9Cdo/48/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ P.. O. B., narodenej XX. F. XXXX, K., B. XXX/X, 2/ F.. X. B., narodeného XX. F. XXXX, K., B. XXX/X, 3/ X. B., narodeného XX. L. XXXX, K., P. XXX/X, všetkých právne zastúpených advokátom JUDr. Branislavom Bognerom, Trenčín, Vajanského 8, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Portos Real Estate SE, Česká republika, Praha 2, Vinohrady, Záhřebská 562/41, IČ: 087 19 322, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Trenčín, Pred poľom 1652, IČO: 36 857 882, o zriadenie vecného bremena s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12C/2/2018, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 27. septembra 2022 sp. zn. 27Co/1/2022, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Trenčín (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 8. septembra 2021 č. k. 12C/2/2018-698 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia (po pripustených zmenách žaloby) domáhali zriadenia vecného bremena - práva prechodu peši, práva prechodu a prejazdu motorovými a nemotorovými vozidlami všetkých druhov cez priľahlé pozemky vo vlastníctve žalovanej v prospech vlastníkov nekrytého parkoviska/a oprávnených užívateľov nehnuteľnosti na C KN parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria s výmerou 152 m2, zápis na LV č. X pre k. ú. K., tak ako je to vyznačené na príslušnom, úradne overenom geometrickom pláne č. 45403066-258 z 21. decembra 2017; zároveň žiadajúc, aby bol vlastník nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXXX k. ú. K. povinný strpieť toto právo a vykonať také technické opatrenia, ktoré oprávneným z vecného bremena umožnia neobmedzený bezplatný prejazd cez rampu postavenú na parcele C KN parc. č. XXX. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej ich náhradu v rozsahu 100 % k rukám jej právneho zástupcu. 1.1. V danej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkminehnuteľností zapísaných na LV č. XX a č. XXXXX k. ú. K. - pozemku C KN parc. č. XXX/X s výmerou 256 m2, ktorý je zastavaný budovou so súp. č. XXX a susediaceho pozemku C KN parc. č. XXX/X s výmerou 152 m2, na ktorom sa nachádza drobná stavba - sklad a zvyšná plocha je pokrytá zámkovou dlažbou. Pozemok C KN parc. č. XXX/X sa nachádza vo dvore za domom súp. č. XXX bez samostatného prístupu na verejnú komunikáciu, ktorá prechádza pred týmto domom. Na priľahlých pozemkoch C KN parc. č. XXX a XXX/X vo vlastníctve žalovanej, cez ktoré sa žalobcovia domáhali zriadenia práva prechodu, sa nachádza parkovisko s rampou. Žalobcovia sa domáhali zriadenia vecného bremena cez priľahlé pozemky žalovanej s odôvodnením, že inak nie je možné zabezpečiť prístup k stavbe - nekrytému parkovisku v ich spoluvlastníctve. 1.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, po právnom posúdení veci podľa § 151o ods. 3, § 118 ods. 1, § 119 ods. 1, 2, § 120 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 54, § 43 ods. 1, 2, 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 46 ods. 2, 9 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) dospel k záveru, že zámková dlažba - nekryté parkovisko stojace na C KN parc. č. XXX/X nie je stavbou podľa § 119 ods. 2 OZ. Pritom z ust. § 151o ods. 3 OZ nepochybne vyplýva, že vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu sa zriaďuje k stavbe spojenej so zemou pevným základom (§ 119 ods. 2 OZ) a nemožno použiť definíciu stavby podľa stavebného zákona. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že parkovisko a sklad sú súčasťou/príslušenstvom hlavnej veci - domu súp. č. XXX stojaceho na C KN parc. č. XXX/X. Uviedol, že spevnená odstavná plocha - parkovisko sa podľa rozhodovacej praxe všeobecne považuje za súčasť pozemku, na ktorom sa nachádza (§ 120 ods. 2 OZ). Zámková dlažba je uložená na samostatnom pozemku, ktorý je samostatnou vecou v zmysle OZ a ktorý sa dá samostatne užívať; dom súp. č. XXX sa užíva a dá sa užívať aj bez tohto pozemku. Skutočnosť, že pozemok C KN parc. č. XXX/X kedysi tvoril s pozemkom, na ktorom stojí dom, jeden celok, nebráni tomu, aby sa parcela č. XXX/X užívala technicky možným spôsobom; dom má podbránie, z čoho logicky vyplýva, že bolo vybudované za účelom prístupu na dvor (parc. č. XXX/X) z verejnej komunikácie. 