8Sžp/37/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu U.. O. B., bytom v A. č. 5, zastúpeného JUDr. Pavlom Zavackým, advokátom, so sídlom v Kežmarku, Hradné nám. 29, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, so sídlom v Prešove, Nám. mieru 3, za účasti 1. U. Y., bytom v Z., X. XXXX/X a 2. A. Y., bytom v Z., X. XXXX/X, zastúpených JUDr. Martou Dachovou, advokátkou, so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 95, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného, Krajského stavebného úradu v Prešove, č. j. 2011- 203/723-2/SP-Ka zo dňa 7. marca 2011, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/23/2011-76 zo dňa 7. septembra 2012, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/23/2011-76 zo dňa 7. septembra 2012, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného, Krajského stavebného úradu v Prešove (ďalej v texte rozsudku len „žalovaný“) č. j. 2011-203/723-2/SP-Ka zo dňa 7. marca 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 405,92 €. V odôvodnení konštatoval, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, Obce Mlynica, č. 119/SA/2010 z 3. decembra 2010, ktorá podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov rozhodla, že žalobca nie je účastníkom konania vo veci zastavenia stavebných prác na stavbe,,Rodinný dom“ na pozemku parcela č. KN 40/2, 40/3 v katastrálnom území Mlynica. Krajský súd uviedol, že základom bolo vyriešenie právnej otázky, či mal byť žalobca účastníkom konania podľa § 102 ods. 5 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebnýzákon), v ktorom konal stavebný úrad ako orgán štátneho stavebného dohľadu citujúc ust. § 98 ods. 1, § 99, § 102 ods. 5 písm. a/ a § 140 stavebného zákona. Poukázal na to, že ustanovenia § 98 a nasl. stavebného zákona upravujúce štátny stavebný dohľad neustanovujú, kto je účastníkom konania a nevylučujú ani aplikáciu všeobecných predpisov o správnom konaní, a preto je otázku účastníkov konania potrebné posudzovať podľa správneho poriadku. Uviedol, že kým prvostupňový správny orgán správne poukázal na znenie § 14 ods. 1, veta za bodkočiarkou, správneho poriadku, ale pre vyriešenie tejto otázky si nezabezpečil dostatok podkladov, žalovaný odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že účastníkom je len ten, kto protiprávne koná (stavia bez stavebného povolenia), čo žalobca nie je, a ďalej správne uviedol, že ust. § 34 a § 59 stavebného zákona sa na predmetné konanie nevzťahujú. Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade správne orgány rozhodli na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Vychádzajúc z ust. § 14 ods. 1, vety za bodkočiarkou, správneho poriadku vyvodil, že v konaní, týkajúcom sa štátneho stavebného dohľadu, účastníkom konania nie je len ten, o koho právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať (t.j. osoba ktorá protiprávne koná - stavia bez stavebného povolenia a ktorej sa ukladá stavebné práce zastaviť), ale aj ten kto tvrdí, že môže byť takýmto rozhodnutím na svojich právach právom chránených záujmoch a povinnostiach dotknutý. Krajský súd dospel k záveru, že je nesporné, že žalobca sa svojho účastníctva v konaní o zastavenie stavby - stavebných prác na stavbe domu, ktorý je v bezprostrednom susedstve žalobcu (vzdialenosť od domov nie je ani jeden meter) dovolával a dovoláva, keď konanie v podstate začalo na podnet a opakované upozornenie - sťažnosti žalobcu, a preto bolo povinnosťou správnych orgánov konať so žalobcom ako s účastníkom konania až do času, kým sa preukáže opak. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 OSP zohľadniac úspech žalobcu v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného potvrdzuje. Uviedol, že stavebný úrad postupujúc podľa § 14 správneho poriadku v konaní o priznaní postavenia účastníka konania skúmal, či žalobcovi toto postavenie prislúcha, a prihliadal pritom na to, ako môžu byť jeho práva týmto konaním dotknuté, pričom dospel k záveru, že zastavením prác na stavbe nie je žalobca na svojich právach dotknutý. Poukázal na § 102 ods. 5 písm. a/ stavebného zákona, podľa ktorého je konanie o zastavení prác konaním, ktoré stavebný úrad začína ex offo, pričom orgán štátneho stavebného dohľadu vykoná na nepovolenej stavbe štátny stavebný dohľad, ktorá povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona bez ohľadu na to, či nelegálnu stavbu zistil sám alebo mu táto skutočnosť bola oznámená inou osobou, a tejto osobe účasť na výkone tohto dohľadu z dôvodu, že nelegálnu stavbu stavebnému úradu oznámila, nevyplýva, a nevyplýva jej toto postavenie ani z dôvodu tesnej blízkosti stavby s nelegálnou stavbou. Nestotožnil sa preto s názorom krajského súdu, že stavebný úrad nedostatočne zistil skutkový stav veci. Uviedol, že zastavenie stavebných prác podľa § 102 ods. 5 písm. a/ stavebného zákona nie je stavebným konaním, a o začatej nepovolenej stavbe bude stavebný úrad konať v samostatnom konaní, v ktorom sa bude zaoberať aj určovaním okruhu účastníkov konania a títo účastníci budú mať v tomto konaní možnosť hájiť svoje práva a oprávnené záujmy, ktoré môžu byť povoľovanou stavbou dotknuté. Namietal, že pokiaľ ide o vytýkané nedostačujúce zistenie skutkového stavu veci, krajský súd v napadnutom rozsudku neuvádza konkrétne nedostatky zistenia skutkového stavu veci, len všeobecne pomenúva zistenie skutkového stavu veci v konkrétnom prípade za nedostačujúce bez toho, aby priamo určil dôkazné prostriedky, ktorými by bolo možné túto vadu rozhodnutia odstrániť. Poukázal na to, že v konaní o zastavení stavebných prác bol účastníkom konania len stavebník, keďže skutočnosť existencie jeho protiprávneho konania alebo zastavenia protiprávneho konania nezakladá vznik existencie zásahu do práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu, nedochádza k zmene jeho právnej pozície, z ktorého dôvodu nemôže mať postavenie účastníka konania. Uviedol, že ani krajský súd konkrétne neurčil zásah do práv právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu, a preto je zrejmé, že žalobcovi nie je možné v žiadnom prípade umožniť byť účastníkom konania o zastavení stavebných prác, lebo týmto rozhodnutím ani nepriamo nedochádza k zmene jeho právnej pozície.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziachpodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods.1 OSP).

Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť vo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny (ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania správneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP.).

Konanie a rozhodovanie súdu o žalobe podanej proti rozhodnutiu žalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa piatej časti OSP, a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Najvyšší súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že v predmetnej veci správny orgán prvého stupňa, Obec Mlynica, rozhodnutím č. 119/SA/2010 z 3. decembra 2010 podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku rozhodla, že žalobca nie je účastníkom konania vo veci zastavenia stavebných prác na stavbe,,Rodinný dom“ na pozemku parcela č. KN 40/2, 40/3 v katastrálnom území A., ktoré realizujú stavebníci, zúčastnené osoby v 1. a 2. rade. Obec Mlynica ako príslušný stavebný úrad vydala pod č. 95/SA/2010 dňa 11. októbra 2010 rozhodnutie, ktorým podľa § 102 ods. 5 písm. a/ stavebného zákona vyzvala stavebníkov (zúčastnené osoby v 1. a 2. rade), aby bezodkladne zastavili stavebné práce na stavbe,,Rodinný dom“ na pozemku parcela č. KN 40/2, 40/3 v katastrálnom území A., vykonávané bez stavebného povolenia, ktoré rozhodnutie bolo doručené na vedomie aj žalobcovi, ktorý proti nemu podal odvolanie domáhajúc sa postavenia účastníka v predmetnom konaní z dôvodu dotknutia na jeho právach.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a odvolanie žalobcu zamietol, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc za nadbytočné opakovať pre účastníkov známe fakty a skutkové okolnostiprejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia krajského súdu odvolací súd uvádza, že dôležitosť legálnej definície účastníka správneho konania zakotvenej v § 14 ods. 1 správneho poriadku je v tom, že neponecháva na ľubovôľu konajúceho správneho orgánu posúdenie a priznanie procesného postavenia účastníka správneho konania, ale každý, kto spĺňa v definícii požadovaný vzťah k predmetu konania, má právny nárok na priznanie postavenia účastníka konania, vrátane nadobudnutia všetkých procesných práv a povinností.

