ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej, a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001, zast. Mgr. Ivanou Žovincovou, zamestnancom spoločnosti, proti žalovanému: Obvodný úrad Bratislava, pracovisko odboru výstavby a bytovej politiky, Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti: BigBoard Slovensko, a.s., Lamačská cesta 3, Bratislava, IČO: 44 540 957, zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8, Bratislava, IČO: 47 232 471, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. A-2010/1661-DLD zo dňa 10. mája 2010, o odvolaní pribratého účastníka proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 234/2010 - 135 zo dňa 20. apríla 2012, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 234/2010 - 135 zo dňa 20. apríla 2012, p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného č. A-2010/1661-DLD zo dňa 10. mája 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozhodnutia len „O. s. p.“), keď dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu a trpí s tým súvisiacim nedostatkom dôvodov pre rozhodnutie. Krajský súd s poukazom na jednotlivé zákonné ustanovenia uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané najmä na základe záväzného stanoviska Krajského dopravného inšpektorátu, Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že uvedený policajný orgán bol príslušný na vydanie záväzného stanoviska v zmysle § 114 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách. V čase začatia konania a vydania predmetného rozhodnutia bol zákon č. 315/1996 Z. z. s účinnosťou od dňa 1. februára 2009 zrušený, kedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 8/2009 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách. Žalovaný k tejto zmene uviedol, že Krajský dopravný inšpektorát KRPZ v Bratislave bol príslušný vrámci interného prerozdelenia úloh na vydanie záväzného stanoviska. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný, prípadne dopytovaný dotknutý orgán, sa nezaoberali okolnosťou rozptyľovania a upútavania pozornosti účastníkov cestnej premávky umiestneným reklamným zariadením v blízkosti diaľnice a jej privádzačov. Zo stanoviska krajského dopravného inšpektorátu je zrejmé, že túto okolnosť neskúmal, pretože nevedel ani to, či sa jedná o pozemok v zastavanom území alebo mimo neho. Zo spisu nevyplýva ani zistenie, či umiestnením reklamného zariadenia nedochádza k obmedzeniu výhľadu vodičov pri prechode blízkou križovatkou. Táto okolnosť nebola na mieste zisťovaná, z predložených náčrtov a projektov nemožno dospieť k takémuto záveru, a preto krajský súd nemohol skúmať, či bolo porušené ust. § 60 ods. 9 zákona č. 8/2009 Z. z. Rovnako nebolo zisťované, či sa v blízkosti umiestňovaného zariadenia nenachádzajú prvky súvisiace s diaľnicou, ktoré je žalobca povinný spravovať, udržovať, a či mu reklamné zariadenie nebude brániť vo výkone povinností. Stanovisko k predmetnému problému nevedel zaujať ani dotknutý orgán - Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (ďalej v texte rozhodnutia len „ministerstvo“) z dôvodu absencie dokladov popisujúcich situáciu širších vzťahov.
Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 23. mája 2013 pribratý účastník odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu zamietne a žalobcu vo vzťahu k pribratému účastníkovi zaviaže k náhrade trov konania. Uviedol, že krajský súd aplikoval na prípad § 10 a § 11 cestného zákona, ktoré na daný skutkový stav aplikovať nemožno. Povolené reklamné zariadenie nemá byť umiestnené na príslušných zákonom definovaných cestách ani v ich ochrannom pásme, ktoré skutočnosti vyplývajú z predloženej dokumentácie vrátane mapky predloženej žalobcom ako aj z vyjadrenia pribratého účastníka konania. Prvostupňový súd sa nedostatočne oboznámil so spisovým materiálom, ktorý obsahuje aj umiestnenie reklamného zariadenia, ako ani s § 60 ods. 10 zákona č. 8/2009 Z. z. Predmetné reklamné zariadenie má byť umiestnené v priestore mimo cesty, v ktorom nie sú umiestené žiadne dopravné značky resp. zariadenia, a preto nemohlo byť v rozpore s § 60 ods. 9 zákona č. 8/2009 Z. z. Účastník ďalej uviedol, že poloha pozemku vyplýva z verejne dostupnej evidencie príslušnej správy katastra, a preto nie je možné, aby dotknutý orgán nevedel, kde sa má reklamné zariadenie umiestniť. Celý pozemok sa nachádza v intraviláne obce, kde v zmysle § 11 cestného zákona nie je žiadne