8Sžp/8/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,

v právnej veci žalobcu: A., s.r.o., P. X., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. Kristínou

Babiakovou, Advokátska kancelária so sídlom v Pezinku, Radničné námestie č. 9, proti

žalovanému: Krajský stavebný úrad v Nitre, Lomnická č. 44, Nitra, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 19. júla 2010 č. sp.: KSUNR-2010-690-

004, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/119/2010-40 zo dňa

31. januára 2011, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre  

č.k. 11S/119/2010-40 zo dňa 31. januára 2011, p o t v r d z u j e.

Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. sp.: KSUNR-2010-

690-004 z 19. júla 2010 a jeho zrušenia a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k záveru, že

žaloba nie je dôvodná.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca v júni 2009 umiestnil

tri kusy reklamných zariadení na C. ulici v N. a tieto užíval až do decembra 2009, kedy ich

odstránil; reklamné zariadenia boli umiestnené bez povolenia príslušného stavebného úradu,

pričom žalobca tvrdil, že na umiestnenie reklamných zariadení nepotreboval vydanie

povolenia, pretože neboli spojené s pozemkom, ale jednalo sa o voľne položené reklamné

zariadenia.

  Krajský súd sa nestotožnil s   názorom žalobcu. Konštatoval, že reklamné zariadenia

o rozmeroch 3000 mm x 2000 mm neboli voľne položené na pozemku, čo preukazuje

i vyhotovená fotodokumentácia, keďže umiestnenie reklamných zariadení vyžadovalo úpravu

pozemku, a to v tom zmysle, že bolo potrebné upraviť podklad pre ich položenie, teda vyhĺbiť

základové lôžko a vysypať ho kamennou drťou, čo jednoznačne preukazuje i fotodoku-

mentácia vyhotovená po odstránení reklamných zariadení a úpravu terénu potvrdila i právna

zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 18. januára 2010. Poukázal na to, že stavebný zákon v ust. § 71 vyžaduje   udelenie povolenia k umiestneniu reklamných zariadení, ktoré sú

spojené s pozemkom alebo stavbou, pričom sa nevyžaduje pevné spojenie s pozemkom, ako

je to pri ostatných stavbách. Krajský súd považoval za nepochybné, že umiestnené reklamné

zariadenia boli spojené s pozemkom, pričom toto spojenie vyvodil z vyhĺbenia základového

lôžka a jeho vysypania kamennou drťou a následného ukotvenia reklamného zariadenia do

pozemku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe v konaní pod

sp. zn. 28 Ca 17/93, na ktoré poukazoval aj žalobca.

Krajský súd konštatoval, že z ust. § 73 stavebného zákona vyplýva, že na konanie

o povolení reklamných a propagačných zariadení sa vzťahujú primerane ustanovenia oddielu

4 stavebného zákona (§ 54 až § 70), t.j. povoľovanie stavieb, zmien stavieb a udržiavacích

prac, s poukazom na to, že správne organy v správnom konaní vo vzťahu k žalobcovi

primerane tieto ustanovenia i použili. Podľa názoru krajského súdu v konaní o povolení

informačných, reklamných a propagačných zariadení sa ustanovenia stavebného zákona budú

vzhľadom na druh, rozsah a predpokladaný vplyv zariadenia aplikovať primerane, pričom  

sa uplatní zjednodušený spôsob prejednania s dotknutými orgánmi a účastníkmi, ktorých stanoviská boli zabezpečené ešte pred konaním. Uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že správne

orgány vo vzťahu k nemu neoprávnene aplikovali ust. § 43 stavebného zákona, toto

ustanovenie definuje stavbu, ktorá je pevne spojená so zemou a zároveň definuje,  

čo sa rozumie pevným spojením so zemou. Súčasne poukázal na to, že stavebný zákon v ust.

§ 55 príkladmo vymedzuje, kedy sa a pri akých   stavbách stavebné povolenie vyžaduje

a v ust. § 56 uvádza, kedy sa stavebné povolenie ani ohlásenie stavby stavebnému úradu

nevyžaduje, tvrdiac, že   vzhľadom na variabilitu stavieb a im podobných   zariadení

rozhodovaciu činnosť o požiadavke stavebného povolenia zákonodarca ponechal stavebnému

úradu, čo nepochybné vyplýva z ust. § 57 stavebného zákona, teda i rozhodnutie podľa §§ 71  

a nasl. o vydaní povolenia na umiestnenie zamýšľaného reklamačného a propagačného

zariadenia podľa technických parametrov a pod. Podľa názoru krajského súdu v predmetnej

veci v prípade umiestnenia reklamného zariadenia bolo potrebné vychádzať z úpravy

uvedenej v §§ 71 a nasl. stavebného zákona, z ktorej vyplýva, že povolenie na umiestnenie

reklamného zariadenia je potrebné v prípade, ak je zariadenie umiestnené na miestach

viditeľných z verejných priestorov a spojené s pozemkom, čo v danom prípade bolo splnené.

Krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že v konaní bolo preukázané,  

že žalobca umiestnil tri reklamné zariadenia na C. ulici v N. bez povolenia príslušného

stavebného úradu, správne orgány oboch stupňov dospeli k správnemu právnemu záveru, že

žalobca sa dopustil správneho deliktu s právne postupovali, keď mu uložili sankciu. Stotožnil

sa so závermi správnych orgánov aj pokiaľ išlo o výšku uloženej sankcie s poukazom na to,

že sankcia bola uložená na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Považujúc rozhodnutie

žalovaného, ako aj postup mu prechádzajúci za súladný so zákonom, žalobu v rozsahu

a z dôvodov v nej uvedených podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Rozhodovanie o náhrade trov konania odôvodnil v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p.,

žalobcovi pre neúspech v konaní nepriznal náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu   sa v zákonnej lehote odvolal žalobca.

Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodnutie

žalovaného a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vec vráti na ďalšie konanie.

Rozsudok ako aj činnosť súdu prvého stupňa v prejednávanej veci považoval za nesprávny  

a nezákonný.

V dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd v danej veci dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru. Vytýkal

prvostupňovému súdu, že po preskúmaní veci dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

pretože z výsledkov dokazovania v danej veci vyplýva, že posudzované reklamné zariadenia

boli voľne položené na pozemku, neboli žiadnym spôsobom pevne spojené   s pozemkom.

Poukázal na to, že   práve tá časť skutkového stavu o tom, či bolo alebo nebolo zariadenie

pevne spojené s pozemkom je významným východiskom pre správne právne posúdenie veci.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že v napadnutom rozhodnutí vychádzal však z iných skutočnosti

ako prvostupňový alebo druhostupňový správny orgán, ktorých rozhodnutia posudzoval.

Namietal, že nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa viedli následne  

aj k nesprávnemu záveru súdu o tom, že jeho názor korešponduje aj s rozhodnutím Mestského

súdu v Prahe v konaní pod sp. zn. 28 Ca 17/93, na ktoré poukazoval práve žalobca. Tvrdil,  

že Mestský súd v Prahe v uvedenom rozhodnutí uvádza, že „pouhým položením předmětu na

pozemek nedojde k jeho spojení s pozemkem; takový výklad by byl rozširující a šel by nad

rámec zákona“. Dôvodil, že v prípade predmetných reklamných zariadení nedošlo ku

prepojeniu predmetov, ktoré vzniklo určitým mechanickým postupom, reklamné zariadenia

boli položené na pozemok (vysypaný štrkom), ale k žiadnemu mechanickému prepojeniu

podkladom nedošlo. Súčasne v tejto súvislosti poukázal na prípady uvádzané Mestským

súdom v Prahe ako príklady mechanického prepojenia: zabetónovanie paliet alebo konštrukcie pod povrchom.  

  Ďalej dôvodil, že ustanovenie § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona jasne stanovuje,

že povolenie vyžadujú informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sú spojené  

so stavbou alebo s pozemkom, s poukazom na význam pojmu „spojené(ý)“ z jazykového

hľadiska podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu.

Ďalej poukázal na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, z ktorého vyplýva pre   orgány verejnej

moci povinnosť vykladať a uplatňovať všetky zákony a iné všeobecne záväzné predpisy

v súlade s ústavou a orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať všetky právne

predpisy z hľadiska ochrany základných práv, s tým, že každý má ústavné právo na taký

výklad právnych predpisov, ktorý je v súlade s ústavou, pričom toto právo je súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR. Uviedol, že kľúčovým

aspektom je aj zohľadnenie úpravy práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR

a v zmysle úpravy čl. 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, s poukazom na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej   judikatúre

zdôrazňuje, že akékoľvek zasahovanie do užívania práva alebo slobody priznanej Európskym