V prejednávanom prípade bolo nesporné, že žalobca sa domáhal postavenia účastníctva v konaní o zastavenie stavebných prác na stavbe rodinného domu zúčastnených osôb tvrdiac ukrátenie na svojich právach. Dôvodom nepriznania postavenia účastníka konania žalobcovi správnym orgánom prvého stupňa bola skutočnosť, že žalobca toto svoje tvrdenie nekonkretizoval.

Pokiaľ ide o definíciu účastníka upravenú v § 14 ods. 1, časť vety za bodkočiarkou, správneho poriadku, t. j. že účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak, možno konštatovať, že priznanie postavenia účastníka konania je kreované čisto na procesno- právnej báze, zatiaľ čo nepriznanie (preukázanie opaku) postavenia účastníka konania je kreované na materiálnej báze (t. j. preukázanie správnym orgánom, že u osoby neexistuje vzťah k predmetu konania). Najvyšší súd súhlasí s názorom, že na postavenie účastníka správneho konania nepostačuje pre celý priebeh správneho konania iba tvrdenie, že je účastníkom, ale osoba domáhajúca sa tohto procesného postavenia má uviesť aj argumenty slúžiace na posúdenie existencie (neexistencie) jej vzťahu k predmetu konania. Správny orgán totiž nemôže „preukázať opak“ bez toho, aby mal informáciu o tom, na základe akých hmotnoprávnych skutočností má vec posúdiť. Z platného práva totiž vyplýva správnemu orgánu povinnosť zaoberať sa touto otázkou a zistiť, či opak je pravdou. Dovtedy musí takúto osobu považovať za účastníka konania.

V prejednávanom prípade prvostupňový a ani odvolací správny orgán (napriek tomu, že skúmanie tejto podmienky v odôvodnení deklaroval) uvedeným spôsobom nepostupovali. Pokiaľ správny orgán dospel k zisteniu, že podanie žalobcu o priznanie postavenia účastníka konania neobsahuje konkretizáciu vzťahu k predmetnému konaniu, t. j. informáciu, v ktorých právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach má byť žalobca rozhodnutím priamo dotknutý, potom mal byť jeho náležitý postup taký, že mal vyzvať žalobcu, aby svoje podanie v určitej lehote doplnil o skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by mal byť rozhodnutím priamo dotknutý a dať mu lehotu na doplnenie.

Ustanovenie § 32 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania, platí aj v otázke zisťovania, kto je účastníkom konania, čo znamená, že vyzvať na doplnenie podania nie je možnosť, ale povinnosť správneho orgánu. V predmetnej veci žalovaný správny orgán túto povinnosť nesplnil, a preto krajský súd správne rozhodol, keď zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP), na základe čoho považuje najvyšší súd odvolaciu námietku žalovanému v tomto smere za nedôvodnú.

Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil najvyšší súd odvolaciu námietku vo vzťahu k ďalšiemu zákonnému dôvodu zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, t. j. že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže správny orgán aj podľa názoru najvyššieho súdu nesprávne interpretoval síce správne na vec použité ustanovenie § 14 ods. 1 správneho poriadku, keď bez ďalšieho rozhodol o tom, že žalobca nie je účastníkom konania, napriek tomu, že citované zákonné ustanovenie až do času, kým sa preukáže v opak, žalobcovi na základe jeho tvrdenia, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, toto procesnoprávne postavenie účastníka konania priznáva.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP potvrdil, stotožniac sa s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a aj § 142 ods. 1 OSP s použitím § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko v odvolacom konaní úspešný žalobca náhradu trov nevyčíslil a žalovaný a zúčastnené osoby v 1. a. 2. rade úspech v odvolacom konaní nemali.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.