ochranné pásmo na ochranu diaľnice. Reklamné zariadenie sa nenachádza na diaľnici, ani v jej ochrannom pásme. V prípade, že by umiestením reklamného zariadenia došlo k porušeniu všeobecne záväzných predpisov alebo k ohrozeniu bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky na pozemných komunikáciách, dotknutý orgán by súhlasné stanovisko nevydal. Okolnosť rozptyľovania a upútavania pozornosti účastníkov cestnej premávky nemožno samostatne ponímať a vykladať nezávisle, keďže je neoddeliteľným aspektom pojmu bezpečnosť. Zdôraznil, že neexistuje žiadna relevantná odborná štúdia, ktorá by potvrdzovala odpútavanie pozornosti vodičov reklamnými zariadeniami resp. vplyv reklamných zariadení na pozornosť účastníkov cestnej premávky. V ďalšom obsahu účastník poukázal na obsah stanoviska ministerstva zo dňa 19. októbra 2009, ktoré bolo potrebné posúdiť v súlade s príslušnými ustanoveniami predpisu, ktoré upravujú kompetencie dotknutého orgánu vo veciach diaľnic a rýchlostných ciest v súlade s reálnym skutkovým stavom. Uviedol tiež, že súd je viazaný skutkovým stavom veci, a teda je neprípustný neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Súd nemôže vychádzať len z jednostranných tvrdení žalobcu, ktoré sú v rozpore so skutočným umiestnením reklamného zariadenia vyplývajúceho z predloženej dokumentácie.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť. S poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách uviedol, že umiestnenie reklamného zariadenia v oblasti križovatky môže rozptyľovať pozornosť účastníkov cestnej premávky a viesť ku vzniku kolíznych situácií ako aj sťažovať údržbu diaľnice (napr. obmedzením prístupu veľkých dopravných mechanizmov). Cestným správnym orgánom pre diaľnice bolo v čase predmetného konania pre diaľnice ministerstvo. Povoľovanie výnimky zo zákazu alebo obmedzenia činnosti nemožno stotožňovať so súhlasom v zmysle § 14 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o cestných komunikáciách. Skutočnosť, že reklamné zariadenie nemalo byť umiestnené v oblasti s ochranným pásmom a nebolo potrebné povoľovať výnimku zo zákazu činnosti, neznamená, že nebol potrebný súhlas ministerstva v zmysle § 14 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou savykonáva zákon o cestných komunikáciách. Súhlas dotknutého orgánu štátnej správy podľa cit. ust. bol potrebný v zmysle § 15 ods. 2 písm. c/ vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona. Navyše ministerstvo v stanovisku zo dňa 19. októbra 2009 uviedlo, že na križovatkách a v rozhľadovom výhľadovom poli vodiča je zakázané umiestňovať reklamné zariadenia. Pokiaľ šlo o záväzné stanovisko Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, žalobca uviedol, že príslušným orgánom na posudzovanie stavby na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky bolo Prezídium PZ. Naviac policajný orgán opomenul skutočnosť, že reklamné zariadenie má byť umiestnené v oblasti križovatky a z druhej strany bude v tesnej blízkosti vjazdovej diaľničnej vetvy, pričom stavebný úrad v rozhodnutí určil vzdialenosť reklamného zariadenia len od diaľnice D1, nie však aj od vjazdovej diaľničnej vetvy. Negatívne vplyvy reklamných zariadení na rozptyľovanie pozornosti vodičov je potrebné vnímať komplexne a v celkom rozsahu, bez ohľadu na to, či existuje relevantná odborná štúdia. Laická aj odborná verejnosť sa čoraz častejšie stavia kriticky k veľkému množstvu a nevhodnému umiestneniu reklamných zariadení pri cestách v mestách, obciach alebo mimo nich. Žalobca ako správca diaľnic dlhodobo vyjadruje negatívny postoj k umiestňovaniu reklamných zariadení.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že sa stotožnil s jeho obsahom a navrhol zmenu napadnutého rozsudku v tom zmysle, že odvolací súd žalobu zamietne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie pribratého účastníka nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. júna 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Podľa § 219 ods. l O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 71 ods. 1 písm. c/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Stavebný zákon“), povolenie stavebného úradu vyžadujú, pokiaľ na to nie sú príslušné podľa osobitných predpisov iné orgány, informačné, reklamné a propagačné zariadenia, pokiaľ sa umiestňujú na miestach viditeľných z verejných priestorov a pokiaľ sú spojené so stavbou alebo pozemkom.
