8Sžp/8/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: A., s.r.o., P. X., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. Kristínou
Babiakovou, Advokátska kancelária so sídlom v Pezinku, Radničné námestie č. 9, proti
žalovanému: Krajský stavebný úrad v Nitre, Lomnická č. 44, Nitra, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 19. júla 2010 č. sp.: KSUNR-2010-690-
004, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/119/2010-40 zo dňa
31. januára 2011, jednohlasne, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre
č.k. 11S/119/2010-40 zo dňa 31. januára 2011, p o t v r d z u j e.
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. sp.: KSUNR-2010-
690-004 z 19. júla 2010 a jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní
napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.
Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca v júni 2009 umiestnil
tri kusy reklamných zariadení na C. ulici v N. a tieto užíval až do decembra 2009, kedy ich
odstránil; reklamné zariadenia boli umiestnené bez povolenia príslušného stavebného úradu,
pričom žalobca tvrdil, že na umiestnenie reklamných zariadení nepotreboval vydanie
povolenia, pretože neboli spojené s pozemkom, ale jednalo sa o voľne položené reklamné
zariadenia.
Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu. Konštatoval, že reklamné zariadenia
o rozmeroch 3000 mm x 2000 mm neboli voľne položené na pozemku, čo preukazuje
i vyhotovená fotodokumentácia, keďže umiestnenie reklamných zariadení vyžadovalo úpravu
pozemku, a to v tom zmysle, že bolo potrebné upraviť podklad pre ich položenie, teda vyhĺbiť
základové lôžko a vysypať ho kamennou drťou, čo jednoznačne preukazuje i fotodoku-
mentácia vyhotovená po odstránení reklamných zariadení a úpravu terénu potvrdila i právna
zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 18. januára 2010. Poukázal na to, že stavebný zákon v ust. § 71 vyžaduje udelenie povolenia k umiestneniu reklamných zariadení, ktoré sú
spojené s pozemkom alebo stavbou, pričom sa nevyžaduje pevné spojenie s pozemkom, ako
je to pri ostatných stavbách. Krajský súd považoval za nepochybné, že umiestnené reklamné
zariadenia boli spojené s pozemkom, pričom toto spojenie vyvodil z vyhĺbenia základového
lôžka a jeho vysypania kamennou drťou a následného ukotvenia reklamného zariadenia do
pozemku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe v konaní pod
sp. zn. 28 Ca 17/93, na ktoré poukazoval aj žalobca.
Krajský súd konštatoval, že z ust. § 73 stavebného zákona vyplýva, že na konanie
o povolení reklamných a propagačných zariadení sa vzťahujú primerane ustanovenia oddielu
4 stavebného zákona (§ 54 až § 70), t.j. povoľovanie stavieb, zmien stavieb a udržiavacích
prac, s poukazom na to, že správne organy v správnom konaní vo vzťahu k žalobcovi
primerane tieto ustanovenia i použili. Podľa názoru krajského súdu v konaní o povolení
informačných, reklamných a propagačných zariadení sa ustanovenia stavebného zákona budú
vzhľadom na druh, rozsah a predpokladaný vplyv zariadenia aplikovať primerane, pričom
sa uplatní zjednodušený spôsob prejednania s dotknutými orgánmi a účastníkmi, ktorých stanoviská boli zabezpečené ešte pred konaním. Uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že správne
orgány vo vzťahu k nemu neoprávnene aplikovali ust. § 43 stavebného zákona, toto
ustanovenie definuje stavbu, ktorá je pevne spojená so zemou a zároveň definuje,
čo sa rozumie pevným spojením so zemou. Súčasne poukázal na to, že stavebný zákon v ust.
