UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a sudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Martina Holiča, v spore žalobcu Y. V., bytom v L. XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Urbanovou, so sídlom v Michalovciach, Okružná 112, proti žalovanému U. G., bytom v U., Z. XXXX/XXX, za účasti intervenienta na strane žalovaného Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom v Bratislave, Bajkalská 19B, IČO: 36 062 235, zastúpeného spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 6 C 143/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. októbra 2019 sp. zn. 1 Co 354/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaný a intervenient na strane žalovaného majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom (v poradí druhým) zo 16. marca 2018 č. k. 6 C 143/2011 - 223 vo výroku I. žalobu zamietol. Vo výroku II. žalovanému priznal právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní proti žalobcovi, s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení. Vo výroku III. priznal intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov v konaní proti žalobcovi s tým, že o výške tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 445, § 447 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že žalobca utrpel 14. februára 1998 škodu na zdraví pri dopravnej nehode, za ktorú zodpovedá žalovaný. Žalobca pritom žiadal v konaní o náhradu straty zárobku po skončení pracovnej neschopnosti od 14. septembra 1999 do budúcna, z dôvodu, že k strate na zárobku došlo v príčinnej súvislosti so škodou na zdraví z predmetného úrazu. Žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok od 15. februára 1999 z dôvodu, že pri predmetnej škode na zdraví došlo u žalobcu kpoškodeniu mozgu. Intervenient na strane žalovaného vyplácal žalobcovi na základe priznaného invalidného dôchodku náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti - rentu, a to až do 01. augusta 2011, celkovo mu vyplatil 9 293 €. Intervenient na strane žalovaného však namietol základ nároku žalobcu na náhradu straty na zárobku, ktorý podľa jeho názoru nebol daný. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, zo znaleckých posudkov a z výpovedí znalcov MUDr. V., MUDr. M. a MUDr. B., že mozgová atrofia u žalobcu nebola následkom úrazu zo 14. februára 1998, ale žalobca na túto diagnózu trpel už pred úrazom. Z predložených rozhodnutí a zápisníc zo Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce, mal súd za preukázané, že tak čiastočná, ako neskôr aj úplná invalidita boli žalobcovi priznané na základe diagnózy mozgovej atrofie a s tým súvisiacimi ďalšími diagnózami, ako organická emočná labilita a porucha s bludmi. Tieto diagnózy podľa výpovedí znalcov neboli vyvolané predmetným úrazom, teda nie sú v príčinnej súvislosti s predmetným úrazom. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené uzavrel, že nie je daný základ nároku na náhradu za stratu na zárobku žalobcu, preto jeho nárok zamietol. Pokiaľ ide o nároky na odškodnenie bolestného a zo sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré boli žalobcovi priznané rozsudkom súdu prvej inštancie (č. k. 6 C 560/2002-267), súd poukázal na to, že tieto nároky boli súdom priznané, ale v dôsledku toho, že k úrazu z predmetnej dopravnej nehody u žalobcu došlo, ale tento úraz, aj keď zanechal následky, preukázateľne nemal za následok priznanie invalidity u žalobcu, a tým ani priznanie nároku na náhradu za stratu na zárobku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca.
2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. októbra 2019 sp. zn. 1 Co 354/2018 vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP). Vo výroku II. stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Vo výroku III. priznal intervenientovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané. Žalobca v odvolaní uvádzal skutočnosti a námietky, ktoré v podstate predniesol už na súde prvej inštancie, s ktorými sa správne a dostatočne presvedčivo vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, v ktorom zhodnotil všetky dôkazy predložené na podporu tvrdení žalobcu i žalovaného (a intervenienta na jeho strane). Uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobcovi, ako aj žalovanému a intervenientovi vytvoril procesné podmienky, aby v priebehu súdneho sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia zároveň vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré považoval za nedôvodné. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za riadne a vyčerpávajúco odôvodnené, preto námietku žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, považoval za neopodstatnenú. Taktiež ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa hodnotenia vykonaných dôkazov súdom. Zároveň ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu za stratu na jeho zárobku po skončení práceneschopnosti v dôsledku úrazu utrpeného pri dopravnej nehode 14. februára 1998, zavinenej nesporne žalovaným, uplatneného žalobcom potom, ako žalovaný uspokojil jeho nárok na bolestné, na stratu na zárobku počas práceneschopnosti a čiastočne i jeho nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia, založil na správnej interpretácii ustanovení § 445 a § 447 Občianskeho zákonníka a správne rozhodol, ak žalobu, ktorou si žalobca uplatnil nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti z utrpeného úrazu pri dopravnej nehode zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a tvrdenou stratou na zárobku žalobcu po skončení jeho práceneschopnosti. Náležite sa pritom zaoberal otázkou, či žalobcovi vznikla strata na jeho zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a či táto strata bola dôsledkom skončenia pracovnej neschopnosti poškodeného žalobcu po utrpení ujmy na zdraví žalobcu pri dopravnej nehode. Správne pritom súd prvej inštancie vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania a to zo znaleckého posudku znalkyne MUDr. B., ktorý posudzoval v kontexte so znaleckými posudkami znalcov MUDr. V., prof. MUDr. M., ktorých znalcov súčasne vypočul v súlade s názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho uznesení z 25. októbra 2016 sp. zn. 1Co/527/2015, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vydaný v spore z dôvodu jeho predčasnosti za stavu, ak sa prvoinštančný súd pri rozhodovaní vo veci uspokojils písomným posudkom znalca bez toho, aby znalcov vypočul. Preto podľa názoru odvolacieho súdu odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tvrdení, že súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle pokynu odvolacieho súdu vysloveného v jeho zrušujúcom uznesení, tak nemohla obstáť. Ako správne vyhodnotil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 a § 432 CSP. Uvedený dovolací dôvod odôvodnil tým, že záver súdu týkajúci sa vyhodnotenia zdravotného stavu žalobcu je neúplný a nesprávny. Mal za to, že súd sa plne stotožnil s tvrdením intervenienta a záverov znalkyne MUDr. B., pričom nevzal do úvahy hodnotenie zdravotného stavu MUDr. V. a Prof. MUDr. M., DrSc., ktorých závery považoval za rozhodujúce. Znalecký posudok MUDr. B. považoval za tendenčný. Zároveň namietal, že nárok žalobcu na zaplatenie straty na zárobku do budúcna nebol predmetom ďalšieho konania a dokazovania bez uvedenia dôvodu, pričom súd prvej inštancie uznesením vylúčil na samostatné konanie nárok žalobcu o zaplatenie straty na zárobku po skončení práceneschopnosti a renty do budúcna z dôvodu, že je vo veci potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Namietal, že súd nezisťoval správnosť a účelnosť výpočtu a výšky úhrad. Zároveň považoval za nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania. V závere dovolania uviedol, že na základe uvedeného bolo v konaniach na súdoch nižšej inštancie porušené právo na spravodlivý proces priznaný čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a ústavné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Žiadal, aby dovolací súd rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu považoval dovolanie žalobcu za nedôvodné.
5. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k dovolaniu považoval dovolanie žalobcu za neprípustné a navrhoval, aby ho dovolací súd odmietol.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu - žalobca, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť.
7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod.
10. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať predsúdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). 10.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
11. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). 11.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
13. Dovolateľ podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v celom rozsahu, pričom ako dovolací dôvod výslovne uviedol ustanovenie § 421 ods. 1 CSP. Z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP), z formulácií a námietok dovolateľa (namietajúc aj porušenie jeho práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu) však vyplýva, že dovolateľ namietal aj vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
14. V zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu (účastníka konania) nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
16. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto skúmal, či v konaní došlo k dovolateľom namietanej vade zmätočnosti.
17. Dovolateľ (ako vyplýva z obsahu dovolania) v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP vytýkal súdom nižšej inštancie nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu, hodnotenie dôkazov a nesprávne právne posúdenie. Zároveň namietal, že súdy nerozhodli o nároku žalobcu na zaplatenie straty na zárobku do budúcna (ktorý bol vylúčený na samostatné konanie), keď tento nárok nebol podľa názoru žalobcu predmetom ďalšieho konania a dokazovania súdom bez uvedenia dôvodu.