Podľa § 73 Stavebného zákona, na konanie o povolení terénnych úprav, ťažobných a im podobných alebo s nimi súvisiacich prác, informačných, reklamných a propagačných zariadení sa vzťahujú primerane ustanovenia oddielu 4.
Podľa § 140b ods. 1 Stavebného zákona, záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.
Podľa § 140b ods. 5 Stavebného zákona, pri riešení rozporov medzi dotknutými orgánmi vyplývajúcich zo záväzných stanovísk sa postupuje podľa § 136. Ak námietky účastníkov konania smerujú proti obsahu záväzného stanoviska, stavebný úrad konanie preruší a vyžiada si od dotknutého orgánu stanovisko k námietkam. Ak dotknutý orgán stanovisko nezmení, stavebný úrad si vyžiada potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska od orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom dotknutého orgánu. Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie veci stavebným úradom.
Podľa § 140b ods. 6 Stavebného zákona, ak odvolanie proti rozhodnutiu podľa tohto zákona smeruje proti obsahu záväzného stanoviska, odvolací orgán konanie preruší a vyžiada si stanovisko k obsahu odvolania od dotknutého orgánu príslušného na vydanie záväzného stanoviska. Odvolanie spolu so stanoviskom dotknutého orgánu k obsahu odvolania predloží stavebný úrad orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom dotknutého orgánu a vyžiada si od neho potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska. Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie o odvolaní.
Podľa § 15 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej v texte rozsudku len „Vyhláška“), v žiadosti o povolenie informačného, reklamného a propagačného zariadenia sa uvedie a) meno, priezvisko (názov) a adresa (sídlo) žiadateľa, b) druh, účel a čas trvania informačného, reklamného a propagačného zariadenia, c) označenie stavby alebo parcelné číslo pozemku podľa katastra nehnuteľností, na ktorom sa má informačné, reklamné a propagačné zariadenie umiestniť, s uvedením vlastníckych alebo iných práv, d) zoznam účastníkov konania, ktorí sú žiadateľovi známi.
Podľa § 15 ods. 2 Vyhlášky, k žiadosti o povolenie informačného, reklamného a propagačného zariadenia sa pripojí a) dokumentácia obsahujúca návrh informačného, reklamného a propagačného zariadenia a jednoduchý náčrt jeho umiestnenia v primeranej mierke v dvoch vyhotoveniach, b) doklad, ktorým žiadateľ preukazuje vlastnícke alebo iné právo umiestniť na stavbe alebo pozemku navrhované informačné, reklamné a propagačné zariadenie, c) rozhodnutia, stanoviská, vyjadrenia, súhlasy, posúdenia alebo iné opatrenia dotknutých orgánov štátnej správy.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „cestný zákon“), diaľnice sa budujú ako pozemné komunikácie smerovo rozdelené s obmedzeným pripojením a prístupom, vyhradené len pre motorové vozidlá s určenou povolenou rýchlosťou podľa osobitného predpisu, s mimoúrovňovými kríženiami a križovatkami s ostatnými komunikáciami.
Podľa § 8 ods. 11 vety druhej cestného zákona reklamné, informačné a propagačné zariadenia sa pri prejazdných úsekoch ciest cez obce a pri miestnych komunikáciách umiestňujú tak, aby vyhovovali požiadavkám bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.
Podľa § 8 ods. 12 cestného zákona, transparenty, skládky materiálov alebo reklamné, informačné a propagačné zariadenia, ako aj iné zariadenia, ktoré neslúžia pre správu pozemných komunikácií ani pre riadenie cestnej premávky a prevádzku dopravy, je zakázané umiestňovať na križovatke a v rozhľadovom poli vodiča na križovatke.