dohovorom musí sledoval legitímny cieľ s tým, že princíp spravodlivej rovnováhy, ktorý  

je vlastný aj čl.1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru, predpokladá existenciu

všeobecného záujmu spoločnosti. Mal za to, že vo svetle vyššie uvedeného, neexistuje

legitímny cieľ, ktorý by odôvodňoval výklad ustanovenia § 71 stavebného zákona, podľa

ktorého je povolenie potrebné aj na voľne stojace reklamné zariadenia, keďže týmto

výkladom a jeho aplikáciou v praxi by dochádzalo k porušeniu práva jednotlivcov na pokojné

užívanie svojho majetku, čo je v rozpore s ústavou a dohovorom.

Poukázal tiež na to, že základnou a prioritnou   právomocou stavebného úradu

v zmysle stavebného zákona je povoľovanie stavieb a z toho dôvodu stavebný zákon v časti

Stavebného poriadku sa hĺbkovo venuje práve povoľovaniu stavieb a pri povoľovaní

umiestňovania reklamných zariadení len odkazuje na ustanovenia týkajúce sa povoľovania

stavieb. Tvrdil, že zo stavebného zákona vyplýva, že stavebný zákon stanovuje požiadavku na

vydanie stavebného povolenia len pre „stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou

alebo ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie

je potrené stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca

nevyžaduje   stavebné povolenie na všetky stavby. Dôvodil, že ak   teda stavebný zákon pri

stavbách, ktoré sú základným predmetom úpravy stavebného zákona, vyžaduje stavebné

povolenie len v tom prípade, že sú pevne spojené so zemou alebo vyžadujú úpravu podkladu,

logicky a systematicky z toho vyplýva, že pre reklamné zariadenia zákonodarca nemal záujem

stanoviť prísnejšie kritériá. Vyslovil názor, že výklad, podľa ktorého je potrebné povolenie

stavebného úradu aj na reklamné zariadenia, ktoré nie sú pevne spojené so zemou alebo so

stavbou, je v rozpore s logikou, majúc za to, že voľné umiestnenie zariadenia na pozemok, nie

je možné podmieňovať povolením stavebného úradu.

Taktiež namietal, že ustanovenia § 55 až § 57 stavebného zákona nie je možné

aplikovať na povoľovanie   reklamných zariadení, pretože špeciálna úprava povoľovania

reklamných zariadení v §§ 71 a nasl. stavebného zákona má v tomto prípade prednosť pred

všeobecnou úpravou týkajúcou sa stavieb.  

Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevenoval pozornosť jeho námietkam v žalobe

týkajúcich sa aplikácii § 43 stavebného zákona správnymi orgánmi oboch stupňov na povoľovanie reklamných zariadení a s jeho argumentmi k dôvodom uvádzanými správnymi

orgánmi sa vôbec nevysporiadal, keď v napádanom rozsudku vôbec nereagoval na jeho

konkrétne argumenty uvedené v žalobe. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, z ktorej   vyplýva, že za porušenie práva  

na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich

argumentmi a návrhmi. Uviedol príklady Európskeho súdu:   rozhodnutia vo veciach   –

„Garcia Ruiz   v. Španielsko, § 26“;   „Hadjianastassiou v. Grécko, § 33“; „Ruiz Torija  

v. Španielsko, § 30“; „Hiro Balani v. Španielsko, § 28“; „Bochan v. Ukrajina, § 84“ a ako

príklady Ústavného súdu SR uviedol rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 311/07, II. ÚS 251/04,  

III. ÚS 209/04, II. ÚS 410/06. Dôvodil, že vzhľadom k tomu, že napádané rozhodnutie nie je

dostatočne odôvodnené, došlo k zásahu do jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Žalovaný na odvolanie žalobcu sa vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť.   Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. Nesúhlasil s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho odvolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 246c ods. 1) preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov

uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.)

postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím

žalovaný   potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým správny orgán

prvého stupňa uložil žalobcovi podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona pokutu, a preto

odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu   v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im

prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami

uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť

a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.  

  Predmetom   preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný správny orgán rozhodoval

s konečnou platnosťou o pokute uloženej žalobcovi podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného

zákona.

Podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona stavebný úrad alebo inšpekcia uloží

pokutu   do   400 000 Sk právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie,

ktorá uskutočňuje alebo užíva informačné, reklamné alebo propagačné zariadenia bez

predpísaného povolenia alebo v rozpore s ním.

Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona povolenie stavebného úradu vyžadujú,

pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných predpisov iné orgány informačné, reklamné  

a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov

a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.

Podľa § 72 ods. 1, 2 stavebného zákona podať žiadosť o povolenie terénnych,

ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných  

a propagačných zariadení je oprávnený vlastník pozemku alebo ten, kto má iné oprávnenie

užívať pozemok na požadovaný účel.

Podať žiadosť o povolenie informačných, reklamných a propagačných zariadení  

je oprávnená aj právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má písomnú dohodu s vlastníkom

stavby či pozemku alebo s tým, kto má časove neobmedzené právo užívať stavbu či pozemok,

na ktorom sa má zariadenie umiestniť.

Podľa § 73 stavebného zákona na konanie o povolení terénnych úprav, ťažobných a im

podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných a propagačných

zariadení sa vzťahujú primerane ustanovenia oddielu 4.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na

konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní v znení neskorších predpisov – ďalej len správny poriadok).

  Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať  

v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami,

ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne

obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom

konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných

prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 1, 2, 4 správneho poriadku).

Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom  

si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe

správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre

rozhodnutie určuje správny orgán (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku).

  Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

  Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov

postupovali v správnom konaní náležite v intenciách citovaných právnych noriem, v konaní

postupovali v súčinnosti so žalobcom ako účastníkom konania, vo veci si zadovážili dostatok

skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zo skutkových okolností

vyvodili správny právny záver a svoje rozhodnutia taktiež riadne odôvodnili, z ktorých

dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobu zamietol

podľa § 250j ods. 1 O.s.p.

  Medzi účastníkmi ostala sporná aplikácia ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného

zákona, ako základný predpoklad uloženia sankcie za správny delikt v zmysle § 106 ods. 1

písm. e/ stavebného zákona, keď správne orgány oboch stupňov tvrdili, že žalobca sa dopustil

správneho deliktu tým, že umiestnil a užíval reklamné zariadenia bez povolenia stavebného

úradu a žalobca tvrdil, že na umiestnenie predmetných reklamných zariadení nebolo potrebné

vydanie povolenia stavebného úradu, pretože reklamné zariadenia neboli spojené so stavbou

a ani s pozemkom, z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť k preukázaniu

skutku a k správnosti aplikácie právnej normy ustanovenej v § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného

zákona.

Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis žalovaného správneho orgánu zistil, žalovaný správny orgán

preskúmavaným rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie správneho

orgánu prvého stupňa Mesto Nitra zo dňa 30.3.2010 č. SP4195/2010-013-JUDr.Sp, ktorým

prvostupňový správny orgán podľa § 106 ods. 1 písm. e/ stavebného zákona uložil žalobcovi

pokutu vo výške 2000 € za porušenie § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, ktorého  

sa dopustil tým, že v mesiaci jún 2009 na pozemku parc. č. X. kat. území N.   na C. ul. umiestnil a do decembra 2009 užíval 3 kusy reklamných zariadení o rozmeroch 3000

mm x 2000 mm, a to bez predpísaného povolenia stavebného úradu.

  Odvolací súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že Mesto Nitra pri výkone

štátneho stavebného dohľadu vykonal miestnu ohliadku v spojení s rokovaním zúčastnených

strán, v danom prípade aj so žalobcom dňa 8.12.2009, o čom spísal záznam, s ktorého

vyplýva, že orgán ŠSD zistil, že v mesiaci jún 2009 boli osadené 3 ks. reklamných zariadení

na pozemku p. č. X. k.ú. N., ktorým nájomcom je SR Slovenská správa ciest Bratislava, so

sídlom Miletičová 19, o rozmeroch 3000 mm x 2000 mm, zástupca žalobcu   do

záznamu uviedol, že informačné reklamné a propagačné materiály, ktoré nie sú spojené  

so stavbou alebo pozemkom povolenie stavebného úradu nevyžadujú a preto ho nežiadali.  