1.3. Berúc od úvahy vyššie uvedené, súd prvej inštancie nemal za splnený základný zákonný predpoklad pre zriadenie vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 OZ. V konaní sa zaoberal aj ostatnými zákonnými náležitosťami vyplývajúcimi z tohto ustanovenia; konštatoval, že nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka, t. j. že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. Dospel k záveru, že aj z tohto dôvodu by bolo potrebné žalobu zamietnuť. Žalobcovia majú peší prístup na nekryté parkovisko z verejnej cesty a chodníka nachádzajúcich sa pred domom súp. č. XXX, vysloviac, že zo všeobecnej formulácie § 151o ods. 3 OZ nevyplýva právo aj na prístup motorovým vozidlom. 1.4. Súd prvej inštancie posúdil i proporcionalitu zásahu do vlastníckeho práva žalovanej; dospel k záveru, že zriadením vecného bremena len za účelom bezplatného parkovania na parcele č. XXX/X by došlo k pomerne väčšiemu obmedzeniu vlastníckeho práva žalovanej, a to z dôvodu znefunkčnenia časti pozemku zabratej vecným bremenom, ako aj cenového znehodnotenia pozemkov žalovanej značnej výmery, čo by mohlo viesť k sankciám za takéto ich znehodnotenie zo strany banky, v prospech ktorej je k pozemkom žalovanej zriadené záložné právo. Žalobou dotknuté pozemky žalovanej sa nachádzajú v centre krajského mesta so spoplatneným parkovaním, ich pomerne vysoké (a zbytočné) znehodnotenie by sa odzrkadlilo i vo výške finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Ak by súd mal určiť vysokú finančnú náhradu, logickejším riešením je parkovanie žalobcov na platených parkoviskách, pretože tak by nedošlo k znehodnocovaniu pozemkov žalovanej. 1.5. Zohľadniac uvedené, súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 v spojení s § 232 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 27. septembra 2022 sp. zn. 27Co/1/2022 nepripustil zmenu žaloby, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej priznal voči žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd sa primárne zaoberal tým, že žalobcovia v odvolacom konaní uplatnili dispozíciu so žalobou v podobe jej zmeny (§ 140 ods. 1 CSP). Kým žalobný návrh formulovaný v konaní pred súdom prvej inštancie znel na zriadenie vecného bremena v prospech stavby - parkoviska nachádzajúceho sa naC KN parc. č. XXX/X, v odvolacom konaní navrhovali zriadenie vecného bremena v prospech žalobcov ako vlastníkov stavby súp. č. XXX postavenej na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X. Takáto dispozícia so žalobou presahovala limity vymedzené žalobným návrhom v jeho poslednej formulovanej a pripustenej podobe pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd takúto zmenu žaloby v odvolacom konaní nepripustil (§ 371 CSP). 2.2. Odvolací súd následne na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcov (§ 387 ods. 2, 3 CSP) poukázal na hmotnoprávne predpoklady pre zriadenie vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 OZ. Uviedol, že predpokladom úspechu žalobcov v spore o takomto nároku je zistenie, že vec, od ktorej žalobcovia svoje právo na zriadenie vecného bremena odvodzujú, je stavbou. Podľa odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie ako primárne skúmal, či nekryté parkovisko možno považovať za stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ. V okolnostiach danej veci nebolo sporné, a žalobcovia to nenamietali ani v odvolaní, že nekryté parkovisko na parc. č. XXX/X, od ktorého ako od stavby svoj nárok na zriadenie vecného bremena žalobcovia odvodzovali, je vybudované zo zámkovej dlažby. Technológia jej zhotovenia spočíva v ukladaní dlažby na štrkový podklad, jej jednotlivé kocky nie sú pevne spojené so zemou betónovým základom. Zámková dlažba nie je oddeliteľná od zeme bez toho, aby sa nerozsypala, teda bez toho, aby nedošlo k porušeniu celej plochy parkoviska. V dôsledku toho tak zámkovú dlažbu nie je možné považovať za stavbu spojenú so zemou pevným základom, teda za stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ. Dlažba je tak prirodzene súčasťou veci (§ 120 ods. 1 OZ), v danom prípade pozemku C KN parc. č. XXX/X, ktorý je samostatnou vecou v právnom zmysle. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak žalobu z dôvodu absencie tohto zákonného predpokladu (existencia stavby) zamietol. 2.3. Konštatujúc správnosť záverov o absencii základného zákonného predpokladu pre postup v zmysle § 151o ods. 3 OZ bolo podľa odvolacieho súdu nadbytočné zaoberať sa a vyhodnocovať splnenie aj ďalších zákonných predpokladov pre zriadenie vecného bremena (t. j. či vlastník stavby má/nemá prístup k stavbe, resp. či ho nemožno zabezpečiť inak), ku ktorým sa viazala podstatná časť odvolacej argumentácie žalobcov. Tieto ďalšie zákonné predpoklady by bolo možné udržateľne skúmať len po prijatí záveru, že vec, od ktorej žalobcovia odvodzujú svoj nárok, je stavbou v zmysle predpisov občianskeho práva. 