9Cdo/157/2020

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobkyne SPRAVBYT, s.r.o., so sídlom v Bardejove, Hurbanova 18, IČO: 31 683 061, zastúpenej advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s. r. o., so sídlom v Bratislave, Hurbanovo nám. 1, proti žalovaným 1/ F.. M.. O. I., bytom v Z., B. XXXX/XX, 2/ S. I., bytom v Z., B. XXXX/XX, 3/ BARDBYT, s.r.o., so sídlom v Bardejove, Moyzesova 7, IČO: 36 476 633, žalovaní 1/ až 3/ zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Stašákom, so sídlom v Bardejove, Andraščíkova 3, o zaplatenie 421,70 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 3 C 207/2006, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 20. februára 2020 sp. zn. 10 Co 17/2019, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaní 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí tretím) zo 07. novembra 2018 č. k. 3 C 207/2006-461 žalobu zamietol a žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 6, § 8, § 8b, § 10 zákona č. 183/1993 Zb., § 100, § 107, § 451, § 454, § 563 Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne voči žalovaným ako jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome K., nie je možné priznať v dôsledku nedostatku aktívnej legitimácie. Žalobkyňa nie je s účinnosťou od 01. júla 2006 správcom bytového domu a nebola ním ani v čase vyhlásenia rozsudku, nemôže sa teda s úspechom domáhať nárokov na plnenia za služby spojené s bývaním od jednotlivých vlastníkov, pretože nie je správcom bytového domu, v ktorom bývajú. Súd uviedol, že žiadať plnenia za služby spojené s bývaním od vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorými sú žalovaní 1/ a 2/ môže iba správca ich bytového domu a tým je žalovaná 3/, z vyjadrenia ktorej je zrejmé, že jednotliví vlastníci hradia služby spojené s bývaním na účet bytového domu, čo je podľa názoru súdu v súlade s právnym poriadkom. Akákoľvek zmena v osobe správcu nemôže byť na ujmu vlastníkom, ako to ustanovuje § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. Subjekt,ktorý prestal byť správcom bytového domu, prestáva byť daným okamihom v právnom vzťahu s vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru a nemôže od neho požadovať akékoľvek nedoplatky, už vôbec nie preddavky za obdobie, kedy nebol správcom. Tieto nároky prechádzajú na nového správcu, ktorý je v právnom vzťahu s vlastníkom. Žalobkyňa v súčasnosti a ani v čase podania žaloby nebola správcom bytového domu K. a teda nemala postavenie správcu, ktorý výlučne môže vymáhať od vlastníkov nároky za služby spojené s bývaním. Preto súd dospel k záveru, že žaloba je voči žalovaným 1/ a 2/ nedôvodná pre absenciu akéhokoľvek záväzkovo právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/. Vo vzťahu k nároku žalobkyne voči žalovanej 3/ súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa uplatňovaný nárok voči nej doteraz nijako nešpecifikovala a nepreukázala. Súd taktiež uviedol, že žalovaní vlastníci bytov v bytovom dome K. sa na úkor žalobkyne nemohli bezdôvodne obohatiť, pretože za poskytované služby plnili tomu, s kým mali platne uzavretú zmluvu o výkone správy. Inému subjektu za poskytované služby plniť nemohli a pokiaľ by tak činili, nesplnili by si tak svoju zmluvnú povinnosť voči správcovi bytového domu platiť za poskytované služby, vyplývajúcu zo zmluvy o výkone správy, ktorému by následne museli tak či tak plniť a duplicitné plnenie je v rozpore s akoukoľvek právnu zásadou. Vlastníci si svoju povinnosť splnili. Súd sa zároveň, napriek tomu, že zmenu žaloby nepripustil, venoval aj nároku žalobkyne voči žalovanej 3/ na vydanie bezdôvodného obohatenia sa a dospel k názoru, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby žalovaná 3/ musela zodpovedať za činnosť žalobkyne, ktorá nebola od 01. júla 2006 správcom bytového domu K., žalobkyňa vedela o výpovedi zmluvy o výkone správy a napriek tomu neposkytla potrebnú súčinnosť novému správcovi - spoločnosti BARDBYT, s. r. o., ktorá jej vyplýva zo zákona a naďalej využívala situáciu, že mal všetky doklady bytového domu a zmluvy s dodávateľmi energií pre bytový dom, neupovedomila ich o tom, že jej výkon správy zanikol a naďalej fakticky zneužívala túto situáciu na svoj prospech a v rozpore s právom vlastníkov ako spotrebiteľov im proti ich vôli vnucovala svoje služby a v tomto konaní žiadala platby, na ktoré nemala právny nárok, pretože správcom v rozhodujúcom období nebola. Podľa názoru súdu uplatňované bezdôvodné obohatenie v danom prípade nemôže žalobkyňa argumentačne ustáť, pretože sa správala v rozpore s dobrými mravmi, bezprecedentne zároveň správcovi spoločnosti BARDBYT, s. r. o. bránila vo výkone správy, pretože mu neodovzdala všetky písomnosti a dokumenty súvisiace s výkonom správy bytového domu K. a výkon správy v danom bytovom dome bol teda nezákonným konaním žalobkyne komplikovaný vo všetkých aspektoch výkonu správy. Práve a výlučne jej konanie bolo v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka, na ktorý sa bezprecedentne a nesprávne odvoláva ako na ochranu svojho nezákonného konania. Súd zároveň poukázal, že žalobkyňa do vyhlásenia dokazovania za ukončené reálne nepreukázala žiadne bezdôvodné obohatenie sa žalovanej 3/, uplatnený nárok nevyšpecifikovala a čo sa týka iba plnenia, ktoré zároveň požaduje od žalovaných vlastníkov bytov v bytovom dome K. bez toho, aby súdu ozrejmila, o aké obohatenie sa žalovanej 3/ vôbec ide. To by navyše v danom prípade bolo zároveň aj premlčané. Súd sa v odôvodnení zároveň vysporiadal s jednotlivými námietkami žalobkyne (bod 19. odôvodnenia rozsudku). K nedoplatku žalovaných 1/ a 2/ za rok 2005 vo výške 136,76 € (4 120,- Sk) súd uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ uhradili tento nedoplatok žalobkyni 07. augusta 2006 vo výške 2 000,- Sk a 04. januára 2007 vo výške 2 120,- Sk, o čom svedčí dôkaz - pokladničný doklad. Keďže tento dlh zanikol splnením a žalobkyňa ho uplatňuje, súd žalobu v tejto časti nároku žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Proti uvedenému rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 20. februára 2020 sp. zn. 10 Co 17/2019 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a 2 CSP) a žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci potrebné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd sa stotožnil s náležitým a presvedčivým odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. V odôvodnení sa zároveň vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne (bod 19. a nasl. odôvodnenia rozhodnutia). O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa, prípustnosť ktorého vyvodzovala z „ustanovenia § 421 CSP“. Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za nesprávne, pričom mala za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je v rozpore s judikatúrou súdov. Mala za to, že súdy aplikovali prehnane formalistický postup, keď rozhodnutie súdov považovala za arbitrárne. Poukázala na princíp proporcionality, na dobré mravy a potrebu spravodlivého riešenia veci. Za nesprávne považovala právne posúdenie kolízie námietky premlčania s namietaným porušením dobrých mravov. Mala za to, že v danom prípade došlo k nesprávnej aplikácii spotrebiteľského práva. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej činnosti súdov poukázala aj na arbitrárnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4. Žalovaní 1/ až 3/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu považovali dovolanie za neprípustné a navrhovali, aby ho dovolací súd ako neprípustné odmietol alebo v súlade s § 448 CSP zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Hoci žalobkyňa v dovolaní uviedla, že prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia „§ 421 CSP“, z obsahu dovolania (z formulácií a tvrdení) žalobkyne vyplýva, že dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