Zo zápisnice z ústneho pojednávania vo veci správnych deliktov spísanej správnym orgánom

prvého stupňa dňa 18.1.2010 odvolací súd zistil, že právny zástupca žalobcu uviedol,  

že žalobca sa nedopustil žiadnych správnych deliktov a ak by mal správny orgán za to,  

že správnych deliktov sa dopustil, poukázal na to, že predmetné RZ ešte pred začatím

správneho konania boli odstránené, t.j. v priebehu mesiaca december 2009 a na otázku

dôvodu odstránenia RZ odpovedal: „dôvody odstránenia neuvedieme, z dôvodu odstránenia však žiadame správny orgán, aby pri prípadnom ukladaní pokuty vzal do úvahy skutočnosť že

zariadenia boli už odstránené a zároveň aby uložil pokutu proporcionálne tak vysokej, ako

ukladá pokuty za podobné porušenia stavebného zákona“.

Odvolací súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je

zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho

konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal

a podmienky za ktorých k spáchaniu došlo a následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na

výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovil,  

že povolenie stavebného úradu vyžadujú, pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných

predpisov iné orgány, informačné, reklamné a propagačné zariadenia, ak sa umiestňujú na

miestach viditeľných z verejných priestorov a   sú spojené so stavbou alebo pozemkom  

Novelou stavebného zákona (zákonom č. 229/1997 Z.z.) došlo k výraznému rozšíreniu

rozhodovacej právomoci obce, ktorá vykonáva činnosť stavebného úradu na úseku

informačných, reklamných a propagačných zariadení.

Požiadavky na zariadenia pre informácie, reklamu a propagáciu sú zakotvené v § 55

vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z.z.  

o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických

požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.  

Pri ich umiestňovaní a povoľovaní sa posudzuje predovšetkým ich estetické pôsobenie,

bezpečnosť, funkcia a ich stabilita. V zmysle uvedenej právnej úpravy informačné, reklamné

a propagačné zariadenie nesmie svojím vyhotovením a umiestnením rušiť krajinný ráz,

ohrozovať verejnú bezpečnosť a poriadok, brániť rozhľadu na pozemnej komunikácii a na

ceste, nad prípustnú mieru obťažovať okolie a obytné prostredie hlukom alebo osvetlenie.

Umiestnením a prevádzkou zariadenia nesmie vzniknúť na pozemnej komunikácii, verejnej

ploche a verejnom priestranstve prekážka pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu  

a orientácie. V ochrannom pásme vodného toku, železničnej dráhy, pozemnej komunikácie  

a v dosahu chránenej pamiatky, prírodného osobitne chráneného územia a pri významnom

rekreačnom alebo kúpeľnom zariadení sa môže informačné, reklamné a propagačné

zariadenie umiestniť, ak sú splnené podmienky podľa príslušných osobitných predpisov.

(Napríklad zákon č. 49/2002   Z.z.,   zákon č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny  

v znení neskorších predpisov). Informačné, reklamné a propagačné zariadenie umiestnené  

na budove musí byť prispôsobené jej architektúre a nesmie rušiť základné členenie priečelia  

a jeho významné detaily.

Z uvedenej právnej úpravy vyplýva povinnosť vlastníka, nájomcu alebo iného

zriaďovateľa   informačného, reklamného a propagačného zariadenia si vyžiadať povolenie  

od stavebného úradu, pokiaľ   uvedené zariadenie umiestňuje na miestach viditeľných  

z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom a povinnosť

stavebného úradu pri vydávaní takéhoto povolenia postupovať v zmysle právnej úpravy

ustanovenej v oddiele 5 druhej časti stavebného zákona upravujúcej povolenie terénnych

úprav, prác a zariadení (§§ 71 až 74), na ktoré konanie v zmysle § 73 stavebného zákona  

sa primerane vzťahujú   ustanovenia oddielu 4, upravujúceho povoľovanie stavieb, zmien

stavieb a udržiavacích prác.

Zákonodarca v právnej norme § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje

zákonné podmienky pre umiestnenie a užívanie predmetných zariadení tak, že pre ich umiestnenie sa vyžaduje povolenie stavebného úradu, ak sú spojené so stavbou alebo

pozemkom, pričom bližšie nešpecifikuje zákonné podmienky, za splnenia ktorých možno

konštatovať, že predmetné zariadenie je spojené so stavbou alebo pozemkom. Odvolací súd

zastáva názor, že pri posudzovaní spojenia takéhoto zariadenia so stavbou alebo pozemkom  

je potrebné vychádzať z účelu a funkčnosti tohto zariadenia, pričom nie je možné ustanovenie

§ 43 stavebného zákona aplikovať a to ani primerane v zmysle § 73. Právnu úpravu

ustanovenú v § 43 nie je možné na uvedené zariadenia aplikovať nielen z dôvodu, že táto

právna úprava ustanovuje zákonom predpokladané podmienky stavby, pričom v prípade

informačného, reklamného a propagačného zariadenia nejde o stavbu, ale aj z dôvodu, že na

ňu zákonodarca v § 73 v danom prípade ani neodkazuje.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za právne irelevantné tvrdenia žalobcu,

že zo stavebného zákona vyplýva, že stavebný zákon stanovuje požiadavku na vydanie

stavebného povolenia len pre „stavby“, teda konštrukcie pevne spojené so zemou alebo

ktorých osadenie vyžaduje úpravu podkladu s tým, že v zmysle stavebného zákona nie je

potrené stavebné povolenie na akúkoľvek inú konštrukciu, pričom stavebný zákon dokonca

nevyžaduje stavebné povolenie na všetky stavby, a preto pre reklamné zariadenia zákonodarca nemal záujem stanoviť prísnejšie kritériá, majúc za to, že výklad, podľa ktorého

je potrebné povolenie stavebného úradu aj na reklamné zariadenia, ktoré nie sú pevne spojené

so zemou alebo so stavbou, je v rozpore s logikou, ako aj, že voľné umiestnenie zariadenia na

pozemok, nie je možné podmieňovať povolením stavebného úradu. Zákonodarca v právnej

norme § 71 ods.1 písm. c/ stavebného zákona ustanovuje ako zákonnú podmienku pre

vyžiadanie si povolenia stavebného úradu, ak predmetné zariadenia sú spojené so stavbou

alebo pozemkom, pričom predpokladá spojenie zariadenia so zemou, avšak nie pevné

spojenie so zemou tak, ako to vyžaduje pri stavbách. Vôľou zákonodarcu uvedenou právnou

úpravou bolo, aby stavebný úrad tieto zariadenia posudzoval z hľadísk vyššie uvedených

a tým zabezpečoval ochranu záujmov verejného významu v obci.

Taktiež odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, že ustanovenia § 55 až § 57

stavebného zákona nie je možné aplikovať na povoľovanie   reklamných zariadení, pretože

špeciálna úprava povoľovania reklamných zariadení v §§ 71 a nasl. stavebného zákona má

v tomto prípade prednosť pred všeobecnou úpravou týkajúcou sa stavieb. Správne orgány ako

aj súd prvého stupňa v danej veci správne konštatovali, že ustanovenia 4 oddielu (§§ 55 až 57)

je možné na danú problematiku aplikovať len primerane. Z dôvodov uvedených v odôvodnení

rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov ako aj z odôvodnenia rozhodnutia súdu

nevyplýva, že danú vec posudzovali v zmysle právnej úpravy namietanej žalobcom primárne,

avšak z odôvodnenia ich rozhodnutí vyplýva, že vec posudzovali v zmysle právnej úpravy

ustanovenej v §§ 71 a nasl. stavebného zákona.  

Zo skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že predmetné zariadenia  

žalobca umiestnil na pozemku v C. ulici v N. a užíval ich od júna do decembra 2009, kedy ich

odstránil, teda umiestnil ich na   miestach viditeľných z verejných priestorov a vychádzajúc

z ich funkčnosti, keď plnili účel reklamy a informácií takmer 6 mesiacov, museli byť spojené

s pozemkom, pretože inak by k ich odstráneniu mohlo dôjsť v dôsledku napríklad

poveternostných vplyvov a to aj s prihliadnutím na ich rozmernosť (3000 mm x 2000 mm).

Podľa názoru odvolacieho súdu posudzovanie pojmu „ spojenie“   nie je možné tak, ako to

tvrdil žalobca v odvolaní s poukazom na význam pojmu „spojené(ý)“ z jazykového hľadiska

podľa slovníkov slovenského jazyka zverejnených na stránkach internetu, pretože   význam

slova   „spojenie“   nie je možné vytrhnúť z kontextu deja a vždy   je potrebné posudzovať

význam tohto pojmu v kontexte účelu a významu sa ho týkajúcej a to aj vzhľadom na právnu

úpravu v konkrétnej veci. Z uvedených dôvodov je potrebné posudzovať slovné spojenie s vecou s účelom a významom právnej úpravy zákonodarcom predpokladanej pri umiestňovaní

reklamných zariadení na pozemku   v súvislosti s ich funkčnosťou. Vôľou zákonodarcu

právnou úpravou ustanovenou v § 71 ods. 1 písm. c/   stavebného zákona bolo zveriť do

právomoci stavebného úradu posudzovať charakter a vplyv informačných, reklamných

a propagačných zariadení umiestňovaných na verejnom priestranstve v obci, ak boli spojené

so zemou alebo so stavbou.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru,

že v danom prípade žalobca umiestnil 3 ks. reklamných zariadení   v rozpore s § 71 ods. 1

písm. c/ stavebného zákona, pretože bolo preukázané, že žalobca umiestnil a užíval predmetné

zariadenia na viditeľnom priestranstve   (na   C. ul. v N.)   bez povolenia stavebného úradu,

keďže skutkové zistenia nasvedčujú tomu, že tieto zariadenia boli spojené s pozemkom.

K takémuto záveru, že zariadenia boli na pozemku umiestnené spojením so zemou, svedčia

skutočnosti vyplývajúce z fotodokumentácie, záznamov z miestneho zisťovania ŠSD, čo

napokon ani žalobca nepopieral, pričom nemohli byť voľne umiestnené na pozemku tak, ako

sa bránil žalobca, ale museli byť spojené s pozemkom, pretože slúžili reklame takmer 6

mesiacov, pričom boli vystavené poveternostným vplyvom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva zhodný záver ako súd prvého stupňa  

a ako aj správne orgány oboch stupňov, že žalobca sa umiestnením a užívaním reklamných

zariadení v danom prípade dopustil porušenia § 71 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona, a preto

správne orgány oboch stupňov postupovali v súlade so zákonom, keď mu za uvedené

porušenie právnej povinnosti uložili administratívnu sankciu podľa § 106 ods. 1 písm. e/

stavebného zákona.

Odvolací súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že súd prvého stupňa nevenoval

pozornosť jeho žalobným námietkam týkajúcich sa aplikácii § 43 stavebného zákona

správnymi orgánmi oboch stupňov na povoľovanie reklamných zariadení a s jeho argumentmi

k dôvodom   správnymi orgánmi uvádzanými sa vôbec nevysporiadal, keď v napádanom

rozsudku vôbec nereagoval na jeho konkrétne argumenty uvedené v žalobe, s poukazom

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak Európsky súd ako aj Ústavný súd venujú veľkú pozornosť otázkam práva na proces, súčasťou ktorého je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ústavný

súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. I. ÚS 241/07, I. ÚS

402/08, I. ÚS 342/2010 ), že nezávislosť rozhodovania orgánov verejnej moci sa uskutočňuje

v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec

predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46

a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť

práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 Dohovoru)  

a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj ich povinnosť presvedčivo a správne

vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť. Rovnako ESĽP pripomína,  

že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García

Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu pritom

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak

však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument.

Súd prvého stupňa v danej veci postupoval v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu týkajúcou sa odôvodnenia rozhodnutia súdu,

pretože z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že preskúmal zákonnosť rozhodnutí správnych

orgánov v rozsahu žalobných dôvodov a svoje závery uviedol v rozhodnutí jasným a zrozumiteľným spôsobom. Nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa zaoberať všetkými

argumentmi žalobcu uvedenými v jeho žalobe a vyjadrovať sa ku všetkým jeho námietkam.

Súd prvého stupňa sa správne vyjadril k podstate veci, ktorou v danom prípade je porušenie

právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej mu z § 71 ods. 1 stavebného zákona, ku ktorej podal

odpoveď k žalobným námietkam v dostatočnom rozsahu. Nevyjadrenie sa k argumentom

aplikácie § 43 stavebného zákona   odvolací súd nepovažuje za takú vadu, ktorá by mala  

za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené odvolacie námietky žalobcu považoval za

neopodstatnené.

Vychádzajúc zo zistených záverov vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu žalovaného

a rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako

súd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danej veci postupovali a rozhodli

v súlade so zákonom, a preto odvolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu dôvodov namietaných žalobcom v odvolaní, dospel k záveru, že   pokiaľ

krajský súd žalobu zamietol, rozhodol vo veci vecne a právne správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa  

§ 250ja ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd   o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa § 224 ods. 1

O.s.p v spojení s § 246c ods. 1   a   s § 250k ods. 1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto

konania pretože bol v tomto konaní neúspěšný a žalovanému náhrada trov konania nepatrí  

zo zákona.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. januára 2012  

  JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.   predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská