UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkýň 1/ F.. M. H.,nar. XX. S. XXXX, J., J. XXX, 2/ S. G., nar. XX. S. XXXX, E. K., E. K. XXX, obe zastúpené Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Bratislava, Záhradnícka 51, IČO: 47 234 318, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Union poisťovňa, a. s., Bratislava, Karadžičova 10, IČO: 31 322 051, o ochranu osobnosti, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 10C/61/2020, o dovolaní žalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 5Co/101/2022, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp. zn. 5Co/101/2022 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. januára 2022 č.k. 10C/61/2020-339 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 9.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne 1/ zamietol. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 11.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu žalobkyne 2/ zamietol. 1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 1, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a vecne tým, že žalobou podanou na súd sa žalobkyne voči žalovanej domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v sume každá po 35.000 eur a náhrady trov konania. V prejednávanej veci si blízke osoby - dcéry M.G. G., ktorá zomrela na následky dopravnej nehody zavinenej vodičkou osobného motorového vozidla, povinne zmluvne poisteného u žalovanej, uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za psychickú traumu spôsobenú im smrťou blízkeho človeka. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby následkom ktorého je smrť blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Súčasťou práva na súkromie je aj právo na rodinný život. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, predovšetkým s členmi svojej vlastnej rodiny. Už samotná strata blízkeho človeka znamená pre jeho najbližšiu rodinu značnú ujmu. Nárok žalobkýň mal preto súd za dôvodný čo do jeho základu.
1.2. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi platný v čase dopravnej nehody (v súčasnosti nahradený zákonom č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov, ďalej aj len „zákon o obetiach“), na základe ktorého ak bola násilným trestným činom spôsobená smrť, odškodnenie tvorí maximálne 50 násobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku 2019 tvorila sumu 430 eur (netto) x 50 = 21.500 eur. Túto hranicu súd zobral ako maximálne prípustnú pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy v prípade žalobkýň. Vzhľadom k tomu, že je potrebné rozlišovať, že pri obetiach násilných trestných činov ide o úmyselné konanie páchateľov a teda o úmyselné trestné činy, ktoré štát odškodňuje z dôvodu, že im nedokázal zabrániť, v prípade prejednávanom išlo o čin nedbanlivostný, preto už z tohoto dôvodu súd považoval za potrebné vyššie uvedenú maximálne prípustnú hranicu ešte znížiť. A hoci súd nepochybuje, že následok môže byť tak pri násilnom, ako aj nedbanlivostnom konaní rovnaký, pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadať na okolnosti, za ktorých k nehode došlo, prípadne aj osobu škodcu, vek obete a vek pozostalých, ich prípadnú odkázanosť na obeť, stupeň príbuzenstva, citové väzby, následky, ktoré pozostalí utrpeli a podobne. S prihliadnutím na uvedené princípy súd priznal žalobkyni 2/ sumu 11.000 eur. Prihliadol na to, že žalobkyňa už v čase smrti svojej matky nebola na ňu finančne ani inak závislá a pracovala, emočne bola na ňu viac naviazaná ako jej sestra, žalobkyňa 1/. Žalobkyňa 2/ sa od svojej matky odsťahovala len asi 20 dní pred nehodou. Sama uviedla, že jej matka bola najlepšou priateľkou a o všetkom sa s ňou radila. Rodinu s priateľom si ešte len začala vytvárať, pričom prišla o nepochybne pre ňu cenné životné rady, ktoré jej matka mohla dlhé roky poskytovať. Prišla aj o domov, bezpečné útočisko, kam sa mohla v prípade problémov vrátiť. Žalobkyňa 2/ trpela a trpí úzkosťami a depresívnymi stavmi, ktoré rieši s pomocou psychológa. Žalobkyni 1/ súd priznal sumu 9.000 eur. Mal za to, že síce aj u nej platí to, čo v prípade mladšej sestry, ale s výnimkou toho, že bola od matky viac nezávislá, bývala už cca rok so svojim priateľom a svoju matku už iba pravidelne navštevovala raz za dva týždne. 1.3. Sumy, ktoré súd priznal sú o niečo vyššie ako sumy v obdobných prípadoch, ktoré mal súd k dispozícii v rámci rozhodnutí založených do spisu stranou žalovanej (3.000 - 8.000 eur). Je tomu tak aj z toho dôvodu, že obe žalobkyne nemali okrem matky žiadne iné príbuzenstvo, ktoré by im mohlo podať pomocnú ruku, či s nimi aj zdieľať ich smútok. Obe uviedli, že s otcom sa nestretávajú (matka sa s ich otcom rozviedla a ten trval na svojom spoluvlastníctve k domu) a ich jediná stará mama je psychicky chorá. Žalovaná tieto skutočnosti nepoprela. Zanedbateľná nie je ani skutočnosť, že podstatnú časť svojho mladého života žalobkyne vyrastali v neúplnej rodine a o to viac boli k nebohej matke emocionálne pripútané. V tejto súvislosti súd poukázal najmä na judikatúru v obdobných veciach založenú do spisu zo strany žalovanej a to: R-OS Kežmarok zo dňa 23. septembra 2019 pod sp. zn: 3C/5/2018, potvrdený R-KS Prešov zo dňa 20. júla 2020; R-OS Trnava zo dňa 21. januára 2015 pod sp. zn.: 13C/9/2013, potvrdený R-KS Trnava zo dňa 1. júna 2016 pod sp. zn.: 24Co/440/2015; R-OS Prešov zo dňa 26. októbra 2016 pod sp. zn.: 14C/298/2014, potvrdený R-KS Prešov zo dňa 28. augusta 2018 pod sp. zn.: 9Co/6/2017 a R-OS Žilina zo dňa 10. októbra 2019 pod sp. zn.: 14C/55/2018, potvrdený R-KS Žilina zo dňa 30. júna 2020 pod sp. zn.: 5Co/16/2020. Súd neprihliadol na žalobkyňami poukázané rozhodnutia z dôvodu, že tieto neriešili obdobné prípady straty matky, či otca, ale straty dieťaťa (R-OS Bratislava II zo dňa 5. februára 2014 pod sp. zn.: 18C/76/2012, tento rozsudok bol sčasti zrušený; R-KS zo dňa 28. marca 2017 pod sp. zn: 5Co/30/2014; R-OS Bratislava II zo dňa 28. októbra 2013 pod sp. zn.: 13C/206/2008, R-NS SR zo dňa 22. februára 2017 pod sp. zn.: 6Cdo/92/2015). Ďalšie rozsudky sa síce týkali straty matky, išlo ale o deti nesamostatné, vo veku blízkom veku maloletých, s ďalšími vážnymi okolnosťami a následkami (R-KS Trenčín zo dňa 7. júla 2015 pod sp. zn.: 6Co/810/2014 zo dňa 7. júla 2015; R-OS Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. januára 2014 pod sp. zn.: 7C/151/2008). Súd sa pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v žiadaných sumách nemohol prikloniť ani k poukazu PZ žalobkýň na rozhodovanie súdov v iných prípadoch nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, napr. za zásah do ochrany cti a ľudskej dôstojnosti, zásah pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti "non lege artis", prieťahoch v konaní a ďalšie, pretože ide o úplne odlišné skutkovo riešené prípady, ktoré sú s prejednávanou vecou neporovnateľné. Nemožno tiež poukazovať na znaleckým ústavom vyčíslenú hodnotu ľudského života, o ktorej nevedno, ako ku nej ústav prišiel. Nie je prípustná ani automatická paušalizácia súm priznávaných súdmi vo veciach obdobných, ako je vec prejednávaná. Každý prípad je totiž iný a východiskové princípy potrebné pre priznanie výšky nemajetkovej ujmy súd posudzuje vždy vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých sa udiali a následkom,ktoré vyvolali.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkýň rozsudkom z 29. novembra 2022 sp. zn. 5Co/101/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal voči žalobkyniam náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 2.1. V súvislosti s odvolaním žalobkýň a to konkrétne výškou náhrady odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Ak žalobkyne v rámci svojho odvolania odvolaciemu súdu predkladajú viaceré súdne rozhodnutia v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy za smrť niektorého príbuzného, odvolací súd v tomto kontexte musí uviesť, že i keď na rozdiel od právnych úprav v niektorých iných štátoch naša právna úprava nestanovuje paušálne sumy náhrad, každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, v konkrétnych jeho súvislostiach a okolnostiach. Preto nie je možné povedať, že súd prvej inštancie žalobkyniam poškodil, pokiaľ im priznal náhrady nemajetkovej ujmy v menšej výške, než v na prvý pohľad obdobnej veci priznal iný súd ako náhradu nemajetkovej ujmy iným žalobcom, ktorý stratili svojho blízkeho, v každej prejednávanej veci je potrebné prihliadať na špecifiká veci, hĺbku vzniknutej ujmy, intenzitu vzťahu pozostalých so zomrelým, vek zomrelého a pozostalých, otázka hmotnej závislosti pozostalého na zomrelej osobe a pod. Súd príkladmo z porovnateľných vecí uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 14C/287/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/267/2016 zo dňa 11. mája 2016 bola maloletému vnukovi zomrelého priznaná suma 3.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 21C/15/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/130/2017 bola žalobkyni 1/ ktorá naraz pri dopravnej nehode stratila dcéru vo veku 5 rokov a matku vo veku 54 rokov priznaná suma za obe 8.000 eur (4.000 eur + 4.000 eur), žalobcovi 2/ za smrť jeho maloletej dcéry suma 4.000 eur a žalobcovi 3/ za smrť sestry a babky sumu 4.000 eur a 3.000 eur, spolu 7.000 eur (pri 50 % zavinení starej matky na nehode), či rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5C/103/2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/33/2016, ktorým bola 38 ročnej manželke zomrelého a jeho dvom maloletým deťom žijúcim s ním pred smrťou v spoločnej domácnosti a odkázaných na neho výživou priznaná suma každému 7.000 eur. 2.2. Nielen z týchto, ale ani z ostatných súdnych rozhodnutí nemožno vyvodiť žiaden objektivizovateľný ukazovateľ toho, aká by mala byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, keďže prirodzene ide o vec, ktorej podstata nie je transparentná a ktorá vychádza z dlho morálne a právne odmietaného názoru, že smútok z úmrtia príbuzného možno vyjadriť v peniazoch. Vzhľadom na základné