UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. I., nar. XX. D. XXXX, C. XXX, právne zastúpenej advokátkou Mgr. Petrou Marikovič Klimekovou, Vrbové, Slovanská 1111/35, proti žalovaným 1/ G. R., nar. XX. E. XXXX, F. T. XXX, zastúpená Advokátskym združením JUDr. Jozef Dudzík & JUDr. Kristína Gerová, Topoľčany Škultétyho 1597/7, 2/ I. U., nar. XX. D. XXXX, F. T. XXX, 3/ I. U., nar. XX. M. XXXX, F. T. XXX, žalované 2/ a 3/ zastúpené spoločnosťou LEXIA advokátska kancelária s. r. o., Zámocká 3, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, vedenom pôvodne na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 9C/45/2016, o dovolaniach žalovaných 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16. februára 2022 sp. zn. 7Co/223/2019, takto
rozhodol:
Dovolania o d m i e t a.
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Topoľčany (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. júla 2019 č. k. 9C/45/2016- 454 vyhovel žalobe a vo výroku I. určil, že kúpna zmluva uzavretá dňa 01. augusta 2016 medzi žalovanou 2/ I. U., nar. XX. D. XXXX, bytom XXX XX F. T. č. XXX ako predávajúcou a žalovanou 3/ I. U., nar. XX. M. XXXX, bytom XXX XX F. T. č. XXX ako kupujúcou, v časti predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k pozemku, zapísaného na LV č. XXX, parcelné č. XXX/X parcela registra "C", druh pozemku záhrady o výmere 432 m2 v katastrálnom území F. T., ku ktorej bol vklad do katastra nehnuteľností povolený katastrálnym odborom Okresného úradu Q. dna 07. septembra 2016 pod č. V 2751/2016 je neplatná. Výrokom II. určil, že spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2-ice na nehnuteľnostiach evidovaných v katastri nehnuteľností Okresným úradom Q., katastrálnym odborom na LV č. XX pre okres Q., obec a katastrálne územie F. T. ako: a) pozemok parcelné č. XXX, parcela registra "C", druh pozemku záhrady o výmere 349 m2, b) pozemok parcelné č. XXX, parcela registra "C", druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 522 m2, c) stavba, popis a druh stavby rodinný dom so súpisným č. XXX, ktorý je postavený na pozemku parcelné č. XXX,- nehnuteľnosť v celosti evidovaná v katastri nehnuteľnosti Okresným úradom Topoľčany, katastrálnym odborom na LVč. XXX pre okres Q., obec a katastrálne územie F. T. ako pozemok parcelné č. XXXX, parcela registra "E", druh pozemku orná pôda o výmere 3086 m2,- nehnuteľnosť v celosti evidovaná v katastri nehnuteľností Okresným úradom Q., katastrálnym odborom na LV č. XXXX pre okres Q., obec a katastrálne územie F. T. ako pozemok parcelné č. XXX/X, parcela registra "C", druh pozemku záhrady o výmere 432 m2 patria do dedičstva po zosnulom M. G., rod. G., nar. XX. M. XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, zomr. XX. D. XXXX, naposledy bytom XXX XX F. T. č. XXX, trvale bytom XXX XX F. T. č. XXX. Výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Výrokom IV. zaviazal žalobkyňu zaplatiť znalkyni E.. Ľ. Z. na účet IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, VS: XXXXXXosto, náhradu nákladov spojených s účasťou na pojednávaní dňa 14. júna 2019 vo výške 77,97 eura, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku V. určil, že žalované 1/ až 3/ sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť znalcovi E.. E. K. na účet IBAN: J. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vedený v Slovenskej sporiteľni, a to časť odmeny za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 49,22 eura a za účasť na pojednávaní dňa 14. júna 2019 vo výške 92,79 eura, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 137 písm. c) § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, § 38 ods. 1, 2, § 628 ods. 1, 2, § 588 Občianskeho zákonníka. Súd sa najskôr zaoberal prejudiciálnou otázkou, ktorou je platnosť, resp. neplatnosť predmetných právnych úkonov, darovacích zmlúv uzatváraných poručiteľom v dňoch 02. septembra 2011, 09. mája 2013 a 16. júla 2013. Zdôraznil, že žalobkyňa sa domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, pretože uvedené právne úkony- darovacie zmluvy sú