2.4. Podľa odvolacieho súdu nebolo v konaní potrebné zaoberať sa otázkou, či nekryté parkovisko a sklad na pozemku parc. č. XXX/X sú/nie sú súčasťou resp. príslušenstvom hlavnej veci, za ktorú žalobcovia označovali dom súp. č. XXX stojaci na pozemku C KN parc. č. XXX/X. Žalobcovia opodstatnenosť svojich odvolacích námietok založili na argumentácii, prezentovanej už pred súdom prvej inštancie, že tak parkovisko, ako aj sklad sú súčasťou veci, alternatívne príslušenstvom k hlavnej veci - domu súp. č. XXX stojacemu na pozemku C KN parc. č. XXX/X. K tomu odvolací súd uviedol, že žalobcovia až v odvolacom konaní prispôsobili týmto svojim skutkovým tvrdeniam formuláciu žalobného návrhu. Zmenu žaloby však odvolací súd nemohol pripustiť (§ 371 CSP). Vo vzťahu k ďalšej odvolacej argumentácii o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie dostatočne preskúmateľným spôsobom reagoval na relevantnú (z hľadiska vymedzeného petitu) argumentáciu žalobcov prezentovanú v konaní pred súdom prvej inštancie. Poukázal, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nie je zmätočné ani pokiaľ ide o závery, že zámková dlažba a drevený sklad tvoria súčasť pozemku C KN parc. č. XXX/X, ktorý je samostatnou vecou v právnom zmysle, v dôsledku čoho nemôžu byť súčasťou domu nachádzajúceho sa na inom pozemku - C KN parc. č. XXX/X. 2.5. Berúc do úvahy vyššie uvedené, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. c) CSP. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a sám vo veci rozhodol, resp. aby vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces a prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP opreli žalobcovia o tvrdenie, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o ich návrhu na zmenu žaloby, ktorým sa domáhali zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby súp. č. XXX stojacej na pozemku CKN parc. č. XXX/X a C KN XXX/X; týmto podaním zmenili svoj pôvodný návrh tak, že stavba - nekryté parkovisko na C KN XXX/X bola nahradená stavbou - dom súp. č. XXX na pozemku C KN XXX/X a C KN parc. č. XXX/X. Napriek tomu, že žalobcovia v súlade s § 139, § 140 CSP uplatnili svoje právo, súd prvej inštancie v rozpore s § 142 až § 143 CSP o takomto ich procesnom návrhu nerozhodoval a odvolací súd túto procesnú vadu nezistil a nevysporiadal sa so skutočnosť, že už podaním návrhu na zmenu žaloby nastali jeho hmotnoprávne účinky. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 472/2014 (ZSP 24/2016) namietali, že je povinnosťou súdu rozhodnúť o návrhu na zmenu žaloby. Odvolací súd mal prihliadnuť na to, že neboli splnené procesné podmienky. Tým, že tak nekonal, zapríčinil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 3.2. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci a prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP vymedzili žalobcovia tak, že odvolací súd chybne a v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky aplikoval ust. § 380 ods. 2 CSP a neprihliadol na skutočnosť, že nebolo rozhodnuté o zmene žaloby. Rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľov vôbec nezáviselo od posúdenia otázky, či zámková dlažba je súčasťou parc. č. XXX/X, podstatnou otázkou bolo posúdenie, či parc. č. XXX/X je súčasťou domu č. XXX. Ak by sa odvolací súd bol touto otázkou zaoberal, musel by dospieť k záveru, že parcela č. XXX/X je súčasťou hlavnej veci, pretože k nej patrí a nemožno ju od nej oddeliť bez toho, aby nedošlo k funkčnému znehodnoteniu hlavnej veci, ktorá by plnila svoj účel na podstatne nižšej úrovni.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhla dovolanie odmietnuť a žalovanej priznať náhradu trov dovolacieho konania. Žalobcovia nenamietali ani v konaní na súde prvej inštancie, ani v podanom odvolaní, že nebolo rozhodnuté o ich návrhu na zmenu žaloby; žalovaná o takomto návrhu až dosiaľ nemala vedomosť. Takúto pasivitu žalobcov nie je možné napraviť v dovolacom konaní. Navyše, takto uplatnený dovolací dôvod by podľa žalovanej nemal žiaden vplyv na posúdenie veci a výsledok sporu. Je nesporné, že v danej veci neboli splnené zákonné náležitosti zriadenia vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ. Žalobcovia podľa žalovanej nevymedzili dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia zákonným spôsobom.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byťvýnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.

12. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

13. Žalobcovia prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia ale nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľom namietanej procesnej vade.

15. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 15.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 15.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnejochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Na druhej strane, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolatelia prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces opreli o tvrdenie, že súd prvej inštancie nerozhodol o návrhu žalobcov na zmenu žaloby a odvolací súd v tejto súvislosti v rozpore s § 380 ods. 2 CSP neprihliadol na to, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, čím zapríčinil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

17. K tomu dovolací súd v prvom rade uvádza, že dovolatelia môžu urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania predovšetkým také námietky, ktoré už uplatnili v odvolacom konaní. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

18. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárnym, čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku, a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

19. V danej veci obsah spisu prezrádza, že žalobcovia v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuplatnili pri niektorom z uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP] argument o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie spočívajúcom v opomenutí rozhodnúť o návrhu žalobcov na zmenu žaloby; žalobcovia len formulovali odvolací návrh odlišne od žalobného návrhu, čo odvolací súd posúdil ako zmenu žaloby v odvolacom konaní, ktorá nie je prípustná (§ 371 CSP). 19.1. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní pritom vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal. Nedávalo by totiž žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom.

20. V posudzovanom prípade ide o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria bdelým (vigilanlibus iura scripta sunt). Ak potom žalobcovia uvedené námietky (argumentáciu) zakladajúce prípustnosť a dôvodnosť dovolania neuplatnili v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto rozsudku odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť (obdobne napr. 8Cdo/8/2020, 9Cdo/132/2020).

