9Cdo/147/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ G. Y., nar. XX. H. XXXX, 2/ G. Y., nar. XX. G. XXXX, 3/ Q. Y., nar. XX. Y. XXXX, 4/ G. Y. J.., nar. XX. H. XXXX, všetkých bytom W. XXXX, Y. W., a zastúpených advokátkou JUDr. Annou Ručkayovou, Nové Mesto nad Váhom, Malinovského 1252/36, proti žalovaným 1/ Slovenská autobusová doprava Trenčín, akciová spoločnosť, skrátene: SAD Trenčín, a.s., Trenčín, Zlatovská cesta 29, IČO: 36 323 977, právne zastúpený JUDr. Michalom Krnáčom, MBA, LL.M., advokátom, Žilina, Vojtecha Tvrdého 793/21, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, vedenom pôvodne na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/137/2016, o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 30. septembra 2020 sp. zn. 17Co/73/2020, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému 1/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Žalovanému 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31. marca 2020 č. k. 10C/137/2016-236 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody, ktorá im mala byť spôsobená pri dopravnej nehode, a to náhrady škody na vozidle a náhrady škody na zdraví. Súčasne sa domáhali aj náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej im v súvislosti s dopravnou nehodou. 1.1. Skutkovým východiskom rozhodnutia bolo, že dňa 25. augusta 2012 zamestnanec žalovaného 1/ spôsobil dopravnú nehodu, pričom došlo k škode na vozidle žalobcov 1/ a 2/ a došlo k poškodeniu zdravia žalobcov 2/ a 3/. Vozidlo žalovaného 1/ bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného 2/. Žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady škody z titulu poškodenia ich motorového vozidla, žalobca 3/ žiadal súd o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšenú o 50 % základnej náhrady a všetci žalobcovia žiadali priznať nemajetkovú ujmu vo výške 30.000,- Eur titulom zásahu do ichosobnostných práv spôsobených dopravnou nehodou zo dňa 25. augusta 2012. V časti nároku na náhradu škody sa súd prvej inštancie stotožnil s námietkou premlčania, ktorú vzniesli žalovaní. Dňa 25. augusta 2012 došlo k dopravnej nehode, pričom škoda na vozidle žalobcov bola vyhodnotená ako totálna škoda. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný 2/ z titulu povinného zmluvného poistenia autobusu žalovaného 1/ pristúpil k náhrade škody žalobcov na ich zničenom vozidle, teda muselo byť žalobcom zrejmé, že žalovaný 2/ je zodpovednostným subjektom za škodu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. a v tejto poistnej udalosti so žalobcami koná a refunduje náklady spojené jednak s odťahom vozidla žalobcov, ako aj pristúpil k reálnemu odškodneniu, o čom svedčí list žalovaného zo dňa 14. októbra 2014. Žalobca 1/ kúpnou zmluvou zo dňa 31. augusta 2012 kúpil jazdené motorové vozidlo za kúpnu cenu vo výške 4 799 eur, pričom túto sumu okrem iného žiadal od žalovaného 2/ uhradiť listom zo dňa 19. marca 2015 (č.l. 28). Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia mali ku dňu 31. augusta 2012 vedomosť o výške škody ako aj o tom, kto za ňu zodpovedá, teda svoje právo si mali uplatniť najneskôr do 31. augusta 2014, s poukazom na plynutie subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže žalobcovia podali žalobu až dňa 24. júna 2015, ich nárok je v tejto časti premlčaný. Tvrdenie žalobcov, že o zodpovednostnom subjekte sa dozvedeli až na základe odsudzujúceho rozsudku zamestnanca žalovaného 1/, nepovažoval súd prvej inštancie za významné a ani nemalo žiaden súvis s uplatním si náhrady škody voči zamestnancovi žalovaného 1/ v trestnom konaní, pretože zamestnanec žalovaného nie je v tomto konaní stranou v spore. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že ak by aj súd neprihliadol na námietku premlčania tohto nároku, žalobcovia v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, pretože nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázali, že ich vozidlo malo väčšiu hodnotu, než zistil žalovaný 2/ pri likvidácii poistnej udalosti. 