Podľa § 8 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), súčasťami diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú najmä mosty (nadcestia), po ktorých je komunikácia vedená, včítane chodníkov na nich, strojové vybavenie sklápacích mostov, ľadolamy, vozovky, priepusty, tunely, oporné, zárubné, obkladové a parapetné múry, tarasy, cestné svahy, cestné pomocné pozemky, priekopy a ostatné povrchové odvodňovacie zariadenia, zábradlia, odrazníky, prievozy, zvádzadlá, pružidlá, smerové stĺpiky, staničníky a medzníky, zásnežky, cestná zeleň, odpočívadlá, odstavné pruhy a plochy pre zastávky hromadnej verejnej dopravy, dopravné značky a zariadenia (s výnimkou svetelných znamení slúžiacich na riadenie dopravy a stanovíšť dopravných orgánov), zásobníky a skládky údržbových látok, ochranné zelené pásy, dopravné ostrovčeky a hlásnice. Súčasťami diaľnic, ciest a miestnych komunikácií sú aj ich privádzače a vetvy križovatiek a protihlukové múry a protihlukové valy vyvolané výstavbou komunikácie a pokiaľ sú umiestnené na cestnom pozemku.
Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákono pozemných komunikáciách (cestný zákon), bez predchádzajúceho súhlasu cestného správneho orgánu je zakázaná akákoľvek stavebná činnosť, ktorá by mohla ohroziť diaľnice, cesty a miestne komunikácie alebo premávku na nich alebo ktorá by realizáciou a umiestnením stavieb bránila v potrebnej modernizácii dotknutého úseku komunikácie, sťažovala strojovú údržbu alebo zhoršovala podmienky bezpečnej a plynulej premávky na komunikáciách.
Podľa § 2 ods. 2 písm. e/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o premávke“), na účely tohto zákona sa ďalej rozumie hranicou križovatky miesto vyznačené vodorovnou dopravnou značkou,,Priečna súvislá čiara“,,,Priečna súvislá čiara so symbolom Daj prednosť v jazde!“ alebo,,Priečna súvislá čiara s nápisom STOP“; kde takáto vodorovná dopravná značka nie je, hranicu križovatky tvorí kolmica na os vozovky v mieste, kde sa pre križovatku začína zakrivenie vozovky. Podľa § 2 ods. 2 písm. j/ zák. o premávke, križovatkou miesto, v ktorom sa cesty pretínajú alebo spájajú.
Podľa § 60 ods. 9 zák. o premávke, na ceste a na mieste pri ceste sa nesmú umiestňovať veci, ktoré by mohli viesť k zámene s dopravnou značkou alebo s dopravným zariadením alebo by ich zakrývali, alebo ktoré by rozptyľovali a upútavali pozornosť účastníka cestnej premávky, alebo ho oslňovali.
Podľa § 60 ods. 10 zák. o premávke, miestom pri ceste sa rozumie priestor, v ktorom je umiestnená dopravná značka alebo dopravné zariadenie; takýmto miestom je aj priestor, v ktorom sa dopravné značky alebo dopravné zariadenia spravidla umiestňujú.
Krajský súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že pre vydanie napadnutého rozhodnutia správny orgán dostatočne nezistil skutkový stav, v ktorým záverom sa stotožnil aj odvolací súd.
Reklamné zariadenie podľa vydaného povolenia má byť umiestnené vo vzdialenosti minimálne 15m od priľahlého jazdného pásu diaľnice D1, vzdialenosť od pripájacej vetvy nebola vymedzená. Je nepochybné, že miesto umiestnenia sa nachádza v blízkosti zložitej mimoúrovňovej križovatky, na mieste, kde sa pretína viacero jej vetiev.
Pribratý účastník v odvolaní dôvodil, že nebol potrebný súhlas cestného správneho orgánu, keď na umiestnenie reklamného zariadenia nemožno aplikovať § 14 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Najvyšší súd sa s uvedeným názorom nestotožnil.
Okrem stanoviska orgánu PZ - Krajského dopravného inšpektorátu v Bratislave správny orgán opomenul pri vydávaní rozhodnutia § 14 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), keď stanovisko Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zo dňa 19. októbra 2009 nemožno považovať za takýto súhlas. Tento súhlas bol potrebný prihliadajúc aj na obsah námietok žalobcu vznesených už v priebehu správneho konania ohľadne sťaženia údržby diaľnice, ktorá povinnosť žalobcovi vyplýva zo zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (v znení zákona č. 747/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov. V tomto smere správne orgány rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný ako ani správny orgán prvého stupňa sa uvedeným nezaoberali, žalovaný len uviedol, že umiestnenie reklamného zariadenia bolo zákonné, a preto námietky žalobcu v tomto smere hodnotil ako neopodstatnené.
Naviac žalobca v obsahu námietky zo dňa 19. októbra 2009 ako aj v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu namietal, že reklamné zariadenie bude fakticky umiestnené v tesnej blízkosti vjazdovej diaľničnej vetvy smer z Bajkalskej ul. na diaľnicu D1 smer Senec, teda žalobca nebude môcť vykonávať riadne svoje práva, ale aj povinnosti vyplývajúce z vlastníctva k stavbe, a mala byťzadefinovaná vzdialenosť reklamného zariadenia aj od tejto vetvy, ktorá námietka podľa názoru odvolacieho súdu smerovala proti obsahu záväzného stanoviska (nedostatky v posúdení), v ktorom bola určená len vzdialenosť od priľahlého jazdného pásu diaľnice D1. V takomto prípade mal správny orgán postupovať v zmysle § 140b ods. 5 príp. ods. 6 Stavebného zákona, konanie prerušiť a vyžiadať si stanovisko od dotknutého orgánu príslušného na vydanie záväzného stanoviska.
Pribratý účastník namietal, že rozptyľovanie a upútavanie pozornosti účastníkov cestnej premávky bolo súčasťou posudzovania bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zo strany krajského dopravného inšpektorátu, najvyšší súd sa v tejto časti stotožnil s názorom účastníka.
Bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky predstavuje komplexný termín, pod ktorý je potrebné subsumovať aj možné vplyvy v premávke alebo mimo nej na pozornosť vodičov. Nežiaduce upútavanie pozornosti má nepochybne vplyv na bezpečnosť cestnej premávky, keď nevenovanie dostatku pozornosti vedeniu motorového vozidla z rôznych príčin môže viesť ku kolíznym situáciám. Tiež je potrebné uviesť, že práve bezpečnosť a plynulosť premávky je verejným záujmom, ktorý nepatrí k subjektívnym právam žalobcu, ochrany ktorých by sa mohol domáhať v správnom súdnictve.
Nad rámec nutného odôvodnenia je však nevyhnutné poukázať, že zo samej podstaty veci, t. j. z reklamného zariadenia vyplýva, že účelom jeho umiestnenia je zaujať a upútať pozornosť účastníkov cestnej premávky, sprostredkovať informácie o reklamovanej veci, produkte, s cieľom zvýšiť jeho predaj. Preto odkaz odvolateľa na neexistenciu zvláštnej odbornej štúdie, ktorá by potvrdzovala odpútavanie pozornosti vodičov reklamnými zariadeniami, nie je pre prejednávanú vec relevantný. Pokiaľ by reklamné zariadenia neboli schopné do určitej miery upútať pozornosť účastníkov cestnej premávky (aj vodičov), takýto záver by bol v rozpore s vlastnou činnosťou odvolateľa a ich umiestňovanie by pre neho nemalo žiaden ekonomický význam.
Hodnotenie tejto námietky však nemalo vplyv na právny záver o správnosti výroku napadnutého rozsudku, keď správne orgány pri rozhodovaní vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu týkajúceho sa vplyvu umiestnenia reklamného zariadenia na výkon povinností žalobcu pri správe diaľnice a s tým súvisiacim nedostatkom súhlasu cestného správneho orgánu.
Vzhľadom k tomu, že podľa § 1 písm. b/ zákona č. 345/2012 Z. z., o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 1. januára 2013 Krajský stavebný úrad v Bratislave zrušený a jeho pôsobnosť prešla v zmysle § 2 ods. 1 cit. predpisu na obvodný úrad v sídle kraja, najvyšší súd postupujúc podľa § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 107 ods. 4 O. s. p. konal ďalej s právnym nástupcom zaniknutého žalovaného.
O trovách konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, keďže v zákonnej lehote neboli vyčíslené a zo súdneho spisu žiadne trovy nevyplývali.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.