UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu RDB s.r.o., so sídlom v Moldave nad Bodvou, Budulovská 29, IČO: 36 585 157, zastúpeného advokátom JUDr. Vlastimilom Klepáčom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovanému Ing. N., bývajúcemu v J., o zaplatenie 25 500 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/132/2014, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. apríla 2019, sp. zn. 9Co/251/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. apríla 2019, sp. zn. 9Co/251/2018, zmenil rozsudok Okresného súdu Košice II z 28. februára 2018, č. k. 29C/132/2014-312, ktorým okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 25 500 € s 9% úrokom z omeškania od 12. apríla 2011 do zaplatenia a priznal mu náhradu trov konania, a to tak, že žalobu zamietol a nárok na náhradu trov konania priznal v plnom rozsahu žalovanému. 1.1. Na základe podaného odvolania žalovaným, po preskúmaní veci dospel k záveru, že potom, ako zrušil uznesením z 28. júla 2017, sp. zn. 9Co/128/2017, prvý rozsudok okresného súdu pre nepreskúmateľnosť, súd prvej inštancie vo svojom druhom rozhodnutí vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ za škodu, ktorú mal žalovaný spôsobiť žalobcovi vo výške 25 000 €, považoval výšku pohľadávky, ktorú žalobca evidoval voči žalovanému. 1.2. Odvolací súd uviedol, že povinnosť nahradiť škodu je osobitným právnym dôvodom záväzkového právneho vzťahu. Obsahom tohto záväzkového vzťahu je povinnosť subjektu, ktorý škodu spôsobil inému ju nahradiť a právo subjektu, ktorému bola škoda spôsobená uplatniť právo na náhradu škody. Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno na preukázaní tak protiprávneho konania škodcu, existencie škody, jej výšky, ako aj príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a škodou je na poškodenom.Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody a jej výšku. V danom prípade žalobca existenciu škody, ako to uviedol aj súd prvej inštancie, preukazoval potvrdeniami spoločnosti Credit Audit s.r.o. zo 4.6.2013. Z obsahu týchto listinných dôkazov však vyplýva, že išlo o potvrdenia vydané pre účely § 12 ods. 2 písm. c/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, z ktorých bolo preukázané, že žalobca vedie pohľadávky voči žalovanému vo výške 25.500 €, ktoré majú doložený dôvod vzniku a sú zaúčtované v spoločnosti v súlade s účtovnými predpismi. Bolo teda zrejmé, že uvedenými dokladmi žalobca preukázal iba existenciu pohľadávky voči žalovanému. Žalobca však nepreukázal, že minimálne v takejto výške mu vznikla škoda porušením povinnosti žalovaného ako konateľa. Existencia pohľadávky sama o sebe totiž neznamená, že žalobcovi vznikla škoda. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať existenciu škody - ujmu v majetkové ére a zároveň aj jej výšku. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že nebola splnená podmienka preukázania vzniku škody, preto neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti za škodu žalovaným. 1.3. Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na správny záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania vzhľadom na to, že uvedenie právnej kvalifikácie, či už v žalobe alebo v inom podaní, nie je náležitosťou žaloby. Otázka právneho posúdenia je vecou súdu, ktorý o žalobe rozhoduje. Preto správne konštatoval súd prvej inštancie, že podanie žalobcu z 15.11.2017, ktorým žalobca, vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, navrhol, aby uplatnený nárok bol posúdený ako nárok na náhradu škody a neuvádzal iné skutkové okolnosti, ako uvádzal v samotnej žalobe, nemožno hodnotiť ako zmenu žaloby a nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie o zmene žaloby rozhodovať.
2. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca, ktorý jeho prípustnosť odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP a žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol „dôvodom pre tento procesný postup je skutočnosť, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane /žalobcovi/, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“ Potom ako zopakoval obsah rozhodnutí okresného i krajského súdu, trval na tom, že v konaní preukázal vznik i výšku škody, ktorú spôsobil žalovaný, ktorého zavinenie je minimálne na úrovni nedbanlivosti. Mal za to, že: „...v dôsledku nesprávneho a svojvoľného výkladu ustanovení § 420 ods. 1,3, § 442 ods. 1,3, § 517 ods. 1,2, Občianskeho zákonníka, zo strany odvolacieho súdu, došlo k odopretiu spravodlivosti a vylúčeniu žalobcu z práva na súdnu ochranu, a k naplneniu dovolacieho dôvodu, ktorý je uvedený v § 420 písm. f/ CSP“.
3. Žalovaný sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP“), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.
5. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.
6. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesnýopatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
7. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
8. Najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého, ak nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou strany vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (porovnaj tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, sp. zn. 1VCdo/2/2017, ako aj uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 8Cdo/86/2017, sp. zn. 6Cdo/149/2017, 9Cdo/41/2020, 9Cdo/72/2020).
9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
10. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
11. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
12. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 420 písm. f/ CSP sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018). Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu; je ním len samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (1Cdo/228/2017, 2Cdo/220/2017, 3Cdo/110/2017, 4Cdo/128/2017, 5Cdo/45/2018, 7Cdo/35/2018, 8Cdo/56/2017, 1VCdo/2/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval ústavný súd (I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018), nezistil však žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní, nemajúci oporu v zákone.
13. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názordovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúci je výlučne záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/7/2020).
14. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom a odopretiu spravodlivosti.
15. V danom prípade žalobca v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP namieta nesprávny a svojvoľný výklad ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorým odvolací súd odôvodnil svoj právny záver pri zamietnutí žaloby dovolateľa.
16. K tejto námietke žalobcu dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017).
17. Najvyšší súd má naviac za to, že táto námietka žalobcu nie je dôvodná, odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; a nie je možne, len pre nesúhlas s týmito závermi zo strany žalobcu, považovať rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne, ktoré by poprelo účel a význam právnej normy v danom kontexte preukázania a v tomto smere i unesenie dôkazného bremena podmienky vzniku nároku na náhradu škody (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Žalobca tak neopodstatnene namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, nakoľko skutočnosť, že odvolací nerozhodol podľa predstáv žalobcu, nie je odňatím spravodlivosti, ako to uvádzal vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku.
18. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobcu, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c/ CSP), odmietol.
19. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.