absolútne neplatné právne úkony podľa § 38 ods. 2 OZ. Poručiteľ nebol a nemohol byť v čase ich uzavretia schopný posúdiť následky svojho konania a posúdiť obsah a význam dotknutých právnych úkonov, pretože pre svoje ochorenie bol ľahko ovplyvniteľný. Tieto skutkové tvrdenia mal súd prvej inštancie za preukázané z predloženého súkromného znaleckého posudku E.. Ľ. Z., z ktorého zistil a rovnako aj z vykonaného dokazovania, akým bol výsluch svedkyne E.. D. H., že poručiteľ, čo sa týka duševného stavu, bol v evidencii psychiatrickej ambulancie E.. D. H. vedený od októbra 2006, diagnosticky bol uzavretý ako mentálna retardácia ľahkého stupňa, suspektná bludová porucha. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že posudzovaný M. G. trpel v čase podpisu darovacích zmlúv (02. septembra 2011, 09. mája 2013, 16. júla 2013) takými závažnými psychickými poruchami, ktoré ho zneschopňovali rozpoznať a chápať právne úkony a ich dôsledky. V tom čase nebol spôsobilý k tak závažným právnym úkonom, akými boli darovacie zmluvy, s tým, že uvedený záver bol potvrdený znalcom E.. E. K., ktorého znalecké dokazovanie v konaní nariadil súd prvej inštancie. Poručiteľ M. G. trpel nešpecifikovanou pretrvávajúcou poruchou s bludmi, syndrómom závislosti od alkoholu bez dodržania odporučenej abstinencie, mentálnou retardáciou ľahkého stupňa a bol plne invalidizovaný bez potreby ďalšej zdravotnej kontroly pre tieto účely aj z hľadiska psychiatrického (do decembra 2010 bol čiastočne invalidizovaný len pre samatickú polymorbiditu). Uvedené duševné poruchy boli u poručiteľa objektivizované prakticky od roku 2006 a pravidelnejšia psychiatrická liečba u neho začala až po ukončení akútnej psychiatrickej hospitalizácie od októbra 2010. 1.2. Vo vzťahu k uzatvoreným darovacím zmluvám dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetné právne úkony neboli urobené v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 OZ a teda sú absolútne neplatné. Súd prvej inštancie sa stotožnil so stanoviskom právnej zástupkyne žalobkyne uvedené v žalobe, že absolútne neplatným bol už prvý právny úkon, a to uvedená Darovacia zmluva uzavretá medzi poručiteľom ako darcom a žalovanou 2/ ako obdarovanou, čiže poručiteľ ňou v skutočnosti nepreviedol k predmetu prevodu vlastnícke právo na žalovanú 2/ a následne ďalšia v poradí druhá darovacia zmluva uzavretá dňa 09. mája 2013 medzi poručiteľom a žalovanou 2/ nemohla spôsobiť predpokladané právne následky, keď žalovaná 2/ predchádzajúcim právnym úkonom vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nenadobudla a v súlade so zásadou, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, nemohla predmetnými nehnuteľnosťami nakladať. 1.3. Vzhľadom na preukázaný naliehavý právny záujem žalobkyne na podaní žaloby a na vyslovený záver v prejudiciálnej otázke, že predmetné darovacie zmluvy sú neplatné, je potrebné považovať za neplatnú aj predmetnú kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalovanými 2/ a 3/ dňa 01. augusta 2016, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, parcelné č. XXX/X parcela registra "C", druh pozemku záhrady o výmere 432 m2 v katastrálnom území F. T., teda nehnuteľnosť, ktorú žalovaná 2/ nadobudla na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 02. septembra 2011, teda na základe absolútneneplatného právneho úkonu. Zdôraznil, že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona a jej dôsledkom je, že na právny úkon sa hľadí ako keby nebol urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani prípade, že na jeho základe už bolo rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a zakladá ďalšiu neplatnosť právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. To znamená, že v danej veci ani existencia riadne uzavretej kúpnej zmluvy nemôže spôsobiť prevod vlastníckeho práva na kupujúcu, ak prevodca - predávajúca sama nebola vlastníkom. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške, ktoré jej vznikli titulom zaplatenia súdneho poplatku za podanie žaloby a titulom odmeny právnej zástupkyne za zastupovanie.