21. Z uvedeného plynie záver, že dovolací súd sa nemohol zaoberať dôvodnosťou dovolacej argumentácie žalobcov, že súd prvej inštancie nerozhodol o ich návrhu na zmenu žaloby a odvolací súd túto vadu nenapravil. Pokiaľ v tejto súvislosti žalobcovia odvolaciemu súdu vytýkali, že v rozpore s § 380 ods. 2 CSP neprihliadol na to, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, dovolací súd pripomína, že v rámci dovolacieho prieskumu je oprávnený skúmať len existenciu procesných podmienok v dovolacom konaní; nemôže sa ex offo zaoberať tým, či boli splnené procesné podmienky v rámci konania v prvej inštancii alebo v odvolacom konaní. Treba súčasne dodať, že zmena žaloby ako dispozičný úkon strany nepredstavuje procesnú podmienku, splnenie ktorej by bol odvolací súd povinný skúmať nad rámec uplatnených odvolacích dôvodov (§ 380 ods. 2 CSP); tzv. vecnou procesnou podmienkou je len existencia návrhu na začatie konania (žaloba) ako prejav dispozičného princípu civilného sporového konania. 21.1. Pod procesné podmienky je možné subsumovať (i) procesné podmienky na strane súdu - právomoc a príslušnosť, (ii) procesné podmienky na strane strán sporu - procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, podmienky týkajúce sa zastúpenia, (iii) vecné procesné podmienky - existencia návrhu na začatie konania a splnenie poplatkovej povinnosti a (iv) tzv. negatívne procesné podmienky - prekážka litispendencie, prekážka rozhodnutej veci. Ak odvolací súd vady v týchto procesných podmienkach nezistil, mohol napadnuté rozhodnutie preskúmať len z hľadiska dôvodov vymedzených žalobcami v rámci podaného odvolania. V tejto súvislosti navyše neobstojí ani tvrdenie o domnelých hmotnoprávnych účinkoch zmeny žaloby na daný prípad, pretože o týchto je možné uvažovať len vo vzťahu k plynutiu premlčacej lehoty.

22. Pokiaľ žalobcovia v tejto súvislosti svoju dovolaciu argumentáciu založili aj na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že hoci k porušeniu práva na spravodlivý proces môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že by odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

23. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožniac sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Treba mať na pamäti, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP.

24. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobcov na spravodlivý proces. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP) v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalobcov, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobcov.

25. Spôsobilým predmetom dovolacieho konania môžu byť len také námietky, ktoré dovolateľ uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. 25.1. Obsahom odvolania žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie nebolo tvrdenie o tom, že súd prvej inštancie nerozhodol o ich návrhu na zmenu žaloby. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva ani to, že by žalobcovia túto skutočnosť namietali v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto, hoci aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolaciemu súdu nemožno vyčítať, že sa v rámci odvolacieho prieskumu nezaoberal skutočnosťou, ktorú žalobcovia v odvolaní nenamietali, pokiaľ, ako už bolo uvedené, nešlo súčasne o procesnú podmienku, splnenie ktorej by bol odvolací súd povinný skúmať exoffo.

26. Nemožno považovať za procesnú vadu konania skutočnosť, že dovolatelia sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnili a že odvolací súd nehodnotil dôkazy a neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolatelia so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasili a nestotožnili sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

27. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľmi namietané vady konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie žalobcov v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.

28. Keďže konanie vadou podľa § 420 písm. f) CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska žalobcami namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

29. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

30. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

31. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP.

32. Žalobcovia k uplatnenému dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v dovolaní v prvom rade uviedli, že odvolací súd vec posúdil zásadne rozdielnym spôsobom než bola opakovane v minulosti riešená dovolacím súdom. Berúc do úvahy, že dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho dôvodu a právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá, z takto vymedzeného dovolacieho dôvodu je zrejmé, že žalobcovia v skutočnosti namietali, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu [dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP v spojení s § 432 CSP]. Za podstatnú právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na posúdení ktorej založil svoje rozhodnutie, označili (i) absenciu rozhodnutia o uplatnenej zmene žaloby a z toho vyplývajúcu (ii) chybnú aplikáciu § 380 ods. 2 CSP.