§ 55 príkladmo vymedzuje, kedy sa a pri akých stavbách stavebné povolenie vyžaduje
a v ust. § 56 uvádza, kedy sa stavebné povolenie ani ohlásenie stavby stavebnému úradu
nevyžaduje, tvrdiac, že vzhľadom na variabilitu stavieb a im podobných zariadení
rozhodovaciu činnosť o požiadavke stavebného povolenia zákonodarca ponechal stavebnému
úradu, čo nepochybné vyplýva z ust. § 57 stavebného zákona, teda i rozhodnutie podľa §§ 71
a nasl. o vydaní povolenia na umiestnenie zamýšľaného reklamačného a propagačného
zariadenia podľa technických parametrov a pod. Podľa názoru krajského súdu v predmetnej
veci v prípade umiestnenia reklamného zariadenia bolo potrebné vychádzať z úpravy
uvedenej v §§ 71 a nasl. stavebného zákona, z ktorej vyplýva, že povolenie na umiestnenie
reklamného zariadenia je potrebné v prípade, ak je zariadenie umiestnené na miestach
viditeľných z verejných priestorov a spojené s pozemkom, čo v danom prípade bolo splnené.
Krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že v konaní bolo preukázané,
že žalobca umiestnil tri reklamné zariadenia na C. ulici v N. bez povolenia príslušného
stavebného úradu, správne orgány oboch stupňov dospeli k správnemu právnemu záveru, že
žalobca sa dopustil správneho deliktu s právne postupovali, keď mu uložili sankciu. Stotožnil
sa so závermi správnych orgánov aj pokiaľ išlo o výšku uloženej sankcie s poukazom na to,
že sankcia bola uložená na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Považujúc rozhodnutie
žalovaného, ako aj postup mu prechádzajúci za súladný so zákonom, žalobu v rozsahu
a z dôvodov v nej uvedených podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p.,
žalobcovi pre neúspech v konaní nepriznal náhradu trov konania.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca.
Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutie
žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
Rozsudok ako aj činnosť súdu prvého stupňa v prejednávanej veci považoval za nesprávny
a nezákonný.
V dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd v danej veci dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru. Vytýkal
prvostupňovému súdu, že po preskúmaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pretože z výsledkov dokazovania v danej veci vyplýva, že posudzované reklamné zariadenia
boli voľne položené na pozemku, neboli žiadnym spôsobom pevne spojené s pozemkom.
Poukázal na to, že práve tá časť skutkového stavu o tom, či bolo alebo nebolo zariadenie
pevne spojené s pozemkom je významným východiskom pre správne právne posúdenie veci.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že v napadnutom rozhodnutí vychádzal však z iných skutočnosti
ako prvostupňový alebo druhostupňový správny orgán, ktorých rozhodnutia posudzoval.
Namietal, že nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa viedli následne
aj k nesprávnemu záveru súdu o tom, že jeho názor korešponduje aj s rozhodnutím Mestského
súdu v Prahe v konaní pod sp. zn. 28 Ca 17/93, na ktoré poukazoval práve žalobca. Tvrdil,
že Mestský súd v Prahe v uvedenom rozhodnutí uvádza, že „pouhým položením předmětu na
pozemek nedojde k jeho spojení s pozemkem; takový výklad by byl rozširující a šel by nad
rámec zákona“. Dôvodil, že v prípade predmetných reklamných zariadení nedošlo ku
prepojeniu predmetov, ktoré vzniklo určitým mechanickým postupom, reklamné zariadenia
boli položené na pozemok (vysypaný štrkom), ale k žiadnemu mechanickému prepojeniu
podkladom nedošlo. Súčasne v tejto súvislosti poukázal na prípady uvádzané Mestským
súdom v Prahe ako príklady mechanického prepojenia: zabetónovanie paliet alebo konštrukcie pod povrchom.
Ďalej dôvodil, že ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona jasne stanovuje,
že povolenie vyžadujú informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sú spojené
so stavbou alebo s pozemkom, s poukazom na význam pojmu „spojené(ý)“ z jazykového
hľadiska podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu.