2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ rozsudkom zo 16. februára 2022 sp. zn. 7Co/223/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobkyni priznal voči žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 2.1. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie aj riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a vyplýva z neho, akými závermi a myšlienkovými postupmi sa súd riadil. Žalovaná 1/ namietala predovšetkým nesprávnosť rozsudku z dôvodu, že ona získala darom od poručiteľa darovacou zmluvou zo dňa 16. júla 2013 spoluvlastnícky podiel 3/4 k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XX. V čase uzatvárania tejto zmluvy už bola spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností v podiele 1/4. Vytýkala súdu prvej inštancie, že ako prišiel k tomu, že má do dedičstva po poručiteľovi patriť spoluvlastnícky podiel 1, keď predmetom prevodu bol podiel 3. Tento odvolací dôvod považoval odvolací súd za nedôvodný a v tomto smere sa plne stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovanej 1/ k odvolaniu žalobkyne 1/, kde podobne vysvetľuje, z akého dôvodu sa žalobkyňa mohla domáhať, že do dedičstva po poručiteľovi patril podiel o veľkosti 1 na nehnuteľnostiach. Správne žalobkyňa uviedla, že do dedičstva po poručiteľovi patrí len ten majetok, ktorý následne môže žalobkyňa po právoplatnom súdnom rozhodnutí v tomto konaní v dodatočnom dedičskom konaní ako jediná dedička poručiteľa zdediť a ktorý by aj v pôvodnom dedičskom konaní po poručiteľovi zdedila, nebyť žalobkyňou namietaných absolútne neplatných zmlúv, ktoré poručiteľ uzavrel so žalovanou 1/ a 2/. Zdôraznila, že predmetom podanej žaloby je majetok, ktorý by poručiteľ bol vlastnil za predpokladu, že by sa žiadna zo sporných darovacích zmlúv nebola vôbec uzavrela, tzn. nielen darovacia zmluva, ktorú uzavrela žalovaná 1/ s poručiteľom dňa 16. júla 2013, ale ani tie, ktoré predtým uzavrel poručiteľ so žalovanou 2/ dňa 02. septembra 2011 a 09. mája 2013. Aj zo samotnej žaloby vyplýva, že poručiteľ bol vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XX, kat. úz. F. T. v podiele 1, preto predmetom konania mohol byť len taký podiel na nehnuteľnostiach, akého vlastníkom bol pôvodne poručiteľ v čase pred uzatvorením darovacej zmluvy zo dňa 02. septembra 2011. 2.2. Žalované vo svojich odvolaniach namietali aj objektívnosť vykonaného znaleckého dokazovania. K týmto námietkam odvolací súd uviedol, že súdom nariadený znalecký posudok č. 47/2018 bol vypracovaný E.. E. K., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, pričom znalec pri vypracovaní predmetného znaleckého posudku vychádzal zo zdravotnej dokumentácie poručiteľa, na základe čoho dospel k záveru, že v období záujmových dátumov z hľadiska psychiatrického poručiteľ nebol spôsobilý na právny úkon. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné pochybovať o objektívnosti vypracovaného znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný odborníkom v danej oblasti, pričom žalované neuviedli, v čom konkrétne vidia neobjektívnosť znaleckého posudku a tiež jeho neobjektívnosť nepreukázali žiadnymi relevantnými dôkazmi. Súkromný znalecký posudok predložený žalobkyňou, vypracovaný znalkyňou z odvetvia psychiatrie E.. Ľ. Z., pri jeho vypracovaní dospela k rovnakému záveru, ako znalec ustanovený súdom, t.j. že poručiteľ v čase robenia dotknutých právnych úkonov nebol na tieto právne spôsobilý a nechápal ich význam. 