8. Žalobkyňa podaným dovolaním napadla rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku odvolacieho súdu o zamietnutí nároku žalobkyne na zaplatenie 421,70 € s príslušenstvom voči žalovaným 1/ a 2/ (ako spotrebiteľom) a žalovanej 3/ (ako obchodnej spoločnosti), voči ktorému dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolací súd uvádza nasledovné:

9. Podľa § 422 ods. 1 CSP (ktoré je vo vzťahu k § 421 ods. 1 CSP ustanovením lex specialis) dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmena a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

10. Citované ustanovenie § 422 ods. 1 CSP obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci tzv. majetkovým cenzom (ratione valoris). Limituje prípustnosť dovolania určením výšky sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom túto výšku viaže na desaťnásobok minimálnej mzdy vo všetkých sporoch, ktorých predmetom je peňažné plnenie. Výnimku predstavujú spory s ochranou slabšej strany, keď, vychádzajúc z koncepcie zvýšenej ochrany týchto definovaných subjektov, je majetkový cenzus znížený na dvojnásobok minimálnej mzdy, aby v týchto sporoch bola ponechaná možnosť dovolacieho prieskumu i pri nižších sumách plnenia. To znamená, že pokiaľ jedovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom plnení, je dovolací prieskum pre nesprávne právne posúdenie veci možný, len ak peňažné plnenie prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp. v sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy. V prípade príslušenstva pohľadávky sa prípustnosť dovolania odvíja od rovnakých limitov, ako pri istine.

11. V danom prípade žalobkyňa podala na súde prvej inštancie žalobu, v ktorej si uplatnila nárok na zaplatenie 12 704,- Sk (421,70 €) istiny s príslušenstvom, dňa 31. októbra 2006. Výška minimálnej mzdy v roku 2006 bola ustanovená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 540/2006 Z. z. sumou 7 600,- Sk (252 €); dvojnásobok tejto sumy je 504 € a desaťnásobok tejto sumy je 2 520 €. Rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorým odvolací súd potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie) sa tak týka peňažného plnenia vo výške 421,70 € neprekračujúceho výšku dvojnásobku, ako aj desaťnásobku minimálnej mzdy v čase podania žaloby.

12. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne je v danom prípade vylúčená ustanovením § 422 ods. 1 písm. b/ CSP (vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/) a § 422 ods. 1 písm. a/ CSP (vo vzťahu k žalovanej 3/), dovolací súd ani neskúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Vzhľadom na procesnú neprípustnosť dovolania žalobkyne, nepristúpil dovolací súd ani k posúdeniu, či napádaný výrok rozsudku spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

13. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd odmietol dovolanie žalobkyne ako neprípustné podľa § 447 písm. c/ CSP.

14. Dovolací súd navyše (vzhľadom na obsah námietok v rámci dovolateľkou uplatneného dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 CSP) uvádza, že samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, či sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP. Rovnako tiež odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci nepreskúmateľnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu a absenciou dostatočného zistenia skutkového stavu veci nepredstavuje vymedzenie podstatnej právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

15. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

16. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.