rozsahové ukotvenie nárokov blízkych pozostalých po obetiach dopravnej nehody, ako aj na závažnosť u žalobkýň vzniknutej ujmy okolnosti nehody súd prvej inštancie správne postupoval, keď podporne na prejednávanú vec použil ustanovenia zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Ako už súd vyššie uvádza, v našom právnom poriadku zákonodarca neurčil presný postup ako zistiť výšku nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné priznať pozostalým pri strate svojho príbuzného pokiaľ sa jedná o obeť dopravnej nehody (ktorú spôsobila vodička O. J. z nedbanlivosti), preto súd prvej inštancie na vyhnutie sa svojvôli pri rozhodovaní o určení výšky nemajetkovej ujmy pri obeti nedbanlivostného činu si ako hornú hranicu stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku odškodnenia, ktorú stanovuje práve zákon č. 215/2006 Z.z. (maximálne 50 násobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku 2019 tvorila sumu 430 eur x 50 = 21.500 eur). V tomto ohľade je možné povedať, že bolesť v prípade násilnej straty blízkeho človeka ako obete trestného činu spáchaného úmyselne je odškodňovaná z dôvodu, že štát zlyhal pri zabezpečovaní ochrany pred násilnými trestnými činmi páchateľov, ktoré sa v našej spoločnosti zaväzuje potláčať a pôsobiť preventívne na zabránenie ich spáchania, zatiaľ čo pri obeti nedbanlivostného činu je miera možnosti ich prevencie len obmedzená a preto aj výška najvyššieho možného odškodnenia obete je prirodzene nižšia než pri obeti úmyselného trestného činu. Je teda potrebné prijať záver, že suma určená žalobkyniam v rozhodnutí súdu prvej inštancie v rozsahu 11.000 eur pre žalobkyňu 2/ a 9.000 eur pre žalobkyňu 1/, zodpovedá požiadavke primeranej náhrady za hlbokú stratu v životoch žalobkýň, ktoré prišli o matku. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu podali žalobkyne 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátilna ďalšie konanie, a aby im priznal náhradu trov dovolacieho konania. 3.1. Prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľky odôvodnili nesprávnym právnym posúdením formulujúc nasledovnú právnu otázku: Je možné výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých nahrádzanú formou plnenia z povinného zmluvného poistenia obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach? Podľa dovolateliek aplikovanie zákona o obetiach je nevhodné hneď z viacerých dôvodov. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka má súd určiť s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda súdu vymedzuje kritériá (i keď z podstaty veci neurčité), ktorými sa má riadiť. Ak si súd už na začiatku stanoví limit podľa iného právneho predpisu, dobrovoľne si tým znemožní v plnej miere zohľadniť tie kritériá, ktoré podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zohľadniť musí. Okrem toho, samotným účelom odškodňovania v zmysle Zákona o obetiach je splnenie pozitívneho sociálneho záväzku štátu voči obetiam násilných trestných činov. Odškodnenia v zmysle tohto zákona je možné sa domáhať, až keď poškodení nevymôžu náhradu od samotného páchateľa. Až vtedy prichádza na rad štát, ktorý limitom uvedeným v zákone vyjadruje, akým mechanizmom si môže dovoliť, resp. je ochotný obete subsidiárne odškodňovať. Nie je bez významu, že páchateľ úmyselného trestného činu sa nepodieľa na platení poistného pre prípad, že úmyselný trestný čin spácha. Je neudržateľné, aby poisťovateľ, ktorý kumuluje prostriedky na základe platieb poistného, bol pri náhrade ujmy chránený limitom nastaveným podľa toho, čo si môže dovoliť štát. Inak povedané, použitím zákona o obetiach sa do súkromnoprávneho vzťahu poisťovateľa a poškodeného vnáša obmedzenie verejnoprávnou reguláciou vzťahu medzi poškodeným a štátom. Preto ani teologickým výkladom nemožno dospieť k záveru o opodstatnenosti tejto analógie, keďže odškodňovanie obetí násilných trestných činov je výsledkom harmonizácie práva v zmysle požiadaviek 1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001 /220/SVV a 2. Smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti. Účelom predmetných smerníc nie je zastropovanie sumy odškodnenia, ale práve naopak, stanovenie minimálnych požiadaviek na ochranu obetí trestných činov a ich odškodňovania. Minimálny verejnoprávny rámec odškodňovania preto nemôže byť maximálnym limitom odškodňovania v súkromnoprávnych vzťahoch, ale len orientačnou spodnou hranicou súm odškodnenia. Následkom limitovania náhrady dochádza i k narušeniu princípu náhrady skutočnej škody, resp. ujmy, ako základného princípu súkromného práva. Analogicky poukazujúc na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. US 10/2016 z 10. októbra 2018, R 4/2018, v zmysle ktorého „Ústavný súd nezabúda, že ide o princíp súkromného práva, nie o neobmedziteľnú a absolútne platnú požiadavku ústavno-právnej povahy. Aj tento princíp však nadobúda konštitucionálny význam, ak povaha majetkovej škody umožňuje objektivizovať jej rozsah a ak je spravodlivé od škodcu požadovať plnú náhradu škody, (bod 129. nálezu)“ V citovanom náleze sa síce prejednávalo obmedzenie náhrady majetkovej škody, ktorú je možné omnoho ľahšie objektivizovať, nič to však nemení na veci, že súkromné právo sa spravuje zásadou náhrady úplnej ujmy, preto odškodniť treba nemajetkovú ujmu v rozsahu, v akom skutočne vznikla, nie v rozsahu, v akom by ju hypoteticky odškodnil štát (i to až v prípade, ak by od škodcu samotného nedošlo k odškodneniu). Stanovenie limitu podľa zákona o obetiach je v rozpore ust. § 7 ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého limit poistného plnenia z jednej škodovej udalosti musí byť najmenej 5.240.000 eur v prípade škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Ak je teda stanovený jeden limit v príslušnom predpise, súd nemá možnosť siahnuť po inom (nepríslušnom) predpise za účelom ďalšieho ohraničenia nárokov poškodených. Dovolateľky zároveň navrhli dovolaciemu súdu, aby stanovil konkrétne kritériá, resp. metodiku určovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých, podporne poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. septembra 2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019, v ktorom NS ČR vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy zaujal stanovisko, že,,[z]a základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných a judikaturou dovozených hledisek, lze považovat v prípade nejbližších osob (manžel, rodiče, deti) dvacetinásobek průmerné hrubé mesíční nominálni mzdy na přepočtené počty zamestnanou u národním hospodářství za rok předcházející smrti poškozeného.“ Ide pritom o základnú čiastku pre každého pozostalého zvlášť, nie o limit pre súčet ich nárokov. Odvolací súd rezignoval na možnosť čo i len orientačného stanovenia akejkoľvek predvídateľnej čiastky odškodnenia. 3.2. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý procesdovolateľky videli v tom, že odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s odvolacou argumentáciou, ktorej ťažisko je zhodné s argumentáciou v predchádzajúcom bode tohto dovolania, ako ani s argumentáciou k otázke hierarchie hodnôt, podporne poukazujúc na názor vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/163/2019. Rodinné vzťahy je potrebné náležite umiestniť do rebríčka spoločnosťou a zákonom chránených hodnôt a o primeranosti náhrady za ich umiestnenie je potrebné uvažovať v tomto kontexte.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkýň uviedla, že ho nepovažuje za dôvodné, napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a dostatočne odôvodnené. Žalovaná žalobkyniam uhradila nemajetkovú ujmu v súdmi priznanom rozsahu, považujúc ju za primeranú a spravodlivú.
5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod [§ 420 písm. f) ako aj § 421 ods. 1 písm. b) CSP] zároveň aj dôvodné.
6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.
7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.
8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.
9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.
11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (viď napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávneneuplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP), v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).
12. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým.
13. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.
14. Dovolateľky prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
17. Dovolateľky namietali, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku nevysporiadal s podstatnou časťou ich odvolacej argumentácie.
18. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10, 9Cdo/248/2021).
19. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dáva relevantnú odpoveď na všetky podstatné otázky sporu a dospel k záveru, že tomu tak nie je. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje dostatok dôvodov, prečo v celom rozsahu potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, a to najmä vo vzťahu k odvolacej argumentácii dovolateliek.
22. Odvolací súd síce v bodoch 23. a 25. odôvodnenia svojho rozsudku podrobne citoval obsah odvolania žalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie a ich vyjadrenia k vyjadreniu protistrany, pri posúdení nedôvodnosti odvolania a závere o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie však nijako nereagoval na podstatnú časť odvolacej argumentácie. Nespokojnosť žalobkýň 1/ a 2/ s rozsudkom súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti spočívala s námietkou, že súd vecne nesprávne pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy túto limitoval najvyššou prípustnou výškou odškodnenia podľa zákona o obetiach. Odvolací súd sa s právnym názorom súdu prvej inštancie stotožnil (por. bod 32. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu), avšak bez toho, aby akokoľvek reagoval na odvolaciu argumentáciu, pričom podľa dovolacieho súdu išlo o takú relevantnú argumentáciu, na ktorú sa zo strany odvolacieho súdu vyžadovala špecifická odpoveď.
23. Hoci konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu, podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
24. Konkrétne bolo potrebné, aby odvolací súd reagoval na tú časť odvolacej argumentácie, v ktorej odvolateľky namietali nasledovné: „Mohlo by sa zdať logické, že sumy priznávané obetiam násilných (úmyselných) trestných činov musia byť vyššie, ako sumy priznávané v prípade nedbanlivostných trestných činov. Pri zjednodušenom pohľade na túto problematiku sa zdá, že takéto odškodňovanie je dokonca logické podľa argumentu a fortiori. Ide však len o zdanie, pretože aplikovanie zákona o obetiach je nevhodné hneď z viacerých dôvodov. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka má súd určiť s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda súdu vymedzuje kritériá (i keď z podstaty veci neurčité), ktorými sa má riadiť. Ak si súd už na začiatku stanoví limitpodľa iného právneho predpisu, dobrovoľne si tým znemožní v plnej miere zohľadniť tie kritériá, ktoré podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zohľadniť musí. Okrem toho, samotným účelom odškodňovania v zmysle Zákona o obetiach je splnenie pozitívneho sociálneho záväzku štátu voči obetiam násilných trestných činov. Odškodnenia v zmysle tohto zákona je možné sa domáhať, až keď poškodení nevymôžu náhradu od samotného páchateľa. Až vtedy prichádza na rad štát, ktorý limitom uvedeným v zákone vyjadruje, akým mechanizmom si môže dovoliť, resp. je ochotný obete subsidiárne odškodňovať. Nie je bez významu, že páchateľ úmyselného trestného činu sa nepodieľa na platení poistného pre prípad, že úmyselný trestný čin spácha. Je neudržateľné, aby poisťovateľ, ktorý kumuluje prostriedky na základe platieb poistného, bol pri náhrade ujmy chránený limitom nastaveným podľa toho, čo si môže dovoliť štát. Inak povedané, použitím Zákona o obetiach sa do súkromnoprávneho vzťahu poisťovateľa a poškodeného vnáša obmedzenie verejnoprávnou reguláciou vzťahu medzi poškodeným a štátom. Preto ani teologickým výkladom nemožno dospieť k záveru o opodstatnenosti tejto analógie, keďže odškodňovanie obetí násilných trestných činov je výsledkom harmonizácie práva v zmysle požiadaviek 1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001 /220/SVV a 2. Smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti. Účelom predmetných smerníc nie je zastropovanie sumy odškodnenia, ale práve naopak, stanovenie minimálnych požiadaviek na ochranu obetí trestných činov a ich odškodňovania. Preto sme toho názoru, že minimálny verejnoprávny rámec odškodňovania nemôže byť maximálnym limitom odškodňovania v súkromnoprávnych vzťahoch, ale len orientačnou spodnou hranicou súm odškodnenia. Následkom limitovania náhrady dochádza i k narušeniu princípu náhrady skutočnej škody, resp. ujmy, ako základného princípu súkromného práva. Analogicky poukazujeme na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. US 10/2016 z 10. októbra 2018, R 4/2018, v zmysle ktorého „Ústavný súd nezabúda, že ide o princíp súkromného práva, nie o neobmedziteľnú a absolútne platnú požiadavku ústavno-právnej povahy. Aj tento princíp však nadobúda konštitucionálny význam, ak povaha majetkovej škody umožňuje objektivizovať jej rozsah a ak je spravodlivé od škodcu požadovať plnú náhradu škody, (bod 129. nálezu)“ V citovanom náleze sa síce prejednávalo obmedzenie náhrady majetkovej škody, ktorú je možné omnoho ľahšie objektivizovať, nič to však nemení na veci, že súkromné právo sa spravuje zásadou náhrady úplnej ujmy, preto odškodniť treba nemajetkovú ujmu v rozsahu, v akom skutočne vznikla, nie v rozsahu, v akom by ju hypoteticky odškodnil štát (i to až v prípade, ak by od škodcu samotného nedošlo k odškodneniu).“
25. Vo vzťahu k určeniu primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné, aby odvolací súd reagoval na túto časť odvolacej argumentácie: „V rámci konania na prvom stupni boli do konania predložené rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (sp. zn. 5Co/30/2014), ktorým bola pozostalej matke priznaná náhrada 33.193,92- € za smrť 20-ročnej dcéry žijúcej v spoločnej domácnosti, a konanie na Okresnom súde Bratislava II a Krajskom súde v Bratislave (č. k. 6Co/217/2014-286) a kde sa rodičia nakoniec domohli náhrady vo výške 40.000,-€ každý za smrť 23 ročnej dcéry už nežijúcej v spoločnej domácnosti (uznesenie Okresného súdu Bratislava II z 29.5.2017, sp. zn. 18C/76/2012, ktorým bol schválený zmier). Predložený bol tiež rozsudok Okresného súdu Nové mesto nad Váhom (sp. zn. 7C/151/2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín (sp. zn. 6C0/810/2014), ktorým bola manželovi priznaná za smrť manželky náhrada 70.000,-€ a dospievajúcim deťom náhrada 100.000,-€ každému. Účelom tohto prípadu bolo však skôr len ilustrovať, že suma, ktorú žalobkyne žiadajú nie je premrštená, keďže za istých okolností je možné priznať i omnoho viac. Na tieto rozhodnutia súd neprihliadol s odôvodnením, že nešlo o stratu rodiča, ale dieťaťa, a to napriek tomu, že zaniknuté vzťahy boli čo do intenzity obdobné (v podrobnostiach poukazujeme na stanovisko žalobkýň z 29.10.2021). Tvrdenie, že strata dieťaťa je omnoho väčšou ujmou ako strata rodiča je rýdzo subjektívne, a ako rozlišovacie kritérium nemôže obstáť. Náhradou nemajetkovej ujmy sa totiž odškodňuje zmarený rodinný vzťah ako taký, a je málo podstatné, koho smrťou zanikol. Tak ako rodičia by nemali zažiť smrť svojich detí, tak ani deti by nemali zažiť náhlu a predčasnú smrť svojich rodičov. Ako vyplýva aj zo štatistiky vedenej Národnou bankou SR, priznávanie menších súm pozostalým deťom v porovnaní s rodičmi nie je súdnou praxou prijímané, nakoľko priemerná suma nemajetkovej ujmy priznávaná za smrť dieťaťa a rodiča je v poslednom období takmer rovnaká. Sme si vedomí toho, že ide „len“ o štatistický ukazovateľ, avšak itento napovedá, že sa odškodňuje najbližší príbuzenský vzťah perse bez ohľadu na to, či zanikol smrťou dieťaťa alebo „iba“ jeho rodiča. Nad rámec uvedeného poukazujeme napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14Co/19/2017, kde potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorý v prípade hmotne nezávislých osôb priznal pre plnoleté deti sumy 17.000,-€ a 20.000,-€ za smrť rodiča. Takisto Krajský súd Prešov vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 21Co/137/2017 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal plnoletým deťom zosnulého nemajetkovú vo výške 20.000,-€ každému. Preto i s ohľadom na tieto rozhodnutia, kde zosnulou osobou bol rodič, a pri zohľadnení individuálnych okolností prejednávaného prípadu (odôvodňujúcich zvýšenie sumy), považujeme žalovanú sumu za dôvodnú. Taktiež poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.9.2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019, v ktorom NS ČR vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy zaujal stanovisko, že,,[z]a základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných a judikaturou dovozených hledisek, lze považovat v prípade nejbližších osob (manžel, rodiče, deti) dvacetinásobek průmerné hrubé mesíční nominálni mzdy na přepočtené počty zamestnanou u národním hospodářství za rok předcházející smrti poškozeného.“ Ide pritom o základnú sumu, ktorá je ďalej modifikovateľná konkrétnymi okolnosťami, ktoré v prejednávanom prípade odôvodňujú zvýšenie priznanej sumy (vyrastanie v neúplnej rodine bez otca, absencia kontaktov so zvyškom rodiny, strata zázemia v dôsledku smrti matky). Nejedná sa pritom o maximálnu čiastku, ktorá by sa mala deliť medzi pozostalých, ale prináleží každému zvlášť. Okresný súd sa však rozhodol poukázať najmä na „judikatúru“ v obdobných veciach založenú do spisu zo strany žalovanej (bod 35. napádaného rozsudku). V každom rozhodnutí, ktoré žalovaná predložila, a na ktoré súd poukazuje, bola odvolateľom len žalovaná strana (poisťovňa). Procesné snahy žalobcov tak končili na okresných súdoch, preto im krajské súdy ani len nemohli priznať väčšiu sumu, než priznali súdy okresné. Vo vzťahu k žalobcom tak ide o rozhodnutia niekoľkých okresných súdov, ktoré sú prezentované ako judikatúra len preto, že „prípad bol aj na kraji,“ a to napriek tomu, že v každom konaní bolo rozhodnuté v neprospech poisťovne ako jediného odvolateľa. Túto okolnosť súd nijak nezohľadnil napriek tomu, že na ňu bol upozornený (str. 1 zápisnice z pojednávania dňa 27.1.2022). Nedá sa preto tvrdiť, že by len unikla pozornosti. Vzhľadom na uvedené okresný súd vec neprávne právne posúdil, keď selektívne aplikoval súdne rozhodnutia ako „živé právo“, a konanie zaťažil aj inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď namiesto objektívnej okolnosti, ktorou je zánik najbližšieho rodinného vzťahu, uprednostnil subjektívne úvahy o tom, že smrť dospelého dieťaťa je oveľa horšia ako smrť rodiča. Pokiaľ je rodina skutočne základnou bunkou spoločnosti (čl. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov), ochrana zničených emocionálnych väzieb musí byť povýšená nad ochranu ostatných nárokov. Judikatúra by prioritne mala nastaviť definičné pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujm komplexne, aby existovala predovšetkým zdravým rozumom uchopiteľná hierarchia hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to od odškodňovania najtragickejších nemajetkových ujm po satisfakcie priznávané v iných, menej závažných konaniach. Žalobkyne tvrdia, že suma odškodnenia pri úmrtí blízkej osoby má odzrkadľovať aj to, akú hodnotu prisudzuje spoločnosť zmareným citovým vzťahom. Pokiaľ sú vydávané excesívne rozhodnutia pri zásahoch do cti, povesti a dobrého mena, avšak pri náhrade nemajetkovej ujmy pri strate blízkej osoby (mamy) je žalobkyniam priznaná suma 9.000,- €, resp. 11.000,- €, oprávnene vnímajú túto peňažnú satisfakciu ako neprimeranú a nespravodlivú. Do pozornosti dávame napr. potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22.11.2018, sp. zn. 5Co/105/2018, ktorým priznal žalobcovi za vzniknuté prieťahy náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.000,- €, alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30.1.2019, sp. zn. 2Co/320/2016, ktorým bola žalobkyni priznaná finančná kompenzácia vo výške 30.000,- € za ujmu na cti, povesti a dobrom mene, a to odvysielaním nepravdivej reportáže v hlavnom vysielacom čase. Síce sa nejednalo o totožný skutkový stav, avšak vzhľadom na zjavný nepomer priznaných súm (11.000,- € a 9.000,- € c/a 16.000,- €, resp. 30.000,- €) je potom legitímna otázka, v čom je doživotná a nezvratná ujma spôsobená žalobkyniam menej závažná, že si vyžadovala priznanie nižšej náhrady. Okresný súd sa však odmietol zaoberať hierarchiou hodnôt skrátka preto, že „...v iných prípadoch nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, napr. za zásah do ochrany cti a ľudskej dôstojnosti, zásah pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „non lege artis“, prieťahoch v konaní a ďalšie, (...) ide o úplne odlišné skutkovo riešené prípady, ktoré sú s prejednávanou vecou neporovnateľné.“ Súd v podstate odmietol tento argument z toho istého dôvodu, pre ktorý bol navrhnutý. Nikdy sme totiž netvrdili, že by išlo o podobné prípady. Práve naopak, tvrdíme, že v prípadoch, kedy vznikne neporovnateľne menšia ujma, sú priznávané vyššie sumy.“
26. Pokiaľ jedným z podstatných kritérií pre určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zohľadnenie rozhodnutí súdov v obdobných veciach, bolo povinnosťou odvolacieho súdu pristúpiť k takémuto porovnaniu čo najkomplexnejšie a najobjektívnejšie, naplniac tak požiadavku presvedčivosti ako aj preskúmateľnosti svojho rozhodnutia. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (bod 31.) však vyplýva, že súd si príkladmo vybral 3 spory, z toho však len v jednom z nich išlo o obdobný vzťah rodiča a plnoletého dieťaťa, preto takéto porovnanie nemožno považovať ani za komplexné a ani za objektívne. Minimálnou požiadavkou bolo vysporiadať sa aspoň s porovnateľnými rozhodnutiami, na ktoré poukazovali odvolateľky (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017, ktorý plnoletým deťom priznal každému 20.000 eur, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/19/2017, priznané sumy 17.000 eur a 20.000 eur).
27. Dovolací súd príkladmo uvádza ďalšie potenciálne porovnateľné rozhodnutia - rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 21C/279/2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/299/2018 súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy manželke v sume 15.000 eur a plnoletým deťom po 12.000 eur a 13.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/103/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/171/2012 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur a deťom po 15.000 eur; - rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/94/2014 bola manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 20.000 eur, plnoletému synovi 15.000 eur; rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 9C/45/2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/137/2017 bola pozostalej manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy 40.000 eur, plnoletým deťom po 20.000 eur v súvislosti so smrťou pri dopravnej nehode; rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017 bola manželke zomrelého priznaná náhrada vo výške 40.000 eur, plnoletému synovi 17.000 eur, plnoletej dcére 20.000 eur; rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 11Co/83/2012 zo dňa 7. mája 2013 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/18/2016 z 22. júna 2016, ktorým bola za usmrtenie manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ a 3/ zomrelého na následky ťažkých zranení pri dopravnej nehode, právoplatne priznaná peňažná náhrada vo výške 3 x 23.000 eur.
28. Ak odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaujme k podstatným odvolacím argumentom dostatočné stanovisko, je toto odôvodnenie nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, čo vylučuje akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP a dovolanie je z tohto dôvodu nielen prípustné, ale tiež dôvodné. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozsudku s takými odvolacími námietkami, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné, resp. ak aj pre prípad ich naozajstnej nepodstatnosti chýba argumentácia spôsobilá presvedčiť, prečo je to tak, je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces (obdobne napr. 6Cdo/232/2020).
29. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie dovolateliek je nielen prípustné, ale aj dôvodné, pretože nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces strany sporu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
30. Dovolateľky v dovolaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.
31. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxedovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
32. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
33. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
34. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o otázkou riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
35. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka správne riešená. 35.1. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.