Ďalej poukázal na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, z ktorého vyplýva pre orgány verejnej
moci povinnosť vykladať a uplatňovať všetky zákony a iné všeobecne záväzné predpisy
v súlade s ústavou a orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať všetky právne
predpisy z hľadiska ochrany základných práv, s tým, že každý má ústavné právo na taký
výklad právnych predpisov, ktorý je v súlade s ústavou, pričom toto právo je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Uviedol, že kľúčovým
aspektom je aj zohľadnenie úpravy práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a v zmysle úpravy čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, s poukazom na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre
zdôrazňuje, že akékoľvek zasahovanie do užívania práva alebo slobody priznanej Európskym
dohovorom musí sledoval legitímny cieľ s tým, že princíp spravodlivej rovnováhy, ktorý
je vlastný aj čl.1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru, predpokladá existenciu
všeobecného záujmu spoločnosti. Mal za to, že vo svetle vyššie uvedeného, neexistuje
legitímny cieľ, ktorý by odôvodňoval výklad ustanovenia § 71 stavebného zákona, podľa
ktorého je povolenie potrebné aj na voľne stojace reklamné zariadenia, keďže týmto
výkladom a jeho aplikáciou v praxi by dochádzalo k porušeniu práva jednotlivcov na pokojné
užívanie svojho majetku, čo je v rozpore s ústavou a dohovorom.
Poukázal tiež na to, že základnou a prioritnou právomocou stavebného úradu
v zmysle stavebného zákona je povoľovanie stavieb a z toho dôvodu stavebný zákon v časti
Stavebného poriadku sa hĺbkovo venuje práve povoľovaniu stavieb a pri povoľovaní
umiestňovania reklamných zariadení len odkazuje na ustanovenia týkajúce sa povoľovania
stavieb. Tvrdil, že zo stavebného zákona vyplýva, že stavebný zákon stanovuje požiadavku na
vydanie stavebného povolenia len pre „stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou
alebo ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie
je potrené stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca
nevyžaduje stavebné povolenie na všetky stavby. Dôvodil, že ak teda stavebný zákon pri
stavbách, ktoré sú základným predmetom úpravy stavebného zákona, vyžaduje stavebné
povolenie len v tom prípade, že sú pevne spojené so zemou alebo vyžadujú úpravu podkladu,
logicky a systematicky z toho vyplýva, že pre reklamné zariadenia zákonodarca nemal záujem
stanoviť prísnejšie kritériá. Vyslovil názor, že výklad, podľa ktorého je potrebné povolenie
stavebného úradu aj na reklamné zariadenia, ktoré nie sú pevne spojené so zemou alebo so
stavbou, je v rozpore s logikou, majúc za to, že voľné umiestnenie zariadenia na pozemok, nie
je možné podmieňovať povolením stavebného úradu.
Taktiež namietal, že ustanovenia § 55 až § 57 stavebného zákona nie je možné
aplikovať na povoľovanie reklamných zariadení, pretože špeciálna úprava povoľovania
reklamných zariadení v §§ 71 a nasl. stavebného zákona má v tomto prípade prednosť pred
všeobecnou úpravou týkajúcou sa stavieb.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevenoval pozornosť jeho námietkam v žalobe
týkajúcich sa aplikácii § 43 stavebného zákona správnymi orgánmi oboch stupňov na povoľovanie reklamných zariadení a s jeho argumentmi k dôvodom uvádzanými správnymi
orgánmi sa vôbec nevysporiadal, keď v napádanom rozsudku vôbec nereagoval na jeho
konkrétne argumenty uvedené v žalobe. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich
argumentmi a návrhmi. Uviedol príklady Európskeho súdu: rozhodnutia vo veciach –
„Garcia Ruiz v. Španielsko, § 26“; „Hadjianastassiou v. Grécko, § 33“; „Ruiz Torija
v. Španielsko, § 30“; „Hiro Balani v. Španielsko, § 28“; „Bochan v. Ukrajina, § 84“ a ako
príklady Ústavného súdu SR uviedol rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 311/07, II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06. Dôvodil, že vzhľadom k tomu, že napádané rozhodnutie nie je
dostatočne odôvodnené, došlo k zásahu do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalovaný na odvolanie žalobcu sa vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Nesúhlasil s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho odvolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov
uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.)
postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,
ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím
žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správny orgán
prvého stupňa uložil žalobcovi podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona pokutu, a preto
odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im
prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami
uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup
žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodoval
s konečnou platnosťou o pokute uloženej žalobcovi podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného
zákona.
Podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona stavebný úrad alebo inšpekcia uloží
pokutu do 400 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie,
ktorá uskutočňuje alebo užíva informačné, reklamné alebo propagačné zariadenia bez
predpísaného povolenia alebo v rozpore s ním.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona povolenie stavebného úradu vyžadujú,
pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných predpisov iné orgány informačné, reklamné
a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov
a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.
Podľa § 72 ods. 1, 2 stavebného zákona podať žiadosť o povolenie terénnych,
ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných
a propagačných zariadení je oprávnený vlastník pozemku alebo ten, kto má iné oprávnenie
užívať pozemok na požadovaný účel.
Podať žiadosť o povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení
je oprávnená aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má písomnú dohodu s vlastníkom
stavby či pozemku alebo s tým, kto má časove neobmedzené právo užívať stavbu či pozemok,
na ktorom sa má zariadenie umiestniť.
Podľa § 73 stavebného zákona na konanie o povolení terénnych úprav, ťažobných a im
podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných a propagačných
zariadení sa vzťahujú primerane ustanovenia oddielu 4.
Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní v znení neskorších predpisov – ďalej len správny poriadok).
Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať
v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,
ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne
obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom
konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku).
Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom
si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku).
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov
postupovali v správnom konaní náležite v intenciách citovaných právnych noriem, v konaní
postupovali v súčinnosti so žalobcom ako účastníkom konania, vo veci si zadovážili dostatok
skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zo skutkových okolností
vyvodili správny právny záver a svoje rozhodnutia taktiež riadne odôvodnili, z ktorých
dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobu zamietol
podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
Medzi účastníkmi ostala sporná aplikácia ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného
zákona, ako základný predpoklad uloženia sankcie za správny delikt v zmysle § 106 ods. 1
písm. e/ stavebného zákona, keď správne orgány oboch stupňov tvrdili, že žalobca sa dopustil
správneho deliktu tým, že umiestnil a užíval reklamné zariadenia bez povolenia stavebného
úradu a žalobca tvrdil, že na umiestnenie predmetných reklamných zariadení nebolo potrebné
vydanie povolenia stavebného úradu, pretože reklamné zariadenia neboli spojené so stavbou
a ani s pozemkom, z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť k preukázaniu
skutku a k správnosti aplikácie právnej normy ustanovenej v § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného
zákona.
Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu zistil, žalovaný správny orgán
preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa Mesto Nitra zo dňa 30.3.2010 č. SP4195/2010-013-JUDr.Sp, ktorým
prvostupňový správny orgán podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona uložil žalobcovi
pokutu vo výške 2000 € za porušenie § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, ktorého
sa dopustil tým, že v mesiaci jún 2009 na pozemku parc. č. X. kat. území N. na C. ul. umiestnil a do decembra 2009 užíval 3 kusy reklamných zariadení o rozmeroch 3000
mm x 2000 mm, a to bez predpísaného povolenia stavebného úradu.
Odvolací súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že Mesto Nitra pri výkone
štátneho stavebného dohľadu vykonal miestnu ohliadku v spojení s rokovaním zúčastnených
strán, v danom prípade aj so žalobcom dňa 8.12.2009, o čom spísal záznam, s ktorého
vyplýva, že orgán ŠSD zistil, že v mesiaci jún 2009 boli osadené 3 ks. reklamných zariadení
na pozemku p. č. X. k.ú. N., ktorým nájomcom je SR Slovenská správa ciest Bratislava, so
sídlom Miletičová 19, o rozmeroch 3000 mm x 2000 mm, zástupca žalobcu do
záznamu uviedol, že informačné reklamné a propagačné materiály, ktoré nie sú spojené
so stavbou alebo pozemkom povolenie stavebného úradu nevyžadujú a preto ho nežiadali.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania vo veci správnych deliktov spísanej správnym orgánom
prvého stupňa dňa 18.1.2010 odvolací súd zistil, že právny zástupca žalobcu uviedol,
že žalobca sa nedopustil žiadnych správnych deliktov a ak by mal správny orgán za to,
že správnych deliktov sa dopustil, poukázal na to, že predmetné RZ ešte pred začatím
správneho konania boli odstránené, t.j. v priebehu mesiaca december 2009 a na otázku
dôvodu odstránenia RZ odpovedal: „dôvody odstránenia neuvedieme, z dôvodu odstránenia však žiadame správny orgán, aby pri prípadnom ukladaní pokuty vzal do úvahy skutočnosť že
zariadenia boli už odstránené a zároveň aby uložil pokutu proporcionálne tak vysokej, ako
ukladá pokuty za podobné porušenia stavebného zákona“.
