8Sžr/15/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. č. XXXX/XX, V. W. Y., proti žalovanej: „Konfiškačná komisia v Bratislave, sídlo neznáme resp. jej právny nástupca" - Okresný úrad Bratislava, pozemkový a lesný odbor, so sídlom Trenčianska 55, Bratislava, v konaní o zrušenie rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 11230/1948 zo dňa 7. a 10. mája 1948, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/149/2013-71 zo dňa 12. decembra 2013, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/149/2013-71 zo dňa 12. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Krajský súd v Žiline napadnutým uznesením č. k. 20S/149/2013-71 zo dňa 12. decembra 2013 podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") zastavil konanie o žalobe žalobcu, ktorou sa tento domáhal, aby súd v celom rozsahu zrušil rozhodnutie Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 11230/1948 zo dňa 7. a 10. mája 1948 pre nepreskúmateľnosť a zmätočnosť a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že v prejednávanej veci bolo konanie zastavené z dôvodu neodstrániteľnej prekážky vedenia súdneho konania, nakoľko označené rozhodnutie nemôže byť predmetom prieskumu podľa piatej časti O.s.p. Poukázal na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb."), t.j. po 7. septembri 1945, a preto bolo vydané podľa § 1 ods. 13 cit. nariadenia účinného do 6. decembra 1948, ktoré ustanovenie na prieskum takého rozhodnutia stanovilo osobitný procesný postup. Ďalej uviedol, že takéto rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo podľa tejto právnej úpravy možné napadnúť odvolaním na Zbor povereníkov do 30 dní po jeho vynesení. Teda o odvolaniach nerozhodoval súd, ale Zbor povereníkov ako výkonný orgán štátnej moci. Vyslovil, že bolo potrebné využiť túto špeciálnu právnu úpravu pri prieskume takýchto rozhodnutí. Preto dospel k záveru, že nie je možné domáhať sa preskúmania tohto rozhodnutia podľa súčasnej právnej úpravy správneho súdnictva.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie, navrhujúc, aby odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/149/2013-71 zo dňa 12. decembra 2013 ako procesne nesprávne a nezákonné zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie, eventuálne žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a žalobu postúpiť odvolaciemu orgánu na ďalšie konanie. Krajskému súdu vyčítal, že zastavením konania a nepostúpením žaloby ako odvolania podľa § 41 ods. 2 O.s.p. právnemu nástupcovi došlo k zmareniu právnych účinkov podania žalobcu v rozpore s § 104 ods. 1 druhá veta O.s.p. Mal za to, že týmto postupom súd prvého stupňa protiústavne zasiahol do základného práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu pred týmto iným orgánom, na ktorom má predchádzať odvolacie konanie, čím žalobcovi zmaril prístup k odvolaciemu orgánu ako orgánu inej právnej ochrany. Následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/49/2012, ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/34/2013. Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je sčasti nepreskúmateľné pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov v otázke pasívnej legitimácie žalovaného orgánu verejnej moci. Taktiež namietal, že bol odňatý zákonnému sudcovi, keďže vo veci je vecne a miestne príslušný Krajský súd v Bratislave. Vo vzťahu k tejto námietke dal do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 405/2010. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou odvolacieho súdu bolo rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/149/2013-71 zo dňa 12. decembra 2013, ktorým zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 11230/1948 z 7. a 10. mája 1948.

V súvislosti so skúmaním dôvodnosti rozhodnutia o zastavení konania je nevyhnutné, aby bolo dostatočne odôvodnené, lebo inak by nebolo možné urobiť záver, z akých dôvodov k zastaveniu konania došlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho uznesenia obmedzil len na citáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ustanovení nariadenia č. 104/1945 Sb., stručný popis skutkového stavu, pričom záverom len formálne vyslovil, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po účinnosti nariadenia č. 104/1945 Sb., keď súčasne poukázal na § 1 ods. 13 cit. nariadenia, v zmysle ktorého takéto rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo možné napadnúť odvolaním na Zbor povereníkov do 30 dní po jeho vynesení, teda pri prieskume rozhodnutí bolo možné využiť túto špeciálnu právnu úpravu. Následne konštatoval, že takéto rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmavania súdom podľa piatej časti O.s.p., preto súd konanie z dôvodu tejto neodstrániteľnej prekážky vedenia súdneho konania podľa § 250d ods. 3 O.s.p. zastavil. Teda svoj záver o zastavení konania riadne neodôvodnil.

Odvolací súd po dôkladnom oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia dospel k záveru, že spôsob odôvodnenia tohto uznesenia nie je ústavne a zákonne konformný. Z uvedeného nie je totiž zrejmé, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri utváraní záveru, že napadnuté rozhodnutie nemôže byť predmetom prieskumu podľa piatej časti O.s.p., a ktoré sú spôsobilé výrok uznesenia zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom vysvetliť. Z tohto titulu aj s ohľadom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné ako konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu je arbitrárne.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že napadnuté rozhodnutie je „nepreskúmateľné pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov v otázke pasívnej legitimácie žalovaného", odvolací súd uvádza, že na túto nie je možné prihliadnuť. V nadväznosti na uvedené odvolací súdpoukazuje na skutočnosť, že na účely správneho súdnictva bol po zaniknutých konfiškačných komisiách žalovaným príslušný obvodný pozemkový úrad (v danej veci Obvodný pozemkový úrad v Bratislave), t.j. správny orgán, ktorému by patrilo rozhodovať podľa príslušných reštitučných zákonov. Súčasne je však potrebné doplniť, že s účinnosťou od 1. októbra 2013 došlo zákonom č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov k zrušeniu obvodných pozemkových úradov (§ 8 písm. b/), pričom ich právomoc prešla na okresné úrady (§ 9 ods. 11, 12; § 9 ods. 16).

Rovnako tak nemohol odvolací súd prihliadnuť ani na námietku žalobcu, že bol odňatý zákonnému sudcovi, keď v danom prípade konal a rozhodoval Krajský súd v Žiline, hoci vecne a miestne príslušným súdom vo veci je Krajský súd v Bratislave. Ohľadom namietaného Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že podľa § 246 ods. 1 v spojení s § 246a ods.1 O.s.p. na konanie o podaní žalobcu je síce vecne a miestne príslušný Krajský súd v Bratislave, avšak súčasne je nutné poukázať na § 105 ods. 1 veta tretia a štvrtá O.s.p., v zmysle ktorých súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Žiline v prejednávanej veci konanie začal, keď účastník miestnu príslušnosť najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patril, nenamietal, čím nastal procesnoprávny účinok založenia príslušnosti súdu, bude vo veci potrebné postupovať tak, že aj ďalšie konanie uskutoční Krajský súd v Žiline.

Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnom konaní došlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. dôvod na zrušenie rozhodnutia, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom takou vadou, nemôže byť považované za správne.

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V novom konaní sa krajský súd bude vecou opätovne zaoberať, svoje rozhodnutie riadne odôvodní a rozhodne znova aj o trovách pôvodného a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.