2.3. K spoločnej námietke žalovanej 1/ a žalovaných 2/ a 3/, že vzťah medzi poručiteľom a jeho dcérou bol dlhodobo negatívny a narušený a posledné roky jeho života sa o poručiteľa starala jeho sestra,žalovaná 1/, odvolací súd uviedol, že skutočnosť, kto o poručiteľa vykonával starostlivosť, zabezpečoval mu stravu a pod. nemá v danom prípade relevantný význam pre rozhodnutie vo veci, keďže dôležitou a podstatnou skutočnosťou v tomto konaní bolo zistenie, či poručiteľ bol v čase vykonávania dotknutých právny úkonov na tieto právne spôsobilý. Narušený vzťah medzi poručiteľom a jeho dcérou a to, že žalobkyňa sa o svojho otca nestarala, nemá žiadny vplyv na posúdenie spôsobilosti poručiteľa na právne úkony, z tohto dôvodu vyhodnotil uvedenú námietku žalovaných ako nedôvodnú. Taktiež odvolací súd nemohol prihliadnuť na argumentáciu žalovanej 1/, že poručiteľ si ju nikdy s nikým nepomýlil, že presne vedel kto je, keďže schopnosť rozpoznávať resp. mýliť si určité osoby s posúdením poručiteľovej právnej spôsobilosti ku konkrétne vykonaným právnym úkonom nijak súvisí, pričom pod pojmom spôsobilosť na právne úkony rozumieme spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti a zároveň tieto práva meniť, zabezpečiť či rozhodovať o ich zániku. Spôsobilosť na právne úkony sa nadobúda v závislosti od intelektuálnej a vôľovej vyspelosti človeka, to znamená, že na to, aby bola osoba spôsobilá na právne úkony, musí byť schopná ovládať svoje konanie a rozpoznať jeho následky. Na základe uvedeného možno konštatovať, že rozpoznávanie ľudí a spôsobilosť osoby na právne úkony sú odlišné schopnosti človeka a navzájom od seba nezávisia. Správnosť subjektívneho hodnotenia psychického stavu poručiteľa a jeho spôsobilosti k právnym úkonom bola spoľahlivo vyvrátená dvoma znaleckými posudkami, v ktorých znalci prijali totožné závery. Keďže k posúdeniu psychického stavu človeka a k jeho spôsobilosti k právnym úkonom sú nevyhnutné odborné znalosti správne súd prvej inštancie postupoval, keď nariadil v tomto smere znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria. 2.4 Vo vzťahu k argumentácii žalovaných, že znalecké posudky boli vyhotovené až po smrti poručiteľa a znalci s poručiteľom nikdy nehovorili, odvolací súd uviedol, že v tomto prípade ide o taký druh žaloby, kedy sa žalobca domáha zosúladenia skutočného a právneho vzťahu t. j. aby určitý majetok mohol byť v dedičskom konaní po zosnulej osobe s tým, že zamýšľaným výsledkom súdneho sporu, má byť súdom určené vlastnícke právo k majetku zosnulej osoby. V takomto konaní bolo nevyhnutné posúdiť spôsobilosť poručiteľa na právne úkony v čase vykonania dotknutých právnych úkonov, preto bolo potrebné vypracovanie znaleckých posudkov post mortem s tým, že takéto posudky sú vždy založené na skúmaní a posudzovaní zdravotnej dokumentácii vyhotovenej za života poručiteľa. Pokiaľ by znalci na základe takejto zdravotnej dokumentácie nevedeli prijať záver o spôsobilosti poručiteľa na právne úkony nepochybne by túto skutočnosť uviedli v znaleckom posudku. V tomto prípade však zdravotná dokumentácia poručiteľa umožňovala prijať jednoznačné závery o jeho nedostatku spôsobilosti k právnym úkonom, preto súd prvej inštancie správne postupoval, keď pri rozhodovaní zohľadnil výsledky znaleckého dokazovania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ až 3/ v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobkyňa bola v tomto odvolacom konaní úspešná.
