8Sžz/3/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľa : X. O. O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., trvale bytom : N. Y. U. - O., R.. Y. G. O., M., M. Y. E., t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Mgr. Martinom Škamlom, advokátom, so sídlom Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, Žilina, proti odporcovi : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky u k l a d á odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou zo dňa 9. mája 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 bez zbytočného odkladu po doručení rozsudku p r e p u s t i ť z a i s t e n é h o : X. O. O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

O náhrade trov konania bude rozhodnuté podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.

Odôvodnenie

Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. navrhovateľ žiadal, aby súd uložil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky bez zbytočného odkladu prepustiť zo zaistenia navrhovateľa z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Žiadal, aby súd zaviazal odporcu na náhradu trov konania.

V návrhu navrhovateľ uviedol, že rozhodnutím Oddelenia hraničnej polície Policajného zboru Čierna nad Tisou, č. PPZ-HCP-5011-73-007/2012 zo dňa 19. apríla 2012 bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o pobyte cudzincov“) za účelom vrátenia na územie Ukrajiny v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012 bolo uvedené rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 9. mája 2012.

Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou vydalo 9. mája 2012 ďalšie rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012, ktorým navrhovateľa zaistilo na základe rovnakého ustanovenia, ako pri rozhodnutí zo dňa 19. apríla 2012, pričom určilo začiatok plynutia lehoty spätne od 19. apríla 2012, teda odo dňa vydania prvého, súdom zrušeného rozhodnutia o zaistení navrhovateľa.

Navrhovateľ v návrhu uviedol, že súčasne s návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom podal na Krajský súd v Košiciach opravný prostriedok proti rozhodnutiu č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 zo dňa 9. mája 2012.

Navrhovateľ prejavil pri prvom kontakte so štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, pri ktorom bol prítomný tlmočník, vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol zaistený za účelom vrátenia na Ukrajinu, pričom Ukrajina podmienila prijatie navrhovateľa na svoje územie tým, že navrhovateľ nepožiada o azyl na území Slovenskej republiky. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa č. PPZ-HCP-5011-73-009/2010 zo dňa 19. apríla 2012 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2. mája 2012, pričom proti rozsudku nebolo možné podať opravný prostriedok. Navrhovateľ nebol prepustený zo zaistenia a to ani po doručení uvedeného rozsudku. Nebol prepustený zo zaistenia ani po právoplatnosti rozsudku dňa 9. mája 2012. Miesto toho, aby bol navrhovateľ prepustený zo zaistenia, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou vydalo dňa 9. mája 2012 nové rozhodnutie č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012, ktorým opakovane zaistilo navrhovateľa za tým istým účelom - vrátane na základe medzinárodnej zmluvy - s tým, že v tomto rozhodnutí sa snažilo opraviť chyby vytýkané v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Rozhodnutie bolo vydané s určením lehoty zaistenia spätne, ku dňu vydania pôvodného, už súdom zrušeného rozhodnutia o zaistení. Tento postup nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou nemôže spätne opravovať svoje rozhodnutia. Navrhovateľ bol odo dňa 19. apríla 2012 pozbavený svojej osobnej slobody nezákonne. Túto nezákonnosť nemožno za žiadnych okolností konvalidovať spätne rozhodnutím zo dňa 9. mája 2012. pozastavenie osobnej slobody navrhovateľa napriek existencii a právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012 je nezákonným zásahom do práv navrhovateľa. Tým, že navrhovateľ požiadal o azyl na území Slovenskej republiky, nebola splnená podmienka jeho prijatia na územie Ukrajiny, čím sa zneužila možnosť realizovať vrátenie navrhovateľa, ktoré je účelom jeho zaistenia. Tým zanikol účel zaistenia.

Navrhovateľ poukázal na čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadal, aby súd rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v písomnom vyjadrení uviedlo, že navrhovateľ dňa 19. apríla 2012 v skorých ranných hodinách pricestoval z Ukrajiny vlakom na hraničný priechod Čierna nad Tisou, pričom pri kontrole cestovných dokladov bolo zistené, že doklad - povolenie na pobyt Francúzskej republiky č. F 73973 9637 je falošné. Bolo preukázané, že navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. a/ a b/ Kódexu schengenských hraníc a súčasne sa svojim konaním dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ bol za účelom readmisie na Ukrajine zaistený rozhodnutím zo dňa 19. apríla 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-007/2012 policajného útvaru podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Uvedené rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/8/2012 zo dňa 2. mája 2012.

Dňa 9. mája 2012 vydal policajný útvar nové rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012, pričom navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach vytýčil pojednávanie na deň 29. mája 2012. Odporca vo vyjadrení navrhol, aby súd s poukazom na ustanovenie§ 104 O.s.p. konanie zastavil, keďže súčasne prebieha konanie na krajskom súde. Alternatívne odporca navrhol, aby súd zamietol návrh navrhovateľa ako nedôvodný alebo neprípustný, lebo nie sú splnené podmienky ustanovené v ustanovení § 250v ods. 1 a ods. 3 O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v spojení s § 250v ods. 2 O.s.p.) vo veci nariadil podľa § 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie na deň 29. mája 2012. V predmetnej veci bolo nariadené pojednávanie s ohľadom na charakter veci podľa § 51 O.s.p. a termín pojednávania bol oznámený e-mailom právnemu zástupcovi navrhovateľa. Predvolanie na pojednávanie bolo doručené 28. mája 2012 Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky súdnym doručovateľom.

Súd pojednával v prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu.

Právny zástupca navrhovateľa uviedol, že trvá na podanom návrhu a žiada, aby súd uložil odporcovi prepustiť navrhovateľa z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Uviedol, že návrhom bol žalovaný postup zo strany policajného útvaru, ktorý ani po právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu neprepustil navrhovateľa zo zaistenia, ale vydal nové rozhodnutie o zaistení. Oddelenie hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou postupovalo v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d/ a § 90 ods. 2 písm. b/ bod 2 o pobyte cudzincov. Predložil súdu fotokópiu žiadosti o bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo dňa 9. mája 2012, o ktorej nebolo rozhodnuté. Uviedol, že treba aplikovať čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Právna zástupkyňa odporcu uviedla, že zotrváva na podanom písomnom vyjadrení zo dňa 25. mája 2012. V danej veci neboli splnené podmienky na podanie návrhu, ktoré sú stanovené v ustanovení § 250v O.s.p. Zaistenie navrhovateľa nebolo v rozpore s čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhla návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť.

Zo spisu, ktorý predložil odporca, bolo zistené, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 zo dňa 9. mája 2012 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov bol zaistený navrhovateľ na účel vrátenia podľa Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, nakoľko sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 10. októbra 2012 s tým, že lehota plynie od 19. apríla 2012 od 16,50 hod.

Predsedníčka senátu oboznámila na pojednávaní rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7Sp/11/2012 zo dňa 29. mája 2012 (bol doručený e-mailovou poštou). Týmto rozsudkom krajský súd podľa § 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie z 9. mája 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 a vec vrátil Oddeleniu hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou na ďalšie konanie. Proti rozsudku nie je prípustné odvolanie v zmysle ustanovenia § 250s O.s.p.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2012.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je dobre fungujúce správne súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ichsúdnej kontroly.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 5, veta prvá O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Piata hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zakotvuje konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledky bol proti nej priamo vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledku trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd uložením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na rozdiel od konania v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov. To platí aj rovnako pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O.s.p. keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy predstavuje subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú možno aplikovať iba v prípade, ak iná právna možnosť ochrany chýba. V prípade ak bolo vydané rozhodnutie orgánu verejnej správy je treba sa domáhať súdnej ochrany postupom podľa druhej alebo tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Cieľom ochrany podľa § 250v O.s.p. je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Súd v danej veci musel posúdiť, či došlo k naplneniu jednotlivých znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený: Musí ísť o návrh, v ktorom fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch a

- ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy,

- zásah nie je rozhodnutím,

- zásah bol zameraný priamo proti fyzickej alebo právnickej osobe alebo proti nim vykonaný,

- dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie,

- navrhovateľ vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,

- návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Z citovaného ustanovenia vyplýva aj negatívne vymedzenie, že návrh nie je úspešný, ak sa navrhovateľ domáha iba určovacieho výroku, že zásah je alebo bol nezákonný.

Právne posúdenie splnenia definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah v ustanovení § 250v O.s.p. vymedzený, predstavuje rozhodovanie vo veci samej, t.j. v merite veci.

Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v O.s.p., a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa v čase jeho podania nebol prípustný, keďže navrhovateľ v zastúpení svojim advokátom podal proti rozhodnutiu o zaistení zo dňa 19. apríla 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 opravný prostriedok, ktorú skutočnosť uviedol navrhovateľ v zastúpení svojim advokátom aj v podanom návrhu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky musel vychádzať z novej skutkovej okolnosti, ktorú predstavuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. mája 2012, sp. zn. 7Sp/11/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou, ktoré v čase rozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, ale nie je voči nemu prípustný opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neposudzoval zákonnosť rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, ale následok, ktorý na jeho základe vznikol, t.j. obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Musel prihliadnuť na skutočnosť, že rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo krajským súdom zrušené.

Ústava Slovenskej republiky zaručuje osobnú slobodu v čl. 17.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil nevyhnutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Išlo najmä o rozhodnutia vo väzobných veciach (napr. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03) a pri detenciach zo zdravotných dôvodov (napr. I. ÚS 79/93). Osobitnú pozornosť venoval zaisteniu za účelom vyhostenia v Náleze sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, v ktorom uviedol:,,Zákon umožňuje štátu, aby mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody.

Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam. Toto právo garantuje nielen Ústava Slovenskej republiky, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,Dohovor“). V prvej vete čl. 5 ods. 1 Dohovoru sa zaručuje každému právo na slobodu a bezpečnosť. To znamená, že sa vzťahuje na občanov Slovenskej republiky ako aj na cudzincov. Pozitívny výpočet dôvodov pozbavenia osobnej slobody vymedzený v čl. 5 ods. 1 Dohovoru je potom doplnený negatívnym vymedzením (kedy a za akých podmienok nemôže byť človek pozbavený osobnej slobody) v čl. 1 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru, ktorý je záväzný aj pre Slovenskú republiku.

Dôvodom pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa jej zabránilo nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie podľa čl. 5 ods. 1, písm. f/ Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 Dohovoru nepochybne zaväzuje štát poskytnúť osobe pozbavenej slobody možnosť obrátiť sa na súd.

Článok 5 ods. 4 Dohovoru zaručuje osobe pozbavenej slobody jednak právo na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia slobody, ale tiež aj právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Z hľadiska rýchlosti konania o pozbavení slobody by malo ísť o lehoty rátané na dni, resp. týždne, nie však už na mesiace (Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 9862/82, rozsudok z 21. októbra 1986, Bezicheri v. Taliansko, sťažnosť č. 11400/85, rozsudok z 25. októbra 1989).

Podstatou podaného návrhu navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy bolo tvrdenie navrhovateľa, že odpadol účel jeho zaistenia stanovený v rozhodnutí, keďže rozhodnutie o zaistení bolo zrušené.

Zo samotnej podstaty zaistenia za účelom vyhostenia je zrejmé, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistení vymedzený v rozhodnutí o zaistení.

Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent a preto aj ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v Ústave Slovenskej republiky a Dohovore o ľudských právach a základných slobodách.

Obmedzenie osobnej slobody zaručenej v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky je možné iba na základe zákona.

Ďalej je nevyhnutné, aby obmedzenie obstálo z hľadiska princípu proporcionality. Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam. V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného práva a slobody, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje.

Ústavný súd uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach (porovnaj predovšetkým nálezy sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a sp. zn. PL. ÚS 67/07 zo 6. februára 2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo. V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný záujem. V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto obmedzenie musí v prvom rade obstáť z hľadiska vhodnosti, teda musí byť vhodné dosiahnuť sledovaný cieľ. Ďalším posudzovaným krokom musí byť otázka potrebnosti (nevyhnutnosti) tohto obmedzenia. Podstatou tohto kroku je posúdenie obmedzenia z hľadiska existencie možných iných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k uvedenému cieľu, a teda či ho nemožno dosiahnuť iným normatívnym prostriedkom, ktorý by obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným ktorom je posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného práva alebo iného verejného záujmu, ktorého realizáciu alebo dosiahnutie sleduje posudzované obmedzenie.

V danej veci došlo k obmedzeniu osobnej slobody na základe rozhodnutia, ktoré bolo v čase rozhodovania najvyššieho súdu zrušené, a proti rozsudku krajského súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Preto najvyšší súd vychádzajúc z princípu proporcionality posúdil verejný záujem a právo navrhovateľa na osobnú slobodu. Keďže rozhodnutie o zaistení bolo krajským súdom zrušené, odpadol dôvod na obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodol rozsudkom tak, že uložil odporcovi vo veci zaistenia navrhovateľa v zmysle rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Čierna nad Tisou zo dňa 9. mája 2012, č. PPZ-HCP-5011-73-016/2012 bez zbytočného odkladu po doručení rozsudku prepustiť zaisteného : X. O. O., nar. X.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. Y. E., z Útvaru Policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.. O náhrade trov konania rozhodne najvyšší súd podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2012).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.