18. Dovolateľ v prvom rade súdom nižšej inštancie v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP vytýkal, že nerozhodli o jeho nároku na zaplatenie straty na zárobku do budúcna, ktorý nebol podľa jeho názoru predmetom konania a dokazovania zo strany súdov. 18.1. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobou doručenou Okresnému súdu Michalovce 14. decembra 1999 (vedenom pod sp. zn. 7 C 2122/99) uplatnil okrem iných nárokov aj nárok na náhradu straty na zárobku po skončení PN a náhradu na zárobku do budúcna, a v petite žaloby žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti počnúc 14. decembrom 1999 mesačne v sume 5507 Sk. Následne 07. novembra 2001 žalobca doručil súdu prvej inštancie podanie označené ako upresnenie a zmena petitu žaloby. Okresný súd Michalovce rozsudkom z 13. mája 2002 č. k. 7 C 2122/99-63 vo výroku VI. vylúčil nárok žalobcu o zaplatenie straty na zárobku - renty, mesačne po 6 728 Sk od 01.06.2002 do budúcna na samostatné konanie (ktoré bolo vedené pod sp. zn. 6 C 560/2002). Okresný súd Michalovce rozsudkom z 29. novembra 2007 č. k. 6 C 560/2002- 267 vo výroku V. vylúčil v prevyšujúcej časti nárok žalobcu na samostatné konanie, pričom išlo o nárok žalobcu o zaplatenie straty na zárobku po skončení PN - renty, ktoré neboli v celom rozsahu plnené vedľajším účastníkom. Následne v podaní doručeného súdu prvej inštancie 17. januára 2013 žalobca upresnil ním požadovaný nárok (č. l. 55 spisu). Z (v poradí druhého) rozsudku Okresného súdu Michalovce zo 16. marca 2018 č. k. 6 C 143/2011 - 223 vyplýva, že súd prvej inštancie konal a rozhodoval o nároku žalobcu o zaplatenie straty na zárobku po skončení práceneschopnosti, teda renty od 14. septembra 1999 do budúcna, z dôvodu, že k strate na zárobku došlo v príčinnej súvislosti so škodou na zdraví z úrazu; pričom žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu zamietol a odvolací súd toto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. 18.2. Je zrejmé, že súdy v prejednávanej veci rozhodli o celom žalobcom uplatnenom nároku o náhradu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktorý právne posúdili podľa ustanovení § 445 a 447 Občianskeho zákonníka. Žalobca tak neopodstatnene namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a preto jeho námietka, že došlo k vade v zmysle § 420 písm. f/ CSP, je v tejto časti nedôvodná.
19. Pokiaľ dovolateľ v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP ďalej súdom nižšej inštancie vytýkal nedostatky v zistenom skutkovom stave a v nesprávnom hodnotení dôkazov, dovolací súd uvádza, že nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania je dovolacia námietka týkajúca sa (prípadného) nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktoré bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie a (ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. 19.1. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu, sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (tu porovnaj aj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
20. Dovolateľ v zmysle vady § 420 písm. f/ CSP namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Dovolací súd v tejto súvislosti uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, t. j. nesprávnom právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
21. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné (smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné), preto dovolanie žalobcu v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
22. Žalobca ďalej v dovolaní namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť dovolania vyvodzoval bez ďalšieho z § 421 ods. 1 CSP. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné:
23. Dovolací súd v tejto časti poukazuje na body 11., 11.1. a 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia.
24. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. 24.1. Pokiaľ v dovolaní absentuje vyššie uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. 24.2. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa ustálila na názore, podľa ktorého sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, ale významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP.
25. Aby na základe dovolania podaného podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Pokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
26. Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej v civilnom sporovom konaní predchádza činnosť, v rámci ktorej súd rieši celý rad otázok, ktoré majú rôzny význam pre rozhodnutie. Na podklade ich postupného riešenia civilný súd niektorým otázkam priznáva relevanciu, iné posudzuje ako bezvýznamné pre svoje rozhodnutie. Vzhľadom na dovolaciu argumentáciu žalobcu treba zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, nie „ďalšie odvolanie“. Dovolací súd nesmie byť vnímaný ako ďalší „odvolací súd“, ktorý by mohol a mal podrobiť posúdeniu všetko, čím sa zaoberal súd prvej a druhej inštancie. Z povahy dovolania a dovolacieho konania vyplýva, že najvyšší súd nemôže posudzovať všetky procesnoprávne a hmotnoprávne otázky, ktoré pred ním riešili tieto súdy (inak by sa stieral rozdiel medzi prvoinštančným, odvolacím a dovolacím konaním).
27. Dovolateľa, ktorý vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 CSP, zaťažuje procesná povinnosť jednoznačným a určitým spôsobom zadefinovať tzv. dovolaciu otázku, ktorú odvolací súd riešil nesprávne a zároveň uviesť, ktorý z predpokladov uvedených v tomto ustanovení zakladá prípustnosť ním podaného dovolania. Tejto požiadavke zodpovedá i povinnosť vyjadrená v § 429 CSP vspojení s čl. 11 ods. 2 Základných princípov CSP. Splnením týchto procesných povinností vytvára pre dovolací súd podklad, ktorý je nevyhnutne potrebný pre posúdenie prípustnosti dovolania a prípadne (pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je prípustné) tiež pre zameranie meritórneho dovolacieho prieskumu.
28. V danom prípade žalobca (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) prípustnosť dovolania vyvodzoval bez ďalšieho z § 421 ods. 1 CSP, pričom dovolací dôvod bližšie nevymedzil, keďže neuviedol, ktorý z predpokladov uvedených v tomto ustanovení zakladá prípustnosť ním podaného dovolania. Žalobca sa nestotožnil s rozhodnutím odvolacieho súdu, podrobil ho kritike a polemizoval s jeho závermi (najmä skutkovými závermi a hodnotením dôkazov), pričom však vôbec nevymedzil relevantnú právnu otázku zásadného právneho významu. Ako už bolo zmienené sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 CSP. 28.1. Dovolací súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, absentuje uvedenie relevantnej právnej otázky zásadného právneho významu, ktorú odvolací súd riešil nesprávne, ako aj konkretizácia dovolacieho dôvodu, t.j. odôvodnenie odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), uvedenie otázky právneho významu, ktorá nebola dosiaľ v rozhodnutiach dovolacieho súdu riešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), ako aj poukázanie na rozhodnutia, ktorými dovolací súd rozhodoval v predmetnej právnej otázke rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP), čo obsahovo a významovo nezodpovedá požiadavkám pre vymedzenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP.
29. Z uvedeného je zrejmé, že nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum, nakoľko obsah dovolania a vymedzenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP nemalo zákonom vyžadované náležitosti. Pokiaľ by dovolací súd za tohto stavu nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen všeobecnej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj konkrétnemu cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
30. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že argumentácia dovolateľa, týkajúca sa § 421 ods. 1 CSP, je nedostatočná a nie je v podanom dovolaní vymedzená spôsobom zodpovedajúcim § 431 až § 435 CSP. Uzavrel preto, že na podklade dovolania žalobcu nebolo možné uskutočniť meritórny dovolací prieskum. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd v tejto časti odmietol podané dovolanie podľa § 447 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435 CSP.
31. Dovolateľ zároveň dovolaním napadol aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Uvedený výrok, aj keď je súčasťou výrokovej časti rozsudku, ktorým súd rozhodol vo veci samej, má charakter uznesenia. Dovolací súd uvádza, že prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP je v zmysle § 421 ods. 2 CSP vylúčená, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. 31.1. Pretože v § 357 písm. m/ CSP je uvedené uznesenie o nároku na náhradu trov konania, je v zmysle § 421 ods. 2 CSP vylúčená prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o odvolaní proti uzneseniu prvoinštančného súdu o trovách konania (porovnaj napr. uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/71/2019, 7Cdo/276/2019, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 56/2017, bod 27 a pod.). Na základe uvedeného najvyšší súd dovolanie žalobcu v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
32. Najvyšší súd na základe uvedeného, dovolanie žalobcu, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c/ CSP), a ktorého dovolacie dôvody nie sú vymedzenéspôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP (§ 447 písm. f/ CSP), odmietol.
33. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.