33. K tejto časti dovolania žalobcov dovolací súd opätovne poukazuje na subsidiaritu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, a to tak z procesného hľadiska - teda že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu, ale aj z hmotnoprávneho hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, žedovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.

34. Všeobecne princíp subsidiarity vychádza z toho, že najlepšie postaveným k plneniu úloh sú najnižšie články hierarchie súdov; vyššie články systému zasahujú len vtedy, kedy už prípad nemôže byť riešený na úrovni článku nižšieho. Ide o všeobecný princíp organizácie celej spoločnosti a súdnictva osobitne.

35. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy, ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak nemôže tomu tak byť v prípade, ak samotná strana sporu nevyužila svoje právo namietať konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania; v takom prípade strana sporu mala možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci tak urobiť mohla a mala, predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý nemal možnosť v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť aj vo vzťahu k existujúcej judikatúre najvyššieho súdu. V tomto prípade odvolací súd neposudzoval žalobcami nastolenú otázku, a preto sa jej preskúmania nemôžu úspešne domáhať v dovolacom konaní.

36. Pokiaľ dovolatelia namietali nesprávny právny záver odvolacieho súdu pri posúdení otázky absencie rozhodnutia o uplatnenej zmene žaloby, v danej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu i obsahu odvolania žalobcov nevyplýva, že by rovnakú argumentáciu, akú uplatnili v dovolaní, uplatnili i v odvolacom konaní a tak odvolaciemu súdu umožnili zaujať k tejto právnej argumentácii vlastné stanovisko. Z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie či pred odvolacím súdom namietali, že súd prvej inštancie dosiaľ nerozhodol o ich návrhu na zmenu žaloby. Táto dovolacia argumentácia žalobcov preto nemohla byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu (k tomu pozri aj bod 21. odôvodnenia tohto uznesenia). Z toho plynie záver, že žalobcovia dovolací dôvod v zmysle § 432 CSP vo vzťahu k prvej namietanej otázke nevymedzili zákonu zodpovedajúcim spôsobom, čo je dôvodom pre odmietnutie tejto časti dovolania podľa § 447 písm. f) CSP.

37. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Relevanciu podľa citovaného ustanovenia má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 2 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti prípadu - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.

38. Právny záver odvolacieho súdu, ktorý odôvodňoval potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, spočíval v posúdení existencie zákonných predpokladov pre zriadenie vecného bremeno, dospejúc k záveru, že parkovisko, ku ktorému sa žalobcovia domáhali zriadenia vecného bremena, nie je stavbou spojenou so zemou pevným základom, tak ako to predpokladá § 151o ods. 3 OZ v spojení s § 119 OZ ods. 2 OZ. Konštatoval, že zámková dlažba je prirodzene súčasťou veci (§ 120 ods. 1 OZ) - v danom prípade pozemku C KN parc. č. XXX/X, ktorý je samostatnou vecou v právnom zmysle.

39. Podľa žalobcov rozhodnutie odvolacieho súdu v skutočnosti záviselo od posúdenia právnej otázky, či nekryté parkovisko nachádzajúce sa na C KN parc. č. XXX/X je/nie je súčasťou hlavnej veci - domu súp. č. XXX postaveného na pozemku C KN parc. č. XXX/X. Odvolací súd sa nezaoberal ani tým, či pozemok C KN parc. č. XXX/X je súčasťou veci - domu súp. č. XXX.

40. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že predmetom odvolacieho prieskumu bola vecná správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska žalobcamiformulovaného žalobného návrhu v jeho poslednej súdom pripustenej verzii. Súdy oboch inštancií svoje rozhodnutie založili na závere, že nekryté parkovisko, od ktorého žalobcovia svoj nárok odvodzovali, nie je stavbou v zmysle § 119 ods. 2 OZ. Nebol tak splnený základný zákonný predpoklad pre zriadenie vecného bremena v zmysle § 151o ods. 3 OZ, čo bol dôvod pre zamietnutie žaloby. V konaní navyše nemali za naplnené ani ostatné zákonné predpoklady pre postup v zmysle § 151o ods. 3 OZ. 40.1. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nenamietali, že nebolo rozhodnuté o ich návrhu na zmenu žaloby, preto odvolací súd považoval za nadbytočné zaoberať sa dôvodnosťou návrhu na zriadenie vecného bremena v prospech domu súp. č. XXX, a teda ani otázkou, či nekryté parkovisko resp. parc. C KN č. XXX/X je/nie je súčasťou domu postaveného na priľahlej parcele č. XXX/X. V okolnostiach danej veci preto otázka, tak ako ju vymedzili žalobcovia, nebola otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a v konečnom dôsledku ani otázkou, ktorá by mohla mať vplyv na vecnú správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

41. Vecné bremeno spočívajúce v práve nevyhnutnej cesty cez priľahlý pozemok možno zriadiť len v prospech vlastníka stavby (nie nehnuteľnosti), za predpokladu, že prístup k takejto stavbe nemožno zabezpečiť inak (§ 151o ods. 3 OZ). V danom prípade sa žalobcovia ako vlastníci nekrytého parkoviska domáhali zriadenia vecného bremena práva nevyhnutnej cesty. Súdna prax považuje spevnené odstavné plochy (parkoviská) za súčasť pozemku (porov. 6Cdo/18/2011), preto súdy v konaní nemali za naplnený základný predpoklad pre zriadenie vecného bremena, tak ako sa ho žalobcovia domáhali - existenciu stavby, ku ktorej nemožno zabezpečiť prístup vlastníka inak než cez priľahlé pozemky vo vlastníckej inej osoby.

42. Nad rámec dovolací súd uvádza, že účelom práva nevyhnutnej cesty v zmysle § 151o ods. 3 OZ je zabezpečenie prístupu k verejnej komunikácii (napr. k ceste, miestnej či účelovej komunikácii), preto priľahlými pozemkami sú všetky pozemky, cez ktoré sa vlastník stavby môže k verejnej komunikácii dostať. Aj keby sa žalobcovia domáhali zriadenia vecného bremena v prospech stavby súp. č. XXX, bolo by irelevantné zaoberať sa otázkou, či parc. č. XXX/X je/nie je súčasťou tohto domu, pretože právo nevyhnutnej cesty v prospech vlastníka stavby môže súd v zmysle § 151o ods. 3 OZ zriadiť aj vtedy, keď je táto stavba obklopená pozemkami vlastníka stavby (porov. 1Cdo/179/2022). Treba však dodať, že nevyhnutnou podmienkou pre takýto postup je, že sa vlastník stavby cez svoje pozemky nedostane k verejnej komunikácii, čo v danom prípade nebolo splnené, keď stavba súp. č. XXX priamo susedí s verejnou komunikáciou vo vlastníctve Mesta K.. Táto skutočnosť nebola v konaní sporná (porov. rozsudok súdu prvej inštancie, bod 31.). Ak je k stavbe priamy prístup z verejnej komunikácie, nemožno prostredníctvom práva cesty vynucovať prístup k stavbe aj z inej strany cez priľahlé pozemky, aj keby bol tento prístup pre vlastníka výhodnejší. Len samotná skutočnosť, že prístup zriadený cez pozemky vo vlastníctve žalovanej zriadený na základe práva nevyhnutnej cesty by bol pre žalobcov pohodlnejší, totiž nezakladá automaticky nárok na zriadenie vecného bremena súdom. V konaní o zriadenie vecného bremena práva nevyhnutnej cesty je preto potrebné prihliadnuť i na to, či sa žalobca domáha zriadenia dosiaľ neexistujúceho prístupu k stavbe alebo len zlepšenia už existujúceho prístupu.

43. Z uvedeného plynie záver, že žalobcovia nevymedzili dovolací dôvod zákonu zodpovedajúcim spôsobom, keď neformulovali otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Pritom len sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP.

44. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

45. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

46. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.