Odvolací súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je
zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho
konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal
a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo a následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na
výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.
Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovil,
že povolenie stavebného úradu vyžadujú, pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných
predpisov iné orgány, informačné, reklamné a propagačné zariadenia, ak sa umiestňujú na
miestach viditeľných z verejných priestorov a sú spojené so stavbou alebo pozemkom
Novelou stavebného zákona (zákonom č. 229/1997 Z.z.) došlo k výraznému rozšíreniu
rozhodovacej právomoci obce, ktorá vykonáva činnosť stavebného úradu na úseku
informačných, reklamných a propagačných zariadení.
Požiadavky na zariadenia pre informácie, reklamu a propagáciu sú zakotvené v § 55
vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z.
o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických
požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.
Pri ich umiestňovaní a povoľovaní sa posudzuje predovšetkým ich estetické pôsobenie,
bezpečnosť, funkcia a ich stabilita. V zmysle uvedenej právnej úpravy informačné, reklamné
a propagačné zariadenie nesmie svojím vyhotovením a umiestnením rušiť krajinný ráz,
ohrozovať verejnú bezpečnosť a poriadok, brániť rozhľadu na pozemnej komunikácii a na
ceste, nad prípustnú mieru obťažovať okolie a obytné prostredie hlukom alebo osvetlenie.
Umiestnením a prevádzkou zariadenia nesmie vzniknúť na pozemnej komunikácii, verejnej
ploche a verejnom priestranstve prekážka pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu
a orientácie. V ochrannom pásme vodného toku, železničnej dráhy, pozemnej komunikácie
a v dosahu chránenej pamiatky, prírodného osobitne chráneného územia a pri významnom
rekreačnom alebo kúpeľnom zariadení sa môže informačné, reklamné a propagačné
zariadenie umiestniť, ak sú splnené podmienky podľa príslušných osobitných predpisov.
(Napríklad zákon č. 49/2002 Z.z., zákon č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov). Informačné, reklamné a propagačné zariadenie umiestnené
na budove musí byť prispôsobené jej architektúre a nesmie rušiť základné členenie priečelia
a jeho významné detaily.
Z uvedenej právnej úpravy vyplýva povinnosť vlastníka, nájomcu alebo iného
zriaďovateľa informačného, reklamného a propagačného zariadenia si vyžiadať povolenie
od stavebného úradu, pokiaľ uvedené zariadenie umiestňuje na miestach viditeľných
z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom a povinnosť
stavebného úradu pri vydávaní takéhoto povolenia postupovať v zmysle právnej úpravy
ustanovenej v oddiele 5 druhej časti stavebného zákona upravujúcej povolenie terénnych
úprav, prác a zariadení (§§ 71 až 74), na ktoré konanie v zmysle § 73 stavebného zákona
sa primerane vzťahujú ustanovenia oddielu 4, upravujúceho povoľovanie stavieb, zmien
stavieb a udržiavacích prác.
Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje
zákonné podmienky pre umiestnenie a užívanie predmetných zariadení tak, že pre ich umiestnenie sa vyžaduje povolenie stavebného úradu, ak sú spojené so stavbou alebo
pozemkom, pričom bližšie nešpecifikuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých možno
konštatovať, že predmetné zariadenie je spojené so stavbou alebo pozemkom. Odvolací súd
zastáva názor, že pri posudzovaní spojenia takéhoto zariadenia so stavbou alebo pozemkom
je potrebné vychádzať z účelu a funkčnosti tohto zariadenia, pričom nie je možné ustanovenie
§ 43 stavebného zákona aplikovať a to ani primerane v zmysle § 73. Právnu úpravu
ustanovenú v § 43 nie je možné na uvedené zariadenia aplikovať nielen z dôvodu, že táto
právna úprava ustanovuje zákonom predpokladané podmienky stavby, pričom v prípade
informačného, reklamného a propagačného zariadenia nejde o stavbu, ale aj z dôvodu, že na
ňu zákonodarca v § 73 v danom prípade ani neodkazuje.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za právne irelevantné tvrdenia žalobcu,
že zo stavebného zákona vyplýva, že stavebný zákon stanovuje požiadavku na vydanie
stavebného povolenia len pre „stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou alebo
ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie je
potrené stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca
nevyžaduje stavebné povolenie na všetky stavby, a preto pre reklamné zariadenia zákonodarca nemal záujem stanoviť prísnejšie kritériá, majúc za to, že výklad, podľa ktorého
je potrebné povolenie stavebného úradu aj na reklamné zariadenia, ktoré nie sú pevne spojené
so zemou alebo so stavbou, je v rozpore s logikou, ako aj, že voľné umiestnenie zariadenia na
pozemok, nie je možné podmieňovať povolením stavebného úradu. Zákonodarca v právnej
norme § 71 ods.1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje ako zákonnú podmienku pre
vyžiadanie si povolenia stavebného úradu, ak predmetné zariadenia sú spojené so stavbou
alebo pozemkom, pričom predpokladá spojenie zariadenia so zemou, avšak nie pevné
spojenie so zemou tak, ako to vyžaduje pri stavbách. Vôľou zákonodarcu uvedenou právnou
úpravou bolo, aby stavebný úrad tieto zariadenia posudzoval z hľadísk vyššie uvedených
a tým zabezpečoval ochranu záujmov verejného významu v obci.
Taktiež odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, že ustanovenia § 55 až § 57
stavebného zákona nie je možné aplikovať na povoľovanie reklamných zariadení, pretože
špeciálna úprava povoľovania reklamných zariadení v §§ 71 a nasl. stavebného zákona má
v tomto prípade prednosť pred všeobecnou úpravou týkajúcou sa stavieb. Správne orgány ako
aj súd prvého stupňa v danej veci správne konštatovali, že ustanovenia 4 oddielu (§§ 55 až 57)
je možné na danú problematiku aplikovať len primerane. Z dôvodov uvedených v odôvodnení
rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov ako aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu
nevyplýva, že danú vec posudzovali v zmysle právnej úpravy namietanej žalobcom primárne,
avšak z odôvodnenia ich rozhodnutí vyplýva, že vec posudzovali v zmysle právnej úpravy
ustanovenej v §§ 71 a nasl. stavebného zákona.
Zo skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že predmetné zariadenia
žalobca umiestnil na pozemku v C. ulici v N. a užíval ich od júna do decembra 2009, kedy ich
odstránil, teda umiestnil ich na miestach viditeľných z verejných priestorov a vychádzajúc
z ich funkčnosti, keď plnili účel reklamy a informácií takmer 6 mesiacov, museli byť spojené
s pozemkom, pretože inak by k ich odstráneniu mohlo dôjsť v dôsledku napríklad
poveternostných vplyvov a to aj s prihliadnutím na ich rozmernosť (3000 mm x 2000 mm).