36. Dovolatelia v posudzovanom prípade k dôvodnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP formulovali nasledovnú právnu otázku: „Je možné výšku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých nahrádzanú formou plnenia z povinného zmluvného poistenia obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach?“
37. Dovolací súd považuje takto formulovanú otázku za prípustnú, keďže ide o právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre právne posúdenie sporu odvolacím súdom a ktorá zároveň v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Uvedenou právnou otázkou sa výslovne zaoberalo len jedno rozhodnutie dovolacieho súdu, aj to len v rozsahu obiter dictum. Závery tohto rozhodnutia však dovolací súd považuje za použiteľné aj v prejednávanom spore. 37.1. Dovolací súd v uznesení sp.zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy a jej prípadnou limitáciou v zmysle osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na to, že výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je ponechané na voľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty, ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúcezávažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“, ktorou je pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody. Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť, odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ. 37.2. V danom prípade odvolací súd zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom 1/ až 4/ priznal súd prvej inštancie, odôvodnil tým, že výška náhrad priznaných súdom prvej inštancie nezohľadňuje obmedzenie vyplývajúce z § 12 a § 13 zákona o obetiach. Podľa odvolacieho súdu výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie porovnateľného posúdenia veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi a už vôbec nie kategoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných činov určenej zákonom o obetiach. 37.3. Odborná spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach za argumentačné tendencie, ku ktorým uvádza, že zákon o obetiach ustanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2 zákona o obetiach), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o obetiach). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu“)), nie je presvedčivé, ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o obetiach na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše, záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto zákonných noriem. (Trojčáková, V.: Určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí, IN: Súkromné právo č. 3/2020.) 37.4. Dovolací súd sa zároveň vyjadril aj k otázke delenia najvyššej prípustnej priznanej nemajetkovejujmy medzi všetkých poškodených v spore, keď odvolací súd považoval v posudzovanej veci za náležité prerozdeliť najvyššiu prípustnú sumu odškodnenia podľa § 12 a 13 zákona o obetiach medzi rodičov, sestru a neter zomrelého ako poškodených z dopravnej nehody. Dovolací súd v tejto súvislosti poznamenal, že vychádzajúc z § 11 OZ peňažný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy predstavuje nárok za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorá má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Logickým výkladom § 11 OZ je potrebné dospieť k záveru, že právo na ochranu osobnosti predstavuje právo vzťahujúce sa k tej ktorej individuálnej fyzickej osobe, na to nadväzujúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje individuálny nárok konkrétnej fyzickej osoby. Preto súdom priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je len nárokom jedinečným individuálne určeným na základe okolností prípadu, ale individuálne určeným aj vo vzťahu ku konkrétnej osobe. Preto odvolacím súdom zvolený „kolektívny“ spôsob priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a prerozdelenie nemajetkovej ujmy v peniazoch medzi jednotlivých členov rodiny len do súdom zvoleného limitu, nemožno považovať za logicky vyplývajúci z § 11 OZ. Dovolací súd poznamenal, že kolektívne priznávanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa prieči logike aj z dôvodu naznačeného dovolateľmi v dovolaní, keď priznaná suma nemajetkovej ujmy by sa priznávala v rovnakej výške bez ohľadu na počet poškodených.
38. S citovaným právnym názorom sa vec prejednávajúci senát najvyššieho súdu stotožňuje a na základe neho vyvodzuje, že nie je daný dôvod k analogickej aplikácii ustanovení zákona o obetiach na náhradu za citovú ujmu pozostalých obete dopravnej nehody. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré ako vecne správne potvrdil odvolací súd, vychádza z opačného právneho názoru, je potrebné konštatovať vadu nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP).
39. Dovolací súd zároveň poukazuje na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 39.1. Vo veci najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo/18/2016 dovolací súd konštatoval, že stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012). Vo všeobecnosti platí, že ak odvolací súd mení súdom prvého stupňa priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia vysvetliť dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“ (viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/108/2011). To znamená, že odvolací súd musí poukázať na určité konkrétne skutkové alebo právne významné okolnosti charakterizujúce ním prejednávanú vec a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvého stupňa, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia).
39.2. K otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril dovolací súd aj v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/73/2021, v ktorom skonštatoval, že táto je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia praxdovolacieho súdu. Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť, ani nie je možné precedenčne zaviazať súdy ku konkrétnemu spôsobu rozhodovania. (obdobne 7Cdo/215/2020, 7Cdo/131/2020, 7Cdo/87/2023). 39.3. K otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa vyjadril aj Ústavný súd SR, a to v náleze sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, v ktorom skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. 39.4. Dovolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 267/08, podľa ktorého v konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu práv konkrétneho účastníka konania došlo. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu, ktorá však nemôže byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá.
40. So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľky opodstatnene uplatnili dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolací súd preto rozhodnutie odvolacieho súdu spolu so závislým výrokom o náhrade trov konania zrušil [§ 449 ods. 1 CSP, § 439 písm. a) CSP]. V ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
41. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
42. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.