa nezaoberal ani jej nárokom na náhradu trov odvolacieho konania. Žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP“), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobkyňa, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné, a preto je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP).

6. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samejalebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.

8. Žalobkyňa tvrdí, že procesným postupom krajského súdu došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

9. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

11. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

12. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 13.1. Keď sa odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa nevysporiada s právne relevantnou argumentáciou odvolateľa adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základne právo na súdnu ochranu garantovanú podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 402/08). Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa, tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).

14. V súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP dovolateľka v prvom rade namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s ňou uvádzanými podstatnými odvolacími tvrdeniami (§ 387 ods. 3 CSP), keď v odvolaní poukázala na procesné pochybenia spočívajúce v doručovaní súdom prvej inštancie, keď jej v rozpore s § 167 ods. 3 CSP nebolo riadne doručené vyjadrenie žalovaného z 15. decembra 2017, ako ani výzva súdu prvej inštancie na doručenie čitateľného montážneho listu.

15. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa v odôvodnení jeho rozhodnutia nezaoberal odvolacími námietkami žalobkyne o procesnom pochybení súdu prvej inštancie, ktorý jej v konaní v rozpore s § 167 ods. 3 CSP riadne nedoručil vyjadrenie žalovaného a ani výzvu súdu na predloženie čitateľného montážneho listu. 15.1. Z odvolania žalobkyne (č. l. 76 a nasl.) vyplýva, že táto v podanom odvolaní poukazovala na skutočnosť, že súdu prvej inštancie (podaním z 01. marca 2017) oznámila zmenu právneho zastúpenia, pričom súd po tomto oznámení nesprávne doručoval rozhodnutie (a pravdepodobne aj ďalšie výzvy) jej predchádzajúcemu právnemu zástupcovi. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že jej zo strany súdu nebolo doručené vyjadrenie žalovaného (v ktorom žalovaný tvrdil a zrejme aj preukázal úhradu istiny), ako ani výzva súdu na doručenie čitateľného montážneho listu, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 15.2. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal so žalobkyňou namietanými tvrdeniami o porušení jej práva na spravodlivý proces spočívajúci v chybnom procesnom postupe súdu prvej inštancie v doručovaní, a týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo žalobkyni znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zaťaženiu konania vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

16. Dovolateľka zároveň v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP namietala, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, či odvolací súd preveroval, čo sa stalo s jej podaním z 01. marca 2017, a ani prečo sa toto podanie v spise nenachádza, hoci bolo súdu prvej inštancie preukázateľne doručené. V odvolaní, ku ktorému pripojila elektronickú doručenku k podaniu z 1. marca 2017, jednoznačne preukázala doručenie podania (Odpoveď na výzvu súdu) súdu prvej inštancie 1. marca 2017. V tejto súvislosti poukázala aj na závery odvolacieho súdu v bode 10. odôvodnenia jeho rozhodnutia.

17. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa na výzvu súdu prvej inštancie nereagovala a list s označením odpoveď na výzvu súdu bol doručený až po podaní odvolania 13. septembra 2018, a v spise sa také podanie nenachádza. Takýto záver odvolacieho súdu je však zjavne neudržateľný, arbitrárny a v rozpore s obsahom súdneho spisu. V súdnom spise sa okrem žalobkyňou podaného odvolania a jeho príloh (Odpoveď na výzvu súdu z 01. marca 2017 a elektronická doručenka k danému podaniu) nachádzajúcich sa na č. l. 76 a nasl. a č. l. 87 a nasl., nachádza aj úradný záznam súdu prvej inštancie zo 17. septembra 2018 (č. l. 95 spisu), v ktorom je (okrem iného) uvedené, že podanie z ÚPVS z 01. marca 2017 - odpoveď na výzvu súdu, bolo pracovníčkami spracované 02. marca 2017 a pridelené do spisu sp. zn. 3 Csp 60/2016, pričom uvedenépodanie aj s jeho prílohami bolo následne založené na č. l. 96 a nasl. spisu. 17.1. Je zrejmé, že odvolací súd sa nevysporiadal s úradným záznamom súdu prvej inštancie nachádzajúcim sa na č. l. 95 a k nemu založenému podaniu žalobkyne s prílohami (č. l. 96 a nasl.), ako ani tvrdeniami a dôkazmi žalobkyne predloženými v podanom odvolaní. Dovolací súd preto dospel k záveru, že záver odvolacieho súdu je zjavne neudržateľný, arbitrárny a v rozpore s obsahom súdneho spisu, a týmto nesprávnym procesným postupom súdu bolo žalobkyni znemožnené realizovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zaťaženiu konania vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

18. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

19. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu a skutočnosť, že vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, dovolací súd sa nezaoberal opodstatnenosťou uplatnenia ďalších dovolacích námietok.

20. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.