Podľa názoru odvolacieho súdu posudzovanie pojmu „ spojenie“ nie je možné tak, ako to
tvrdil žalobca v odvolaní s poukazom na význam pojmu „spojené(ý)“ z jazykového hľadiska
podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu, pretože význam
slova „spojenie“ nie je možné vytrhnúť z kontextu deja a vždy je potrebné posudzovať
význam tohto pojmu v kontexte účelu a významu sa ho týkajúcej a to aj vzhľadom na právnu
úpravu v konkrétnej veci. Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať slovné spojenie s vecou s účelom a významom právnej úpravy zákonodarcom predpokladanej pri umiestňovaní
reklamných zariadení na pozemku v súvislosti s ich funkčnosťou. Vôľou zákonodarcu
právnou úpravou ustanovenou v § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona bolo zveriť do
právomoci stavebného úradu posudzovať charakter a vplyv informačných, reklamných
a propagačných zariadení umiestňovaných na verejnom priestranstve v obci, ak boli spojené
so zemou alebo so stavbou.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,
že v danom prípade žalobca umiestnil 3 ks. reklamných zariadení v rozpore s § 71 ods. 1
písm. c/ stavebného zákona, pretože bolo preukázané, že žalobca umiestnil a užíval predmetné
zariadenia na viditeľnom priestranstve (na C. ul. v N.) bez povolenia stavebného úradu,
keďže skutkové zistenia nasvedčujú tomu, že tieto zariadenia boli spojené s pozemkom.
K takémuto záveru, že zariadenia boli na pozemku umiestnené spojením so zemou, svedčia
skutočnosti vyplývajúce z fotodokumentácie, záznamov z miestneho zisťovania ŠSD, čo
napokon ani žalobca nepopieral, pričom nemohli byť voľne umiestnené na pozemku tak, ako
sa bránil žalobca, ale museli byť spojené s pozemkom, pretože slúžili reklame takmer 6
mesiacov, pričom boli vystavené poveternostným vplyvom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva zhodný záver ako súd prvého stupňa
a ako aj správne orgány oboch stupňov, že žalobca sa umiestnením a užívaním reklamných
zariadení v danom prípade dopustil porušenia § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, a preto
správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď mu za uvedené
porušenie právnej povinnosti uložili administratívnu sankciu podľa § 106 ods. 1 písm. e/
stavebného zákona.
Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa nevenoval
pozornosť jeho žalobným námietkam týkajúcich sa aplikácii § 43 stavebného zákona
správnymi orgánmi oboch stupňov na povoľovanie reklamných zariadení a s jeho argumentmi
k dôvodom správnymi orgánmi uvádzanými sa vôbec nevysporiadal, keď v napádanom
rozsudku vôbec nereagoval na jeho konkrétne argumenty uvedené v žalobe, s poukazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak Európsky súd ako aj Ústavný súd venujú veľkú pozornosť otázkam práva na proces, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný
súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS
402/08, I. ÚS 342/2010 ), že nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej moci sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec
predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46
a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť
práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 Dohovoru)
a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj ich povinnosť presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Rovnako ESĽP pripomína,
že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García
Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu pritom
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak
však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď
práve na tento argument.
Súd prvého stupňa v danej veci postupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu týkajúcou sa odôvodnenia rozhodnutia súdu,
pretože z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov v rozsahu žalobných dôvodov a svoje závery uviedol v rozhodnutí jasným a zrozumiteľným spôsobom. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa zaoberať všetkými
argumentmi žalobcu uvedenými v jeho žalobe a vyjadrovať sa ku všetkým jeho námietkam.
Súd prvého stupňa sa správne vyjadril k podstate veci, ktorou v danom prípade je porušenie
právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej mu z § 71 ods. 1 stavebného zákona, ku ktorej podal
odpoveď k žalobným námietkam v dostatočnom rozsahu. Nevyjadrenie sa k argumentom
aplikácie § 43 stavebného zákona odvolací súd nepovažuje za takú vadu, ktorá by mala
za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu považoval za
neopodstatnené.
Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu žalovaného
a rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako
súd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali a rozhodli
v súlade so zákonom, a preto odvolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu dôvodov namietaných žalobcom v odvolaní, dospel k záveru, že pokiaľ
krajský súd žalobu zamietol, rozhodol vo veci vecne a právne správne.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 250ja ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 224 ods. 1
O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 a s § 250k ods. 1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto
konania pretože bol v tomto konaní neúspěšný a žalovanému náhrada trov konania nepatrí
zo zákona.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. januára 2012
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská