UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ V. Š., narodeného X. Q. XXXX, K., Č. XXX/XX, 2/ Q. Š., narodenej XX. Y. XXXX, K., Č. XXX/XX, zastúpených advokátom JUDr. Samuelom Baránikom, Bratislava, Podjavorinskej 7, proti žalovanému COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, Bratislava, Landererova 12, IČO: 50 595 628, zastúpenému advokátskou kanceláriou URBÁNI & Partners s.r.o., Advokátska kancelária, Banská Bystrica, Skuteckého 17, IČO: 36 646 181, v mene ktorej koná JUDr. Juraj Remšík, advokát a konateľ, o zaplatenie 2.351,24 eura s príslušenstvom, vedenom na pôvodne na Okresnom súde Bratislava V, v súčasnosti Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7Csp/55/2018, na dovolanie žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2019 sp. zn. 16Co/227/2018, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2019 sp. zn. 16Co/227/2018, ako aj uznesenie Okresného súdu Bratislava V z 31. júla 2018, č. k. 7 Csp 55/2018-90 z r u š u j e a vec vracia Mestskému súd Bratislava IV na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Žalobcovia 1/ a 2/ sa návrhom na vydanie platobného rozkazu, podaným na Okresnom súde Banská Bystrica prostredníctvom formulára v upomínacom konaní, domáhali voči žalovanému s označením „COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Eisteinova 11, IČO 50 595 628“, zaplatenia sumy 1.655,65 eura Svoj nárok vyvodzovali z právoplatného zamietajúceho rozsudku, vydaného Okresným súdom Žiar nad Hronom z 18. augusta 2017, č.k. 18Csp/48/2016-49, podľa ktorého žalobcovia poskytli žalujúcej spoločnosti COFIDIS, a.s., IČO: 36 816 337 plnenie bez právneho dôvodu (nad rámec zaplatenej istiny), čím sa bezdôvodne obohatila. V ods. III. návrhu uviedli, že spoločnosť COFIDIS, a.s. sa neskôr zlúčila so spoločnosťou COFIDIS SA, so sídlom 61 avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 59866 Villeneuve d´Ascq, Francúzsko, pričom spoločnosť COFIDIS SA pôsobí na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Eisteinova 11.
2. Okresný súd Banská Bystrica v spore vydal platobný rozkaz zo 16. januára 2018, č.k. 18Up/3/2018- 21, ktorý bol zrušený podaním odporu z 8. marca 2018.
3. Okresný súd Bratislava V (príslušný podľa § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z.z. a § 15 ods. 1 CSP) uznesením z 31. júla 2018, č.k. 7 Csp 55/2018-90 konanie zastavil podľa § 161 ods. 2 CSP a žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
4. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ uznesením z 31. októbra 2019 sp. zn. 16Co/227/2018 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým konanie zastavil, potvrdil a vo výroku týkajúceho sa náhrady trov konania, ho v celom rozsahu zrušil. S poukazom na § 61, § 62 CSP, § 18 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1 a 2, § 21 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Obchodného zákonníka mal za to, že žalovaný označený v návrhu na vydanie platobného rozkazu je organizačnou zložkou podniku zahraničnej osoby, ktorá nemá postavenie právnickej osoby. Takto označený žalovaný preto nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, a ani procesnú spôsobilosť byť stranou v spore. K odvolacej námietke žalobcov súd uviedol, že tento nedostatok podmienky konania nie je odstránený ani skutočnosťami uvedenými v ods. III. návrhu, nevyplýva z nich logický rozpor (nesúlad) s označením žalovaného v záhlaví žaloby, nebol preto na mieste postup na odstránenie vád podania v zmysle § 129 CSP. Súd prvej inštancie preto správne konanie zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Doplnil, že žalovaný mal byť správne označený obchodným menom, právnou formou a sídlom podnikateľa s uvedením jeho identifikačného čísla, ku ktorým údajom malo byť uvedené obchodné meno organizačnej zložky, jej sídlo a identifikačné číslo. Výrok na náhradu trov konania odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d) CSP, nakoľko žalovanému bez právnej subjektivity nárok na náhradu trov konania neohol vzniknúť.
5. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Uviedli, že konaním súdov došlo k odňatiu spravodlivosti a bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces (§ 420 písm. f) CSP). Zdôraznili, že povinnosťou súdu bolo vyzvať žalobcov na odstránenie vád žaloby, spočívajúcich v nejednoznačnom označení žalovaného. V tejto súvislosti poukázali na formulár upomínacieho konania, ktorý v tom čase neumožňoval označenie žalovaného tak, ako vyžadujú súdy. V textovej časti návrhu (bod III.) preto uviedli, že uplatňovaný nárok sa týka spoločnosti COFIDIS SA, so sídlom 61 avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 59866 Villeneuve d´Ascq, Francúzsko, ktorá pôsobí na území Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom v Bratislave, Eisteinova 11. Poukázali aj na podanie z 27. marca 2018, v ktorom sa uvádza, že pre prípad pochybnosti spresňujú označenie žalovaného ako COFIDIS SA, so sídlom 61 avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 59866 Villeneuve d´Ascq, Francúzsko.
6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ho žiadal ako nedôvodné v celom rozsahu zamietnuť a uplatnil si náhradu trov konania. Mal za to, že nebol zo strany súdu na mieste postup podľa § 129 ods. 1 a 2 CSP, nakoľko žalovaný označený v návrhu na vydanie platobného rozkazu, nemal v čase podania návrhu právnu subjektivitu.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len,,najvyšší súd“) uznesením z 27. januára 2021 sp. zn. 9Cdo/161/2020 dovolanie odmietol, keď si osvojil právny názor nižších súdov, že nakoľko podanie žalobcov 1/ a 2/ malo náležitosti podania vo veci samej v označení žalovaného, ktorý bol bez procesnej subjektivity, bolo potrebné konane zastaviť. Z obsahu formulárového návrhu na vydanie platobného rozkazu vyplývalo, že žalobcovia na strane žalovaného označili výslovne subjekt: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, Eisteinova 11, Bratislava, IČO: 50 595 628, zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I pod č. 3657/B, pričom išlo v zmysle § 21 ods. 4 Obchodného zákonníka o organizačnú zložku zahraničnej právnickej osoby COFIDIS SA, so sídlom 61 avenue Halley, Parc de la Haute Borne, 59866 Villeneuve d´Ascq, Francúzsko, prostredníctvom ktorej je oprávnená na území Slovenskej republiky podnikať. Organizačná zložka podniku zahraničnej osoby nemá postavenie právnickej osoby (§ 18 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka), aj keď sa zapisuje do Obchodného registra, preto nemá právnu subjektivitu a ani procesnú spôsobilosť (oprávnenie byť stranou v spore). Nedostatok spôsobilosti byť stranou v spore je neodstrániteľným nedostatkom podmienky tohto konania, pre ktorý treba konanie zastaviť (pozri R 45/2003), na túto skutočnosť je súd povinný prihliadať ex offo.
7.1. Za nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie vo veci samej, teda podanie spôsobilé na odstraňovanie vád podania zo strany konajúceho súdu, možno považovať iba také podanie, ktoré neobsahuje všeobecné náležitosti podania vo veci samej. O takéto podanie pôjde najmä vtedy, ak z neho nie je zrejmé, čoho sa týka a čo ním žalobca sleduje, proti komu smeruje, strana sporu nie je riadne označená, nie je datované, nie je podpísané, je nezrozumiteľné, neobsahuje potrebné opísanie skutkových okolností, a to do takej miery, že z údajov uvedených v podaní nie je možné zistiť predmet sporu. Ak má podanie vady, súd zabezpečuje ich odstránenie, má poučovaciu povinnosť (§ 128 a § 129 CSP). Odstránenie vád podania zo strany súdu nie je inštitút, ktorý by mal slúžiť na odstránenie pochybení žalobcu, ktoré nebránia prejednaniu a rozhodnutiu vo veci, a jeho účelom nemôže byť ani „pomoc“ zo strany súdu adresovaná strane konania, ako by táto mala vo veci postupovať, aby bola úspešná, nakoľko by došlo k porušeniu práva strany sporu na rovnaké postavenie v prebiehajúcom konaní (I.ÚS 233/2013). Odvolací súd v napadnutom uznesení dostatočne vysvetlil, že podanie žalobcov vo veci samej neobsahovalo také vady v označení žalovaného, ktoré by mohli byť odstránené postupom podľa § 129 CSP. Toto je zodpovednosť samotnej strany konania, resp. jej právneho zástupcu. Dovolací súd sa stotožnil aj s názorom odvolacieho súdu, že v danom prípade nemohlo ísť o chybu v písaní, lebo označenie žalovaného nebolo neurčité a nezrozumiteľné a ani v logickom rozpore medzi označením strán sporu a inými údajmi obsiahnutými v žalobe. Z formulára na podanie návrhu vyplývalo, že v čase podania si za žalovaný subjekt mohli žalobcovia zvoliť právnickú osobu s právnou subjektivitou, t.j. zahraničnú právnickú osobu s uvedením jej názvu, štátu, sídla a identifikačného čísla. Z textu podania (bod III.) nevyplývalo a dovolací súd v tomto smere vzhľadom na jednoznačné, zrozumiteľné a úplné označenie žalovaného ani nemal pochybnosti, že by si žalobcovia vybrali za žalovaný subjekt zahraničnú právnickú osobu. Ak strana v konaní označí ako žalovaného nesprávny subjekt, za toto svoje pochybenie musí niesť procesnú zodpovednosť. V prípade, ak takto označený subjekt nemá spôsobilosť byť stranou konania, následkom je zastavenie konania pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu pod sp. zn. 4Cdo/219/2016, v danej veci išlo o odlišnú situáciu, pretože žalovaná strana bola výslovne v záhlaví označená ako Stály rozhodcovský súd (bez právnej subjektivity) s dovetkom „pri“ IURO z. z. p. o., so sídlom Miletičova 7, 821 08 Bratislava (jeho zriaďovateľ). Vzhľadom na dovetok preto vznikli pochybnosti, aký subjekt je označený, či rozhodcovský súd alebo jeho zriaďovateľ. V tomto spore však bol žalovaný jednoznačne, nezameniteľne a zrozumiteľne označený obchodným menom organizačnej zložky, sídlom a identifikačným číslom (t.j. údajmi umožňujúcimi zjavnú identifikáciu), čo nevyvolávalo žiadne pochybnosti o tom, koho si žalobcovia za žalovaného zvolili.
8. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len,,ústavný súd“) nálezom z 11. októbra 2022 sp. zn. III. ÚS 302/2021-53 vyslovil, že hore uvedeným uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľov (žalobcov 1/, 2/) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. 8.1. Uviedol, že : „...v predmetnej veci sťažovatelia v úvodnej identifikácii žalovaného pri špecifikácii strán označili subjekt nemajúci samostatne právnu subjektivitu, avšak so zreteľom na obsah žaloby celkom zjavne organizačne patriaci k subjektu, ktorý právnou subjektivitou disponuje, ktorého identifikácia sa v ďalšom obsahu žaloby nachádzala, aj keď priamo za žalovaného označený nebol. Prísne formalistický (len na základe identifikácie strán) bolo potom možné konanie zastaviť podľa § 161 CSP, takýto postup však nenaplňuje požiadavku materiálnej ochrany zákonnosti všeobecným súdom. V prípade, ak zo skutkových okolností žaloby vyplýva, že žalobca na označenie žalovaného použil nesprávne len označenie reprezentujúceho orgánu nedisponujúceho procesnou subjektivitou, avšak z obsahu žaloby vyplýva, že tvrdený nárok je výsledkom hmotnoprávneho vzťahu s právnickou osobou, ktorú možno podľa reprezentujúceho orgánu nezameniteľne identifikovať, ide o nesprávne označenie žalovaného v žalobe, ktoré zakladá dôvod na postup súdu podľa § 129 CSP smerujúci k poskytnutiu osobitnej poučovanej povinnosti pre účely opravy, resp. doplnenia podanej žaloby. V danom prípade totiž nejde o označenie iného odlišného subjektu, ale o špecifikáciu žalovaného vymedzeného len prostredníctvom jeho organizačnej zložky, resp. reprezentujúci orgán. Zároveň v priebehu konania nemožno ani žalobcovi brániť, aby takúto nesprávnosť, resp. vadu žaloby odstránil sám aj bez ingerencie zo strany súdu.“
8.2. Podľa ústavného súdu vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že : „ všeobecné súdy zúčastnené na rozhodovaní preskúmavanej veci mali pre účely ustálenia strán predmetného konania v zmysle § 129 CSP sťažovateľov poučiť o vade nimi podanej žaloby spočívajúcej v nedostatočnej identifikácii žalovaného a vyzvať ich, aby ju v ním určenej lehote odstránili. Výzva adresovaná žalobcovi pre účely uvedenia správneho označenia žalovaného nevybočuje z rámca procesného poučenia, resp. poučovanej povinnosti o procesných právach a povinnostiach a nezasahuje do hmotného práva (t. j. nie je poučením o otázke vecnej legitimácie) avšak otvára cestu v prípade procesnej aktivity žalobcu adekvátne reagujúcej na túto výzvu na vecné prejednanie žaloby, t. j. na poskytnutie ochrany uplatnenému nároku žalobcu.“
9. Dovolací súd je rozhodnutím ústavného súdu viazaný a preto, vychádzajúc z jeho právnych záverov vyššie uvedených, dospel k záveru, že dovolanie žalobcov smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa § 420 písm. f) CSP, ale zároveň aj dôvodné.
10. Dovolací súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil (§ 449 ods. 2 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
11. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu, v danom prípade ústavného súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
12. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.