3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu vo výrokoch II., III. a V. podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka 1/“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, navrhujúc zrušenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vrátenie veci súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je presvedčivé a objektívne. Podľa dovolateľky 1/ miera alkoholizmu poručiteľa nedosahovala taký stupeň, že nebol spôsobilý uzavrieť darovaciu zmluvu. Dovolateľka 1/ poukázala na to, že poručiteľ rozoznával, kto je kto a kto sa k nemu ako správa, ako aj na okolnosti uzavretia predmetnej darovacej zmluvy, ktorá bola podľa nej uzatvorená riadne a platne. Zo strany žalobkyne ide o zneužitie práva, ona sa o poručiteľa - svojho otca nestarala, dokonca ho chcela zbaviť svojprávnosti, poručiteľ však svojprávnosti zbavený nebol. 3.1. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie aj žalované 2/ a 3/ (ďalej aj „dovolateľky 2/ a 3/“), prípustnosť ktorého vyvodzovali z ust. § 420 písm. f) CSP, navrhujúc zrušenie rozsudku odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie a vrátenie veci súdu prvej inštancie, alternatívne jeho zmenu a zamietnutie žaloby. Za porušenie práva na spravodlivý proces žalované považujú najmä neumožnenie im konajúcim súdom preukázať nimi tvrdené skutkové okolnosti nepochybne a relevantným spôsobom vyvracajúce nároky žalobkyne uplatnené žalobným návrhom o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva a určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Odvolací súd sa vdruhostupňovom rozsudku nevysporiadal s viacerými kľúčovými argumentačnými líniami žalovaných. Odôvodnenie druhostupňového rozsudku považujú za nedostatočné, nepreskúmateľné a arbitrárne. Žalované už v rámci odvolacieho konania dôrazne poukazovali na skutočnosti, ktoré podstatným spôsobom dokresľovali a objasňovali okolnosti, za ktorých poručiteľ žalobkyňou napádané scudzovacie právne úkony (darovacie zmluvy) voči žalovanej 2/ uskutočnil, predovšetkým upriamujúc pozornosť súdu na mimoriadne nedôstojné správanie žalobkyne voči poručiteľovi ako jej otcovi počas jeho života. Konajúci prvostupňový, ani druhostupňový súd v rámci vykonaného dokazovania nepripustili žalovanými navrhovaný dôkaz výsluchom ošetrujúceho odborného lekára - psychiatra poručiteľa, ktorý bol dlhodobo v priamom osobnom styku s poručiteľom. Konajúce súdy svoje rozhodnutia jednostranne a v rozpore s objektívnou pravdou podložili znaleckými posudkami, ktoré však (vo forme súkromnej listiny predloženej žalobkyňou jej zvoleným znalcom a súdom nariadeného znaleckého dokazovania) psychický stav poručiteľa nehodnotili na základe odborného úsudku vychádzajúc z osobného kontaktu a osobného posúdenia psychického stavu menovaného, avšak tento „posúdili“ po smrti poručiteľa (t.j, post mortem) výlučne iba na podklade záznamov v jeho zdravotnej dokumentácii, teda v čisto abstraktnej a teoretickej rovine, absolútne nezohľadňujúc skutočný psychický stav menovaného v čase relevantnom pre uskutočnenie predmetných scudzovacích právnych úkonov - ktoré závery znaleckých posudkov dovolatelia dôrazne namietali ako neobjektívne a nespôsobilé odborne ako aj právne relevantným spôsobom posúdiť psychický stav poručiteľa v čase uzatvorenia žalobkyňou napádaných darovacích zmlúv. Dovolateľky vidia porušenie práva na spravodlivý proces vo svojvoľnom hodnotení dôkazov, ich nesprávnom vyhodnotení a nevykonaní.
4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaných 1/ až 3/ uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, navrhla preto, aby dovolací súd dovolanie žalovaných ako nedôvodné zamietol a priznal jej náhradu trov dovolacieho konania. V konaní nedošlo k žiadnym takým pochybeniam, ktoré by napĺňali dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ až 3/ je potrebné ako neprípustné odmietnuť.
6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/165/2017, 3Cdo/14/2017, 4 Cdo/157/2017, 5Cdo/155/2016, 8Cdo/67/2017, 9Cdo/72/2020).
7. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017, 9Cdo/72/2020).
8. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017, 9Cdo/72/2020).
9. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky jeposkytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné.
10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.
11. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
13. V danom prípade dovolateľky 1/ až 3/ prípustnosť dovolania vyvodzovali v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
15. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti, pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.
16. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
17. Dovolateľky namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP opreli o tvrdenie, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, namietali tiež vady v dokazovaní.
18. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.
19. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 19.1. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
20. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
21. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistenévykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
22. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP.
23. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovaných, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (najmä body 17. až 21.), ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie (najmä body 29. až 31.), nevyplýva rozpornosť, nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).
24. Pre meritórne rozhodnutie súdov nižších inštancií bol podstatný záver, že poručiteľ nebol z psychiatrického hľadiska spôsobilý na právne úkony, pričom tento záver vyplynul z vykonaného dokazovania. Odvolací súd sa v bode 18. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vyjadril k odvolacím námietkam vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu, v spore boli vypracované dva znalecké posudky so zhodným záverom o tom, že poručiteľ v čase robenia dotknutých právnych úkonov nebol na tieto právne spôsobilý a nechápal ich význam. Odvolací súd sa v bode 20. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vyjadril aj k špecifickej odvolacej námietke ohľadne toho, že znalecké posudky boli vyhotovené až po smrti poručiteľa. Odvolací súd sa v bode 19. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vyjadril k odvolacím námietkam týkajúcim sa nezohľadnenia vzťahov medzi poručiteľom a žalobkyňou ako jeho dcérou, resp. žalovanými, ktoré sa o neho dlhodobo starali, keď uviedol, že skutočnosť, kto o poručiteľa vykonával starostlivosť, zabezpečoval mu stravu a pod. nemá v danom prípade relevantný význam pre rozhodnutie vo veci, keďže dôležitou a podstatnou skutočnosťou v tomto konaní bolo zistenie, či poručiteľ bol v čase vykonávania dotknutých právnych úkonov na tieto právne spôsobilý.
25. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.
26. Treba zdôrazniť, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia,správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania v zmysle § 420 CSP nezakladá. Najvyšší súd už dávnejšie dospel k záveru, podľa ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
27. Napokon, dovolací súd nezistil ani opodstatnenosť tvrdenia dovolateliek o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu odvolacím súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel.
28. Dovolací súd ďalej poukazuje na to, že hodnotenie skutkových okolností, na ktoré odvolací súd pri svojich úvahách vzal zreteľ, dovolaciemu prieskumu nepodlieha. Pokiaľ dovolateľky, vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ust. § 420 písm. f) CSP, namietali aj neúplné a nesprávne zistenie skutkového stavu súdmi nižšej inštancie, najvyšší súd uvádza, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (v tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000, ako aj na rozhodnutia 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017, 9Cdo/159/2022). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, II. ÚS 404/2023). Výnimkou sú iba rôzne závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čo však v preskúmavanom spore nenastalo. Rovnako nemožno konštatovať zo strany súdov nižších inštancií akúkoľvek logickú, funkčnú či teleologickú nekonzistentnosť v procese hodnotenia dôkazov.
29. Pokiaľ dovolateľky namietali nevykonanie navrhnutého dokazovania - konkrétne výsluch ošetrujúceho lekára - psychiatra poručiteľa, táto ich námietka je v rozpore s obsahom spisu, z ktorého je jednoznačne zrejmé, že na pojednávaní konanom dňa 25. mája 2018 pred súdom prvej inštancie bola vypočutá ako svedkyňa psychiatrička E.. D. H. a aj notárka JUDr. Gabriela Palugová, u ktorej poručiteľ podpisoval predmetné zmluvy.
30. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018).
31. Na základe uvedeného dovolací súd uzatvára, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečilzákonu, nemohlo dôjsť k porušeniu práva dovolateliek na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezistil, preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
32. Dovolateľka 1/ prípustnosť podaného dovolania odôvodnila aj ust. § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, z obsahu jej dovolania však nebolo možné vyvodiť žiadnu konkrétnu argumentáciu k týmto dovolacím dôvodom.
33. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) CSP), alebo či ide o otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) CSP).
34. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
35. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu - nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.
36. Dovolateľka 1/ prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP ničím konkrétnym neodôvodnila, neformulovala žiadnu právnu otázku, vyjadrila len všeobecnú nespokojnosť s rozhodnutiami súdov nižších inštancií.
37. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecne koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
38. So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dovolania žalovaných 1/ až 3/ odmietol z časti podľa § 447 písm. c) CSP z dôvodu ich neprípustnosti a z časti podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v ktorom dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.
39. Dovolací súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
40. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.