1.2. Čo sa týka nároku na SSU žalobcu 3/ súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca 3/, ktorého zdravie bolo poškodené v dôsledku dopravnej nehody, požadoval zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v maximálnom možnom rozsahu, t. j. o 50%. Za dôvody hodné osobitného zreteľa pre takéto zvýšenie považoval trvalé následky vo forme jaziev, ktoré negatívne vplývajú na psychickú pohodu dospievajúceho dievčaťa. Znalec konštatoval, že išlo o ľahké zranenie, pričom náhradu za sťaženie SSU ustálil vo výške 2 898 eur, ktorá bola žalobcovi 3/ vyplatená. Vzhľadom k tomu, že žalobca 3/ nemal ťažké zranenia, nestal sa v dôsledku tejto nehody invalidným, súd prvej inštancie nemal za dostatočne preukázané, že žalobca 3/ trpí takými následkami alebo osobným vnímaním tejto situácie, že doterajšie odškodnenie nebolo pre neho primerané alebo dostatočné. Podľa súdu prvej inštancie žalobca 3/ nijakým spôsobom nepreukazoval, že zdravotné následky majú pre neho zhoršenie spoločenského uplatnenia alebo že bol vykazovaný zo spoločnosti, z okruhu svojich známych alebo priateľov. Za týmto účelom by bol vhodný aj znalecký posudok z oblasti psychológie alebo psychiatrie, ktorý nebol predložený a žalobcami ani nebol navrhovaný. Žalobcom nič nebránilo, aby si dali napr. vypracovať súkromný znalecký posudok alebo minimálne navrhnúť v konaní vypočuť žalobcu 3/. Z týchto dôvodov súd žalobný návrh v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Ohľadom časti nároku žalobcov na uplatnenie nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali, že po dopravnej nehode bol osobný, rodinný, pracovný a majetkový postih celej rodiny žalobcov taký, že by súd mohol zohľadnil možnosť priznať žalobcom nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobcovia sa vyjadrili len k samotnej nehode a zdravotným následkom a nijakým spôsobom nepreukazovali, ako sa po nehode zmenila ich životná situácia, aké mali iné straty na príjme alebo majetku, či boli spoločensky vyčleňovaní alebo ako riešili svoj zdravotný stav, či mali nejaké osobné alebo spoločenské obmedzenia alebo prečo bolo nevyhnutné vyhľadať psychológa alebo psychiatra. Za týmto účelom nepredložili žiadne listinné dôkazy, ani nenavrhli vypočuť žiadnych svedkov. Žalovaní v konaní nepopreli, že zamestnanec žalovaného 1/ bol arogantný a že žalobcom bezprostredne po nehode neposkytol žiadnu pomoc. To by ale skôr svedčilo tomu, že žalobcom patrilo riadne ospravedlnenie alebo iná pomoc pri náhrade škody. Keďže žalobcovia toto nežiadali, súd prvej inštancie aj v tejto časti ich nárok ako nepreukázaný zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 30. septembra 2020 sp. zn. 17Co/73/2020 na odvolanie žalobcov 1/ až 4/ rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby potvrdila žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 2.1. Čo sa týka premlčania práva na náhradu škody na vozidle, musel súd prvej inštancie na námietku premlčania prihliadať, pretože bola v konaní vznesená žalovanou stranou. Neobstojí námietka žalobcov o neuplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ, spočívajúca v tom, že sa o vinníkovi nehody dozvedeli až na základe rozhodnutia v trestnej veci. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, trestné konanie sa viedlo voči vodičovi, ktorý nie je v tomto spore žalovanou stranou. Žalovanou stranou je prevádzkovateľ vozidla, ktorým bola škoda spôsobená a poisťovateľ. Znalosť o identite prevádzkovateľa, ktorá je podstatná pre otázku plynutia premlčacej doby podľa § 106 ods. 1 OZ, mali žalobcovia prakticky od dopravnej nehody. Keď potom dňa 31. augusta 2012 kúpili náhradné vozidlo za 4 799 eur, poznali žalobcovia nimi tvrdenú výšku škody a je zrejmé, že do podania žaloby dňa 24. júna 2015 dvojročná premlčacia doba uplynula. Správnosť záveru o premlčaní práva na náhradu škody na vozidle je dostatočná pre konštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia ohľadom tohto nároku, preto sa odvolací súd osobitne nezaoberal ďalšími otázkami škody na vozidle, pretože v prípade premlčania práva ich riešenie nemôže nijako zvrátiť rozhodnutie o zamietnutí tejto časti žaloby. 2.2. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia (SSU) žalobcu 3/ podľa § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, podľa ktorého, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Odvolací súd nebagatelizuje dôsledky dopravnej nehody pre žalobcu 3/ ani pre ostatných žalobcov. Považuje však za správny záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade žalobca 3/ nepreukázal, že na jeho strane boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce mimoriadne zvýšenie podľa citovaného ustanovenia. Dôvodom hodným osobitného zreteľa nie je síce iba uznanie invalidity výslovne uvedené v predmetnom ustanovení, no musí sa jednať o obdobne závažné následky, podporne poukazujúc na závery Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 21. júna 2018 sp. zn. 3Cdo/209/2017. V prípade žalobkyne 3/ však skutočne neboli v konaní preukázané také následky úrazu utrpeného pri dopravnej nehode, o ktorých by bolo možné v porovnaní s vyššie uvedeným uvažovať ako o dôvodoch hodných osobitného zreteľa. V tomto smere súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, keď nenavrhli ani len výsluch žalobkyne 3/. 2.3. Napokon súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov uplatnenej na základe ust. § 13 ods. 2 OZ. Aj ohľadom tohto nároku sú prvej inštancie opodstatnene považoval za nevyhnutné, aby zo strany žalobcov boli preukázané predpoklady pre priznanie požadovaného finančného plnenia. Pre všetky uplatnené nároky žalobcov v tomto konaní platí, že strany sporu sú v súlade so zásadami sporového konania, akým je aj toto konanie o nárokoch žalobcov, povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu (čl. 8 Civilného sporového poriadku). Neobstojí názor žalobcov, že znalecký posudok, ktorý by si nechali vypracovať a predložili súdu z vlastnej iniciatívy by bol považovaný za neobjektívny. Náležite spracovaný znalecký posudok predložený stranou sporu má rovnakú dôkaznú hodnotu ako znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. V sporovom súdnom konaní v zásade nie je povinnosťou súdu vyhľadávať dôkazy, ktoré preukazujú to, čo strany sporu tvrdia. Naopak, súd je v zásade oprávnený vykonať len taký dôkaz, ktorý je stranou sporu navrhnutý, resp. predložený. Pokiaľ strana sporu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení nenavrhne, súd nemá ako prijať záver, že tvrdenie strany sporu zodpovedá skutočnosti. Nemôže potom na základe takéhoto nepreukázaného tvrdenia rozhodnúť v prospech strany sporu. V právnej teórii sa tento dôsledok označuje ako neunesenie dôkazného bremena. Súd prvej inštancie preto nepochybil ani v tom, že sám, bez návrhu žalobcov nevykonal dôkazy, vrátane znaleckého dokazovania, ktoré by preukazovali žalobcami tvrdené skutočnosti. 2.4. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie správne a odvolací súd ho preto potvrdil vrátane výroku o trovách konania, ktorý plne zodpovedal výsledku sporu. V konaní neúspešných žalobcov súd prvej inštancie v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP správne zaviazal k plnej náhrade trov konania žalovaných, ktorí boli v konaní úspešní. Uvedené ustanovenie je založené na princípe zodpovednosti za výsledok sporu, ktorá spočíva na neúspešnej strane sporu. Zakladá povinnosť neúspešnej strany sporunahradiť úspešnej protistrane náklady, ktoré protistrana účelne vynaložila v súvislosti so súdnym konaním. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní však žalovaným žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že žalovaným nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 4/ (ďalej aj „dovolatelia“), prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, navrhujúc napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu. Dovolanie založili na argumentácii, že bolo rozhodnuté bez účasti dovolateľov, t.j. nebolo im zabezpečené právo na spravodlivý proces. Ďalej namietali nesprávnosť právneho posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty a nesprávnosť záveru o premlčaní uplatnených práv žalobcov. Dovolatelia namietali nesprávnosť ocenenia ich vozidla a nesprávne určenie výšky škody, správne im mala byť priznaná náhrada škody vo výške 3 820 eur. Podľa dovolateľov žalobkyni 3/ malo byť priznané požadované zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%. Keďže bolo rozhodované bez účasti strán, nemal konajúci súd možnosť vizuálne posúdiť oprávnenosť nároku. Súdu nič nebránilo, aby v záujme objektivity nariadil znalecké dokazovanie. Rovnako tak mal urobiť aj pri posudzovaní otázky priznania žalobcom nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 a nasl. OZ, je nesporné, že život celej rodiny žalobcov sa po havárii vo veľmi významnej miere skomplikoval a neúmerne sťažil. Dovolatelia považujú za veľmi nespravodlivé aj rozhodnutie o znášaní trov konania.

4. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP a žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolatelia dostatočne nevymedzili prípustný dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, otázka premlčania bola posúdená správne. Neboli porušené ani procesné práva žalobcov, ktorí mali možnosť riadne ich uplatniť, dôvodom zamietnutia ich žaloby bolo neunesenie dôkazného bremena. Odvolací súd nebol v zmysle § 385 ods. 1 CSP povinný nariadiť pojednávanie. 4.1. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcov odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné, dovolatelia riadne nepreukázali prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/, resp. v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Dovolatelia neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia súdov nižších inštancií sú správne.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je potrebné ako neprípustné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čomspočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. V danom prípade dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľov, že v konaní došlo k nimi tvrdenej vade zmätočnosti, pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

12. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP teda zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

13. Žalobcovia namietanú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP opreli o tvrdenie, že bolo rozhodnuté bez ich účasti, nebolo im tým zabezpečené právo na spravodlivý proces.

14. Právo strany sporu, aby jej vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť v jej neprítomnosti, ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená hlavne v ustanovení § 178 ods. 2 CSP, ktoré súdu ukladá predvolať stranu sporu alebo jej zástupcu na pojednávanie tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Strana sa pritom na pojednávanie predvolá len vtedy, ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch, inak predvolá súd len jej zástupcu (§ 195 ods. 1 a 2 a § 178 ods. 1 CSP).

15. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že súd prvej inštancie uskutočnil vo veci pojednávanie dňa 05. marca 2020 (č.l. 233-235), na ktorom sa zúčastnili žalobcovia 1/, 2/ a 4/, pojednávania sa nezúčastnila žalobkyňa 3/, v tom čase maloletá, v konaní zastúpená rodičmi ako zákonnými zástupcami. Žalobca 1/, otec žalobkyne 3/ vo výsluchu uviedol, že nechce, aby bola dcéra (žalobkyňa 3/) vypočutá. Odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, nebolo dôvodné modifikovať skutkový stav, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie založené, a preto nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, zároveň nebolo preukázané, že by nariadenie pojednávania vyžadoval dôležitý verejnýzáujem. Dovolací súd preto konštatuje, že postup súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu, pri zabezpečení práva sporovej strany na prejednanie veci verejne a v jej prítomnosti, bol vo vzťahu k žalobcom v súlade s ustanoveniami CSP, z tohto hľadiska nemožno konštatovať nesprávny procesný postup, ani také porušenie procesných práv žalobcov, ktoré by nadobudlo intenzitu porušenia ich práva na spravodlivý proces.

16. Vzhľadom na uvedené dovolací súd vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezistil, preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné, čo je dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c/ CSP.

17. Žalobcovia prípustnosť dovolania vyvodili aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K tomu dovolací súd uvádza nasledovné: 17.1. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/6/2017; podobne tiež napr. 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017). 17.2. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (R 83/2018). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. V zmysle judikátu R 71/2018 do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. 17.3. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd a v súvislosti s tým nahrádzať aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je tiež ustálený názor, v zmysle ktorého sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

18. Zhrnúc vyššie uvedené, z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/ musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranounastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

19. Dovolatelia v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietali nesprávnosť právneho posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty, nesprávnosť záveru o premlčaní uplatnených práv žalobcov, nesprávnosť ocenenia ich vozidla a nesprávne určenie výšky škody, nesprávnosť nepriznania žalobkyni 3/ zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%. Dovolatelia namietali, že keďže bolo rozhodované bez účasti strán, nemal konajúci súd možnosť vizuálne posúdiť oprávnenosť nároku. Súdu nič nebránilo, aby v záujme objektivity nariadil znalecké dokazovanie. Rovnako tak mal urobiť aj pri posudzovaní otázky priznania žalobcom nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 a nasl. OZ, je nesporné, že život celej rodiny žalobcov sa po havárii vo veľmi významnej miere skomplikoval a neúmerne sťažil. Dovolatelia považovali za veľmi nespravodlivé aj rozhodnutie o znášaní trov konania.

20. Dovolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 51/2020, III. ÚS 387/2021) v prípade posudzovania prípustnosti dovolania je dovolací súd viazaný vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolatelia pri namietanom nesprávnom právnom posúdení veci nezadefinovali, dostatočne nekonkretizovali právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, v nadväznosti na to (logicky) ani nemohli uviesť, v čom nesprávnosť riešenia takej otázky odvolacím súdom podľa ich názoru spočíva a ako mala byť táto otázka správne vyriešená, ani nešpecifikovali konkrétnymi judikátmi, stanoviskami či rozhodnutiami ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (porov. R 71/2018), od ktorej sa mal podľa ich názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť, ako ani tvrdenú rozdielnosť rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale vyjadrili len svoj nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, zopakujúc pritom svoju odvolaciu argumentáciu. Ako bolo už skôr v tomto rozhodnutí uvedené, samotné polemizovanie dovolateľov s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu prípadu (sporu), významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods. 1 CSP, resp. § 432 ods. 2 CSP (m. m. 3Cdo/28/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/50/2017, 8Cdo/78/2017, 9Cdo/8/2020, 9Cdo/216/2021).

21. Dovolaciemu súdu z obsahu dovolania vyplynulo, že dovolatelia v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP v skutočnosti spochybňujú vyhodnotenie dokazovania vykonaného pred súdmi nižších inštancií. Dovolací súd však nie je treťou inštanciou, a preto sa pred ním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie a ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd na tomto mieste tiež pripomína, že namietaním nesprávnosti skutkových zistení na základe vykonaného dokazovania nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

22. Pokiaľ by dovolací súd nebral do úvahy absenciu náležitostí prípustnosti dovolania a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti uvedenej časti dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP. Postup dovolacieho súdu by v takom prípade dokonca porušil základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

23. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcov, ktorým namietali nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, odmietol podľa § 447 písm. f/ CSP ako dovolanie, v ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

24. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

25. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.